Rok nula modernej vedy a vzdelanosti na Slovensku sa začínal prakticky z ničoho. Neboli profesori ani študenti, neboli posluchárne ani vybavené laboratóriá, chýbali dokonca základné učebnice. Bol tu však zákon prijatý parlamentom iba pred tromi mesiacmi, ktorým sa zriaďovala, „československá štátna univerzita v Bratislave so štyrmi fakultami: právnickou, lekárskou, prírodovedeckou a filozofickou“.
V tom zákone ďalej stálo čierne na bielom: „Prednášky sa konajú buď po česky, alebo po slovensky“. Zákon nadobudol platnosť v deň svojho zverejnenia – 11. júla 1919. Do života ho mala uviesť vláda.
Nedá sa povedať, že by prvá slovenská univerzita vznikala úplne na zelenej lúke. Krátko pred vojnou začala v Bratislave, vlastne ešte v Prešporku (Pozsonyi), činnosť právnická fakulta maďarskej Alžbetínskej univerzity, nazvanej tak podľa svätej Alžbety Uhorskej (Durínskej). Pre zaujímavosť, medzi profesormi fakulty bol aj budúci slovenský premiér Vojtech Tuka. Vtedy mal však povesť maďaróna a prednášal iba po maďarsky.
Ale filozofická fakulta tejto univerzity sa otvorila až v letnom a lekárska v zimnom semestri akademického roku 1917/1918, čiže na sklonku vojny. Preto vážne haprovala celková organizácia výuky a napríklad teoretické predmety na medicíne nebolo kde vyučovať, chýbali vhodné priestory. Svojho času o tom napísal zaujímavú štúdiu nehistorik prof. László Kovács, bývalý prednosta 2. detskej kliniky v Bratislave.
Zákon z júna 1919, podpísaný prezidentom republiky Tomášom G. Masarykom rušil túto univerzitu, mala ju nahradiť práve prvá československá vysoká škola na Slovensku. Lenže ako sa to malo udiať, keď „alžbetínci“- profesori i študenti – sa postavili proti a odmietli nariadenie vlády plniť?
Bratislava s vôňou Ázie
V sobotu 20. septembra 1919 pricestovala do Bratislavy skupina českých vysokoškolských pedagógov. Boli to všetko významní lekári, osem profesorov, zväčša z Karlovej univerzity v Prahe. Pricestovali aj s asistentmi a viedol ich profesor Kristián Hynek, patológ a internista európskeho formátu. Skupinu sprevádzali predstavitelia ministerstiev školstva a zdravotníctva ČSR, tých viedol ministerský radca František Mlčoch. Ich úlohou bolo úradne prevziať majetok Alžbetínskej univerzity a ukončiť jej činnosť.
Foto: UNIBA.SK
Prečo v skupine pedagógov boli sami lekári? Lebo nová univerzita mala otvoriť štúdium najprv na lekárskej fakulte. Napokon, povojnovému dokaličenému a podvyživenému Slovensku citeľne chýbali práve lekári a ďalší zdravotnícki pracovníci. Stačí uviesť, že tu boli regióny bez jediného stáleho lekára. Nemala ho napríklad celá Orava, hoci v Dolnom Kubíne sa nachádzalo čosi ako nemocnica s – 18 lôžkami.
Takmer tretina lekárskych miest na Slovensku nebola obsadená. V tom čase tu pôsobilo okolo 250 obvodných lekárov, 50 mestských, 94 okresných a 16 župných praktických lekárov. (Pre zaujímavosť, dnes máme na Slovensku vyše 2¤300 všeobecných lekárov len pre dospelých pacientov, a je ich stále málo!) Pred 100 rokmi pripadalo na jedného lekára u nás až 1¤850 obyvateľov, čo bolo zhruba o polovicu viac ako v českých krajoch.
Na druhej strane profesori, ktorí mohli slovenský lekársky dorast vychovávať, sa nachádzali iba na Alžbetínskej univerzite, na jej ešte nedobudovanej lekárskej fakulte. Koľkí z nich budú ochotní pokračovať na slovenskej univerzite (zatiaľ bez mena)? Ukázalo sa, že jeden jediný – vtedy ešte asistent Jozef Dérer, oftalmológ, brat známeho sociálnodemokratického politika Ivana Dérera. Ostatní sa vzopreli a že radšej odídu do Budapešti alebo do Viedne. A veru aj odišli.
Ale nepredbiehajme a radšej sa ešte vráťme o niekoľko mesiacov späť. Českí profesori totiž nič nenechávali na náhodu, a keď sa v máji 1919 dozvedeli, aká misia ich na Slovensku onedlho čaká, vybrali sa do Bratislavy prvýkrát, takpovediac na zvedy. Mimochodom, cesta vlakom z Prahy im vtedy trvala 14 hodín! Aký dojem na nich urobilo mesto na Dunaji?
„Zišli sme z hlavnej triedy a dostali sa na Námestie slobody, vtedy Esterházyho,“ spomínal prof. Hynek o päť rokov neskôr. „V jeho rohu stál náves s cirkusom Kludský. Kolega Müller sa zastavil, pozrel na mňa a povedal: A do tejto dediny máme ísť? Skutočne, ten náš vstup nebol vábny. Takmer sme nepočuli slovenčinu, cudzí duch sa nám vtieral až nápadne. Ja, čo som nikdy nebol ďalej na východe než v Luhačoviciach, cítil som vôňu Ázie, ale nepovedal som nič. Bol som akýmsi vodcom výpravy a snažil sa udržať náladu.“
Bratislava vtedy ešte nemala ani 100-tisíc obyvateľov a Slováci v nej tvorili menšinu. Naši profesori zamierili k Dunaju, do budovy na jeho nábreží (dnes je v nej Filozofická fakulta UK), kde vtedy sídlilo ministerstvo pre správu Slovenska. Najprv sa tam stretli s lekárom Ivanom Hálkom, pražským rodákom, ktorý mal na starosti zdravotníctvo, a potom aj so samotným ministrom Vavrom Šrobárom. Zaskočilo ich jeho začudovanie, keď mu oznámili, že vláda hodlá zrušiť v Bratislave maďarskú univerzitu a nahradiť ju československou.
„Šrobár namietol, že to nepôjde, že by sme tým vohnali Maďarov do iredentizmu,“ spomínal Hynek, „a ak im necháme univerzitu, budú vraj lojálni.“
Hynek sa snažil ministra (ináč povolaním svojho kolegu lekára) presvedčiť o opaku. A porozprával mu o správaní Nemcov na Karlovej univerzite, ktorá do prevratu v októbri 1918 bola štátnou rakúskou a oni ju plne ovládali. Po vzniku ČSR neprejavili mnohí z nich – pričom nielen starší, ale ani mladší členovia profesorského zboru – voči novému štátu minimum lojality.
Nakoniec sa mu podarilo Šrobára získať na svoju stranu a posilnený týmto vedomím vkročil Hynek na čele skupiny do „jamy levovej“, ako sa bol vyjadril, čiže pozrieť si univerzitné kliniky. Napriek chladnému prijatiu odcestovali domov odhodlaní vrátiť sa do Bratislavy a otvoriť novú univerzitu.
Takmer ju nezaložili
V Prahe ich však čakalo ďalšie prekvapenie. Štátny tajomník na ministerstve školstva a osvety František Drtina povedal Hynkovi, že vláda medzitým pozmenila stanovisko a vážne uvažuje dať bratislavskej univerzite status československo-maďarskej vysokej školy. Inými slovami , že by na nej súbežne prebiehalo jedno štúdium v češtine a slovenčine a druhé – v maďarčine. Podľa všetkého malo ísť o nejakú formu kondomínia – spoločnej správy a možno i spoluvlastníctva. Údajne si túto zmenu vyžiadala slovenská strana. Hynek a ďalší jeho kolegovia s takýmto riešením súhlasiť nemohli, najmä nie po tom, čo uvideli počas návštevy Bratislavy. Koncom augusta 1919 preto oznámili vláde v obšírnom memorande, že za daných okolností nemôžu splniť svoje poslanie a vracajú jej poverenie.
Týždeň-dva sa zdalo, že z projektu československej univerzity v Bratislave nič nebude. Potom sa však záležitosť dostala až na Hrad k prezidentovi. Na poradu uňho pozvali aj Hynka, ktorý zoznámil Masaryka so skutočnou situáciou na Alžbetínskej univerzite: existuje z nej vlastne iba torzo, časť profesorov už odišla do Maďarska, ďalší neprejavujú lojalitu k čs. štátu. Ako lekár, donedávna prednosta jednej pražskej kliniky, vysvetlil prezidentovi, prečo je nemožné v jednom lekárskom ústave alebo na klinike mať dvojaký personál. Pýtali sa aj na názor Šrobára a ten podporil Hynkovo stanovisko.
Podľa českého historika Jiřího Jindru zohral významnú úlohu pri rozhodovaní o bratislavskej univerzite aj banskobystrický rodák profesor Jaroslav Vlček. Tento literárny historik pracoval v roku 1919 na ministerstve školstva a národnej osvety v Prahe, kde mal na starosti práve slovenské školy. A vlastne on ako prvý prišiel s myšlienkou využiť niektoré objekty Alžbetínskej univerzity, predovšetkým jej kliniky a lekárske ústavy, na vybudovanie prvej slovenskej univerzity.
Myšlienku presadzovali niektorí poslanci Revolučného národného zhromaždenia (ako sa vtedy volal čs. parlament), najmä Slovák Milan Hodža a jeho český kolega z agrárnej strany Otakar Srdínko, vtedy predseda školského parlamentného výboru. Ten predkladal aj dôvodovú správu k zákonu o novej univerzite.
A už vtedy, koncom júna 1919, navrhol, aby jedine na právnickej fakulte sa nejaký čas, najdlhšie však tri roky, prednášalo „aj po maďarsky“. Hlavný dôvod? V Čechách ani na Morave nemali v tom čase ani pre svoje dve univerzity dosť erudovaných a lojálnych právnikov pedagógov, tobôž aby ich „požičiavali“ na Slovensko.
Srdínkov nápad sa stal východiskom zo slepej uličky a základom kompromisu pre obe zainteresované strany o tri mesiace neskôr. Pôvodný termín preberania Alžbetínskej univerzity – 15. september – sa však musel odročiť o týždeň.
Hľadal sa slovenský študent
Samotný akt preberania nám približujú Hynkove spomienky: „Rektor maďarskej univerzity protestoval proti jej zatváraniu na základe medzinárodného práva. Ministerský radca Mlčoch (diskusiu) veľmi rýchlo ukončil, poukazujúc na to, že my sme prišli, aby sme univerzitu prevzali, a nie aby sme diskutovali… Výsledkom bolo dohodnutie sumy odstupného pre maďarských profesorov a potom už išlo všetko hladko.“
To znamená, že Hynek ako novopečený rektor prevzal od svojho predchodcu hotovosť rektorátu, kvestúry, majetok univerzity a otvoril prevádzku nástupníckej univerzity. Horšie to bolo s preberaním kliník budúcej fakultnej nemocnice. Jej zárodočná podoba sa vtedy nachádzala na rozhraní nemeckej (pressburskej) a maďarskej (pozsonskej) časti mesta pred blumentálskym kostolom, ktorý ich akoby oddeľoval.
Maďarský prednosta detskej kliniky odmietol byť pri preberaní, poveril tým svojho asistenta, s ktorým rokoval nový prednosta prof. Jiří Brdlík. Z tejto kliniky odišli všetci jej odborní pracovníci až na Slováka Dr. Emila Šaršúna, rodáka z Turca a švagra Ivana Dérera. Ale už o pár týždňov sem nastúpil čerstvo demobilizovaný pražský medik Josef Švejcar, ktorý sa neskôr stal významným československým pediatrom.
Prednosta farmakologického ústavu tvrdil, že všetko vnútorné zariadenie je jeho osobným majetkom, preto nič sa odovzdávať nebude. Chirurgiu preberal čerstvo ustanovený prednosta kliniky MUDr. Stanislav Kostlivý, predtým primár v Třebíči, neskôr medzinárodne uznávaný chirurg. Jeho maďarský predchodca nekládol odpor, zaujal však „tak trocha husársky postoj“, ako spomínal prof. Karel Přerovský, vtedy ešte medik asistent, neskôr známy internista. A na internej klinike, ktorej novým prednostom sa stal Hynek, prebehlo všetko hladko. Možno na tom mala zásluhu aj príjemná profesorova asistentka Božena Kuklová-Štúrová. V roku 1934 ju prezident Masaryk vymenuje za prvú ženu – vysokoškolskú profesorku medicíny v celom Československu.
Na maďarskej lekárskej fakulte študovalo v školskom roku 1918/1919 iba 40 poslucháčov, na právnickej však 180. Ona jediná mohla teda naďalej bežať pod vedením maďarských profesorov, ale s tým, že kým sa na nej prednáša po maďarsky, prvý ročník neotvoria. Tak to pokračovalo až do roku 1921, keď definitívne skončila a nahradila ju slovenská právnická fakulta. Rektorát univerzity nemohol fungovať bez úradníkov. Hynkovi sa až po osobnej návšteve u ministra vnútra v Prahe podarilo získať aspoň riaditeľa pre svoju kanceláriu. Nielen na Slovensku, ale ani v Čechách nebolo dosť voľných a lojálnych úradníkov.
U nás chýbali navyše aj študenti. Na lekársku fakultu novej univerzity, ktorú nariadením vlády z 11. novembra 1919 pomenovali po „učiteľovi národov“ Amosovi Komenskom, bolo treba pred jej otvorením robiť nábor po celej republike. Napokon v prvom akademickom roku sa Bratislava dohodla s Brnom, s Lekárskou fakultou Masarykovej univerzity, ktorá začínala činnosť v rovnakom čase. Tam prijímali študentov aj zo Slovenska do prvých dvoch ročníkov, zatiaľ čo na Univerzite Komenského aj Čechov, ale len do vyšších ročníkov.
Poslucháčov slovenskej národnosti však bolo spočiatku ako šafranu. Situáciu kedysi dobre vystihol historik Milan Zemko: Kým v českých krajoch bolo treba po vzniku ČSR dobudovať len vysoké školstvo, na Slovensku všetko školstvo sa budovalo od začiatku. Kým v Čechách sa „odrakúšťovalo“, na Slovensku sa „odmaďarčovalo“. Z 3¤850 stredoškolských učiteľov sa pred vznikom ČSR hlásilo k slovenskej národnosti len 13. Kto teda mal vychovávať adeptov štúdia na slovenskej univerzite? Postupne prišlo na Slovensko 1 400 českých učiteľov, ktorí sa rýchlo učili základy slovenčiny, aby mohli žiakov a študentov vyučovať po slovensky. Na Univerzite Komenského sa prvý rok prednášalo väčšinou po česky, ale ako neskôr priznal Hynek, študentom nemeckej a maďarskej národnosti, ktorých bola väčšina, poskytovali na seminároch a najmä pri skúškach rôzne „jazykové úľavy“.
Bez podpory verejnosti
Prednášky na Univerzite Komenského sa mohli slávnostne začať až 9. decembra 1919, aj to iba na lekárskej fakulte. K prvým 144 študentom sa v tzv. Malej aule na Kapitulskej ulici prihovorili minister Šrobár, rektor Hynek i dekan fakulty gynekológ Gustav Müller. Celý profesorský zbor bol český, už v letnom semestri ho tvorilo už 24 pedagógov, spravidla špičkových lekárov.
Je príznačné, že Národné noviny o tom priniesli len drobnú správičku na druhej strane. Oveľa väčší priestor venovali na ďalší deň kurzom pre analfabetov. Slovensko malo vtedy celkom iné problémy, a tak povedané Hynkovými slovami z jeho pamätí „Univerzita Komenského sa na rozdiel od Karlovej i Masarykovej musela stavať zhora, bez väčšej účasti širších kruhov a záujmu verejnosti“.
Situácia sa menila k lepšiemu po dobudovaní lekárskej fakulty, po otvorení ďalších dvoch fakúlt – právnickej a filozofickej – a po tom, čo výraznejšie vzrástol počet poslucháčov slovenskej národnosti. Napríklad už v zimnom semestri 1923/1924 sa zapísalo na všetky tri fakulty 734 poslucháčov zo Slovenska a len 273 z Čiech, Moravy alebo zo Sliezska.
Pri spätnom pohľade je nad slnko jasnejšie, že vznikom Univerzity Komenského pred sto rokmi sa utváral základ celého slovenského vysokého školstva a tunajšej vedy. Neodškriepiteľné je aj to, že prvá generácia slovenských lekárov a vôbec modernej slovenskej inteligencie vyrástla pod vedením českých profesorov. O to viac zaráža nevďak, akého sa mnohí dožili po vyhlásení Slovenského štátu, keď ich Tisov režim zbavoval práce a posielal do protektorátu.