Hitlerovi pomáhal pri rozpútaní najväčšej vojny Tiso

, 01.09.2019 13:00

"Poľský teror nemá konca-kraja!“ "Urobíme všetko pre oslobodenie našich slovenských bratov a Nemcov z tej mučiarne!“ Pred 80 rokmi poháňala propaganda Slovenského štátu týmito bojovými pokrikmi jeho armádu do vojny proti susednému Poľsku. Do vojny po boku s hitlerovským Nemeckom. Do vojny, ktorou sa vtedy začínal najväčší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva.

Uplynulo iba pol roka od rozbitia Československa, a Hitler sa rozhodol napadnúť Poľsko. Z jeho pohľadu to bola logická postupnosť. Pripojením Sudet v októbri 1938 a okupáciou zvyšku Čiech a Moravy v marci 1939 sa nacistické Nemecko zmocnilo tamojšieho vojnového priemyslu. Získalo tým výzbroj a výstroj pre viac ako 40 divízií. Garantovaním "samostatnosti“ Slovenska si vytvorilo vazalský štát a v jeho západnej oblasti, v tzv. ochrannej zóne, si Nemci mohli zriaďovať vojenské posádky a pripravovať ďalšie výboje. Teraz si už mohli trúfnuť na viac: na rade bolo Poľsko.

Ak si lídri Veľkej Británie a Francúzska po mníchovskej konferencii predstavovali, že Hitler sa uspokojí s korisťou a dodrží sľuby o mieri, tak sa veľmi mýlili. Ale mýlil sa aj Hitler, ak si myslel, že Londýn a Paríž dajú ruky preč od Poľska, tak ako ich dali predtým preč od Československa. Prišlo totiž na slová Winstona Churchilla – vtedy opozičného britského politika – ktorý po Mníchove prorocky napísal: "Mohli sme si vybrať medzi hanbou a vojnou. Vybrali sme si hanbu a budeme bližšie k vojne.“

Za necelý rok sa postoje západných mocností pod ťarchou nových okolností predsa len zmenili.

Záhorie – nástupný priestor útoku

Hneď po Mníchove začal Hitler kuť plány na podmanenie celého Československa a keď sa tak stalo, zameral pozornosť na Poľsko. Tváril sa, že mu ide iba o mesto Gdansk s jeho väčšinou nemeckým obyvateľstvom a o Poľský koridor, teda o poľské územie, ktoré oddeľovalo Východné Prusko od zvyšku nemeckého teritória. A že je prístupný skôr dohode ako použitiu sily pri presadzovaní územných požiadaviek.

Varšava však odmietla o tom vyjednávať. Berlín reagoval 28. marca 1939 vypovedaním paktu o neútočení s Poľskom. O tri dni nato dostala Varšava od Londýna nevyžiadanú záruku nezávislosti. Hitlerova odpoveď nedala na seba dlho čakať: 3. apríla 1939 vydal prísne tajné rozkazy o prípravách na obsadenie Gdanska a na možnú vojnu s Poľskom.

Zo slovensko-poľského frontu, september 1939.
Zo slovensko-poľského frontu, september 1939. Autor: STK/SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV

Vraj ako to súviselo so Slovenskom? Na vojenskom letisku Kuchyňa (vtedy ešte Nový Dvor) a na leteckej strelnici pri Malackách sa Nemci začali udomácňovať už 15. marca 1939. Čiže hneď na druhý deň po vyhlásení "samostatnosti“ Slovenska tam pristáli nemecké lietadla a v okolí sa rozmiestňovala škola bojových navigátorov i ďalšie výcvikové jednotky.

"Do našej obce prišlo nemecké vojsko v sile 300 mužov, ubytovali sa v kasárňach, kde vystriedali slovenskú posádku,“ napísal kronikár Rohožníka, zvaného vtedy Rarbok. V Senici sa utáborila motorizovaná stotina nemeckých vojakov 18. marca. Tiež jej vyprázdnili miestne kasárne. O deň nato podpísal Jozef Tiso (ešte nie prezident, ale už predseda vlády a vrchný veliteľ ozbrojených síl) vo Viedni vazalskú zmluvu o ochrannom pomere medzi nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Jej druhý článok umožnil nemeckej armáde výsostne postavenie vo vyhradenom pásme na západom Slovensku.

Tzv. ochranná zóna (Schutzzone) vznikla pozdĺž hraníc s Moravou. A hoci podrobnú dohodu o nej obe strany uzavreli až 12. augusta, Nemci si na tomto území robili, čo chceli, už predtým. Pričom išlo nielen o Záhorie, ale aj o Malé a Biele Karpaty a Javorníky.

V kronike obce Zohor sa možno dočítať, že 6. mája 1939 sa na tamojšej železničnej stanici vykladali nemecké vojenské jednotky. Vzápätí obsadili výcvikový priestor Turecký vrch pri Jabloňovom. V podmienkach záhorskej polopúšte sa Nemci neskôr pripravovali na boje v Sahare, predovšetkým na známu bitku o Tobruk (v apríli 1941), kde ich viedol generál Erwin Rommel zvaný "Púštna líška“. Teraz však išlo o prípravu na boje v severnejších zemepisný šírkach.

Slovenská historiografia sa dlho nevedela vyrovnať s účasťou Slovákov na agresii proti blízkemu susedovi, a navyše slovanskému národu. Svedčí o tom aj fakt, že prvá skutočne vedecká monografia o vpáde slovenskej armády po boku wehrmachtu do Poľska vyšla až v roku 2006 z pera historika Igora Baku. Podľa jeho zistení Bratislava musela v prípravách na túto vojnu plniť aj menej známe požiadavky Berlína. Predovšetkým – zamedziť takým vzťahom so severným susedom, ktoré by sa priečili nemeckým záujmom.

Ďalej musela spolupracovať na poli vojenského spravodajstva (nemecký Abwehr mal už v tom čase vlastnú agentúrnu sieť na severe Slovenska) a zabrániť náboru do československých légií, ktoré práve vznikali v Poľsku. A v neposlednom rade sprísniť stráženie hraníc. Túto podmienku Berlín zopakoval po tom, čo 7. júna 1939 ušli do Poľska na štyroch bojových strojoch ôsmi slovenskí vojenskí letci. Nemci po nich strieľali, ale neúspešne. O tri mesiace sa zúčastnili vzdušných bojov s nemeckými stíhačkami.

V mieste svojich nových posádok wehrmacht urýchlene budoval vojenské sklady, zákopy, protiletecké kryty, delostrelecké palebné postavenia, cesty a mosty. Pre obyvateľov okolitých obcí sa tým vytvárali nové pracovné príležitosti. Napríklad väčšina obyvateľov Rohožníka pracovala na výstavbe úzkokoľajky a miestny kronikár si to pochvaľoval: „Za prácu s povozom ťahaným dvoma koňmi dostal pohonič 250 korún, s jedným koňom 200 korún, s volmi alebo kravami 180 korún za jeden deň. Robotníci dostali za jednu hodinu – slobodní 6,50 a ženatí 7,50,“ stojí v obecnej kronike.

Zvýšené presuny nemeckých jednotiek do nástupného priestoru bolo možné pozorovať od júna 1939. Do začiatku augusta dosiahol počet vojakov 30-tisíc, tak aspoň hlásila spravodajská služba ministerstvu národnej obrany v Bratislave. Pohyb takéhoto množstvo vojska sa už nedal utajiť, a najmä obyvateľstvo Kysúc a Žiliny už začínalo tušiť, čo sa chystá. "Bude vojna,“ šuškalo sa, a kto mohol, nakupoval – petrolej, soľ a zápalky do zásoby.

Operáciu Fall Weiss museli odložiť

Medzitým Adolf Hitler a jeho hlásna trúba Joseph Goebbels vystupňovali štvavú protipoľskú kampaň v rozhlase a na masových zhromaždeniach. "Gdansko bolo od nás odtrhnuté, koridor bol anektovaný,“ vykrikoval führer. "Viac než milión ľudí nemeckej krvi muselo už v rokoch 1919 a 1920 opustiť svoju vlasť!“

"Našich ľudí v Poľsku tyranizujú, tento stav je už neznesiteľný a podobrotky to s Poliakmi nejde,“ pokračoval Hitlerov šéf propagandy. Obaja zároveň preklínali Francúzov, Angličanov, Američanov a ich versailleský mierový systém.

Slovenskí vojaci aj v krátkom ťažení dostávali...
Slovenskí vojaci aj v krátkom ťažení dostávali domácu tlač. Autor: STK/SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV

Činila sa však aj nemecká diplomacia, lenže východným smerom. Historici sa dodnes sporia o tom, prečo dal Josif Stalin nakoniec prednosť dohode s Hitlerom. Podľa Geoffreya Robertsa očakával od Britov a Francúzov záruky voľného prechodu Červenej armády cez územie Poľska a Rumunska v prípade vojny s Nemeckom. "Oba štáty však mali územné spory so ZSSR a sovietskeho zásahu sa desili takmer tak ako vpádu Nemecka,“ pripomína známy britský historik.

Možní západní spojenci dohodu stále odkladali, Stalin im nedôveroval, preto niekoľko mesiacov prebiehali súbežné diplomatické rokovania Moskvy s Berlínom. Zintenzívnili sa začiatkom augusta 1939, keď nemecký minister zahraničia Joachim Ribbentrop oznámil sovietskemu vyslancovi Georgijovi Astachovovi, že „medzi Baltským a Čiernym morom neexistuje jediný problém, ktorý by sme si nemohli vyriešiť my sami“.

Konečná podobá paktu vznikla za 13 hodín počas moskovských rokovaní Ribbentropa s jeho náprotivkom Viačeslavom Molotovom. Jediný zádrh vznikol neskoro večer, keď Stalin požadoval do svojej sféry celé Lotyšsko s oboma strategickými prístavmi. Ribbentrop si vyžiadal prestávku a zavolal Hitlerovi, čo s tým. "Môj vodca súhlasí,“ oznámil vládcovi Kremľa o necelú hodinu. Stalina to zjavne prekvapilo a vraj chvíľu vyzeral ako človek, ktorý potláča nával strachu. Uvedomil si, že Hitler sa tak ľahko môže vzdávať iba toho, o čom je presvedčený, že to stráca iba prechodne, aby získal momentálnu výhodu?

O druhej po polnoci podpísali zmluvu i jej tajný dodatok. Bol čas na prípitky. Stalin pripil na zdravie Hitlera…

Obsah tajného dodatku vyjde na povrch neskôr, sovietska verejnosť sa podrobnosti dozvie až za vlády Michaila Gorbačova. Súdnemu pozorovateľovi však hneď bolo jasné, že dohoda umožňuje Hitlerovi vrhnúť sa na Poľsko. Aj slovenskí antifašisti dovtedy predpokladali, že aliancia Západ – Rusko mu v tom zabráni. Moskva sa namiesto toho dohodla s Berlínom na rozdelení Poľska i sfér vplyvu.

"Otázka boľševizmu je v tomto období nepodstatná,“ zapísal si nacistický šéf propagandy Joseph Goebbels do svojho denníka. A Hitler vysvetlil poslancom Ríšskeho snemu pakt so Stalinom ako zmluvu s diablom za účelom vyhnania belzebuba. Dôležité preňho bolo, že jej uzavretím predišiel hrozbe vojny na dvoch frontoch po útoku na Poľsko.

Tajne však dúfal, že sa zatiaľ vyhne aj vojne s Britániou a Francúzskom, ktoré sa zľaknú jeho paktu s Moskvou a nechajú Poliakov napospas osudu. V tejto nádeji ho utvrdzoval svojím presvedčením Ribbentrop.

Jeho pakt s Molotovom má dátum 23. augusta 1939 a už 25. augusta vydal Hitler tajný rozkaz na začatie operácie pod kódovým označením Fall Weiss. Išlo o inváziu do Poľska, ktorá sa mala začať na druhý deň ráno o pol piatej.

Ibaže čo sa nestalo. Ešte v piatok 25. augusta prišla správa z Londýna, že britsko-poľská spojenecká zmluva, ktorej uzavretie sa vlieklo od apríla, bola práve podpísaná. A o niečo neskôr v ten istý deň mal Hitler v prítomnosti Ribbentropa stretnutie s francúzskym veľvyslancom, ktorého informoval, že Nemecko si bude musieť Gdansk a koridor prinavrátiť silou, lebo Poliaci nereagujú na jeho ponuky. Na čo Francúz odpovedal, že jeho krajina Poľsko podporí, ak bude napadnuté.

Ďalšia Jóbova správa prišla od Benita Mussoliniho. Hitler naisto počítal s Talianskom vo svojom poľskom ťažení aj v prípadnej vojne so Západom. Duce mu však práve oznamoval, že sa vojny nebude môcť zúčastniť "vzhľadom na súčasný stav talianskych vojnových príprav“. A odvolával sa na ich predchádzajúce schôdzky, počas ktorých sa predsa povedalo, že "s vojnou sa počíta po roku 1942, vtedy budem pripravený“.

To bola teda rana! Nemecko ostávalo niekoľko hodín pred inváziou osamotené, ak, pravda, nepočítame malé Slovensko. Dátum vojenského vpádu do Poľska sa však musel odložiť, Hitler ho predbežne preniesol na 1. september…

Oslobodíme Slovákov v Poľsku!

Prvý návrh na inváziu do Poľska však velenie wehrmachtu vypracovalo už 20. mája 1939. Podľa tohto dokumentu mali z územia západného Slovenska a Horného Sliezska útočiť útvary 14. armády. O necelý mesiac sa v Bratislave dohodlo, že Nemci dobudujú cestnú sieť na západe Slovenska. Až neskôr vysvitlo, že ide o nástupný priestor útoku do Poľska. Už v júni 1939 však malo slovenské ministerstvo obrany prvé informácie o koncentrácii nemeckých jednotiek na severozápade tzv. ochranného pásma.

Ale keď sa koncom júla pýtal denník Slovák ministra obrany Ferdinanda Čatloša na možnosť využitia Slovenska ako nástupného priestoru nemeckej armády, ten podobné informácie odmietol ako falošné správy. Pritom už vtedy bolo s nemeckou stranou dohodnuté, že všetky letiská na Slovensku sa v čase vojny využijú ako záložné letiská Luftwaffe. No nielen to, lebo už niekedy v júni uložili Nemci na letisku v Spišskej Novej Vsi, čiže ďaleko za tzv. ochranným pásmom, niekoľko vagónov leteckých bômb a množstvo leteckého benzínu.

Ferdinand Čatloš po obsadení Komancze medzi...
Ferdinand Čatloš po obsadení Komancze medzi obyvateľmi obce. Autor: JOZEF CINCÍK/STK/SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV

Podrobnosti o účasti Slovenska a jeho armády v nadchádzajúcom konflikte sa Tisova vláda dozvedela až 22. augusta 1939 z Hitlerovho rozkazu, ktorý sprostredkoval nemecký vojenský atašé v Bratislave Heinrich Becker. Vláda mala poskytnúť nemeckej armáde vojsko na zabezpečenie severnej hranice Slovenska a splniť všetky požiadavky predostreté nemeckou armádou. Na revanš mala dostať garancie ohľadne hraníc s Maďarskom a v prípade vojny malo Slovensko dostať späť hraničné územie, ktoré pripadlo Poľsku v roku 1938. O invázii slovenských jednotiek do Poľska sa v tomto rozkaze nehovorilo.

Slovenské noviny a rozhlas vystupňovali v tom čase informačnú kampaň za "oslobodenie slovenských bratov“ v Poľsku, čiže obyvateľov obcí severného Spiša a Oravy, ktoré nielen pri delení Československa po Mníchove v roku 1938, ale už po parížskej mierovej konferencii v roku 1920 pripadli Poľsku. Išlo dovedna o 25 dedín s 22-tisíc obyvateľmi.

V Bratislave sa 22. augusta vo večerných hodinách konala pred budovou SND demonštrácia radikálov za znovupripojenie sporných území k Slovensku. Alexander Mach v prejave zvolal: "Chceme svoje, chceme našich, chceme všetko, čo nám patrí!“

O deň neskôr sa Slovensko dozvedelo o pakte Berlína s Moskvou. "Uzavretie paktu vyvolalo vo všetkých slovenských kruhoch veľké uspokojenie,“ hlásil nadriadeným Becker. Vraj i dôstojníci sa vyjadrili s obdivom o vodcovej politike. Nebola to celkom pravda, najmä ľavicovo orientovaných dôstojníkov správa zaskočila "V našej armáde boli skupiny, ktoré verili, že Poľsku prídu na pomoc nielen Angličania a Francúzi, ale aj Sovieti a že Nemecko takýto koncentrovaný nápor nevydrží,“ spomínal generál Anton Rašla, v tom čase mladý justičný dôstojník.

V nedeľu 26. augusta sa začala mobilizácia Slovenskej armády. Postupne povolali do zbrane 15 ročníkov záloh. Oficiálne sa oznámilo, že záložníkov povolali na mimoriadne cvičenie, veď štát nebol vo vojnovom stave s Poľskom. Armáda 2,5-miliónovej krajiny mala zrazu takmer 150-tisíc príslušníkov. Z nich 35 percent, viac ako 50-tisíc, zaradili do poľnej armády určenej na plnenie operačných úloh.

Už v súvislosti s prvým termínom útoku na Poľsko informoval Berlín 24. augusta Tisovu vládu o svojich požiadavkách. Odvolanie Hitlerovho rozkazu prišlo na poslednú chvíľu, keď už niektoré jednotky boli v pohybe. Vo dvoch prípadoch sa aj zo Slovenska dostali (cez Jablunkovský a Lupkovský priesmyk) až na poľské územie, museli sa však vrátiť.

Po zmene situácie slovenská vláda na zasadnutí 28. augusta súhlasila s prechodom nemeckých jednotiek mimo ochrannej zóny. Vedúci nemeckej misie jej vtedy odovzdal Výzvu obyvateľstvu Slovenska, ktorú mala neodkladne zverejniť. V rozhlase sa tak stalo ešte v ten istý deň, v tlači 30. augusta. Vo výzve sa okrem iného uvádzalo:

"V záujme ochrany nezávislosti a územnej celistvosti nášho mladého Slovenského štátu proti hroziacemu poľskému nebezpečenstvu, na základe ochrannej zmluvy… prídu na územie Slovenského štátu nemecké vojenské oddiely, ktoré v prípade potreby budú s našou hrdinnou slovenskou armádou bok po boku spoločne brániť územie nášho štátu.“ Výzvu skoncipovala nemecká strana a obyvateľstvo ju prijalo – ako vyplýva z Beckerovho hlásenia do Berlína – "veľmi pokojne“. V skutočnosti najmä v prihraničných oblastiach ľudia prežívali napäté chvíle a obávali sa najmä pripravovanej evakuácie.

Vo výzve sa však nič nehovorilo o prípadnej účasti Slovenskej armády na invázii do Poľska. Po vojne – veľkej, druhej svetovej vojne- boli o tom diskusie, ktoré vrcholili pred Národným súdom v Bratislave. Tiso stále tvrdil, že podľa jeho informácii mala Slovenská armáda iba brániť integritu Slovenska. Vraj slovenská strana žiadosť Berlína o účasť vo vojne proti Poľsku vôbec nedostala. Čatloš však vypovedal ináč a Tisovu "nevedomosť“ popieral: "Keď som už hlásil, že slovenské jednotky dosiahli priestor Javoriny a bez boja sa ho zmocnili, on (Tiso) mi gratuloval… i nabádal na dôsledné plnenie nemeckých rozkazov “

Baka pripúšťa, že slovenskej účasti na útoku proti Poľsku sa dalo vyhnúť predchádzajúcim vyjednávaním s nemeckou stranou, na čo existoval určitý priestor. "Dokumenty hovoria skôr o tom, že zapojenie Slovenskej armády prebehlo hladko a bez komplikácií.“ Vari by to vôbec bolo možné bez vedomia a súhlasu jej vrchného veliteľa?

Podľa amerického historika Jamesa M. Warda sa Tiso aj v tomto prípade snažil zvaľovať zodpovednosť na niekoho iného. Uvedomoval si, že inváziou do Poľska porušuje ako kňaz cirkevné učenie o spravodlivej vojne: "Toto porušenie bolo o to horšie, že obeť mala status bašty katolicizmu,“ pripomína historik.

Draho zaplatené spojenectvo

Slovenské jednotky obsadili dediny v pohraničí, ktoré si Poľsko prisvojilo v rokoch 1918 – 1920, 1924 a 1938. Dobyli Zakopané a prenikli asi 30 kilometrov na poľské územie v smere na Nowy Targ.

Vraj Hitler ponúkol Slovensku aj Zakopané, Tiso však führerov dar odmietol. Túto vetu v rôznych obmenách opakovali takmer všetky poľské publikácie, venované pred desaťročím 70. výročiu nacistického útoku na Poľsko. Nikde sa však nedali zistiť podrobnosti, nič nebolo podložené archívnymi dokumentmi. Zdá sa, že Milan S. Ďurica ako prvý uviedol do slovenskej historickej spisby tvrdenie, že Zakopané s okolím ponúkol Hitler Tisovi na "zaokrúhlenie hraníc“. Čo však Tiso odmietol, lebo "tam nebývali Slováci a nikdy nepatrilo Slovensku“.

Baka všetko uviedol na správnu mieru: Hitler v rozhovore so zástupcami Zahraničného úradu v Berlíne síce vyjadril ochotu pripojiť k Slovensku aj Zakopané, ale ho od toho odradili. "Slovensko toto územie podľa všetkého nechce, pretože tam žijú len Poliaci,“ povedal potom vodca Tretej ríše. Hitler zrejme neprikladal tejto otázke význam. "Preto je otázne, či sa o tejto ponuke slovenská strana vôbec dozvedela,“ dodáva historik.

Po návrate slovenských jednotiek z "krátkej vojny“ 1. októbra 1939 sa zdalo, že Berlín sa zavďačí Bratislave aj iným spôsobom. V armádnych kruhoch sa začali šíriť "zaručené“ správy o tom, že Hitler sa hnevá na Maďarsko, ktoré vo vojne s Poľskom zostalo neutrálne a Slovensku sa navrátia obce obývané Slovákmi, pripojené k Maďarsku po Viedenskej arbitráži v jeseni 1938. "Konkrétne sa uvádzali Komjatice, Šurany a rodisko Šaňa Macha Slovenský Meder,“ spomínal Rašla.

Ostalo však pri rečiach. Ale nie celkom. Za výpomoc pri dobývaní Poľska poslal Hitler Tisovi ďakovný telegram a trom Slovákom udelili Železný kríž. Zato Spojené kráľovstvo a Francúzsko, ktoré medzitým vyhlásili Nemecku vojnu, prerušili so Slovenskom diplomatické styky.

Slovenská armáda prišla počas poľskej kampane o 18 vojakov, 46 bolo zranených a 11 nezvestných. Dlhodobé straty však budú oveľa väčšie a mnohonásobne prevýšia dočasné územné zisky. Ťaženie proti Poľsku rozpúta najväčší vojnový požiar v dejinách. Potrvá viac ako päť rokov a zanechá po sebe desiatky miliónov obetí.

V armádnom rozkaze z 10. októbra 1939 Tiso vyzdvihol, že ťaženie proti Poľsku „… upevnilo a zvrúcnilo spojenecké zväzky medzi Veľkonemeckou ríšou a našou republikou v nerozborné priateľstvo krvou posvätené…“. Toto "nerozborné priateľstvo krvou posvätené“ mala armáda neskoršie nielen potvrdiť, ale aj prehĺbiť. Veď vojnový slovenský štát ostal spojencom nacistického Nemecka až do jeho konca. Vojnu viedol nielen proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, ale vypovedal ju aj Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii. Niekto bagatelizuje účasť slovenského vojska vo vojne na strane nacistického Nemecka, vojenský historik Jozef Bystrický má iný názor.

"Nebolo síce žiadnou významnou silou, ktorá by mohla ovplyvniť priebeh vojnovej činnosti, ale z pohľadu reálnych možností vtedajšej Slovenskej republiky ani symbolickou jednotkou,“ upozorňuje a vypočítava:,,Zú­častňovalo sa bojov na fronte, zabezpečovalo ochranu cestných a železničných komunikácií a iných vojensky významných objektov v tyle nemeckých frontových vojsk, na okupovaných územiach vykonávalo protipartizánske akcie, budovalo obranné postavenia pre ustupujúce nemecké vojská.“

Tejto škvrny sa slovenská armáda zbavila až účasťou v protifašistickom boji, osobitne v Slovenskom národnom povstaní na sklonku svetovej vojny.

Bezprostredne po vojne sa prihraničné územie vrátilo znovu Poľsku. Slovenský diplomat Matej Andráš bol vtedy referentom na Ministerstve zahraničných vecí ČSR a po rokoch spomínal, že Varšava bola ochotná vzdať sa hornej Oravy a severného Spiša výmenou za získanie Tešínska. "Avšak Praha nemala záujem stratiť tešínsky kraj, taký bohatý na uhlie a huty,“ dodal.

Ako vnímajú po toľkých desaťročiach agresiu zo Slovenska súčasní Poliaci? Svojho času som sa na to spýtal Dušana Segeša, historika zaoberajúceho sa dejinami slovensko – poľských vzťahov. "Registrujú ju v historickej pamäti, ale bez emócií a nie je tam súčasťou politickej agendy,“ odpovedal.

Udalosti prvého roku druhej svetovej vojny

  • 1. september – Nemecká armáda s podporou slovenského vojska vpadla do Poľska. Začiatok druhej svetovej vojny.
  • 3. septembra 1939 – Francúzsko, Austrália a Veľká Británia vyhlásili Nemecku vojnu.
  • 5. septembra 1939 – Spojené štáty deklarujú neutralitu v začínajúcej sa vojne.
  • 10. septembra 1939 – Kanada vyhlásila Nemecku vojnu.
  • 17. septembra 1939 – Sovietsky zväz napadol Poľsko, organizovaný odpor poľskej armády sa začal rúcať.
  • 20. septembra 1939 – Vyznamenávanie a slávnostná prehliadka slovenských vojakov v Zakopanom za účasti ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša. Začína sa odsun slovenských jednotiek z územia Poľska.
  • 28. septembra 1939 – Kapitulácia Varšavy, o týždeň sa skončil organizovaný odpor poľskej armády.
  • 5. októbra 1939 – Na slávnosti v Poprade, ktorá bola bodkou za poľskou kampaňou, vyznamenal Jozef Tiso nemeckých a slovenských vojakov. "Vraciate sa ako víťazi,“ povedal pri tejto príležitosti. Vyznamenávali aj Nemci. Železný kríž sa ušiel slovenským generálom Čatlošovi, Pulanichovi a plukovníkovi Malárovi.
  • 8. októbra 1939 – Nemecko vyhlásilo anexiu západného Poľska. Na jeho časti zriadil Hitler tzv. Generálny gouvernement, ostatné časti pripojil priamo k Tretej ríši.
  • 13. decembra 1939 – Prvá veľká námorná bitka druhej svetovej vojny. V ústi Rio de La Plata v južnom Atlantiku britské krížniky vážne poškodili nemeckú bojovú loď Admiral Graf Spee, ktorá tam napádala obchodné lode.
  • 9. apríla 1940 – Nemecko napadlo najprv Dánsko a neskôr i Nórsko. Napriek britskej pomoci Nóri o dva mesiace kapitulovali.
  • 10. apríla 1940 – Nemecko zaútočilo na Francúzsko a neutrálne štáty Belgicko, Holandsko a Luxembursko.
  • 22. júna 1940 – Francúzsko kapitulovalo v Compiégne: na rovnakom mieste a v tom istom vozni, kde Nemci podpísali svoju kapituláciu po prvej svetovej vojne.
  • 22. júla 1940 – Začala sa letecká Bitka o Britániu. Nacistickému letectvu sa nepodarilo zničiť zo vzduchu kráľovské letecké sily (RAF) a Hitler musel odložiť plán vylodenia na Britských ostrovoch na neurčito.
  • 27. septembra 1940 – Nemecko, Taliansko a Japonsko podpísali tzv. Pakt troch, namierený proti Veľkej Británii a USA.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovenský štát #Jozef Tiso #druhá svetová vojna #adolf hitler
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku