Foto: IOWACULTURE.GOV
Veru, aj pred 90 rokmi – a takmer až do poslednej chvíle – málokto veril, že je niečo také možné. "Nebojím sa o budúcnosť našej krajiny – svieti jasným svetlom nádeje,“ povedal nový americký prezident Herbert Hoover vo svojej inauguračnej reči 4. marca 1929.
A ešte aj začiatkom jesene 1929 minister obchodu USA pri návšteve Londýna presviedčal hostiteľov, že nie je dôvod na obavy. V tom čase sa však už našli otvorené hlavy, ktoré nabádali na opatrnosť. Známy americký historik George Tindall tvrdil, že to boli najmä konzervatívni finančníci a makléri. Upozorňovali napríklad na nafukujúcu sa špekulatívnu akciovú bublinu, ktorá mohla čochvíľa prasknúť. Ekonomický rast podporovala expanzívna politika lacných úverov, banky však prestali overovať účel poskytnutých pôžičiek. Pritom priveľmi zadlžené (vo vzťahu k HDP) boli nielen domácnosti a firmy, ale aj vláda, finančný sektor, medzinárodné korporácie…
Medzi tých, čo zavčasu dvíhali výstražne prst patril významný finančný analytik svojej doby Roger Babson, ktorý 5. septembra varoval pred hroziacim pádom akcií, lebo sú nadhodnotené. Pritom len dva dni predtým ich kurz dosiahol historické maximum podľa už aj vtedy uznávaného Dow Jonesovho indexu, ale potom začal prudko klesať. Babsonovo varovanie málokto bral vážne.
Čo je zarážajúce, varovné signály už dlhšie vysielal americký trh. Napríklad sústavne klesala výroba a odbyt automobilov. Tindall uvádza, že kým v marci 1929 zišlo z výrobných liniek 622-tisíc nových vozidiel, v septembri to bolo takmer o tretinu menej. "Už v roku 1927 dostihol odbyt automobilov úroveň dopytu, firmám rástli zásoby a tempo spotreby sa spomalilo,“ konštatuje historik.
Nastal aj pokles stavebnej výroby, zamestnanosti a zhoršovali sa ďalšie ukazovatele hospodárskej činnosti. Ako sa to prejavovalo na burzách? Obchodované akcie strácali na hodnote a investori sa ich začali vo veľkom zbavovať. Ale ešte 15. októbra 1929 bankári investorov ubezpečovali, že sa niet čoho obávať, lebo „americké burzy sú vo výbornom stave“.
O päť dní neskôr priniesli noviny v USA správu, že ceny mnohých akcií klesli na kritickú úroveň, a tí, čo s nimi obchodujú, stoja pred núteným predajom. Napokon štvrtok 24. októbra priniesol mohutnú vlnu predajov.
Od Čierneho štvrtka po Čierny utorok
Drámu, ktorá sa v ten deň na newyorskej burze odohrala, už opísali mnohí historici i ekonómovia. Priblížme si ju cez niektoré výrečné podrobnosti: Len v priebehu 30 minút sa tam predalo až 1,6 milióna akcií. Zrazu zmizli všetky nákupné príkazy a investori podľahli panike. V novej vlne už predávali akcie za akúkoľvek cenu. Burzu museli dokonca niekoľkokrát uzavrieť a prerušiť obchodovanie.
Krátko po poludní sa v budove spoločnosti J. M. Morgan & Co stretli niekoľkí významní bankári a založili združenie, ktoré si predsavzalo stabilizovať ceny akcií. Makléri na newyorskej burze dostali vzápätí od členov združenia nákupné príkazy, aby podporili kurzy najväčších a najziskovejších amerických spoločností. Bola tam napríklad ponuka na odkúpenie veľkého bloku akcií spoločnosti U. S. Steel za cenu, ktorá bola vysoko nad momentálnou trhovou.
Podobná taktika bankára Johna Morgana ukončila paniku na newyorskej burze počas finančnej krízy v októbri 1907. Tentoraz ju iba nakrátko utlmila. Celková finančná strata v tento deň, nazvaný Čiernym štvrtkom, presiahla 11 miliárd dolárov.
Foto: Archív autora
Aj ďalšie tri dni dostali prívlastok "čierne“. Na Čierny piatok sa na ulici Broad Street pred newyorskou burzou zhromaždil dav ľudí. A do večera spáchalo samovraždu jedenásť známych finančníkov. Aspoň tak to uvádza známy britský historik Paul Johnson vo svojich Dejinách 20. storočia.
Čierny pondelok 28. októbra priniesol ešte väčšie straty, panika pokračovala, mnoho investorov sa rozhodlo opustiť trh. Dráma vrcholila v nasledujúci deň, ktorý sa do análov zapísal ako Čierny utorok. Predalo sa rekordných 16 miliónov akcií, pričom ďalšie nemali kupca za žiadnu cenu.
Objem akcií, s ktorými sa obchodovalo 29. októbra 1929, zostal neprekonaný takmer 40 rokov. Trh za dva dni stratil viac ako 30 miliárd dolárov, z toho 14 miliárd v Čierny utorok.
O deň neskôr zasiahli členovia Rockefellerovej rodiny, ktorí sa spojili s ďalšími finančnými žralokmi, aby verejnosti ukázali dôveru v trh. Nakúpili veľké množstvo akcií a pokles trhu nakrátko zastavili. V jeho najhlbšom bode nastalo zníženie hodnoty akcií až o 70 percent. Ale nádej na spásonosné oživenie dlho netrvala. "Gigantická stavba trhu podložená špekulatívnymi úvermi sa začala rúcať pod vlastnou váhou,“ napísal český ekonóm Pavel Kohout.
Banky sa pokúsili zastaviť pád hodnoty akcií vlastnou intervenciou. Nákup akcií síce prechodne zvýšil ich hodnotu, ale za cenu vyčerpania pohotovostných rezerv, ohrozenia likvidity bánk a poklesu ich majetku.
Rozdrobené americké bankovníctvo investovalo značné prostriedky vkladateľov práve do akcií a nevytvorilo si dostatočné rezervy. Po krachu na burze postupne zbankrotovalo okolo 9-tisíc peňažných ústavov. Dovedna stratili na vkladoch takmer sedem miliárd dolárov.
Veľa Američanov – podľa niektorých zdrojov jeden milión, podľa iných až tri milióny – muselo oželieť značnú časť svojho majetku alebo celý. Viacerí milionári neskôr priznali, že prišli o osemmiestne sumy.
A aký to malo ohlas vo svete? Ohromný, hoci nie všade a nie hneď. Americká ekonomika získala po prvej svetovej vojne dominantné postavenie, správy o výpredaji na newyorskej burze zasiahli už 29. októbra aj európske trhy a spôsobili poplach na burzách. V Londýne, Paríži alebo v Berlíne sa akcie prepadli. A u nás?
Mala sa skončiť do Vianoc
Zo slovenských novín priniesol medzi prvými správu o kritickej situácii na newyorskej burze Slovenský denník, blízky agrárnej strane, a to v nedeľu 27. októbra 1929. Spolupracovník novín v Prahe Michal Andrys prirovnal New York k obrovskému dynamu, ktoré, "viac ako dva roky veľkoryso odsávalo voľné prebytky vo všetkých krajinách, aby nimi financovalo nenásytnú hyperšpekuláciu s cennými papiermi“. Vraj sa jej zúčastňovali všetci "od liftboya až po manažéra“, čo len zvyšovalo dopyt po úveroch a bolo vlastne prvou predzvesťou blížiacej sa krízy.
Autor zároveň informoval, že kolaps newyorskej burzy dal už o sebe vedieť vo viacerých európskych metropolách, "jedine Praha statočne vzdoruje“. V ďalších dňoch a týždňoch však oznamoval prudké poklesy cien akcií aj na pražskej burze s poznámkou, že tá je „na špatné správy zo zahraničia zvlášť citlivá“.
Koniec októbra 1929 sa v Československu niesol v znamení predčasných parlamentných volieb, ktoré mali prednosť v spravodajstve i v komentároch domácich médií. V závere volebnej kampane sa na Slovensku síce veľmi často skloňovalo aj slovo "kríza“, ale rečníci, prirodzene, ešte nemohli mať na zreteli tú nadchádzajúcu "Veľkú svetovú“. Hovorili o ťažkostiach v slovenskom poľnohospodárstve, ktoré sa začali už v roku 1928 v súvislosti s krízou na európskych trhoch priemyselných plodín – predovšetkým cukrovej repy a sladového jačmeňa. Slovensko bolo ich významným producentom a značná časť týchto plodín sa predtým vyvážala, kríza však prudko znížila dopyt po nich.
„Roľníci na juhu Slovenska sa preto preorientovali na pestovanie pšenice alebo kukurice,“ približuje Ľudovít Hallon z Historického ústavu SAV. "Tie sa však tradične dovážali z Maďarska a zrazu ich bol u nás nadbytok. Štát odpovedal ochranárskymi opatreniami a obmedzil maďarský dovoz. Na čo Maďarsko znížilo dovoz dreva zo Slovenska. Znamenalo to postupný krach takmer polovice piliarskych závodov, ktoré boli nezriedka jediným zdrojom obživy obyvateľov severných okresov.“ Pripomeňme si ešte, že Slovensko bolo vtedy prevažne agrárnou krajinou, až 60 percent obyvateľstva pracovalo v poľnohospodárstve, kým v priemysle iba 18 percent.
Predčasné voľby 1929 v ČSR vyhrala napokon celoštátna agrárna strana (jej predstaviteľom bol aj Milan Hodža) a do vládneho vyhlásenia novej koalície presadila ako jednu z priorít "čeliť kríze“. V poľnohospodársko-potravinárskom sektore, samozrejme. Tá však bola u nás iba akousi predohrou k celosvetovej hospodárskej kríze.
Medzitým pokles na akciovom trhu v Spojených štátoch sa podarilo spomaliť a niektorí pozorovatelia začali prekypovať optimizmom. Dokonca známy britský ekonóm John Keynes si dovolil predpovedať, že pokles sa zastaví "okolo Vianoc 1929“.
Z čoho vyplýval tento optimizmus? Zrejme z prijatých protikrízových opatrení. Ale chyba lávky! Keďže americký dolár bol v čase vypuknutia krízy krytý zlatom, centrálna banka Spojených štátov (FED) vyvíjala úsilie udržať stabilnú hodnotu dolára voči zlatu. Preto na krízu zareagovala reštriktívnou menovou politikou – začala sťahovať peniaze z obehu a zvyšovať úrokové sadzby.
Ešte 31. októbra 1929 to vyzeralo nádejne, ale už 13. novembra hodnota akcií podľa Dow Jonesa klesla na najnižší bod za celý rok. O dva dni sa situácia síce stabilizovala, ale hospodárstvo stálo pred dlhodobou krízou.
V ekonómii vtedy prevládala predstava, že kríza je ozdravný proces, počas ktorého zbankrotujú iba slabé a finančne choré podniky a banky, zdravé pretrvajú. O Veľkej depresii, ako na Západe volali veľkú hospodársku krízu, to však neplatilo. Skrachovalo aj veľa finančných inštitúcií a firiem, ktoré pred kolapsom newyorskej burzy nemali ťažkosti.
"Bolo nevyhnutné zlikvidovať zamestnanosť, zlikvidovať akcie, zlikvidovať farmárov, zlikvidovať nehnuteľnosti, aby bolo možné udržať zlatý štandard,“ spomínal vtedajší minister financií Andrew Mellon, neskôr žalovaný Kongresom USA.
Svojimi krokmi FED prispel len k prehĺbeniu krízy a nepodaril sa mu ani zámer udržať zlatý menový štandard. Dolár sa musel devalvovať, aj keď až o päť rokov (z hodnoty 20,67 dolára za troyskú uncu na 35 dolárov).
Nám priniesla žobračenky
Kríza sa zo Spojených štátov do sveta šírila pred 90 rokmi pomalšie ako v súčasnosti. Hlavný dôvod? Ekonomika ešte nebola taká globalizovaná. USA však prispeli k jej šíreniu svojimi ochranárskym opatreniami a obmedzením vývozu kapitálu. Postihnuté krajiny odpovedali zavedením vlastných ciel a podobným protekcionizmom. Navyše bolo možné pozorovať hromadný útek od mien krytých zlatom.
Rok po Čiernom štvrtku sa niekomu mohlo zdať, že kríza je na ústupe. "Predpokladané zotavenie v jari 1931 je takmer isté,“ oznámila Americká ekonomická asociácia vo svojej výročnej správe. Ale už predjarie prinieslo namiesto zotavovania ešte hlbšiu depresiu, ktorá dramaticky postihla najmä strednú Európu.
V máji 1931 skrachovala najväčšia rakúska banka Creditanstalt a po nej nemecká Darmstädter und Nationalbank. Rakúska a nemecká ekonomika boli úzko prepojené.
Aj do Československa kríza dorazila v plnej sile v roku 1931. Za necelých sedem mesiacov od 1. júna zastavilo v celom štáte prevádzku 610 priemyselných závodov. To priviedlo k masovej nezamestnanosti a zároveň sa o tretinu znížila reálna hodnota robotníckej mzdy.
Na Slovensku kríza tvrdo doľahla najmä na potravinársky, sklársky a hutnícky priemysel. Vyhasla jediná vysoká pec v Tisovci, výrazne sa obmedzila železiarska výroba v Trnave a v Podbrezovej. Z 11 sklární vyrábali iba 3, zo 16 sladovní – 7 a z 12 škrobární – 2.
Hallon odhaduje, že počet nezamestnaných na vrchole krízy v roku 1933 dosiahol takmer 300-tisíc osôb. Tento údaj vynikne, ak si uvedomíme, že pred 90 rokmi malo Slovensko iba 3 350 000 obyvateľov, z nich asi 1 140 000 tzv. v povolaní činných.
Symbolom tohto obdobia sa stali "žobračenky“. Sociálna záchranná sieť bola vtedy ešte značne deravá, právo na finančnú podporu mohla využiť len malá časť nezamestnaných, a tak ministerstvo sociálnej starostlivosti začalo so stravovacou akciou prostredníctvom poukážok, známych ako žobračenky. Boli v hodnote 20 korún pre ženatého a 10 korún pre slobodného nezamestnaného na týždeň. Kupovali za to potraviny na účet ministerstva.
Na Slovensku mala kríza zdĺhavý priebeh, skončila sa až v roku 1937, v niektorých odvetviach však trvala dlhšie, čo bolo charakteristické pre krajiny s prevahou agrárnej výroby.
Chronická nezamestnanosť prinášala sklamanie z demokracie a vháňala ľudí do náručia radikálnych politických hnutí. A tie, povedané slovami britského historika Paula Kennedyho, zneužívali ekonomický chaos na to, aby útočili na celý systém liberálneho kapitalizmu. V Nemecku sa presadil nacizmus, ktorý sa pre slovenských radikálov stával vzorom. Ľudácky denník Slovák takmer v každom čísle mal aspoň jeden nadšený článok o nových poriadkoch v Nemecku…
Každá kríza je iná
Naša povojnová generácia sa v socialistickej škole učila, že v 30. rokoch išlo o krízu z nadvýroby, ktorá je nevyhnutnou fázou kapitalistického hospodárskeho cyklu. Jedine sovietska ekonomika s jej plánom a centrálnym riadením sa vraj tomu vyhla. Dnes už vieme, že ani jej neboli cudzie krízové javy a že napokon aj ony sa podpísali pod rozpad ZSSR.
Čo sa týka Veľkej hospodárskej krízy, o jej príčinách sa dodnes živo diskutuje aj vo vedeckých kruhoch. Odvtedy sa však veľa zmenilo, ekonómovia, finančníci i politici sa poučili. Niektoré riziká a faktory (objektívne i subjektívne) sa odvtedy podarilo odstrániť alebo zmierniť, objavili sa však nové.
Pred desiatimi rokmi médiá pomerne často prirovnávali finančnú krízu so začiatkom v roku 2008 k tej Veľkej spred 90 rokov. V skutočnosti bola jej slabým odvarom. Spoločné mali vari len to, že obe sa začali v Spojených štátoch a že zasiahli takmer celý svet. Podobali sa aj prasknutými špekulantskými bublinami, v prvom prípade akciovou, v druhom hypotekárnou.
Čím sa bude vyznačovať ďalšia svetová kríza?