Malta '89: koniec studenej vojny alebo prímerie?

, 10.12.2019 06:00
Michail Gorbačov, George W. Bush, Malta,...
Michail Gorbačov a George W. Bush na Malte počas medzinárodného samitu 2. decembra 1989. Autor:

Pochovali sme studenú vojnu na dne teplého Stredozemného mora. Pred 30 rokmi to na tlačovej konferencii v Moskve oznámil predstaviteľ tamojšieho ministerstva zahraničných vecí Gennadij Gerasimov. Samozrejme, myslel výsledky sovietsko-amerického stretnutia na najvyššej úrovni v pobrežných vodách Malty. Ale mal pravdu?

V jeseni 1989 Gerasimov – ináč dosť odmeraný a strohý hovorca sovietskej diplomacie – doslova perlil podobnými výrokmi a bonmotmi. Už koncom októbra, počas návštevy Michaila Gorbačova v Helsinkách, novinárom prehodil, že "doktrínu Brežneva“ vystriedala "doktrína Franka Sinatru“ a odkázal ich na posledný verš refrénu jeho slávnej piesne My Way: "Urobil som si to po svojom“. Krátko predtým totiž Gorbačov vyhlásil, že Sovietsky zväz nemá ani morálne, ani politické právo zasahovať do búrlivých udalostí vo východnej Európe…

Ale o konci vyše 40-ročnej studenej vojny medzi USA a ZSSR hovoril bezprostredne po maltskom summite aj Gerasimovov šéf, minister Eduard Ševardnadze alebo najbližší pomocník Gorbačova Anatolij Čerňajev. Sám Gorbačov sa vyjadroval v podobnom duchu. O tri týždne neskôr v novoročnom prejave povedal, že "rok 1989 sa stal rokom skončenia studenej vojny“ a že "90. roky sa sľubujú stať najplodnejšími rokmi v dejinách civilizácie“.

Zdá sa, že americká strana väčšmi vážila slová a bola zdržanlivejšia vo vyjadreniach. George Bush st. na tlačovke po skončení maltských rokovaní hovoril len o "možnosti uskutočniť myšlienku trvalého mieru a dosiahnuť spoľahlivú spoluprácu medzi Východom a Západom“.

Denník Washington Post priniesol 4. decembra 1989 komentár, ktorý ohlasoval "novú etapu spolupráce“ medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom, nie však ukončenie studenej vojny. Veď naďalej pokračovala v Latinskej Amerike a do istej miery v Afrike. Summit na Malte sa začal tým, že Bush vyčítal Gorbačovovi sovietske dodávky zbraní Kube, ktorá ich cez Nikaraguu posiela povstalcom v Salvádore. "To už predsa prestalo!“ reagoval sovietsky líder. "Asi vás zle informujú,“ nedal sa americký prezident.

Mnohých historikov odrádza nutkanie položiť bodku za studenou vojnou na Malte najmä fakt, že svetoví lídri tam nepodpísali nijaký oficiálny dokument. Dohodli sa, že ho podpíšu (odzbrojovaciu zmluvu) o pol roka na ďalšom summite vo Washingtone.

Niektorí historici datujú skončenie studenej vojny neskorším termínom, kým iní, naopak, považujú za jej faktický koniec predchádzajúce udalosti. Vtedajší veľvyslanec USA v Moskve Jack Matlock dokonca 8. decembra 1988 (!) – prejav Gorbačova na Valnom zhromaždení OSN, kde sovietsky líder informoval o jednostrannom rozhodnutí Moskvy znížiť jadrové i klasické zbrane. Zároveň odmietol triedny boj a prihlásil sa k všeľudským hodnotám. Štátny tajomník USA George Shultz vtedy zvolal: "To je koniec studenej vojny!“ Iní prirovnávali Gorbačovovu reč k známemu prejavu Winstona Churchilla vo Fultone v roku 1946 o "železnej opone“, čo sa považuje za začiatok studenej vojny.

Úplne ináč hodnotil vystúpenie Gorbačova poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Brent Scowcroft: "Pokúša sa vytvoriť euforické ovzdušie optimizmu, aby podkopal západnú rozhodnosť a oslabil našu bdelosť.“ Henry Kissinger, ktorý naďalej ovplyvňoval americkú zahraničnú politiku, s tým nesúhlasil a tvrdil, že jednostranné odzbrojovanie bolo skôr prejavom sovietskej slabosti a postupnej kapitulácie.

Mimochodom, sám Bush (vtedy viceprezident USA) povedal ešte 1. júna 1988, síce polovážne-položartom v rozhovore s novinárom časopisu Time: "Studená vojna už nie je.“ Bol práve na dovolenke a deň predtým sa dozvedel, že jeho šéf Ronald Reagan sa poprechádzal po Červenom námestí.

Časť historikov považuje za koniec studenej vojny 25. december 1991, keď zanikol Sovietsky zväz. A prezident Boris Jeľcin, ktorý žiarlil na každý úspech svojho večného rivala Gorbačova, opakovane tvrdil, že studenú vojnu odtrúbil až on, a to 1. februára 1992, keď spolu s prezidentom Bushom v Camp Davide formálne vyhlásili jej koniec.

Napriek tomu väčšina svetových politikov a historikov hovorí v tejto súvislosti o Malte a o dvoch decembrových dňoch roku 1989. Čo teda znamenalo a čo prinieslo stretnutie Gorbačova s Bushom na sovietskej výletnej lodi Maxim Gorkij pri brehoch tejto ostrovnej krajiny pred 30 rokmi?

Bush neváhal, pripravoval sa

Treba vari pripomenúť, že v sovietsko-amerických rokovaniach na najvyššej úrovni nastala po odchode Reagana z Bieleho domu takmer jednoročná pauza. Stretali sa ministri zahraničia, Gorbačov sa dovolával ďalšej vrcholnej schôdzky USA – ZSSR, ale Bush akoby váhal. V skutočnosti sa radil a pripravoval.

O svojom vzťahu k Sovietskemu zväzu hovoril Bush v prejave 12. mája 1989. Tvrdil, že je za novú politiku, ale Moskva musí zredukovať svoje ozbrojené sily, podporiť sebaurčenie národov východnej a strednej Európy, stiahnuť vojská z Afganistanu, zabezpečiť politický pluralizmus a ľudské práva v ZSSR.

90. roky sa sľubujú stať najplodnejšími rokmi v dejinách civilizácie.
Michail Gorbačov, generálny tajomník ÚV KSSZ

So summitom súhlasil až po návštevách Varšavy a Budapešti v druhej polovici leta 1989. To už boli v pohybe nielen viaceré štáty východného bloku, ale aj sovietske Pobaltie, tamojšie republiky sa netajili plánmi na odtrhnutie sa od Moskvy. Bush si vtedy vypýtal analýzy situácie v ZSSR a pravdepodobnú prognózu vývoja.

Jednu, pesimistickú, mu vypracovali sovietológovia Grey Hodnett a George Kolt. Tvrdili, že "Gorbačovove kvázireformy predstavujú to najhoršie zo všetkých ponúkaných možností“ a že "prinesú samé bolesti a žiadnu výhodu“. Viac sa im pozdával program Jeľcina, ktorý vtedy viedol protigorbačovovskú opozíciu. Bushovi odporúčali brať sovietskeho lídra s rezervou a staviť na Jeľcina. Druhá analýza od Bushovho pomocníka Roberta Blackwella hodnotila politiku Gorbačova, naopak, pozitívne a predpovedala jej viac-menej úspech za predpokladu, že ho podporia Spojené štáty.

Bush mal však aj ďalších poradcov. Sovieti podľa Brenta Scowcrofta a Condoleezzy Riceovej už v tom čase stratili kontrolu nad východnou Európou, nedokážu predvídať vývoj a reagujú zo dňa na deň. Po páde Berlínskeho múra sa na program dňa dostávalo zjednotenie Nemecka. Pre Sovietov je to nočná mora, ale neprepadávajú panike, konštatovali poradcovia.

Gorbačov mal tiež svojich poradcov a pomocníkov, ale ešte nebol prezidentom a ako generálny tajomník ÚV KSSZ musel sa riadiť aj smernicami politbyra. Pred jeho prvým stretnutím s hlavou Spojených štátov smernica znela takto: Zjednotenie Nemecka bude možné až vtedy, "keď oba vojenské bloky – NATO a Varšavská zmluva – budú rozpustené alebo sa zjednotia na základe vzájomného súhlasu“.

Američania pôvodne navrhovali uskutočniť summit vo Washingtone, Moskva sa prihovárala za Európu, miesto bližšie k Španielsku, konečný výber nakoniec padol na pobrežné vody Malty, do ktorých mali vplávať vojenské lode oboch superveľmocí.

Nič na papieri

V sobotu 2. decembra 1989 pricestovali obaja lídri na Maltu. Pôvodne boli dohodnuté dve stretnutia delegácií – na sovietskom krížniku Slava a potom na americkom krížniku Belknap. Ale vzhľadom na silnú búrku sa to muselo zmeniť. Kapitán Belknapu neskôr povedal, že jakživ nevidel, aby vlny v zátoke počas búrky dosahovali takúto výšku – 20 funtov, čiže okolo 7 metrov. Preto celé dvojdňové rokovanie prebehlo napokon na sovietskej výletnej lodi Maxim Gorkij, ktorá mala väčší výtlak.

Zmenil sa aj program rokovaní. Začal sa stretnutím Gorbačova a Busha medzi štyrmi očami, len za prítomnosti ich dvoch poradcov – Čerňajeva a Scowcrofta. Trvalo takmer pol druha hodiny a historici sú dnes dosť odkázaní na ich zápisky, urobené prekladateľmi a poradcami.

Bush začal už spomínanou kritikou sovietskej politiky v Strednej Amerike – na Kube, v Nikarague a Salvádore. "Ľudia sa nás často pýtajú, ako môžu (Sovieti) všetky svoje peniaze investovať do Kuby, a potom ešte od nás pýtať úvery.“ Gorbačov neostával nič dlžný a pripomenul náprotivku čerstvú inváziu Američanov do Panamy, únos tamojšieho prezidenta Noriegu, obvineného z obchodu s drogami, a zasahovanie do vnútorných vecí Filipín.

Bush namietol, že Američania iba reagovali na žiadosť zákonne zvolenej filipínskej vlády, ktorú chceli zvrhnúť povstalci. "Viete, čo,“ pokračoval Gorbačov, "ľudia začínajú hovoriť, že doktrínu Brežneva vystriedala doktrína Georgea Busha.“ A poukázal na aktuálny vývoj v strednej Európe, kde sa práve menia zákonne zvolené vlády nie práve ústavným spôsobom. "A keď niekto poprosí o pomoc Sovietsky zväz – ako máme postupovať? Tak ako prezident Bush?“

Potom sa zháčil a aby zmiernil rétoriku, poznamenal: "Ešte dobre, že tie premeny sa dejú pokojnou cestou.“ – "To vďaka vám, mister Gorbačov, prebiehajú pokojne,“ povedal zmierlivo aj Bush.

Udalostiam v krajinách východného bloku, ktoré nás v tejto súvislosti zaujímajú najviac, venovali potom obaja lídri značnú pozornosť na oboch schôdzkach medzi štyrmi očami aj na plenárnych zasadnutiach. Člen sovietskej delegácie, vtedajší prvý námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Alexander Bessmertnych o dva roky vyhlási: "Nebyť Malty, tak Sovietsky zväz nikdy nepustí spod kontroly štáty východnej Európy a Pobaltska.“

Gorbačov už na prvom stretnutí s Bushom vis-á-vis nastolil otázku "exportu západných hodnôt“. Niektorí americkí politici, povedal, nevedia si bez toho predstaviť prekonanie rozkolu Európy. Nasledovala všeobecná diskusia o hodnotách všeľudských a západných. Napokon sa zhodli na tom, že im obom ide o demokratické hodnoty. A že národom východnej Európy nebudú nič vnucovať, nech si vyberú samy.

V podobnom duchu prerokovali aj tzv. nemeckú otázku. Gorbačov radil neponáhľať sa s jej riešením, najprv treba mať jasno, pokiaľ ide o miesto nového štátneho útvaru – zjednoteného Nemecka – vo svetovej geopolitickej sústave: Bude neutrálny alebo stane sa súčasťou niektorého bloku?

Tretia studená vojna vznikla po rozpade ZSSR a stále trvá.
Ealter Lafeber, historik a politológ

"Nebudeme urýchľovať zjednocovanie Nemecka,“ sľúbil Bush, "budem v tejto otázke postupovať opatrne, aj keď mi budú naši demokrati vyčítať bojazlivosť.“ Spoločne so svojím ministrom Jamesom Bakerom tvrdil, že NATO po zjednotení Nemecka sa nerozšíri ani o "piaď“ na východ a za americkú podporu "perestrojke“ žiadal nezasahovanie Moskvy do vývoja nielen v Československu a NDR, ale ani v Pobaltsku.

Gorbačovovi vtedy išlo najmä o západnú pomoc politike "perestrojky“, ktorá sa dostala do závozu a neprinášala očakávané výsledky v ekonomike ani v sociálnej sfére. Podľa svedectva Anatolija Dobrynina, vtedajšieho veľvyslanca ZSSR v USA a člena sovietskej delegácie na Malte, Gorbačova vývoj v krajinách východného bloku v tom čase takmer nezaujímal. "Sústredil sa na vzťahy so Západom a na získanie pôžičiek, keďže sovietska ekonomika začínala kolabovať.“

Od Busha si teda vymohol prísľub úverov a zrušenia dodatku Jacksona – Vanika z roku 1974, ktorý odmietal všetky obchodné vzťahy s krajinami bez trhovej ekonomiky a s obmedzenou slobodou a demokraciou. Americký Kongres ho však vo vzťahu k ZSSR a Rusku zrušil až v roku 2012. Zatiaľ Gorbačov sa dôsledne držal daných sľubov: Moskva nezasiahla ani proti krviprelievaniu v Rumunsku a potupnej poprave Nicolae Ceausesca i jeho manželky počas tamojšej revolúcie, hoci Washington ju o to žiadal (menovite Baker 24. decembra 1989, paradoxne tri týždne po tom, čo Kremeľ oficiálne odsúdil vojenskú intervenciu do Československa!). Odpoveď znela: nie, je to vec Rumunov…

Súčasní kritici politiky Gorbačova mu vyčítajú najmä to, že od americkej strany nežiadal potvrdenie jej sľubov okamžite a "na papieri“. Bol taký naivný alebo hlupák? – pýtajú sa. Historik ruskej kultúry Dmitrij Lichačov prirovnal kedysi Gorbačova k Ivanovi hlupáčikovi (Ivanuška duračok), ale nemyslel to urážlivo. Rozprávková postava vydala sa za sedem morí hľadať vtáka ohniváka: "jadrové odzbrojenie“, "perestrojku celého sveta“ a "spoločný európsky dom“. Ibaže tentoraz narazila na tvrdú realitu protichodných mocenských záujmov.

Vladislav Zubok, profesor dejín na Londýnskej škole ekonomiky a politických vied, konštatuje, že Bush bol na Malte lepšie pripravený ako Gorbačov. V politickej hre, ktorú tam obaja rozohrali, mal americký prezident evidentne prevahu.

Ale vráťme sa k pôvodnej otázke: Znamenala Malta koniec studenej vojny?

Koľko vydržalo prímerie

Viacerí západní historici, napríklad Kanaďan David Shumaker, zastávajú názor, že na Malte sa vytvorili len základné predpoklady pre ukončenie studenej vojny. Známy ruský historik Vladimir Pečatnov rozlišuje ideologickú a geopolitickú studenú vojnu. Kým prvá sa skončila v roku 1988, druhá až o tri roky neskôr, rozpadom Sovietskeho zväzu, tvrdí.

Spory naďalej vyvoláva aj otázka, kto zvíťazil v tejto vojne. Prevláda názor, že Spojené štáty, je však nemálo stúpencov teórie, podľa ktorej sa ZSSR zosypal akoby sám. Napríklad americký historik Mark Kramer prišiel po dlhoročnom výskume k záveru, že najmä v dôsledku politiky perestrojky nastala "destabilizácia ekonomiky a skutočná ekonomická kríza v rokoch 1990 a 1991“. To by korešpondovalo s výsledkami ruskej výskumníčky Natalie Jegorovovej z tamojšej akadémie vied. Podľa nej rozpad ZSSR zapríčinili predovšetkým "vnútorné procesy a nie tlak zvonku“.

Ešte zaujímavejšia otázka: A skončila sa vôbec studená vojna? Nenastalo po roku 1989 len svojho druhu prímerie? Veď napätie a nedôvera vo vzťahoch medzi USA a Ruskou federáciou ako následníckym štátom Sovietskeho zväzu sa začali prejavovať už za prezidentovania Clintona a Jeľcina, nie až pri Putinovi. A čo má svet po 30 rokoch od Malty? Vari to nie je nová studená vojna? Iste, už sa tak neprejavuje v ideologickej oblasti, skôr v geopolitickej, preto je aj taká "vynovená“…

Známy americký historik a politológ Stephen Cohen dokonca varuje, že nová studená vojna je nebezpečnejšia ako predchádzajúca. A jeho kolega Walter Lafeber tvrdí, že svet zažil už niekoľko studených vojen: prvú po skončení prvej svetovej vojny, druhú po skončení druhej svetovej vojny a tretia vznikla po rozpade Sovietskeho zväzu a stále trvá. Každá z nich sa prejavovala, resp. prejavuje trochu ináč, majú však aj veľa spoločných čŕt.

Či už tak, alebo onak, výsledky maltského summitu pred 30 rokmi pocítil ako veľkú úľavu a nádej celý svet. U nás doma sa stali podnetom na akceleráciu revolučného pohybu. Lídri Občianskeho fóra a VPN sa zbavovali obáv z možného zásahu Moskvy, ktorá tu naďalej mala rozmiestnených päť divízií vojska. Náš denník napísal na druhý deň v komentári, že summit si zaslúži "zápis do histórie“. Aj sa tam natrvalo zapísal…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#studená vojna #prímerie #Malta
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku