Prvé Vianoce na oslobodenom Slovensku

, 24.12.2019 06:00
Bratislava, 1919, pohľadnica
Pohľadnica z Bratislavy, rok 1919 (názov na nej dopísaný). Autor:

Nech sú nám tieto Vianoce novým medzníkom duchovného života. Tak písali Národnie noviny vo svojom príhovore pred sto rokmi, na Štedrý deň 1919. Slovensko sa po roku bojov a nepokojov konečne oslobodilo zo zovretia Uhorska. Teraz už len žiť a budovať v novom štátnom zväzku česko - slovenskom. Ale rozhárané porevolučné pomery stále dávali o sebe vedieť.

Veľa nechýbalo, a Vianoce 1919 sa vôbec nemuseli sláviť, prinajmenšom nie ako štátny sviatok. Ešte koncom marca toho istého roku podala totiž skupina českých poslancov v parlamente (v Revolučnom národnom zhromaždení) návrh na zrušenie všetkých cirkevných sviatkov, vrátane Vianoc a Veľkej noci.

Namiesto nich sa mali zaviesť tzv. národné a občianske sviatky. "Aby verejné zriadenie bolo preniknuté duchom doby a zbavilo sa prežitkov predchádzajúcich období,“ uviedli navrhovatelia v zdôvodnení. Predpokladá sa, že ho formuloval jeden z predkladateľov, známy spisovateľ Alojz Jirásek.

Za štátne sviatky navrhoval 1. máj (deň práce), 6. jún (deň upálenia Jana Husa) a 28. október (vznik ČSR). Rozdiel medzi počtom zrušených cirkevných a novozavedených občianskych sviatkov sa mal pracujúcim premietnuť do každoročnej platenej dovolenky. Je zaujímavé, že poslanci nezaradili do návrhu ani jeden deň významný pre slovenský národ. Súčasný český historik práva Václav Valeš usudzuje, že navrhovateľov viedol "okrem averzie k viere tiež syndróm centralizmu a bohemocentrizmu“.

Našťastie, táto reforma kalendára napokon neprešla legislatívnym procesom, hoci väčšina vtedajšej vládnucej garnitúry sa vyznačovala protiklerikalizmom a bola za odluku štátu od cirkvi. Do popredia sa však dostávali iné problémy a čoraz väčšiu váhu v politickom rozhodovaní Prahy začínal mať "slovenský faktor“.

Česi nám nerozumeli (a opačne)

Áno, kým v Čechách sa prevrat odohral fakticky za jeden deň, 28. októbra 1918, na Slovensku trval až do konca roku 1919. Lebo o Slovensko sa musel zviesť zápas. "Bolo ho treba dobyť vojensky, diplomaticky, ekonomicky i mentálne,“ približuje historik Roman Holec vo svojej najnovšej knihe. Iba začiatkom leta vytlačilo česko – slovenské vojsko pod velením francúzskych a talianskych generálov posledné červené gardy Belu Kunu späť na maďarské územie. Ale polovica jediného bratislavského mosta aj s celou Petržalkou bola obsadená maďarským vojskom až do 14. augusta 1919. O Slovensku potom dobová tlač písala ako o "oslobodenej“ krajine.

Česi sa len začali zoznamovať s exotickým krajmi za riekou Moravou a ľudom, ktorý ich obýval. Predtým síce oba národy žili v jednej monarchii – v Habsburskej ríši – ale keďže išlo o súštátie, vyvíjali sa dosť oddelene. V oboch častiach ríše bola iná úroveň demokracie, platilo v mnohom rozdielne zákonodarstvo, líšili sa štruktúrou hospodárstva i vzťahmi navonok.

Oba národy si boli síce blízke podobnosťou jazykov, ale český štatistik Jozef Mráz, ktorého poslali začiatkom roku 1919 do Žiliny, aby pomohol pri provizórnom sčítaní obyvateľstva, musel konštatovať: "Znalosť češtiny je u Slovákov nepatrná a vzhľadom na veľký počet navrátivších sa vysťahovalcov z Ameriky je o niečo viac tých, čo uvádzajú znalosť angličtiny“. Napokon, sám Ivan Dérer, ináč rodák z Malaciek a minister školstva ČSR v rokoch 1929 – 1934, priznával, že v mladosti nerozumel dobre češtine ani on.

Veľa nechýbalo a Vianoce 1919 sa vôbec nemuseli sláviť, prinajmenšom nie ako štátny sviatok.
Vladimír Jancura

Znalosť slovenčiny u Čechov bola zrejme ešte horšia. Čerstvý absolvent pražskej medicíny Vladimír Vondráček, ktorého poslali na Slovensko ako vojenského lekára (neskôr sa stal významným psychiatrom) spomínal, že po Trenčín ešte Slovákom ako-tak rozumel, ale ďalej už to išlo s veľkými problémami.

A čo znalosť slovenskej mentality a ďalších tunajších osobitostí? Slabá, ba žalostná, čo nezriedka platilo aj o tých, čo prichádzali na Slovensko pomáhať. "Mnohí buď z nerozumu, alebo priamo zo zlomyseľnosti dotýkali sa najchúlostivejšej otázky – náboženského citu,“ upozornil v parlamente koncom januára 1920 Rudolf Pilát, český poslanec a slovakofil.

Česká spoločnosť bola už vtedy v porovnaní s nábožnou slovenskou značne ateizovaná. Jej hnev na Habsburgovcov sa po prevrate obrátil aj proti ich opore – katolíckej cirkvi. Už začiatkom novembra 1918 povalil dav v centre Prahy na Staromestskom námestí Mariánsky stĺp. Protikatolícke nálady, podobné sochoborectvo či vynášanie krížov zo škôl alebo iných verejných budov prenášali českí vojaci – legionári aj na Slovensko. To sa nepáčilo ani mnohým slovenským evanjelikom, hoci boli oddávna v sporoch s katolíkmi. A Vavro Šrobár ako najvyšší predstaviteľ štátnej moci na Slovensku žiadal Prahu, aby vysielala na Slovensko tolerantnejších ľu­dí.

Pilátov kolega Karel Kálal, takisto známy slovakofil, sa neprístojnostiam krajanov snažil čeliť šírením osvety medzi nimi. Krátko pred Vianocami 1919 vydal v Prahe brožúru pod názvom "Slovensko – země budoucnosti“. Stručne v nej porozprával o jeho prírodnom bohatstve, o dejinách, aj o príčinách sociálnej biedy a kultúrnej zaostalosti. "Ľud je veľmi nadaný a pracovitý,“ zhŕňal v romantizujúcom závere, "ale chatrné vzdelanie vždy so sebou vlečie chudobu.“

Ako "poslovenčiť“ Slovensko

Rok 1919 bol aj rokom prekladaní maďarských...
Rok 1919 bol aj rokom prekladaní maďarských názvov. Hotel Palota szálló sa stal Grandhotelom Praha. Autor: Sorger.cz

V Paríži na mierovej konferencii určili veľmoci južnú hranicu Slovenska, už ju bolo treba len potvrdiť medzinárodnou zmluvou (dnes už vieme, že trianonskou).

Na našom území však naďalej trvalo stanné právo, vyhlásené ešte koncom marca 1919 po prvých nájazdoch maďarských gárd. Štatárium zakazovalo napríklad verejné zhromaždenia pod holým nebom. Ale ľudí kvárila najmä ťažká sociálna situácia. Slovenskom prebehla prvá vlna mzdových štrajkov, zasiahli napríklad ružomberskú textilku. Veľmi haprovala doprava. Hospodársky bolo Slovensko po stáročia spojené s dolným Uhorskom (Maďarskom), s Čechmi len minimálne. Podľa toho sa orientovala aj dopravná infraštruktúra.

Cesta z Bratislavy do Prahy vlakom mohla trvať aj dvadsať hodín. Navyše, počasz vianočných sviatkov museli úplne zastaviť osobnú železničnú dopravu v celom štáte pre nedostatok uhlia. Viazlo i zásobovanie vnútorného trhu. Niektoré potraviny a spotrebný tovar sa musel rozdeľovať centrálne a bol na prídel. Mužskú časť populácie hneval najmä akútny nedostatok alkoholických nápojov. Vavro Šrobár, minister pre správu Slovenska, už krátko po prevrate zakázal ich výčap a v auguste 1919 zrušil nariadením všetky liehovary na Slovensku.

Šrobár bol pôvodným povolaním lekár a vedel, že pálenka je pliagou Slovákov. Nebol za prohibíciu, len chcel, aby prešli na "kultúrne“ pitie: pivo, víno a dosť. Ale vari aj cez sviatočné dni? – pohoršovali sa Kysučania. "Nech si zvykne ľud svätiť sviatky bez špiritusu,“ odkázal im Šrobár. Samozrejme, o to viac sa pálilo načierno a dovážalo z Moravy, kde zákaz neplatil…

Pre najchudobnejších sa pred Vianocami vymýšľali rôzne jednorazové zľavy a tzv. zaopatrovacie akcie. Jednu zorganizovalo ministerstvo zásobovania. Do desiatich dní mohli maloroľníci a poľnohospodárski robotníci nahlásiť obecným úradom svoje potreby v obuvi a šatstve. Ak splnili všetky predpísané podmienky, dostali možnosť kúpiť si tovar za nižšie ceny.

Rok po prevrate vystriedalo eufóriu z pripojenia Slovenska k českým krajinám sklamanie. Zázrak rýchlej premeny sa nekonal, naopak, mnohí učitelia, zamestnanci verejnej správy, ale aj katolícki farári sa odmietali prispôsobiť novým politickým pomerom a čakali na obnovenie Uhorska.

Kým ich nahradiť, keď medzi Slovákmi nebolo dosť kvalifikovaných a novej štátnej moci oddaných ľudí? A tak pedagógov, železničiarov, úradníkov začali dovážať z českých krajov. Ale farárov? Kto z nich dokáže odslúžiť omšu v slovenčine? Pred 100 rokmi bolo takých kňazov ako šafranu nielen vo farnostiach, ale aj v biskupských úradoch.

Signatár Martinskej deklarácie Karol A. Medvecký, do prevratu farár v Bacúrove pri Zvolene a po prevrate cirkevný referent na Šrobárovom ministerstve pre správu Slovenska, vyzval katolícke duchovenstvo, aby prestalo s maďarskými kázňami a spevmi v slovenských kostoloch. Mnohí sa však obzerali na svojich biskupov. A otcovia biskupi?

"Niektorí z týchto cudzincov žili v slovenských diecézach 16 liet, ale neuznali za vhodné (ako rožňavský Sipeky Balázs) osvojiť si ani slovíčka z reči svojich veriacich,“ spomínal Medvecký. Slovensko bolo treba najprv "poslovenčiť“ a integrovať, spojiť slovenským duchom, ako hovorieval básnik a publicista Štefan Krčméry, lebo najmä na periférii, či už na jej východe alebo na juhu krajiny chýbalo vedomie celistvosti. Každá čiastka nielenže sa dorozumievala inou rečou (nárečím), ale žila si svojím vlastným životom.

Hlinka na Vianoce v base

Po slovensky nevedel ani nitriansky biskup Viliam Bathyány a ďalší cirkevní hodnostári. Československá vláda ich v marci 1919 vypovedala z územia republiky. Menovanie nových biskupov záviselo od dohody medzi ČSR a Vatikánom, so Svätou stolicou však Praha nadviazala oficiálne vzťahy až v septembri 1919. Celý rok potom trvalo, kým sa dohodli na menách, ktoré vyhovovali obom stranám.

Napríklad novým nitrianskym biskupom sa mal pôvodne stať ružomberský kňaz Andrej Hlinka, predseda Slovenskej ľudovej strany a poslanec parlamentu. Vláda však s tým nesúhlasila, veď Hlinka bol v októbri 1919 obvinený z vlastizrady. Na poľský pas a pod falošným menom odcestoval predtým do Paríža na mierovú konferenciu, aby jej účastníkov informoval o neúnosnej situácii na Slovensku a žiadal preň samosprávu. Nič nevybavil, Francúzi ho vyhostili, domov sa vrátil bez svojho spoločníka Františka Jehličku, ktorý sa v zahraničí dal do služieb maďarskej iredenty. Bolo však treba Hlinku preto zatýkať a policajne eskortovať z ružomberskej fary do najprísnejšie stráženej českej väznice na hrade Mírov? "Niektorí českí horlivci považovali za svoju povinnosť pátrať po vlastizrade a kdekoho vyhlasovať za Maďaróna,“ napísal o pätnásť rokov neskôr prominentný český novinár Ferdinand Peroutka. "Tejto chyby sa dopustili aj voči Hlinkovi.“

Šrobár bol pôvodným povolaním lekár a vedel, že pálenka je pliagou Slovákov. Nebol za prohibíciu, len chcel, aby prešli na "kultúrne“ pitie: pivo, víno a dosť.
Vladimír Jancura

Pred Vianocami 1919 prebiehala najmä v českej tlači masívna kampaň proti Hlinkovi a parlament ho zbavil poslaneckého mandátu. Medzi početnými priaznivcami "otca národa“ na Slovensku to vyvolalo pobúrenie, ale o kauzu sa živo zaujímalo aj zahraničie. "Maďari rozdúchavali každú iskierku nespokojnosti na Slovensku,“ postrehol britský publicista Robert W. Seton – Watson. Dva týždne pred Vianocami premiestnili Hlinku do väzenia s nižšou ostrahou – sviatky už trávil na zámku Brodko pri Přerove, kde boli oveľa lepšie podmienky. A začiatkom januára ho previezli dokonca do podolského sanatória v Prahe s odkazom na zhoršený zdravotný stav. V marci 1920 bol už Hlinka na slobode a o mesiac na to ho voliči znovu zvolili do parlamentu. Na Slovensko sa z pražského pobytu vrátil – povedané slovami profesora Holeca – "bez súdu, bez trestu, s aureolou martýra a víťaza“.

Vysviacka prvých slovenských biskupov sa...
Vysviacka prvých slovenských biskupov sa uskutočnila až v roku 1921. Autor: Archív BÚ Nitra

Medzitým v českej katolíckej cirkvi nastal rozkol a dal o sebe vedieť práve na Vianoce 1919. Na prvý sviatok vianočný 25. decembra sa vo viacerých kostoloch v Prahe i v ďalších mestách prvýkrát konali bohoslužby v češtine a s viacerými liturgickými zmenami. Stalo sa tak napriek prísnemu zákazu pražského arcibiskupa. O dva týždne na to skupina duchovných na čele s Karlom Farským oficiálne oznámila vznik novej, Československej cirkvi, ktorá vystupovala proti Rímu a celibátu. V krátkom čase do nej prestúpilo okolo 200-tisíc veriacich predovšetkým v Čechách, o rok mala už vyše pol milióna členov (na Slovensku však Farský nepochodil, zbory Čs. cirkvi vznikli len v Michalovciach a Nových Zámkoch).

Na reakciu Vatikánu nebolo treba dlho čakať. Už 15. januára 1920 uvalil pápež na novú cirkev kliatbu, jej kňazov vyobcoval z náboženského spoločenstva. Štát ju napriek tomu o niekoľko mesiacov uznal. Profesor Karlovej univerzity historik Jozef Pekař upozorňoval už vtedy, že rozkol vyvolá "nechuť voči Čechom medzi verne katolíckym ľudom väčšiny Slovenska“.

Čas radosti a nádeje

Novoročná pohľadnica z roku 1919.
Novoročná pohľadnica z roku 1919. Autor: Trnava.sk

Napriek týmto a mnohým ďalším okolnostiam si ľudia vianočné sviatky chceli užiť a užili si ich aj v roku 1919. Možno tak usudzovať najmä na základe spomienok pamätníkov. Kým ešte žil, porozprával mi o svojich najkrajších Vianociach popredný slovenský dietológ Imrich Sečanský. Dejisko – Nedanovce pri Topoľčanoch, matka – učiteľka v miestnej škole, otec sa len nedávno vrátil z ruského zajatia. Štedrovečerná slávnosť sa začala zvončekom gazdinej, jej pozdravom, prianím príjemných sviatkov a vianočnej radosti. Pokračovala pesničkami, ktoré spievala celá rodina, počnúc piesňou Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa, cez Pásli ovce valasi až po Tichú noc, svätú noc.

Až po tomto akte pozvala gazdiná k prestretému stolu s jedlami z ryby, z húb a zo strukovín. Nechýbali, samozrejme, oblátky s medom a opekance s makom. A čo si našiel Imriško pod stromčekom? "Nič zvláštne, asi jabĺčko a vlašské orechy, doba bola vtedy ťažká. Viac som si zapamätal mamičkin bozk na obe líca.“

A po večeri, keď sa čakalo na polnočnú, chodili po domoch betlehemci. Spievali úžasné koledy. "Boli to sviatky pravej radosti, možno povedať – nábožnej radosti,“ vyznal sa doktor Sečanský. V roku 1919 už boli na ústupe viaceré zo starých vianočných zvykov. Napríklad detvianska obyčaj bežať ozlomkrky z Polnočnej omše a predbiehať sa, kto bude prvý doma. Potom vraj celý rok bude aj v práci vynikať. "Tejto nezmyselnej a škodlivej obyčaji padá ročne za obeť veľa ľudských životov, lebo takí rozhorúčení pijú vodu a mnohí si obaria pľúca,“ písal Medvecký, ktorý sa vo voľnom čase zaoberal aj národopisom.

V mestách sa ľudia pred 100 rokmi neuzatvárali na Vianoce do intímneho prostredia rodiny až tak, ako je to v súčasnosti. Etnologička Viera Feglová uvádza ako príklad bratislavských dobrovoľných hasičov. Stromček postavili v ubikácii mužstva a na Štedrý večer sa pri ňom stretli s manželkami a deťmi.

Príchod vianočných sviatkov aj vtedy sprevádzali rôzne dobročinné akcie. Červený kríž zorganizoval peňažnú zbierku na zakúpenie balíčkov s darčekmi pre vojakov, ktorí zostávali strážiť štátne hranice. Mnohé rodiny pozvali domov k štedrovečernému stolu siroty a ľudí bez domova.

Ale stali sa Vianoce 1919 oným duchovným medzníkom, o akom rojčili Národnie noviny? Sotva, prinášali však nádej, že všetko sa na lepšie obráti. Lebo horšie ako bolo dovtedy, už nemohlo byť. Povedané s Krčmérym: "Dožili sme sa oslobodenia, keď sme už boli celkom zničení. Vyšli sme ako Lazar z hrobu… Ale čakajú nás možnosti šťastného stúpania dovysoka – ku hviezdam. Chyťme sa teda s chuťou do roboty!“

Titulná stránka Národných novín 24.12. 1919.
Titulná stránka Národných novín 24.12. 1919. Autor: Dikda.eu

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vianoce #Slovensko #Rozpad Rakúsko-Uhorska
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku