Voľby na začiatku normalizácie? Až po dôkladnej očiste

, 15.10.2019 06:00

Parlamentné voľby možno uskutočniť predčasne a možno ich aj odložiť. Dokonca opakovane, aj keď v našich zemepisných končinách ide o veľmi ojedinelý jav. Naposledy sa udial pred 50 rokmi, na začiatku normalizácie.

Mesto Žilina v predvečer prvých volieb po...
Mesto Žilina v predvečer prvých volieb po nástupe normalizácie, ktoré sa konali 26. - 27. novembra 1971. Autor: M. Mendrej/Archív TASR

Aj vtedy si občania volili poslancov každé štyri roky, ibaže naraz do všetkých zastupiteľských zborov. Čiže do miestnej, okresnej a krajskej samosprávy (národných výborov), do Slovenskej národnej rady a aj do Národného zhromaždenia ČSSR, ako sa vtedy volal najvyšší zákonodarný orgán v spoločnom štáte.

Tak to bolo v júni 1964 a tak to malo byť aj o štyri roky neskôr. Ibaže vieme, aký búrlivý bol rok 1968. Navyše už v septembri 1967 vedenie KSČ rozhodlo – a Národné zhromaždenie to o mesiac potvrdilo – že nadchádzajúce voľby budú rozdelené: poslancov na miestnej, okresnej a krajskej úrovni si občania zvolia v máji, zatiaľ čo členov národného parlamentu a celoštátneho parlamentu až 17. novembra 1968.

Politické oteplenie, ktoré predznamenalo a potom i veľmi výrazne sprevádzalo Pražskú jar, však prinieslo zmenu názorov na volebný systém. Rozprúdili sa verejné diskusie o tom, ako by skutočné voľby mali vyzerať. Objavili sa „kacírske“ návrhy, aby každá politická strana mala vlastnú kandidačnú listinu (namiesto spoločnej kandidátky Národného frontu), aby sa poradie poslancov a náhradníkov určovalo podľa získaných preferenčných hlasov vo voľbách (a nie ako určia orgány Národného frontu) atď.

Radikálnejšie návrhy však vedenie štátostrany odmietlo, ináč by muselo súhlasiť so súťažou politických programov a s možnosťou vplyvu voličov na výber kandidátov. Niektoré zmeny navrhnuté jej reformným krídlom dostali aj legislatívnu podobu.

Známy ústavný právnik Ladislav Orosz upozorňuje v tejto súvislosti najmä na zavedenie viacmandátových volebných obvodov. Vo dvoch nových zákonoch sa počítalo so 4 až 15 mandátmi na jeden obvod pri komunálnych voľbách (do národných výborov všetkých stupňov) a so 4 až 8 mandátmi pri voľbách do parlamentov. „V každom volebnom obvode môže byť navrhnutých viac kandidátov, než koľko má byť zvolených,“ pripúšťala právna úprava. Systém Národného frontu s vedúcou úlohou KSČ ostával síce zachovaný, ale vytváral sa predpoklad aspoň na čiastočnú politickú súťaž.

Z dnešného pohľadu nič prevratné, optikou vtedajšej doby však išlo o zásadnú zmenu. Ako sa dalo očakávať, veľmi rýchlo narazila na odpor konzervatívcov vo vedení komunistickej strany, ktorí 11. apríla 1968 presadili odročenie májových volieb na neskôr so zdôvodnením, že novinky v zákone (a možno i tie, ktoré sa ešte len uzákonia, lebo sa o nich živo diskutuje) si vyžadujú dlhšiu prípravu. Novembrový termín volieb do Národného zhromaždenia a SNR sa však zatiaľ nemenil.

Nová situácia nastala už v júli, keď boli na svete konkrétne návrhy na federatívne usporiadanie štátu a parlament schválil zákon o jeho príprave. Okrem iného sa počítalo s vytvorením novej sústavy zastupiteľských orgánov. Voľby do nich sa mali konať podľa vtedajších predstáv do konca nasledujúceho roku.

Invázia spojeneckých vojsk 21. augusta a všetko, čo po nej nasledovalo, viedli k ďalšiemu odloženiu volieb. O ich termíne sa opätovne rozhodovalo 15. októbra 1969. A to sa už písali posledné riadky príbehu nazývaného „obrodný proces“ či „československá reforma“. A začínala sa normalizácia…

Nech odpadne všetko oportunistické

Priblížme si historický kontext 15. októbra pred polstoročím. To už celý rok platila medzivládna zmluva o "podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR“. Už pol roka bol najsilnejším mužom v Československu Gustáv Husák a Alexandra Dubčeka odstavili normalizátori nielen z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, ale aj predsedu parlamentu. Vasil Biľak sa mu chystal ponúknuť miesto veľvyslanca v ďalekej Ghane.

Národné zhromaždenie zmenilo názov na Federálne zhromaždenie, ústredná vláda bola federálna, v Bratislave sídlila prvá vláda SSR (nahradila Zbor povereníkov). Pôvodný projekt federácie sa však postupne okliešťoval, darmo bol jeho hlavným tvorcom Husák. Centrom moci ostávala Praha, tam sa presúvali ďalšie a ďalšie právomoci.

Dobová popiska, voľby 1971: "Vyše 600...
Dobová popiska, voľby 1971: "Vyše 600 agitačných dvojíc zavítalo do košických domácností, aby pozvali voličov k volebným urnám. Agitátorov všade vítali srdečne. Na záver besedy nechýbalo ani takého pohostenie.“ Autor: Andrej Haščák/Archív TASR

Nové politické vedenie postupovalo čoraz častejšie podľa pokynov Moskvy. Naplno sa to ukázalo na zasadnutí ÚV KSČ koncom septembra 1969, ktoré rušilo základné dokumenty Pražskej jari. Zásadne sa prehodnocovali udalosti z augusta 1968. Husák hovoril o úsilí protisocialis­tických síl „priviesť náš štát do chaosu“, invázia cudzích vojsk bola vraj internacionálnou pomocou spojencov.

Dubček sa pokúsil obhajovať obrodný proces, čím si vykoledoval odstavenie z predsedníctva ÚV KSČ a z čelnej funkcie v parlamente. "Dianie na tomto zasadnutí malo v podstate charakter pogromu proti priaznivcom obrodného procesu,“ tvrdí český historik Zdeňek Dočekal. Z ústredného výboru boli vtedy "odídení“ vedúci reformátori, označení za pravicových oportunistov. Troch za ich diskusné príspevky vylúčili zo strany.

Víťazstvo slávili konzervatívci a dogmatici, ktorí už v apríli 1969 volali po politických čistkách. Teraz im najvyššie vedenie dalo za pravdu, keď avizovalo previerky a výmenu straníckych legitimácií. A práve s čistkami súvisel aj návrh znovu odložiť všeobecné voľby. Na septembrovom pléne to nikto nespochybnil, diskutovalo sa len o otázke: Dokedy odložiť? Niektorí nástojili na tom, aby sa termín neuvádzal, ďalší odporúčali stanoviť ho, keďže išlo už o druhé odročenie. Nakoniec sa našiel prijateľný kompromis. Musel ho však posvätiť parlament.

A tak Federálne zhromaždenie prijalo 15. októbra 1969 ústavný zákon, ktorý opätovne predĺžil volebné obdobie všetkých zastupiteľských orgánov v štáte s tým, že voľby do nich sa budú konať "najneskôr 31. decembra 1971“. To znamená, že sa mohli konať aj skôr.

Napokon boli iba mesiac pred vypršaním tohto takmer dvojročného odkladu – v dňoch 27. až 28. novembra 1971. Sedem a pol roka od posledných všeobecných volieb! Zato sa konali v starom osvedčenom duchu – s bezmála 100-percentnou voličskou účasťou a s takmer 100-percentnou voličskou podporou kandidátov Národného frontu…

Radšej kooptovať, ako voliť

Po toľkých rokoch je zaujímavé čítať stenografický záznam zo spoločného zasadnutia oboch snemovní Federálneho zhromaždenia 15. októbra 1969.

Nového predsedu parlamentu, 55-ročného Dalibora Hanesa, zvolili už v prvom bode rokovania a jednomyseľne. Kto to bol? Rodák z Tisovca, profesor hospodárskeho práva, od ustanovenia federálnych orgánov predseda Snemovne národov. Keďže voľby členov federálneho parlamentu sa nekonali, Hanesa doň nominovala Slovenská národná rada. Mimochodom, tak vtedy získalo mandát vo Federálnom zhromaždení veľa Slovákov.

Hanes v úvodnom príhovore ani neskrýval, že ide realizovať smernicu septembrového zasadnutia ÚV KSČ. Veď bol jeho čerstvým členom (nezvoleným na zjazde, len kooptovaným). „Závery tohto pléna,“ povedal „znamenajú nástup do energického boja proti všetkým antisocialistickým, antisovietskym, pravičiarsko-oportunistickým silám vo všetkých oblastiach spoločenského života, vo všetkých štátnych orgánoch i spoločenských organizáciách.“

Federálne zhromaždenie to hneď aj demonštrovalo zrušením 18 dokumentov, ktoré prijal predchádzajúci parlament počas Pražskej jari a vojenskej intervencie Varšavskej zmluvy. Išlo napríklad o protesty adresované vládam a parlamentom piatich krajín, ktoré sa zúčastnili na augustovej invázii do Československa. „Vstup spojeneckých vojsk na naše územie bol motivovaný len záujmami obrany socializmu v ČSSR proti antisocialistickým, pravičiarskym a kontrarevolučným silám,“ uvádzalo sa v prijatom vyhlásení.

Na program rokovania sa potom dostal návrh ústavného zákona o ďalšom predĺžení volebného obdobia. Zdôvodnil ho ďalší Slovák a profesor práva Karol Laco, rodák zo Sobotišťa. V roku 1968 bol Husákovým blízkym spolupracovníkom pri príprave projektu federácie, v nasledujúcich rokoch sa významne podieľal ako podpredseda federálnej vlády na jeho korigovaní.

Laco naznačil poslancom, čo strana a vláda sledujú odložením volieb. Mal sa vytvoriť systém, ktorý umožní „uskutočniť na návrh orgánov Národného frontu v nevyhnutnom rozsahu zmeny v zastupiteľských orgánoch“, a to „doplňovaním týchto zborov, prípadne zbavením funkcie“. Vďaka týmto prechodným mimoriadnym opatreniam – ako ich rečník nazval – mala prebehnúť konsolidácia a normalizácia v národných výboroch, národných radách i vo federálnom parlamente. Tým sa vytvoria, zdôraznil, „normálne podmienky pre všeobecné voľby“.

Inými slovami to znamenalo politické čistky v zastupiteľských zboroch. Lebo kedy bude možné zbaviť poslanca mandátu? Nielen vtedy, ak bez vážneho dôvodu nevykonáva dlhší čas svoju funkciu, ale aj vtedy, keď svojou činnosťou "narúša politiku Národného frontu“, tej jeho organizácie, ktorá kedysi navrhla dotyčného na kandidáta do volieb – vysvetlil profesor Laco.

Čistky v nasledujúcom období zasiahli všetky zastupiteľské zbory. Ako svojho času zistil slovenský historik Jozef Žatkuliak, len z národných výborov všetkých stupňov muselo v Čechách a na Morave odísť ešte do volieb okolo 15-tisíc a na Slovensku takmer 9-tisíc poslancov. Väčšinou z politických dôvodov. Desiatky poslancov opustili predčasne obe národné rady a federálny parlament. Namiesto nich boli jednotlivými orgánmi Národného frontu kooptované politicky spoľahlivé osoby. A hoci túto rekonštrukciu poslaneckých zborov umožňoval narýchlo prijatý zákon, český politológ Oskar Krejčí ju považuje za neústavnú. Aj podľa vtedy platnej ústavy (jej 2. článku) totiž štátnu moc mohli vykonávať len zákonodarné zbory zvolené ľudom.

Krejčí však zároveň upozorňuje, že podobným spôsobom – a opäť neústavne – prebiehala rekonštrukcia Federálneho zhromaždenia a oboch národných rád o 20 rokov neskôr: od novembra 1989 až do volieb v júni 1990. Desiatky poslancov boli odvolaných a namiesto nich boli desiatky kooptovaných, nominované Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu, kým komunistická strana nemala vo všetkých týchto zákonodarných orgánoch menej ako 50 percent poslancov. Prvýkrát od roku 1948.

Ak voľby, tak len manifestačné

Ale vráťme sa ešte do jesenných mesiacov roku 1969. Čistky sa spočiatku týkali len politických špičiek: museli odísť nežiaduci členovia najvyšších straníckych, vládnych a vôbec štátnych orgánov. Počas návštevy čs. straníckej delegácie v Moskve 20. až 28. októbra menovali Sovieti ďalšie osobnosti, ktoré museli preč z našej politickej scény.

O tri týždne neskôr predložil Husák najvyššiemu vedeniu KSČ materiál o výmene straníckych legitimácií a s tým súvisiacimi pohovormi. "Počítalo sa s tým, že vylúčenie zo strany bude mať automaticky za následok odchod zo zodpovednej funkcie,“ pripomína historik Jan Rychlík. Malo sa to týkať aj manažérskych funkcií v hospodárstve. Biľak razil zásadu, že vylúčený riaditeľ závodu nesmie byť ďalej riaditeľom. "Poškodilo by to stranu,“ dôvodil. Husák nabádal na opatrnosť, obával sa, že potom nebude mať kto riadiť výrobu, štátny aparát.

Aj tak boli politické čistky rozsiahle, z komunistickej strany muselo odísť celoštátne takmer 327-tisíc ľudí (z toho na Slovensku vyše 53-tisíc). Ak počítame aj tých, ktorí odišli dobrovoľne, členská základňa KSČ poklesla v porovnaní s rokom 1968 za dva roky o 28 percent (na Slovensku o 16 percent).

Áno, na Slovensku sa až tak nevylučovalo, ale najmä – upozorňuje Rychlík – najvyšší stranícky postih nemal také tvrdé dôsledky. Kým v Česku musel vylúčený vedec alebo spisovateľ takmer bez výnimky k lopate, do kotolne alebo čistiť výklady, na Slovensku sa to až tak prísne nebralo, hoci sa musel uspokojiť s podradnejšou prácou a so zákazom publikovania.

Až keď bola „očista“ vo všetkých sférach života a na všetkých úsekoch činnosti dokonaná, keď všade zavládol pokoj a poriadok, mohlo sa ísť znovu k volebným urnám. Niekde dokonca manifestačne. Čoby "niekde“ – všade, veď denník Rudé právo vyšiel 29. novembra 1971 s titulkom "Celá republika volila manifestačne“.

V každom prípade účasť voličov dosiahla podľa Štatistického úradu 99,45 percenta (ako za starých čias), hoci dvaja disidenti rozširovali pred voľbami po Prahe letáky s textom „Podľa zákona možno aj nevoliť“ (za čo skončili v cele).

Nové volebné zákony už neobsahovali možnosť viacmandátových volebných obvodov, umožňovali však navrhnúť pre každý volebný obvod "jedného alebo viac kandidátov“. Ibaže, ako konštatuje profesor Orosz vo vysokoškolskej učebnici volebného práva:

„Za takmer 20 rokov platnosti volebných zákonov prijatých v júli 1971 nebol zaznamenaný jediný prípad volieb do ktoréhokoľvek zastupiteľského orgánu, keď by sa o mandát v jednomandátovom volebnom obvode uchádzal viac ako jeden starostlivo vybraný a preverený kandidát.“

Vtedajšia moc sa poučila aj z prípadu opakovaného odloženia volieb a – radšej predĺžila volebné obdobie všetkých zastupiteľských zborov zo 4 na 5 rokov…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#obdobie normalizácie #normalizácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku