Nový rok '90: Nový začiatok (aj) pre kriminálnikov

, 05.01.2020 06:00
Václav Havel
Václav Havel bol sám takmer 5 rokov väzňom, naposledy bol odsúdený vo februári 1989 Autor:

Odpustenie viny a možnosť nového začiatku. Zároveň akoby prejav dobrodenia vládcu či akt milosrdenstva zo strany štátu. V tom je pôvodný význam slova amnestia i jej hlavný zmysel. Už v biblických textoch nachádzame zmienky o prepustení väzňov pri príležitosti nejakého sviatku. Amnestia vyhlásená prezidentom Václavom Havlom pred 30 rokmi však nemá obdobu v našich dejinách. Svojím rozsahom, nepripravenosťou a napokon i dôsledkami.

Havel vyhlásil všeobecnú amnestiu pri nástupe do funkcie 1. januára 1990, na štvrtý deň po zvolení za hlavu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Nový prezident svojím prvým rozhodnutím omilostil viac ako dve tretiny väzňov. Prepustených malo byť 23 500 osôb, z toho vyše 7 400 na Slovensku. Presne znenie amnestie sa Zbor nápravnej výchovy (dnes Zbor justičnej a väzenskej stráže) dozvedel až večer na Nový rok.

Mnohým „bachárom“ vstávali vlasy dupkom. Nečudo, zbor dostal zároveň pokyn nepoužiť proti väzňom v žiadnom prípade zbrane. Ak by si začali priveľmi dovoľovať, mali stačiť „miernejšie prostriedky“. Tak si to želá pán prezident, tlmočili Havlovo rozhodnutie vedúcim funkcionárom zboru obaja ministri spravodlivosti – Dagmar Burešová v Českej (vtedy ešte) socialistickej a Ladislav Košťa v Slovenskej socialistickej republike.

O pohnútkach takejto širokej a nedomyslenej amnestie sa dodnes vedú spory medzi pamätníkmi i medzi historikmi. Je isté, že tých dôvodov bolo viac. Sám Havel vtedy v krátkom prejave uviedol na prvom mieste „poklesnutú justíciu, ktorá obmedzovala práva obvinených“.

To sa mohlo týkať najmä politických väzňov, tých však pustil na slobodu už Gustáv Husák. Niekoľkých najznámejších (napr. Jána. Čarnogurského) už 25. novembra 1989, ostatných neskôr na základe amnestie, ktorú vyhlásil dva dni pred svojím odchodom z Pražského hradu. Stalo sa tak 8. decembra 1989 na nátlak opozície a rozbúrenej „ulice“. Podľa dostupných informácií sa na Slovensku Husákova amnestia vzťahovala na 85 väzňov odsúdených zväčša za nezákonné opustenie republiky. Tzv. väzňov svedomia bolo medzi nimi devätnásť.

„Husák tým vypálil rybník svojmu nástupcovi, ktorý vždy mal sklony chápať politiku ako divadlo,“ myslí si český právnik Pavel Hasenkopf. „Havel tiež chcel urobiť gesto, pokiaľ možno také, aby sa na to Husákovo zabudlo. Zostali mu však už len radoví kriminálnici.“ Podľa znalcov má hromadné pardonovanie, akým sú všeobecné amnestie, aj menej zjavné motívy, napríklad umožňuje uvoľniť väzenské kapacity. Je predsa lacnejšie prepustiť časť väzňov na slobodu ako stavať nové väznice pre tých, čo čakajú na výkon trestu na slobode.

Z niektorých svedectiev vyplýva, že Havel chcel pôvodne prikročiť k ešte veľkorysejšej amnestii. Zdôveril sa s tým vedúcemu predstaviteľovi VPN Jánovi Budajovi hneď po svojej voľbe za prezidenta. „Povedal, že si praje absolútnu amnestiu,“ uviedol Budaj v jednom rozhovore. J. Čarnogurský, vtedy podpredseda federálnej vlády, potvrdil, že výsledná amnestia bola „užšia ako pôvodný návrh a širšia, ako navrhoval“.

V ústrety požiadavkám väzňov

<A> Dá sa predpokladať, že Havel pri vyhlasovaní tejto amnestie rozmýšľal aj ako človek, ktorý sa sám opakovane – a ešte celkom nedávno – nachádzal v koži väzňa. Za mrežami bol päťkrát, vždy za protištátnu činnosť, a odsedel si dovedna takmer päť rokov. Kým prvé tresty straty slobody nepresiahli dĺžku niekoľkých mesiacov, v októbri 1979 vyfasoval za „podvracanie republiky“ štyri a pol roka natvrdo. Odsedel si necelé štyri roky, vo väznici totiž ochorel na zápal pľúc a v marci 1983 ho prepustili do domáceho väzenia.

Naposledy strávil Havel dlhší čas vo väzení v roku 1989. Zatkli ho počas palachiády a vo februári odsúdili na deväť mesiacov odňatia slobody. V polovici mája Havla po protestoch medzinárodnej verejnosti podmienečne prepustili. Tú podmienku mu odpustil a omilostil ho až premiér Marián Čalfa ako zastupujúca hlava štátu koncom decembra 1989, ináč by nemohol kandidovať na post prezidenta ČSSR.

Havel teda dobre poznal podmienky vo vtedajších ústavoch pre výkon trestu, považoval ich za zlé. Z hlásení vtedajších dozorcov vyplýva, že to bol uzavretý, chvíľami až čudácky človek. Disciplinárne tresty dostával zväčšia za nepovolené kontakty so spoluväzňami.

Bola teda Havlova rozsiahla amnestia (aj) protestom bývalého väzňa proti neutešeným pomerom vo väzniciach? Alebo viedla jeho kroky skôr predstava idealistu, že poskytnúc kriminálnikom druhú šancu ich privedie na cestu pokory a nápravy? V prejave pri vyhlásení amnestie naznačil tento dôvod ako zásadný. „Musia žiť vo väzniciach, ktoré sa nesnažia prebudiť to lepšie, čo je v každom človeku, ale, naopak, ľudí ponižujú a fyzicky i duševne ničia,“ povedal A čo ak všetko malo aj pragmatické dôvody? Z poznatkov sociológie predsa vieme, že všeobecné amnestie sledujú skôr politické ako humanistické ciele, napríklad často majú tlmiť sociálne nepokoje alebo im predchádzať.

Bezprostredne po víťazstve nežnej (zamatovej) revolúcie však nepokoje otriasali už len československými väznicami. Pričom vzbury väzňov sa nezačali až v marci 1990, ako sa možno domnievať, ale už v polovici decembra 1989. A nie v Leopoldove, ale v českých Valdiciach. Už 17. decembra tam začali s protestným štrajkom v celom objekte nápravného zariadenia. Neskôr si z plachiet vyrobili transparenty, ktoré spustili z okien a priväzovali k mrežami. Boli na nich nápisy: „Už bolo dosť bitia a mučenia“, „Zrušte oddelenie zostreného dozoru!“, „Havel je zárukou slobody“, „Koniec vykorisťovania“ a podobne.

Časť odsúdených začala potom hladovku, aby si týmto spôsobom vymohla plnenie svojich požiadaviek. Keď vedenie väznice okamžite potrestalo prvých hladovkárov desiatimi dňami samotky, hladovka sa lavínovite rozšírila po celom ústave. Jeho náčelník musel o dva zrušiť uložené disciplinárne tresty.

V nasledujúcich dňoch podobné vzbury zaznamenali v ďalších ústavoch pre výkon trestu po celom Československu. Na Slovensku už 19. decembra prepukli nepokoje v Želiezovciach. O tri dni nato neobjasnená smrť jedného väzňa vyvolala protestnú hladovku skupiny väzňov v Banskej Bystrici. Tí nastolili 14 požiadaviek adresovaných vedeniu väznice a privolanému prokurátorovi. Hlavná z nich – humánnejšie podmienky pre výkon trestu.

Podľa zistení Pavla Polláka a Eleonóry Petrovičovej z Ústavu politických vied SAV určitú úlohu pri roznecovaní týchto nepokojov zohrali aj návštevy občianskych aktivistov vo väzniciach. Na stretnutiach s nimi dostávali väzni „často nereálne a iluzórne informácie o možnostiach rôznych zmien vo svojom postavení a možnostiach prepustenia z výkonu trestu“, píšu autori.

Väzni zároveň zakladali samosprávne orgány, rôzne väzenské fóra, a volili do nich svojich zástupcov. Vo Valdiciach i ďalších väzniciach prestali pracovať a na svojich uniformách nosili čs. odznaky s iniciálami V. H. Postupne nastoľovali aj politické požiadavky – prepustiť zo Zboru nápravnej výchovy skompromitovaných dozorcov, funkcionárov a dozorového prokurátora, potrestať vinníkov nehumánneho zaobchádzania s väzňami a tak ďalej.

Samozrejme, všade podporovali Havlovu kandidatúru na prezidenta. Medzi väzňami vládlo presvedčenie, že práve od neho sa dočkajú generálneho pardonu…

Prečo ich vypustili naraz?

Je známe, že Havel sa po vstupe do vrcholnej politiky v mnohom inšpiroval príkladom prvého prezidenta ČSR Tomáša G. Masaryka. A ten bol rekordmanom v udeľovaní amnestií. Už v roku 1919 udelil tri, a do roku 1935, keď odišiel do ústrania, dovedna 13!

Týkali sa rôznych skupín odsúdených na rozličné tresty – počnúc amnestovanými vojakmi z prvej svetovej vojny a končiac povedzme roľníkmi, ktorí v hladovom povojnovom období zatajovali zásoby obilia. Masarykove amnestie sa však svojím rozsahom nemohli ani zďaleka porovnávať s tou, ktorú po nástupe do funkcie vyhlásil Havel.

Tisíce prepustených väzňov sa bezcieľne potulovali po uliciach miest.

Český politický analytik Tomáš Haas vidí jej podobnosť – hlavne čo sa týka masovosti – s amnestiami za socializmu, ktoré mali podľa neho veľa spoločného s reguláciou vody v priehradách. Ak je v nádrži vody veľa alebo ak sa čaká na prívalovú vlnu, tak sa jednoducho niečo vypustí. V prípade väzníc a ich odsúdených obyvateľov sa odsúdeným najprv „odpustí“ trest alebo jeho časť.

Masovou bola napríklad amnestia vyhlásená vtedajším prezidentom Antonínom Novotným v máji 1960. Stalo sa tak pri príležitosti 15. výročia oslobodenia a v dôsledku politického odmäku po odhalení zločinov Stalinovho „kultu osobnosti“. Z pracovných táborov a väzníc vtedy u nás prepustili bezmála 7 100 osôb, z toho 5 600 politických väzňov. Na slobodu sa tak po deviatich rokoch dostal aj G. Husák, odsúdený pôvodne na doživotie.

Tejto amnestii však predchádzala veľmi dôkladná príprava. Ako zistil český historik Jaroslav Rokoský, „priamo do väzníc prišli zástupcovia firiem, aby väzňom ponúkali prácu, do ktorej mohli nastúpiť hneď po prepustení“. Neboli to bohvieaké ponuky, napríklad Husák musel prvý rok na slobode robiť pomocného skladníka a zbíjať debničky, ale prácu i strechu nad hlavou mal hneď, čo sa o mnohých prepustených v roku 1990 nedá povedať.

Pri hromadných amnestiách v demokratických krajinách je obvyklé, že väzni sa prepúšťajú postupne v dlhšom časovom úseku. Na slobodu idú až po náležitej príprave väzenskej služby a sociálnych služieb za múrmi väzníc. U nás pred 30 rokmi to akoby neplatilo. Senáty, ktoré vo väzniciach mali na základe amnestie posúdiť jednotlivé prípady, rozhodovali takmer automaticky kladne a bez prieťahov. Už za prvé tri dni, do 4. januára 1990, opustila väznice na Slovensku polovica amnestovaných, okolo 3 500 osôb. V ten istý deň minister Košťa na tlačovke oznámil, že do piatich dní by mohli byť na slobode aj ostatní.

Ešte rýchlejšie sa to dialo v Česku. Už po piatich dňoch od vyhlásenia amnestie opustili brány väzníc viac ako dve tretiny tých, ktorých sa týkala. Väzenská služba ich zbytočne nezdržiavala, naopak, dúfala, že sa takto vyhne ďalším nepokojom. Pritom jej vedenie, keď sa dozvedelo o pripravovanej amnestii, odporúčalo novým šéfom rezortu spravodlivosti prepúšťať väzňov v niekoľkých etapách počas troch mesiacov. Podľa toho, či majú ubytovanie a zamestnanie, alebo nie. „V opačnom prípade im nezostane iné, ako páchať trestnú činnosť,“ upozorňoval ministerku Burešovú náčelník Správy nápravnej výchovy Jaroslav Konečný. Žiaľ, ostalo len pri odporúčaní.

Až deň po vyhlásení amnestie sa konala na federálnom ministerstve práce porada zainteresovaných o možnostiach uplatnenia amnestovaných na trhu práce. O dva dni neskôr sa pracovníci sociálnych služieb pražského magistrátu obrátili s naliehavou výzvou na vedenie Občianskeho fóra, aby pomohlo zaobstarať voľné lôžka pre „amnestovaných spoluobčanov“. V hlavnom meste bol totiž akútny nedostatok ubytovacích kapacít.

Tisíce prepustených väzňov sa bezcieľne potulovali po uliciach českých a slovenských miest, prespávali na železničných staniciach a v priľahlých parkoch. Tam ani veľmi nie, lebo prvé dni roku 1990 boli na mnohých miestach ľadové, s celodenným mrazom, a v noci klesala ortuť v teplomeroch hlboko pod nulu.

Množili sa výtržnosti, krádeže, ale aj násilné trestné činy, vraždy nevynímajúc. Ako informovali médiá, 6. januára každý druhý zákrok pohotovostnej motorizovanej jednotky MS VB (polície) v Bratislave bol proti bývalým väzňom, ktorí sa vracali z výkonu trestu. Rozchýrilo sa, že Havel pustil na slobodu aj vrahov. Ale bola to pravda?

Volali ich Havlovými deťmi

Havlova amnestia sa vzťahovala na všetky trestné činy spáchané pred dňom jej vyhlásenia, s výnimkou niekoľkých taxatívne vymenovaných deliktov, napríklad vrážd, znásilnení, teroru a lúpeží.

Pri úmyselných trestných činoch boli úplne odpustené všetky tresty odňatia slobody, ktoré neprevyšovali dva roky, a pri ostatných sa zmiernil trest o jednu tretinu uloženej výmery. Tak sa mohli dostať na slobodu aj delikventi, ktorí mali za sebou násilnú trestnú činnosť alebo aspoň mali na ňu silné dispozície. Povedané s doktorom Hasenkopfom: „Nie je pravda, že Havel vypustil na slobodu aj vrahov, vrahmi sa títo ľudia stali až dodatočne. Všeobecná nálada sa niesla duchu hesla ,teraz sa to už smie' a podľa toho sa správali – na svojej úrovni – aj niektorí amnestovaní. A mnohých z nich kriminál poznamenal – odchádzali z neho horší a cynickejší, než doň prišli.“

Už do 9. januára 1990 sa 27 čerstvo amnestovaných dopustilo na území Slovenska závažných trestných činov. Ktosi ich nazval „Havlovými deťmi“. Siedmi prepustení spáchali v Leviciach kolektívnu vraždu. Vyplynulo to zo správy Ústavnoprávneho výboru SNR, prerokovanej v oných dramatických dňoch.

„Priebeh amnestie som sledoval so značnými rozpakmi,“ napíše o rok neskôr najvyšší predstaviteľ VPN Fedor Gál. „Desaťtisíce amnestovaných opúšťali brány väzníc bez lekárskej prehliadky, bez pohovorov, bez dostatočného množstva peňazí vo vrecku, bez akéhosi resocializačného medzipristátia.“

Ale prečo sa na to nemyslelo skôr? Ako aj na to, že taká rozsiahla amnestia vyvolá ešte väčšiu nespokojnosť a túžbu dostať sa von medzi väzňami, na ktorých sa nevzťahovala? Už 6. januára 1990 prepukla v Leopoldove prvá vzbura. Väzni odsúdení za najzávažnejšie trestné činy žiadali skrátenie trestov nie o tretinu, ako stanovila amnestia, ale o dve tretiny. Na protest vyhadzovali z okien misky, napádali dozorcov, ovládli časť priestoru väznice.

Zákonný stav sa podarilo obnoviť len s najväčším úsilím a privolaním posíl. To však boli len „kvietky“ v porovnaní s „jahodami“, ktoré prišli o desať týždňov s najväčšou väzenskou vzburou v našich dejinách – takisto v Leopoldove.

Neskôr sa negatívne dôsledky Havlovej amnestie bagatelizovali. Pražský Inštitút kriminológie a sociálnej prevencie zverejnil údaje, podľa ktorých sa amnestovaní podieľali v roku 1990 iba deviatimi percentami na celkovom počte stíhaných osôb. Nasledujúce štatistiky však ukázali, že napríklad v roku 1992 už predstavoval podiel týchto amnestovaných na celkovom počte väznených 25 percent. Štvrtina sa medzitým vrátila za mreže.

„Odvtedy je amnestia hanlivé slovo a každý, kto ju udelí, je politický samovrah,“ tvrdí Hasenkopf. Ďalšia Havlova amnestia, už ako prezidenta Českej republiky, sa týkala iba 130 odsúdených. A terajší český prezident Miloš Zeman upustil od amnestií úplne. Nazval ich feudálnym „monarchistickým prežitkom“.

Na Slovensku zatiaľ poslednú amnestiu udelil Ivan Gašparovič pred siedmimi rokmi pri 20. výročí republiky (dotkla sa asi 1 200 odsúdených). Andrej Kiska sa uspokojil s udeľovaním individuálnych milostí a Zuzana Čaputová v tejto praxi pokračuje…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Václav Havel #amnestia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku