Špinavé paprče preč od kormidla štátu

, 06.11.2019 06:00
Mikuláš Dzurinda
Mikuláš Dzurinda v januári 2006, t.j. v čase, keď na Vazovovej ulici v Bratislave vznikala nahrávka, ktorej prepis v roku 2011 rozpútal kauzu Gorila. Autor: ,

Je to slovenský politický paradox. Už takmer štvrťstoročie bojujú všetky tunajšie vlády za "čisté ruky“: Padni, komu padni! Preč s korupciou a klientelizmom! Ako však ukazujú Kočnerove nahrávky, čím urputnejšie bojujú, tým viac špinavých paprčí sa vyskytuje na najvyšších miestach a dokonca - medzi najväčšími bojovníkmi.

S programom pod názvom Čisté ruky prišla ako prvá posledná, čiže tretia, Mečiarova vláda vo februári 1995. Ale o zámere podnietiť vznik "akéhosi hnutia za čisté ruky“ sa Vladimír Mečiar prvý raz zmienil už v máji roku 1993, krátko po vzniku samostatného Slovenska. Lebo už vtedy tu bujnela korupcia a podľa slov vtedajšieho premiéra bola pre vládu nebezpečnejšia "ako celá politická opozícia“. "Ak ho teraz nezvládneme my,“ pokračoval, "tak tento špinavý spoločenský systém zvládne nás.“

Mečiar to nemal z vlastnej hlavy, inšpiroval sa talianskou celoštátnou protikorupčnou akciou Mani pulite (slov. čisté ruky), ktorá na začiatku 90. rokov viedla na Apeninskom polostrove k zániku niektorých politických strán. Začalo sa to uväznením popredného politika, socialistu Maria Chiesu, ktorého prichytili pri preberaní úplatku. Obvinených však bolo takmer 5-tisíc osôb z verejného života, medzi nimi viacerí poslanci talianskeho parlamentu. Prehnitý systém verejného obstarávania odhalil tím pod vedením vyšetrovacieho sudcu Antonia Di Pietra.

Niektorí politici a priemyselníci potom spáchali samovraždu, okolo 400 mestských a miestnych rád museli zrušiť. Odhadovaná suma úplatkov, ročne vyplácaných domácimi i zahraničnými spoločnosťami, ktoré sa uchádzali o verejné zákazky (väčšinou na stavebné práce), dosiahla v prepočte štyri miliardy dolárov.

V malých slovenských pomeroch si ťažko čo len predstaviť zemetrasenie podobného rozsahu, Mečiar sa možno aj preto vrátil k myšlienke "čistých rúk“ až koncom roku 1994, keď znovu vyhral parlamentné voľby a s ťažkosťami poskladal svoju tretiu koaličnú vládu (so Slotovými národniarmi a s Ľuptákovými "robotníkmi“). Premiér si medzitým ujasnil predstavu, ako by také Mani pulite po slovensky mohli vyzerať.

Nová vláda prijala k protikorupčnému programu špeciálne uznesenie s úlohami a termínmi plnenia pre jednotlivých ministrov, šéfov ústredných orgánov štátnej správy a prednostov okresných (neskôr i krajských) úradov, s odporúčaniami generálnemu prokurátorovi, predsedovi Združenia miest a obcí Slovenska, prezidentom Konfederácie odborových zväzov a Fondu národného majetku. Tieto úlohy sa týkali opatrení v oblasti legislatívnej, inštitucionálnej i organizačnej. Hlavným koordinátorom akcie sa stal vtedajší minister vnútra Gustáv Krajči z Mečiarovho hnutia HZDS.

Naliehavosť opatrení zdôraznila dôvodová správa k vládnemu uzneseniu, kde sa uvádzalo: "Poznatky policajných orgánov ukazujú na rast korupčných javov v oblasti privatizácie, v bankovej sfére, v oblasti daňovníctva, v oblasti podnikateľských aktivít atď.“ Pričom pojem korupcie správa vykladala v jeho širšom význame. Čiže nestotožňovala ho s úplatkárstvom, ale zahŕňala sem aj protekcionárstvo, získavanie nemateriálnych výhod v súvislosti so zneužívaním funkcie atď. Osobitný dôraz sa kládol na zamedzenie korupcie v procese privatizácie priamym predajom a pri úverových obchodoch.

Vtedajšia opozícia očistný program vlády privítala, jeho zámery a ciele označila za správne, poukázala však na to, že v konfrontácii s Mečiarovou stratégiou "slovenskej cesty privatizácie“ vyznievajú neúprimne až cynicky.

Kde sa vzali oligarchovia

Pripomeňme si niektoré fakty, lebo ľudská pamäť je krátka a deravá. "Bude to inak a bude to lepšie,“ vyhlásil pred 25 rokmi na margo odloženej 2. vlny privatizácie opakovane zvolený premiér Mečiar. V poradí 14. novela zákona o veľkej privatizácii zrušila výmenu investičných kupónov za akcie. Majitelia kupónových knižiek pre druhé kolo dostali neobchodovateľné dlhopisy v nominálnej hodnote 10-tisíc korún so splatnosťou do roku 2000.

Ďalšia novinka: právomoc rozhodovať o priamych predajoch prešla z vlády na Fond národného majetku. To akiste neznamenalo stratu kontroly nad fondom, vláda sa však pri spochybňovaní akéhokoľvek rozhodnutia o privatizácii priamym predajom mohla odvolať na FNM: to nie my, to on!

Mečiar urobil ešte jeden rafinovaný ťah, keď na čelo oboch transformačných inštitúcií – ministerstva pre privatizáciu a FNM – postavil zástupcov Združenia robotníkov Slovenska (ZRS), Petra Bisáka a Štefana Gavorníka. Akoby chcel povedať: Pozrite, Ľuptákova strana má plné ústa kritiky kapitalizmu, horlí za to, aby fabriky patrili ich zamestnancom, v skutočnosti však riadi proces odovzdávania podnikov do súkromných rúk!

Ale ako to bolo naozaj? Dominantné postavenie vo FNM mal v tom období výkonný výbor, vedený zástupcom HZDS. Pri hlasovaní vo výbore i v prezídiu fondu mali veľkú prevahu ľudia z Mečiarovho hnutia. A pred kľúčovými rozhodnutiami FNM sa schádzala Koaličná rada, ktorá predpísala vedeniu fondu, ako má postupovať. To však platilo len do koaličnej krízy v júni 1996. Partneri sa vtedy nedohodli na privatizácii hlavných bánk a poisťovne. Z predstavenstva Slovenskej poisťovne museli odísť zástupcovia ZRS a SNS a nahradili ich osoby blízke HZDS. Kauza prepukla, keď Gavorník začal verejne obviňovať z "padania hláv“ svojho zástupcu vo fonde Milana Reháka z HZDS.

Mečiar zároveň razil páčivé heslo o vytváraní domácej kapitálotvornej vrstvy. Mnohé vtedy sprivatizované podniky sa dostali do rúk osôb blízkych vládnemu hnutiu a získali ich hlboko pod cenu. Z niektorých postupne vyrástli oligarchovia, ktorí ťahajú nitky politiky dodnes, financujú volebné kampane politických strán a čakajú za to protislužby.

Dvaja protagonisti programu Čisté ruky:...
Dvaja protagonisti programu Čisté ruky: Vladimír Mečiar (vľavo) a Gustáv Krajči. Vtedajšia opozícia očistný program vlády privítala, poukázala však na to, že v konfrontácii s Mečiarovou stratégiou "slovenskej cesty privatizácie" vyznievajú neúprimne až cynicky. Autor: TASR, Pavel Neubauer

Ako to vtedy fungovalo, priblížil nám svojho času jeden zo štyroch privatizérov podniku ZDA Partizánske. V decembri 1995 uzavreli tichú dohodu, v zmysle ktorej sa 34 percent akcií obuvníckej fabriky "zablokovalo“ v prospech HZDS. O rok neskôr začala tento balík obhospodarovať istá firma so sídlom v Trenčíne. Zastupoval ju vtedajší krajský tajomník HZDS v Trenčíne. "Privatizácia slúži na to, aby sa upevnila politická moc,“ povedal nám na konci svojho pôsobenia vo FNM Gavorník.

Boli to časy, keď sa odovzdávali kufríky alebo obálky s tučným "všimným“ pre ústavných i neústavných činiteľov. Bez onoho kufríka alebo obálky ste si sotva mohli vybaviť viac-menej nenávratný úver v niektorej z vtedajších ešte štátnych bánk. Medzitým sa tieto peňažné ústavy úspešne sprivatizovali, akurát spomínané "zlé“ úvery prešli do Slovenskej konsolidačnej, a.s., ako nedobytné pohľadávky a ostali visieť na krkoch bežných daňovníkov tejto krajiny.

Už v novembri 1996 vyniesol Ústavný súd nález. Podľa neho FNM dva roky privatizoval v rozpore s Ústavou SR. Boli to mimoriadne produktívne roky, veď v 2. vlne sa sprivatizoval majetok v účtovnej hodnote viac ako 136 miliárd korún a väčšinou priamym predajom.

Ale koľkých z tých, čo pritom korumpovali, dávali a brali úplatky, dobehla trestajúca spravodlivosť? Áno, niektorých aj obvinili, obžalovali, ale problémy nastali s dokazovaním ich viny pred súdmi. Nikto nič nevidel, nikto nebol pri odovzdávaní a preberaní úplatkov či provízií. …Aj minister Krajči ako hlavný koordinátor programu Čisté ruky musel v apríli 1998 konštatovať, že v sieti skončili "samé malé ryby“. Napokon, ako ináč to mohlo dopadnúť? Veď program sa dostal pod kontrolu tých orgánov a ľudí, ktorým mal jeho mechanizmus klepnúť po špinavých prstoch. A tak si dovoľovali ešte viac.

Krajčiho nástupca na čele rezortu vnútra Ladislav Pittner (za SDK, resp. KDH) sa vyjadril, že program Čisté ruky patrí do koša. Namiesto potláčania korupcie ho predsa sprevádzali mimoriadne intenzívne korupčné aktivity.

Je zaujímavé, že podobný osud mala akcia Čisté ruky aj v susednom Česku, kde ju spustila sociálnodemokra­tická vláda Miloša Zemana v čase, keď sa u nás už končila, a fiaskom – v roku 1998. Podľa volebných sľubov mala akcia aj u našich západných susedov odhaľovať hospodársku kriminalitu a jej prepojenia na najvyššie politické kruhy, bojovať proti korupcii, tunelárom, "práčkam“ peňazí a pod. Česi poverili riadením akcie ministra bez kresla Jaroslava Baštu, ten si zriadil koordinačno-analytickú skupinu, ktorá sa však dostávala do sporov s Výborom na ochranu ekonomických záujmov, a ten viedol sám premiér. Všetko to bolo značne preorganizované a zbyrokratizované.

Po troch rokoch museli ťaženiu proti korupcii aj v Česku odtrúbiť. Vtedajší minister vnútra Václav Grulich označil Baštov tím za nepodarených poštárov, ktorí len doručovali udania od občanov vyšetrovacím orgánom. Skrátka, zbytočný medzičlánok a "skutek utek“.

Čakanie na očisťujúce koncovky

Aj počas dvoch Dzurindových vlád sa bojovalo proti korupcii a klientelizmu. Keď boli členovia týchto vládnych koalícií v opozícii, zastrájali sa, že po prevzatí moci pristúpia k riešeniu najväčších káuz mečiarovskej privatizácie. Zväčša však zostalo len pri písaní "čiernych kníh“ a trestných oznámení.

Okruh pochybných privatizačných rozhodnutí sa zúžil zo 180 najprv na 42 a potom ešte na polovicu a na menej. Hľadali sa dôvody: zhoršenie sociálno-ekonomickej situácie, zlé skúsenosti s odstúpením od niektorých zmlúv, ale aj nepriaznivé ohlasy zo zahraničia. Už samotné prehodnocovanie privatizácie vraj zneisťovalo tamojších investorov. Po niekoľkých rokoch sa pred súdom ocitli dvaja najvyšší predstavitelia FNM za vlády Mečiara, ale nakoniec sa im nič nedokázalo.

Navyše, Dzurindove vlády nezaháľali a pustili sa do privatizácie toho, čo ešte zostávalo majetkom štátu, a to boli v prvom rade "zlaté nosnice“ slovenskej ekonomiky. Potvrdili sa Gavorníkove slová pri jeho odchode z fondu: "Verte, že zákonu o strategických podnikoch nenarastie brada. Ktokoľvek príde k moci po voľbách, zmení ho a začne privatizovať plynárne, elektrárne…“ Ako to prebiehalo, naznačil spis (dnes už aj nahrávka) Gorily.

Navonok však pokračovalo ťaženie za čisté ruky, aj keď už malo i podobu "národného programu boja proti korupcii“. Dzurinda pri jeho prijímaní takmer parafrázoval Mečiarov bonmot. "Ak nezničíme korupciu,“ povedal, "tak ona zničí nás.“

Na Úrade vlády vznikla Centrálna protikorupčná jednotka, ktorej každé ministerstvo malo predložiť podrobný akčný program boja proti korupcii. Často išlo o číry formalizmus. "Ak nám ministerstvo predložilo plán, v ktorom sa ako priorita uvádzalo, že budú dodržiavať zákon, tak sme to mohli zobrať iba na vedomie,“ spomínal šéf jednotky Mario Virčík, ktorý jej činnosť obhajoval. Veď vypracovala návrhy systémových opatrení na zamedzenie podplácania v katastroch, pri vydávaní vývozných licencií a poskytovaní štátnych dotácií. Ale čo z toho sa presadilo v praxi? Za to vraj už jednotka nemohla, bola to "vec politického rozhodnutia“.

Po troch rokoch jednotka na Úrade vlády dobojovala, jej úlohy prevzala Rada vlády pre boj proti korupcii. Zmenil sa názov, podstata sa zachovala.

V sieti však naďalej končili len "malé ryby“, hoci medzitým slovenské médiá živili také kauzy Dzurindových vlád, ako boli "ľahké vlaky“, "tunelovanie Braniska“, kupovanie poslancov alebo pochybné financovanie SDKÚ. A, koniec koncov, aj megakauza Gorila.

"Bez vyšetrenia a odsúdenia nemá efekt žiadny z prijatých zákonov obmedzujúcich úplatkárstvo.“ To sú slová vtedajšieho veľvyslanca USA na Slovensku Rolanda Weisera, ktorý tak upozornil na bezzubosť našich protikorupčných aktivít. Ešte jasnejšie sa kedysi vyjadril v našom rozhovore vtedajší expert Transparency International Slovakia Jiří Vlach: "Slovensko potrebuje niekoľko skutočne veľkých úplatkárskych škandálov s koncovkou, ktoré by splnili očisťujúcu funkciu a prispeli k ozdraveniu pomerov.“

Koľko takýchto "očisťujúcich koncoviek“ sme doteraz zažili? Jednu, dve? Koncom vlaňajška poslal Najvyšší súd definitívne za mreže (na 11, resp. 9 rokov) dvoch bývalých ministrov Ficovej vlády za SNS v kauze "nástenkový tender“…

Pritom proti korupcii urputne bojovali aj posledné vlády, no množstvo ich korupčných káuz je naďalej s otvoreným koncom, spomeňme aspoň predražovanie diaľnic a tunelovanie eurofondov. Nehovoriac o tých najnovších, ktoré vyplávali na povrch v súvislosti s vyšetrovaním vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice.

Špina je hlboko zažratá

Dnes sa vari najviac hovorí o skorumpovanosti nášho súdnictva. Tá však má v našich končinách veľmi hlboké korene. Už uhorské súdy mali v západnej Európe povesť veľmi úplatných ustanovizní. Navyše, sudcovia nižších súdov, ktorí boli až do revolúcie v rokoch 1848 – 1849 súčasne stoličnými úradníkmi, poberali na tie časy malé platy. Ešte horšie platení, a teda viac prístupní podplácaniu, boli prísažní (obecní sudcovia). Ľudovít Štúr už pred 170 rokmi písal: "Tak ďaleko to už prišlo, že nie ten, kto by bol najspôsobnejší, ale skoro vždy len ten, kto je najštedrejší a najradodajnejší, do úradov prichodí.“

Po vzniku ČSR v roku 1918 svitla nádej, že vďaka demokratickým poriadkom sa na Slovensku podarí skoncovať aj s korupciou uhorského (či karpatského?) typu. Vytriezvenie prišlo s prvými aférami okolo čiernych fondov politických strán. Darilo sa však aj ďalším formám klientelizmu a korupcie. V roku 1927 písal novinár a spisovateľ Peter Kompiš o tučných úplatkoch pri získavaní rôznych koncesií: "Kto chce zarobiť 100-tisíc, musí aspoň 20-tisíc reskírovať na dary.“ O niečo skôr vystúpila skupina poslancov v československom parlamente s odhalením korupcie na Úrade pre zahraničný obchod. Za udelenie dovozných povolení si nárokovali pracovníci úradu "províziu“ v sume 15–20 percent z hodnoty transakcie.

Po roku 1948 sa takmer štyri desaťročia bojovalo s "dierami“ v kontrole a s porušovaním "socialistickej zákonnosti“. Korupcia sa medzitým rozšírila do celej spoločnosti ako rakovina a nadobudla nové podoby. Napokon v 80. rokoch prepukla aféra s "kráľom Oravy“ Stanislavom Babinským, ktorého styky siahali až na najvyššie poschodia mocenskej pyramídy. Prišiel rok 1989. Vo vyhláseniach VPN na novembrových námestiach sa síce nehovorilo priamo o boji s korupciou, zato o potrebe právneho štátu viackrát a naliehavo. Medzi častými požiadavkami bola nestrannosť v rozhodovaní súdov a orgánov činných v trestnom konaní. Nová revolučná moc sa potom zasadzovala za odstránenie rôznych výsad pre vyvolených a za skutočnú sociálnu spravodlivosť.

Po 30 rokoch vidíme, ako to dopadlo. Špina je skrátka veľmi hlboko zažratá…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vladimír Mečiar #oligarchovia #Mikuláš Dzurinda #korupcia #čisté ruky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku