Prinášame 6. časť cyklu k 30. výročiu revolúcií v strednej a vo východnej Európe. Seriál približuje situáciu v bývalom Československu i ďalších krajinách východného bloku, ktorá predchádzala novembrovým udalostiam roku 1989.
Gorbačov sa práve chystal cestovať do východného Berlína na oslavy 40. výročia vzniku NDR. Šírili sa nepotvrdené informácie o tom, že nespokojní východní Nemci využijú jeho návštevu a zaútočia na Berlínsky múr.
"Prebieha totálna demontáž socializmu ako fenoménu svetového vývoja,“ zapisoval si Čerňajev. "Zrejme je to nevyhnuté a je to aj dobré. Lebo ide o zjednocovanie ľudstva na základe zdravého rozumu.“
Takmer 1 000-stránkové denníky vyšli v Moskve pred niekoľkými rokmi, ešte pred smrťou autora, a sú svojím charakterom ojedinelé nielen v ruskej, ale aj vo svetovej politickej spisbe. Zrkadlí sa v nich dianie v samom centre moci bývalého Sovietskeho zväzu, a to od roku 1972 až po jeho zánik v roku 1991.
Áno, Čerňajev sa po celý ten čas pohyboval v bezprostrednej blízkosti sovietskych lídrov – Brežneva, Andropova, Černenka a napokon i Gorbačova, ktorý o svojom pomocníkovi povedal: "S Anatolijom rozmýšľame v jednom smere, má moju plnú dôveru a o všetkom vie.“
Čerňajev síce dlhé roky pôsobil v ústrednom aparáte komunistickej strany, ale zároveň – ako o ňom napísal vtedajší veľvyslanec Veľkej Británie v ZSSR Rodric Braithwaite – patril medzi intelektuálov liberálneho zmýšľania. Ostatne, takých bolo v blízkom okolí Gorbačova viac.
Ôsmeho októbra 1989 sa Čerňajevov šéf vrátil z Berlína v povznesenej nálade. „Uspokojuje ho a drží nad vodou porozumenie a uznanie ľudí v zahraničí, ktoré tak veľmi kontrastuje s mizerným vzťahom voči nemu zo strany domácej verejnosti,“ zaznamenal do denníka jeho pomocník. Na oslavách výročia si davy východných Nemcov nevšímali svojho lídra Ericha Honeckera, zato zborovo skandovali: "Gorbi!“ „Gorbi!“ Nie, Berlínsky múr ešte nevzali útokom, nad hlavami však držali transparenty s veľavravnými nápismi „Gorbačov, si naša nádej“ a podobne.
V tom čase už bol Honeckerov osud spečatený. V Kremli sa dlho vedelo o jeho odmietavom stanovisku k "perestrojke“ i politike "nového myslenia“. Už v apríli 1988 dal líder NDR vyhodiť zo všetkých oficiálnych dokumentov slovo "prestavba“, zakázal nosiť v sprievodoch portrét Gorbačova a distribuovať sovietsky časopis Sputnik. V rozhovore so sovietskym veľvyslancom Viačeslavom Kočemasovom si dovolil bezočivú prognózu (a takmer mu vyšla): "Ak Sovietsky zväz nezmení doterajší kurz, tak do dvoch rokov zanikne.“ Posledný sovietsky veľvyslanec v NDR to uvádza vo svojej spomienkovej knihe.
Moskva zrejme už dávnejšie stavila na 52-ročného člena politbyra vládnucej strany SED – Egona Krenza. Na druhý deň po odchode Gorbačova z NDR sa v Lipsku konala 70-tisícová demonštrácia a Honecker údajne trval na jej rozprášení. Krenz bol nielenže proti, ale zariadil, aby sa proti demonštrantom nezasahovalo. Podľa iných svedectiev sa tak stalo na naliehanie sovietskeho veľvyslanectva a niekoľkých prominentných osobností, predovšetkým dirigenta Kurta Masura.
Pondelok 9. októbra sa považuje za deň zvratu v procese nazývanom "východonemecká revolúcia“. Niektorí nemeckí historici, napríklad Jürgen Reiche, dokonca tvrdia, že bez 9. októbra by nebolo 9. novembra, keď padol Berlínsky múr.
Desiateho októbra sa konalo búrlivé zasadnutie politbyra SED, kde sa Honeckerovi postavili viacerí jeho členovia. Jeden z nich dôvodil nečinnosť polície v Lipsku slovami: "Erich, nemožno zbiť stotisíc ľudí.“ Veliaci dôstojník mal neskôr ešte závažnejšie vysvetlenie: "Boli to predsa naše deti.“
O týždeň 16. októbra už Lipskom pochodovalo 120-tisíc ľudí. A o dva dni nato Honecker rezignoval. Na politbyre ho vyzval odstúpiť práve Krenz, ale až na opakované naliehanie sovietskeho veľvyslanca. Gorbačov bol okamžite informovaný a správu prijal s úľavou.
Krenz sa stal na pár týždňov generálnym tajomníkom SED a zároveň predsedom Štátnej rady. Hneď ohlásil liberálnejšie predpisy, čo sa týka vycestovania občanov NDR do zahraničia. Myslel si, že tým skoncuje s útekom východných Nemcov na Západ (cez Československo a Maďarsko), ktorý pokračoval, aj keď v menšej miere ako v predchádzajúcich mesiacoch. Lenže zaktivizovanej verejnosti v Drážďanoch, Lipsku či v Berlíne to už vonkoncom nestačilo…
Všade sa revoltovalo
Medzitým komunisti v Maďarsku na mimoriadnom zjazde premenovali svoju stranu na "maďarskú socialistickú“. Podľa programových dokumentov odmietala leninské učenie a mala sa stať stranou sociálnodemokratického typu. V novom vedení až dve tretiny členov nemali v minulosti žiadne vedúce funkcie. Líder strany Rezsö Nyers poslal ústrednému výboru KSČ list, v ktorom oznamoval, že sa chcú podieľať na budovaní "pluralitnej parlamentnej demokracie“.
To však nebolo všetko. V pondelok 23. októbra, presne na výročie povstania z roku 1956, vyhlásil predseda maďarského parlamentu novú Maďarsku republiku ako „slobodný, demokratický a nezávislý štát“. V prejave naznačil odklon od varšavského vojenského paktu i od medzinárodnej hospodárskej organizácie RVHP so sídlom v Moskve.
Najďalej sa však so zmenami dostalo Poľsko, kde už druhý mesiac vládol kabinet nominanta Solidarity Tadeusza Mazowieckého. Komunisti v ňom mali len štyri kreslá a ďalší zástupca Solidarity, minister financií Leszek Balcerowicz, už začínal "liečiť“ poľskú ekonomiku šokovou terapiou.
V samotnom Sovietskom zväze sa veci ďalej zauzľovali. "Na zasadnutí Najvyššieho sovietu už MS prestávajú brať vážne s jeho nekonečným presviedčaním kohokoľvek o čomkoľvek,“ zaznamenal si Čerňajev 23. októbra. MS, čiže Michail Sergejevič (Gorbačov), Najvyšší soviet – tamojší parlament.
Prestavba plánovanej ekonomiky zlyhala, otvoril sa priestor pre jej tieňové subjekty, ktoré fungovali v súkromnovlastníckom režime. V niektorých uhoľných revíroch sa naďalej štrajkovalo. Štrajkové výbory sa spojili s politickými opozičnými skupinami, medzi ktorým sa vynímala tzv. medziregionálna na čele s Borisom Jeľcinom (donedávna členom politbyra). V Náhornom Karabachu, na severe vtedy ešte sovietskeho Azerbajdžanu, už prebiehala občianska vojna s Arménmi. Bol som vtedy stálym spravodajcom Pravdy v Moskve a spomínam si, že v kuloároch sa už hovorilo o presunoch vojenských jednotiek, ktoré na ceste do Karabachu ostreľovali miestni "partizáni“ z automatických zbraní.
"Vybuchla nacionalistická bomba,“ zapísal si Gorbačovov pomocník . Odstredivé tendencie sa najviac prejavili v Pobaltí. Tam však nemali podobu ozbrojeného konfliktu, postupovalo sa pomalšie, zato cieľavedome. V októbri 1989 oznámil parlament stále sovietskeho Lotyšska, ktorý však už kontroloval opozičný Národný front, zámer dosiahnuť odchod tejto republiky zo ZSSR a vybudovať nezávislý štát.
Všade sa dialo niečo nezvyčajné, iba v Československu všetko akoby znehybnelo. Ako pred búrkou?
Dubček alebo Havel?
Ale bol to len dojem nehybnosti, pod povrchom aj u nás vrelo. Zjednocujúce sa opozičné skupiny posmelené vývojom udalostí v Poľsku, Maďarsku, Sovietskom zväze a vo východnom Nemecku pripravovali ďalšiu spoločnú akciu. Opäť ju naplánovali na historický dátum, tentoraz na 71. výročie vzniku Československej republiky.
V situačnom hlásení ministerstva vnútra, ktoré denne dostávali členovia najvyššieho vedenia KSČ, sa 24. októbra mohli dočítať: "Oslavy takzvaného Dňa národného zmierenia v Maďarsku hodnotí väčšina obyvateľov okresu Komárno ako víťazstvo tamojšej opozície. Vyskytujú sa názory, že aj opozícia v ČSSR využije 28. október na otvorené vystúpenie.“
Vtedajšia moc pocítila úzkosť najmä po Honeckerovom páde. Veď Gorbačov neurobil ani vtedy nič, čím by spochybnil svoju politiku nezasahovania. "Ukázalo sa, že i vývoj v Československu bude našou vnútornou záležitosťou,“ skonštatoval pre seba prvý námestník ministra vnútra ČSSR a šéf ŠtB Alojz Lorenc.
V západných médiách sa už pretriasali mená údajných vodcov nastupujúcej garnitúry, ktorá v dohľadnom čase mala vystriedať prestarnuté politické vedenie v Prahe. Anonymné zdroje uvádzali ako nádejnú náhradu za Miloša Jakeša na čele KSČ emigranta Zděnka Mlynářa, blízkeho Dubčekovho spolupracovníka počas Pražskej jari a bývalého konškoláka Michaila Gorbačova z čias ich spoločného štúdia práva na Štátnej univerzite Moskve.
Alexander Dubček mal byť podľa týchto špekulácií vyhliadnutým kandidátom opozície na Hrad namiesto Gustáva Husáka, ktorému sa končilo funkčné obdobie v máji 1990. Ako tvrdil známy pražský chartista Věnek Šilhan, s týmto návrhom Klubu za obrodu socializmu súhlasil spočiatku aj Václav Havel.
Foto: Profimedia
Exilový politik a publicista Pavel Tigrid, nezmieriteľný antikomunista, však forsíroval už dlhšie na vlnách rádia Slobodná Európa Havla ako budúceho prezidenta. V nedeľnom príhovore 22. októbra vyzval Tigrid nezávislé iniciatívy, aby skoncovali s váhaním a zakladali zárodky politických strán.
Ako na to reagovala štátna moc? Premiér ČSSR Ladislav Adamec bol v nasledujúcich dňoch na oficiálnej návšteve v Rakúsku. Na stretnutí s kancelárom Franzom Vranitzkým a prezidentom Kurtom Waldheimom sa vyjadril, že Havel je "politická nula“. Krátko predtým však naše úrady znemožnili tejto "nule“ zúčastniť sa slávnostného odovzdania Mierovej ceny nemeckých kníhkupcov vo Frankfurte nad Mohanom. Zrejme v obave, že sa tam stretne s poprednými západonemeckými politikmi.
Medzitým na Slovensku sa čakalo na začiatok procesu s tzv. bratislavskou päťkou, Jánom Čarnogurským, Miroslavom Kusým a spol. Mestská prokuratúra už vzniesla na nich obžalobu za podvracanie republiky.
Predsedníctvo ÚV KSS prerokovalo správu o štátnobezpečnostnej situácii. Hodnotila ju ako "relatívne stabilizovanú“, zároveň však upozorňovala na javy, ktoré "môžu vytvoriť potenciálny základ prípadnej väčšej protispoločenskej akcie“. Ako príklad správa uvádzala "nežiaduce aktivity Ľubomíra Feldeka a niektorých ďalších“ zo Zväzu slovenských spisovateľov. Spisovateľ Feldek krátko predtým uverejnil v ruskej Literaturnej gazete článok s kritikou normalizačnej politiky.
Nepovolená demonštrácia opozičných síl sa však 28. októbra konala len v Prahe na Václavskom námestí. Slobodná Európa odhadla počet jej účastníkov na 10-tisíc, úrady na 3-tisíc, podľa českých historikov Milana Otáhala a Oldřicha Tůmu tam v skutočnosti bolo najviac 5-tisíc ľudí. Polícia zadržala 359 účastníkov, z nich 229 hneď prepustila.
Neuskutočnili sa však plánované protirežimové akcie v krajských mestách. Na Slovensku nezaznamenali ani žiadne pokusy tohto druhu. Zato na rôznych zhromaždeniach zvolaných štátnymi a straníckymi orgánmi k výročiu republiky sa zúčastnilo v uliciach českých a slovenských miest približne 37-tisíc občanov.
"Vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi sa nepodaril zámer vyvolať masové protestné akcie v predpokladanom rozsahu,“ konštatovala porada vedenia rezortu vnútra.
Chartista Jan Ruml uverejnil v samizdate vlastné hodnotenie. Označil účasť na pražskej demonštrácii ako "nízku“, podľa neho československá spoločnosť "precitá iba veľmi zvoľna“ a vyslovil obavu, že slobodu napokon nezíska vlastným pričinením…
Gule na nohách Moskvy
Koncom októbra 1989 v Lipsku demonštrovalo už 300-tisíc ľudí. A v Moskve prijal "hlavný architekt perestrojky“ Alexander Jakovlev, pravá ruka Gorbačova, známeho amerického politológa poľského pôvodu Zbigniewa Brzezinského. Zo záznamu ich dlhého rozhovoru vyberáme tento úryvok:
Z. B.: Čo ak NDR prestane existovať a bude zjednotené a silné Nemecko? To predsa nezodpovedá našim ani vašim záujmom.
A. J.: Áno, ale ani v takomto prípade a za žiadnych okolností nebudeme posielať naše vojská do NDR.
Z. B.: Myslím si, že to ani netreba, vždy existujú politické možnosti.
A. J.: Aj teraz tam prebiehajú masové demonštrácie.
Z. B.: To sú predsa Prušiaci, svojím založením veľmi disciplinovaní ľudia. A keď 300-tisíc ich prišlo na demonštráciu, tak to je už vážna vec.
A. J.: Ako ma informovali, situácia sa tam akoby stabilizovala. Začal sa dialóg zástupcov vedenia s účastníkmi demonštrácií. Problémom je, že komunikovať s pracujúcimi tam fakticky nikto nevie.
Na druhý deň prijal Gorbačov v Kremli Krenza a ten mu položil rovnakú otázku: Čo teraz bude s NDR? Pripustí Sovietsky zväz zjednotenie Nemecka? Východonemecká rozviedka totiž už v roku 1987 informovala Honeckera o tom, že Moskva je pripravená vzdať sa východného Nemecka. "Táto otázka nie je na programe dňa,“ odpovedal Gorbačov Krenzovi. Neskôr vyšlo svedectvo Horsta Teltschika, vtedajšieho poradcu Helmuta Kohla. Podľa neho sovietska strana už v priebehu roku 1989 sondovala na Západe možnosti pre znovuzjednotenie Nemecka. Až o niekoľko rokov neskôr sa Krenz mohol na to spýtať Eduarda Ševarnadzeho, Gorbačovovho ministra zahraničných vecí. Potvrdil mu všetko a dodal: "Chceli sme zachrániť Sovietsky zväz, a preto sme museli odhodiť všetku záťaž.“ Ukázalo sa, že NDR bola pre Moskvu guľou na nohe. A Československo?
Ale vráťme sa. Koncom októbra 1989 bolo už len 10 dní do pádu Berlínskeho múra. A 17 dní do prevratných udalostí v Prahe.