Prinášame 5. časť cyklu k 30. výročiu revolúcií v strednej a vo východnej Európe. Seriál približuje situáciu v bývalom Československu i ďalších krajinách východného bloku, ktorá predchádzala novembrovým udalostiam roku 1989.
"Množia sa prípady ilegálneho prechodu štátnej hranice z ČSSR do Maďarskej ľudovej republiky občanmi Nemeckej demokratickej republiky,“ informovalo federálne ministerstvo vnútra v situačnej správe 13. septembra 1989. "Mnohí zanechávajú v prihraničných okresoch opustené vozidlá, ktoré potom ich príbuzní alebo najaté osoby vyvážajú späť do NDR. Často sa však týchto vozidiel zmocnia aj rôzni špekulanti a obchodujú s nimi alebo ich rozoberajú na súčiastky.“
Stávalo sa však, že východní Nemci nelegálne prechádzali hranice aj so svojimi trabantmi alebo wartburgmi. O tom bola napríklad informácia v pravidelnej "zvodke“ ministerstva vnútra zo 16. septembra. Zaznamenala "násilný prejazd osobného automobilu z NDR s dvomi mužmi do MĽR“. Nasledovala žiadosť maďarským pohraničným orgánom, "aby vrátili auto i posádku do ČSSR“.
Medzitým sa tisíce východných Nemcov začali zhromažďovať na hraniciach Maďarska s Rakúskom. Vláda v Budapešti reagovala vypovedaním medzištátnej zmluvy s NDR o pravidlách cestovného ruchu a úplne otvorila svoje hranice s Rakúskom. Úplne, lebo čiastočne už otvorené boli.
Na chvíľu sa pootvorili už 19. augusta 1989 počas tzv. Paneurópskeho pikniku na rakúsko-maďarskej hranici blízko Šopronu. Išlo o povolenú pokojnú demonštráciu, v rámci ktorej sa hranica po dohode oboch strán otvorila skusmo na tri hodiny. Túto dočasnú "dieru“ v železnej opone využilo niekoľko stovák východných Nemcov, aby ušli na Západ. Skrátka, po troch hodinách sa nevrátili, na rakúskej strane ich vraj už čakali pripravené autobusy.
Po tomto incidente sa stráženie spoločnej hranice na maďarskej strane sprísnilo, aj keď pohraničníci už po nelegálnych migrantoch nestrieľali. Dav utečencov z východného Nemecka sa však stále zväčšoval a ich útek z NDR sa stal masovým po tom, čo sa rozšírila správa, že hranice sa pre nich čoskoro zatvoria. Nuž a cestovali do Maďarska spravidla cez Československo, niektorí aj cez Poľsko.
V tejto situácii požiadal líder NDR Erich Honnecker svojho pražského náprotivka Miloša Jakeša, aby nariadil zablokovať čs. hranice s Maďarskom pre východonemeckých občanov. Tí sa však vynašli a začali hľadať útočisko na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky v Prahe. Hlavné mesto ČSSR bolo zrazu plné odstavených trabantov a východonemeckí turisti sa tlačili v areáli západonemeckej ambasády so žiadosťami o vydanie cestovných dokladov do NSR. Dvadsiateho septembra ich tam bolo už bezmála 4-tisíc.
Východný Berlín odmietal neúnosný stav riešiť, rozhodnutie odkladal na obdobie po oslavách 40. výročia vzniku NDR, ktoré naplánoval na 7. október. Československý premiér Ladislav Adamec preto 22. septembra upozornil svojho východonemeckého kolegu, že vláda bude musieť situáciu riešiť nasledujúcim spôsobom: zabezpečí niekoľko vlakov, ktoré odvezú občanov NDR, zdržujúcich sa v areáli západonemeckého veľvyslanectva – a prejavia záujem – do NSR.
Honneckerovo vedenie súhlasilo až o týždeň aj to pod tlakom veľmocí. Medzitým sa totiž v New Yorku zišli ministri zahraničných vecí USA – James Backer, ZSSR – Eduard Ševardnadze a NSR – Dietrich Genscher. Písal sa 28. september a Ševardnadze poslal telegramy do Prahy a východného Berlína s výzvou, aby kritickú situáciu na pražskom veľvyslanectve riešili súdruhovia bezodkladne.
V sobotu 30. septembra pricestoval do Prahy minister Genscher, aby utečencom osobne oznámil, že na základe dohody oboch nemeckých štátov môžu odcestovať do Západného Berlína. Od večera 30. septembra do rána 1. októbra 1989 opustilo Prahu šesť mimoriadnych vlakov Železníc NDR a cez jej územie prepravili do NSR okolo 4-tisíc "čakateľov na víza“.
Malo ísť o jednorazovú záležitosť, ale už na druhý deň sa na nemeckú ambasádu uchýlili ďalšie stovky východonemeckých "turistov“. Podľa spomienok vtedajšieho veľvyslanca Hermanna Hubera sa 3. októbra tiesnilo v areáli až 5-tisíc utečencov. Áno, táto druhá vlna bola ešte väčšia, preto 4. októbra sa museli vypraviť ďalšie vlaky na Západ. Vedenie NDR sa potom rozhodlo zaviesť víza na cesty do Československa, o tom však viac nabudúce.
Teraz si ešte povedzme, že zďaleka nie všetci východonemeckí občania chceli emigrovať. Časť nespokojných sa rozhodla bojovať za zmenu systému doma. Už v pondelok 25. septembra 1989 sa v Lipsku konala prvá veľká demonštrácia. Mestom kráčalo päťtisíc ľudí. O týždeň ich bude päťkrát viac…
Spojenci si zrazu nerozumeli
Ako na hromadné sťahovanie východných Nemcov reagoval Kremeľ? Mlčal, nezasahoval. V sobotu 23. septembra sa však v Moskve stretol Michail Gorbačov s britskou premiérkou Margaret Thatcherovou. Rokovali aj medzi štyrmi očami a je o tom stenografický záznam. Pravda, na jednom mieste Železná lady požiadala, aby nasledujúcu časť ich rozhovoru považovali za dôvernú a nezapisovali. Jej obsah je dnes známy, lebo účastníci rokovania neskôr zaznamenali utajený dialóg po pamäti.
O čo teda išlo? Thatcherovú veľmi znepokojili udalosti vo východnom Nemecku. Podľa nej tam dozrievali veľké zmeny vyvolané stavom spoločnosti, preto tisíce ľudí utekajú do NSR. Premiérka sa však Gorbačovovi dušovala, že Veľká Británia a západná Európa nemajú záujem na zjednotení Nemecka ani na rozpade Varšavskej zmluvy. "To je aj názor prezidenta USA,“ dodala, "ktorý ma prosil, aby som vám to povedala: Spojené štáty nepodniknú nič, čo by ohrozovalo bezpečnosť ZSSR alebo bolo sovietskou spoločnosťou vnímané ako hrozba. Myslíme si, že socialistické štáty si majú samy vybrať, akou cestou a akým tempom sa chcú rozvíjať, my do toho zasahovať nebudeme. Nemáme záujem na destabilizácii východnej Európy.“
Gorbačov sa jej poďakoval a ubezpečil Thatcherovú, že sovietska strana má na veci rovnaký názor. Jeho viac znepokojovali vnútorné problémy ZSSR. Masové štrajky baníkov v uhoľných revíroch spôsobili, že krajina sa zle pripravila na zimu, ktorá na Sibír mohla doraziť už o niekoľko týždňov. V pobaltských republikách a Moldavsku sa prejavili silné odstredivé tendencie, vyhlasujú zvrchovanosť, prijímajú zákony, podľa ktorých ruština by stratila status úradného jazyka. "O tom sme práve rokovali vo vedení strany a rozhodli, ako ďalej,“ dodal jej líder.
Železná lady sa hostiteľa akoby nesmelo opýtala, či bolo dobré začínať reformy na toľkých frontoch, či sa nemal sústrediť najprv na ekonomiku? „To nešlo“, odpovedal Gorbačov. "Lebo u nás všetko so všetkým súvisí, preto aj hovoríme, že to nie je len reforma, ale skutočná revolúcia.“ Vyhol sa však odpovedi na ďalšiu otázku – kedy očakáva zlepšenie v sovietskej ekonomike: o rok o dva? Veď je také dôležité, aby ľudia videli prvé výsledky novej politiky…
Nuž takýto dôverný, takmer 4-hodinový rozhovor prebiehal medzi najvyššími reprezentantmi Východu a Západu uprostred búrlivých udalostí, ktoré mali vyústiť do zásadných zmien na politickej mape Európy.
Dôverný znalec nemeckej problematiky Valentin Falin, vtedy vedúci medzinárodného oddelenia v ústredí Komunistickej strany ZSSR a v rokoch 1992 – 2000 profesor moderných dejín na univerzite v Hamburgu, spomínal: Gorbačov v roku 1989 prestal konzultovať s najbližšími spojencami dokonca aj tie sovietske návrhy, ktoré sa ich bezprostredne dotýkali a ktoré predkladal západným partnerom.
"Východné Nemecko ako politický i vojenský spojenec stratilo pre Gorbačova hodnotu,“ tvrdil Falin. "Predpokladal, že vyrieši najväčšie problémy Sovietskeho zväzu a udrží sa na jeho čele len vtedy, ak pôjde na maximálne ústupky Spojeným štátom a ich spojencom.“
Počítal začiatkom jesene 1989 aj s rozpadom varšavského vojenského bloku? Čiastočnú odpoveď poskytuje analýza situácie v Poľsku a možných variantov rozvoja vzájomných vzťahov, ktorú sovietske politbyro pod vedením Gorbačova prerokovalo 29. septembra. Vo Varšave už vtedy mesiac vládol kabinet pod taktovkou zástupcu Solidarity Tadeusza Mazowieckeho.
"Nemožno vylúčiť, že Poľsko začne ignorovať plnenie svojich spojeneckých záväzkov v plnom rozsahu a jeho účasť vo Varšavskej zmluve sa stane čisto formálnou,“ uvádzalo sa v predloženej správe. "Zložitejší problém vznikne, ak poľské vedenie nastolí otázku odchodu z bloku. Ale sotva to možno očakávať v najbližšom čase.“
Kam až dospeli "bratské“ spojenecké vzťahy koncom septembra 1989 vo východnom bloku, to ukázala porada ideologických tajomníkov komunistických strán v bulharskej Varne. KSČ tam zastupoval Jozef Lenárt. Podľa neho sa východonemecká delegácia neznášala na porade s maďarskou kvôli utečencom, poľská sa nepohodla s rumunskou v otázke úlohy strany, Rumuni aj Bulhari spochybnili, resp. odmietli perestrojku atď. Maďari dokonca odmietli podpísať záverečný dokument…
Havel ako možný prezident?
Aj generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša znepokojovala v tom čase viac situácia v Sovietskom zväze ako doma. Pritom v Správe o bezpečnostnej situácii v ČSSR od federálneho ministra vnútra, ktorú dostal na stôl 19. septembra 1989, sa uvádzalo:
"Aktivizáciu protisocialistických síl sa nepodarilo zastaviť napriek realizácii bezpečnostných opatrení. S podporou Západu získavajú vplyv v niektorých vrstvách našej spoločnosti, predovšetkým u inteligencie a mládeže. Prejavuje sa aj tendencia negatívne ovplyvniť členskú základňu strany a vyvolať jej rozklad. V súčasnosti pôsobí okolo 60 nezávislých iniciatív, v roku 1987 ich bolo 5. Sú pripravené návrhy koncepcie činnosti ,zjednotenej' opozície, ktoré smerujú k faktickému prevzatiu moci.“
Jakeša však zaujali ďalšia konštatácia správy: "Vývoj v PĽR, MĽR a ZSSR má výrazný vplyv na aktivizáciu, orientáciu a inšpiráciu vnútorného protivníka, pôsobí motivačne na jeho úsilie prehĺbiť internacionalizáciu nepriateľskej činnosti s antisocialistickými živlami v susedných socialistických štátoch.“
Veď áno, sovietski súdruhovia niežeby poskytli Jakešovi podporu v jeho neľahkej situácii, ale, naopak, podkopávajú mu pozície. Napríklad tou svojou glasnosťou. Vo štvrtok 15. septembra uverejnil denník Izvestija list Jiřího Hájka, čs. exministra zahraničných vecí z roku 1968 a jedného z prvých hovorcov Charty 77. "Cieľom vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bolo zničiť reformy, ktoré v hlavných črtách a svojou koncepciou pripomínajú to, čo u vás dnes prebieha ako perestrojka,“ napísal Hájek. Vo vtedajších čs. novinách by mu takýto list určite nevyšiel.
To však nebolo všetko. Redakcia denníka Izvestija pozvala do Moskvy spisovateľa a cestovateľa Jiřiho Hanzelku, ktorý mal doma nielen zákaz publikovania, ale aj cestovania do zahraničia. Keď oznámil šéfredaktorovi denníka Izvestija, že vycestovať nesmie, už na druhy deň mal cestovný pas aj vízum, pričom doklady mu doručil pracovník sovietskej ambasády v Prahe! Keď sa o tom dozvedel Jakeš, musel si pripadať ako v zlom sne…
Hájkov list vyšiel zároveň s Hanzelkovým interview – hotová senzácia. Izvestija neboli ledajaké noviny, ani obdoba opozičníckeho denníka Moskovské novosti, ale tlačový orgán Najvyššieho sovietu ZSSR (Gorbačov bolo jeho predsedom) s 10-miliónovým nákladom. V redakčnom stanovisku vplyvný denník vyzval prehodnotiť inváziu do Československa. Samozrejme, v českých a slovenských médiách o tom nemohla byť ani zmienka, o liste a interview však podrobne informovala rakúska televízia, maďarská aj poľská, nehovoriac už o rozhlasových staniciach Slobodná Európa či Hlas Ameriky.
Druhý dych tým získala kampaň za oslobodenie tzv. bratislavskej päťky (Ján Čarnogurský a spol.), ktorá pred mesiacom odsúdila inváziu spojeneckých vojsk do ČSSR, ale aj petícia k výzve Niekoľko viet, tú ešte koncom júna 1989 iniciovali pražskí chartisti. Výzva požadovala okrem iného priestor na slobodnú diskusiu o Pražskej jari, následnej vojenskej intervencii a o politike normalizácie.
Zástupcovia petície sa 20. septembra obrátili listom na premiéra Adamca, aby ho upozornili, že sa pod ňu podpísali už desaťtisíce občanov. A že vláda by preto mala začať dialóg o požiadavkách obsiahnutých vo výzve Niekoľko viet. Ako prostredník sa ponúkol pražský kardinál František Tomášek. Predseda vlády však na list nereagoval.
Kľúčovou postavou zjednocujúcej sa nelegálnej opozície sa stával Václav Havel, ktorého Pavel Tigrid ešte 15. júna 1989 vyzval na vlnách Slobodnej Európy, aby prijal politickú úlohu a nevystupoval iba ako spisovateľ. Havel mu nepriamo odpovedal až v septembri zo stránok jedného českého samizdatu. Vraj ako politický "amatér“ môže "sprostredkovať spoločenský dialóg“ a "zohrať svoju úlohu v spoločenských konfrontáciách“, ale potom sa vráti k spisovateľstvu.
Tento politický amatér mal nepochybne podporu vplyvných kruhov na Západe, ináč by ho francúzsky denník Liberation sotva označil už 21. septembra 1989 ako "možného“ prezidenta demokratického Československa.
Najbližšiu spoločenskú konfrontáciu pripravoval Havel na výročie vzniku Československa – 28. októbra. S mesačným predstihom požiadal pražskú radnicu, aby Charte umožnila usporiadať vlastné spomienkové podujatie k tomuto výročiu v "sále typu Radiopalace alebo Lucerna“. Samozrejme, že nemohol očakávať kladnú odpoveď. Krátko predtým mu štátna bezpečnosť zhabala v byte koncept vyhlásenia, ktoré Charta chystala vydať v predvečer výročia. Požadovala zrušiť platnosť zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk i zátarasy na hraniciach s Rakúskom…