Ako sa prišlo na nápad posielať ľudí do plynu

, 16.12.2019 06:00

Povoliť "smrť z milosti“ pre nevyliečiteľne chorých, ktorí o to žiadajú, alebo ešte počkať? Nad touto dilemou dnes dumajú zákonodarcovia vo viacerých štátoch Európy, najnovšie v susednom Česku. V hitlerovskom Nemecku pred 80 rokmi sa však nerozpakovali začať s eutanáziou aj bez súhlasu parlamentu a pacientov. Stačil pokyn vodcu, vybraní lekári sa dali do práce a nástroj neskoršej genocídy bol na svete.

Plagát z roku 1938 propagujúci nevyhnutnosť...
Plagát z roku 1938 propagujúci nevyhnutnosť zbaviť sa "menejcenných osôb“: Starostlivosť o tohto chorého vyjde na 60-tisíc ríšskych mariek. Občania - to sú aj vaše peniaze! Autor: DEUTSCHES HISTORISCHES MUSEUM, BERLIN / DHM.DE

Predpokladá sa, že nacisti vyskúšali "milosrdné“ usmrtenie v plynovej komore už koncom novembra – začiatkom decembra 1939, a to na dvoch miestach. V koncentračnom tábore pri Poznani na okupovanom území Poľska zabili v provizórnej komore asi 400 poľských i nemeckých pacientov z psychiatrického ústavu v Owińskej. A druhýkrát v meste Branibor nad Havolou neďaleko Berlína: tam boli obeťami nemeckí pacienti, takisto nevyliečiteľne duševne chorí, na ktorých porovnávali aj účinky zabíjania pomocou smrtiacich injekcií a oxidu uhoľnatého zo spaľovacích motorov.

V plynovej komore skonštruovanej pod dozorom Christiana Wirtha, prezývaného "Kristián Krutý“ alebo Šťuka, to všetko išlo rýchlejšie a hladko. V Branibore sa zrodil aj nápad maskovať plynové komory ako sprchovacie miestnosti. Na známosť to vyjde až po vojne, keď sa celý svet dozvie o táboroch smrti.

Esesák Wirth bol vymenovaný za akéhosi výkonného šéfa Akcie T4, ktorá koncom roka 1939 obsiahla šesť zariadení pre duševne chorých, kde sa vykonávala tzv. centrálne riadená eutanázia. Pacientov sem zvážali z ďalších ústavov a iných liečební, ani ich neubytovali, lebo na smrť nečakali dlho. Takzvané vyšetrenie trvalo iba chvíľku, po ňom posielali každého do "sprchárne“. Celkový počet obetí sa za obdobie od novembra 1939 do augusta 1941 odhaduje na 70– až 90-tisíc.

Britská investigatívna novinárka Gitta Serenyová mala po vojne možnosť zhovárať sa s niekoľkými podriadenými Wirtha v jednom zo spomínaných zariadení v hornorakúskom mestečku Hartheim. Na rozdiel od nacistických lekárov, ktorí sa vtedy dali na "usmrcovanie z milosti“ a používali odbornú terminológiu, Wirth hovoril so svojimi ľuďmi o eutanázii a jej obetiach hrubo, bez obalu. Vraj tie "huby treba odrovnať, veď sú nám nanič“ a z každého, kto ich ľutuje, je mu "na zvracanie“.

Súbežne s Akciou T4 prebiehala iná – program detskej eutanázie. Deti nevyliečiteľne choré (predovšetkým židovské, ale nielen) odoberali ich rodičom a umiestňovali do tzv. odborných oddelení vo vybraných nemocniciach po celom hitlerovskom Nemecku. Rodičov presvedčili, že tak sa budú môcť plne venovať svojim zdravým potomkom. Veď zdravotne ťažko postihnuté deti ich len zaťažujú, o tie sa vraj lepšie postará štát.

Neskôr ich informovali, že dieťa je na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde lekári skúšajú celkom nové liečebné postupy s veľkou šancou na uzdravenie. "Týmto spôsobom získavali nacisti súhlasné podpisy rodičov, ktoré v povojnových súdnych procesoch predkladali ako dôkaz svojej neviny,“ priblížila Serenyová.

Doba tzv. pozorovania v týchto zariadeniach trvala obvykle štyri týždne. Po nej nasledovala "smrť zo súcitu“. Deti zabíjali medikamentmi alebo plynom. V Nemecku dostali rodičia aspoň úmrtné listy. Na okupovaných územiach prebehlo všetko rýchlejšie: rodičov o smrti potomka ani nevyrozumeli.

Presné údaje neexistujú, ale predpokladá sa, že obeťami eutanázie sa za nacizmu stalo až okolo 10-tisíc maloletých detí.

Ako je možné, že sa nacisti takto kruto vysporiadali aj s vlastnými zdravotne postihnutými občanmi, s Nemcami – árijcami a dokonca s deťmi?

V záujme zdravia národa

Ukazuje sa, že v duchu nacistickej ideológie zďaleka nie každý Nemec bol zároveň árijec, príslušník čistej árijskej rasy, nadčlovek. Mal síce blízko k árijstvu, ale ak bol politicky nespoľahlivý alebo duševne chorý, stával sa priam "podčlovekom“.

Český historik Tomáš Fedorovič z Pamätníka Terezín ide v tejto úvahe ďalej, keď tvrdí: "Nacistické Nemecko sa okrem tzv. vonkajšieho nepriateľa (predovšetkým Židov) chcelo vysporiadať aj s vnútorným nepriateľom, ktorý nezodpovedal predstave plnohodnotného príslušníka árijskej rasy – len zdravý človek má právo rozmnožovať sa a utvárať budúcnosť svojho národa.“

Napokon, Adolf Hitler vo svojej knihe Mein Kampf z roku 1924 písal, že nie je možné ponechať nevyliečiteľne nemocných, aby naďalej infikovali zdravých. Už vtedy sa mohol oprieť o spoločnú prácu nemeckého psychiatra Alfreda Hocheho a právnika Karla Bindinga. Ich kniha vyšla o štyri roky skôr s príznačným názvom Poskytnutie súhlasu na zničenie života, ktorý žitia nie je hoden.

V roku 1927 na zjazde nacistickej strany v Norimbergu sa Hitler v prejave zmienil o zabíjaní novorodencov v záujme odstránenia "nežiaducich znakov“ z nemeckej populácie. Ak Nemecko každý rok získa milión detí a zbaví sa 700– až 800-tisíc najslabších jedincov, vyhlásil Hitler, tak v konečnom dôsledku by malo zmocnieť. Najväčšie nebezpečenstvo by bolo podľa neho znemožniť proces prirodzeného výberu a tým sa ochudobniť o možnosť získať schopných jedincov…

Nacisti preto hneď po svojom nástupe k moci v roku 1933 prijali zákon, ktorý mal "v záujme zdravia nemeckého národa“ zabrániť psychiatrickým pacientom v Nemecku mať deti. Tisíce sa ich museli podrobiť sterilizácii.

To však, ako vidíme, nestačilo, išlo len o prvý krok. Musel sa však pripravovať dlhšie, lebo Hitler si uvedomoval odpor v cirkvi i v časti nemeckej verejnosti. Odhodlal sa k činu až krátko po vypuknutí vojny, keď koncom októbra 1939 podpísal tajný výnos, ktorým poveril vedúceho ríšskeho kancelárstva Philippa Bouhlera a ríšskeho komisára zdravia Karla Brandta zodpovednosťou za rozšírenie právomoci vybraných lekárov. Podľa výnosu mohli "pacientom, pokladaným za nevyliečiteľne chorých, poskytnúť, po kritickom zhodnotení ich stavu a humánnom posúdení, usmrtenie zo súcitu“.

Medzitým prebiehala propagandistická masáž verejnej mienky. Plagát z roku 1938 zobrazoval sediaceho, zjavne handicapovaného muža a za ním stojaceho ošetrovateľa. Text hlásal: "Starostlivosť o tohto chorého vyjde na 60-tisíc ríšskych mariek. Občania – to sú aj vaše peniaze!“

O rok neskôr prišla goebbelsovská propaganda s formulou "1 000 : 10 : 5 : 1“. Ináč povedané, na každých 1 000 ľudí pripadalo 10 práceneschop­ných, z ktorých piatim bolo treba pomôcť a jedného zlikvidovať. Zvyšní štyria z desiatich si zrejme mali pomôcť sami. Podľa tohto pravidla sa malo usmrtiť približne 70-tisíc ľudí, čo by prinieslo úspory 885 400 000 mariek. Veď o zlikvidovaných sa už nebude treba starať a liečiť ich…

Zároveň sa stupňovala propaganda o zachovaní "čistoty rasy“ a "zdravia národa“. Veriacim nacisti pripomínali Bibliu, veď zmienku o usmrtení na žiadosť "z milosti“ možno nájsť v Prvej Samuelovej knihe. A za takéto "milosrdné“ ukončenia života boli predsa aj antickí mudrci, Sokrates, Platón alebo Zenón…

Mnohých Nemcov presvedčilo tvrdenie, že eutanázia sa už dávno a vo veľkom praktizuje v Spojených štátoch a sovietskom Rusku. Bola to, samozrejme, lož, ktorá sa však po neustálom opakovaní stávala pravdou. Boľševici síce novelou Trestného zákona v roku 1922 pripúšťali za výnimočných okolností aj prerušenie utrpenia človeka ukončením jeho života inou osobou, ale už po pol roku túto výnimku zrušili.

Ďalších Nemcov však nebolo treba ani presviedčať. Úprimne verili v "milosrdnosť“ programu eutanázie. Podobne ako aj dnes veria tí, čo požadujú legalizáciu, uzákonenie eutanázie, a nevedia si predstaviť, že sa dá zneužiť…

Príprava na genocídu a holokaust

Volali ich "neužitoční jedáci“ alebo "nehodní života“. Ríšske ministerstvo vnútra rozposlalo v jeseni 1939 do všetkých ústavov pre duševne chorých, do starobincov a sociálnych zariadení pre ostatných zdravotne postihnutých dotazníky. Zisťoval sa zdravotný stav chovancov, ale aj rasa. Po vyplnení formulárov a vyhodnotení expertmi sa zasielali Ríšskemu zväzu práce. Ak bol chovanec židovského pôvodu, nemusel byť ani práceneschopný alebo invalid, a stával sa zrelým na eutanáziu.

Ale kde našli nacisti toľkých lekárov – viac ako tristo! – ochotných porušiť Hippokratovu prísahu (,,ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku“)? Podľa Američanky Vivien Spitzovej, ktorá ich nazvala "diablovými doktormi“ a zúčastnila sa norimberských procesov s niektorými z nich, odpoveď nie je taká jednoduchá, ako sa môže zdať. Niektorí to robili zo svojho nacistického presvedčenia, ďalší úprimne verili, že pomáhajú pacientom skoncovať s utrpením, iným išlo o kariéru alebo o vedecký experiment, mnohí sa však báli, že ich neminie tvrdý trest, ak odmietnu účasť v Akcii T4. Spravidla nešlo o jeden motív, ale o ich kombináciu.

Podobne to bolo s ostatným personálom likvidačných zariadení. Franz Stangl začínal kariéru ako radový rakúsky policajt, kriminálny asistent. A zrazu mu Berlín zveril policajný dozor v najväčšom z týchto zariadení v Hartheime pri Linzi. Od mája 1940 do augusta 1941 tam zabili plynom 18-tisíc osôb. Mimochodom, podľa zistení Fedoroviča v Hertheime zahubili aj vyše 60 Slovákov, ktorých tam doviezli z rôznych ústavov Nemcami okupovaného českého pohraničia.

Pred súdom sa Stangl po vojne odvolával na rozkazy nadriadených a na vtedajšie vedecké autority, ktoré tvrdili, že eutanázii predchádzajú náročné testy vykonávané nezávislými lekármi a že "úplne bezbolestná smrť vyslobodí pacientov z neznesiteľného života“. Koniec koncov, súhlasili s tým ich najbližší príbuzní. (My už vieme, čo to bolo za súhlas.)

Lev z Münsteru, kardinál von Galen, sa odvážne...
Lev z Münsteru, kardinál von Galen, sa odvážne postavil vyvražďovaniu nevinných. Autor: WIKIPEDIA.ORG

V auguste 1941 sa však Akcia T4 nečakane a zrejme predčasne skončila. Významne sa o to zaslúžil kardinál Clemens August von Galen, Lev z Münsteru. Vo svojej kázni 3. augusta, za ktorú si vyslúžil toto označenie, vylíčil veriacim do podrobností, čo o vyhladzovacom programe zistil: "Sú brutálne vraždení bezbranní nevinní, stojíme zoči-voči vražednému šialenstvu,“ povedal a spýtal sa: "To budú do programu zahrnutí aj na fronte zmrzačení vojaci Wehrmachtu?“

Záznam kázne dal rozposlať všetkým veriacim svojej diecézy. Niektorí nacistickí funkcionári žiadali Galenovu hlavu, vzhľadom na jeho popularitu sa však perzekúcie obmedzili na sledovanie a obmedzenie pohybu. Zato viacerých kňazov, ktorí šírili kardinálov protest, dali popraviť.

Galenova kázeň vyvolala také rozhorčenie verejnosti, že Hitler radšej prikázal program ukončiť, čo však platilo len o Akcii T4. Podľa zistení nemeckého historika Dietmara Schulzeho program pokračoval druhou, oveľa utajenejšou fázou a obsiahol 30 až 40 liečebných i ošetrovateľských ústavov na území vlastného Nemecka i v okupovaných oblastiach. Napríklad v župe Sudety, ktorá sa po vojne znovu stala súčasťou Československa, to boli ústavy v Dobřanoch pri Plzni a v Kosmonosoch. Keďže aj túto fázu riadil Hitlerov poverenec Dr. Brandt, tak ju v odbornej literatúre niekedy označujú ako Akcia Brandt.

Osobný Hitlerov lekár a poverenec Karl Brandt...
Osobný Hitlerov lekár a poverenec Karl Brandt bol dušou Akcie T4. Autor: WIKIPEDIA.ORG

Skúsenosti z Akcie T4 a vyvražďovania tzv. menejcenných osôb sa však využili najmä pri "konečnom riešení židovskej otázky“ a vôbec počas nasledujúcej genocídy celých národov. Podľa Fedoroviča bola Akcia T4 predstupňom samotného holokaustu. Po nej však posielali do plynu úplne zdravých ľudí, celé rodiny a, samozrejme, bez ich súhlasu.

Nie náhodou výstavbu a prevádzku troch vyhladzovacích táborov na území okupovaného Poľska – Belzeca, Sobiboru a Treblinky – dostali na starosti ľudia z riadiaceho, bezpečnostného a zdravotníckeho personálu Akcie T4. "Diablových doktorov“ mal pod palcom naďalej Dr. Brandt, ináč osobný lekár Hitlera, inšpektorom týchto táborov bol Wirth, zvaný Kristián Ukrutný a veliteľom, najprv v Sobibore a neskôr v Treblinke, Stangl, muž, ktorý vítal prichádzajúce transporty s deportovanými v bielych nohaviciach a s jazdeckým bičíkom v ruke.

Od príchodu vlaku na perón po smrť v plynovej komore to trvalo niekedy menej ako dve hodiny. Lebo deportovaných hneď po vystúpení z dobytčích vagónov, kde sa tiesnili v neznesiteľných podmienkach a mnohí cestou zomreli, hnali dozorcovia palicami a esesáci výstrelmi do úzkej ulice obklopenej vysokým plotom a odtiaľ do priestoru, kde sa vyzliekali a smerovali "pod sprchy“.

Už za prvé dva mesiace od mája 1942, keď tam Stangl nastúpil, zahynulo v plynových komorách Sobiboru okolo 100-tisíc Židov. Na ich usmrcovanie sa naďalej používali výfukové plyny z motorov, ktoré zabili všetkých v komore do štvrťhodiny. Neskôr nahradili oxid uhoľnatý vo vyhladzovacích táboroch jedovatým plynom Cyklón b, ktorý bol účinnejší.

Práve v Sobibore zahynulo počas vojny najviac deportovaných Židov zo Slovenska. Predpokladá sa, že 26-tisíc, čo je viac ako v Auschwitzi-Birkenau (Osvienčime a pridružených táboroch). Presnejšie údaje neexistujú. Vyhladzovací tábor sa od ostatných nacistických koncentrákov líšil tým, že ho takmer nikto neprežil. Sobibor prežilo len 58 väzňov, ktorým sa podarilo po vzbure v októbri 1943 ujsť, nevie sa o tom, žeby medzi nimi bol niekto zo Slovenska.

Na Slovensku bez eutanázie?

Ale vráťme sa k eutanázii, ktorá pôvodne mala celkom iný zmysel, veď v starom Grécku sa tento termín používal na vyjadrenie všestrannej pomoci umierajúcemu človeku, zmierňovanie jeho telesných bolestí a duševných úzkostí. Zákonite vzniká otázka, ako sa k drastickým pokusom nacistov "chrániť“ rasu a zdravie národa stavali predstavitelia slovenského vojnového štátu. Veď Hitlerovo Nemecko bolo pre nich v mnohom vzorom.

Isté náznaky podobného prístupu zazneli už vo vyhlásení autonómnej vlády a v prejave premiéra Jozefa Tisa v marci 1939, keď vytýčil heslo "len zdraví ľudia do manželstva“ a horlil za tzv. eugenické poradne. V auguste 1942 sa už ako prezident a vodca vyjadril o Židoch ako o škodcoch. "Že Slovákov židovský živel ohrozoval, o tom nikoho netreba presviedčať,“ povedal. "Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich očistili.“

To sa už pomaly končila prvá vlna deportácií slovenských Židov. Je príznačné, že posledné dva transporty odvážali „menejcenných ľudí“, ktorých nacisti v Nemecku posielali do plynu už v roku 1939. Prvý z nich viezol v októbri 1942 nepohyblivých pacientov židovskej nemocnice v Seredi. A druhý duševne chorých zo všetkých liečebných ústavov na území Slovenska. Skrátka, Tisov režim nemusel vymýšľať vlastnú Akciu T4, lebo riadenú eutanáziu zveril za príslušný poplatok do rúk Hitlerových katov – rôznych tých Brandtov a Stanglov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#holokaust #genocída #eutanázia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku