Stojí za pozornosť, že vedeckým prieskumom politických preferencií predchádzali novinové ankety. Noviny si takéto prieskumy priam vyžiadali a spolupodieľali sa na ich vzniku. Pred takmer 200 rokmi sa to nemohlo udiať nikde inde, než v Amerike. Už vtedy tam existovala politická súťaž a o prezidentský úrad súperilo viacero kandidátov. V roku 1824, v predvečer predvolebného duelu medzi Andrewom Jacksonom a Johnom Adamsom, uverejnili regionálne noviny Harrisburg Pennsylvania prvý doložený "straw poll“, čiže tzv. slamený prieskum.
Prečo "slamený“? Termín vymyslel oveľa skôr anglický politik a vedec John Selden. "Ak vyhodíte slamu do vzduchu, ľahko zistíte, ktorým smerom fúka vietor,“ povedal na vysvetlenie. Ankety tohto druhu mali teda určiť smerovanie politických vetrov. Prvý známy slamený prieskum však nedopadol najlepšie, lebo predpovedal hladké a vysoké víťazstvo Jacksona. A vyhral presvedčivo Adams.
Postupne si tieto predvolebné ankety osvojili ďalšie regionálne noviny v Spojených štátoch. Zistili, že si tak môžu zvýšiť náklady a počty predplatiteľov. Približne pred sto rokmi sa slamených prieskumov ujali aj celoštátne médiá. Prvý bol v roku 1916 prestížny týždenník The Literary Digest, vychádzajúci v New Yorku.
Ako však upozorňuje americký publicista David Yepsen, zverejnený anketový lístok ešte nemal s vedeckým výskumom nič spoločné. Redakciu ani nenapadlo pokúšať sa o nejakú reprezentatívnu vzorku opýtaných alebo zisťovať ich demografické znaky (pohlavie, vek, vzdelanie a pod.). Anketa obsahovala jedinú otázku. Nie, nebola to ešte dnes taká obligátna otázka z predvolebných prieskumov: "Koho by ste volili, keby voľby boli už najbližší víkend?“ Vtedy sa čitateľov opýtali priam ako politických analytikov: "Kto bude ďalším prezidentom USA: Woodrow Wilson, Charles Hughes alebo Allen Benson?“ Boli to mená hlavných uchádzačov o Biely dom.
Redakcia dostala od čitateľov desaťtisíce odpovedí, nie však v priebehu niekoľkých dní, ale týždňov. Za ten čas sa predvolebná situácia v krajine i názory čitateľov mohli zmeniť… Dosť na tom, že v čase vypĺňania ankety väčšina jej účastníkov predpokladala víťazstvo Wilsona, čo sa naozaj aj stalo. The Literary Digest mal potom až do roku 1932 správne predpovede. "Pohorel“ až pri prezidentskej kampani o štyri roky neskôr, keď redakcia rozposlala 10 miliónov anketových lístkov a vrátili sa jej 2 milióny. Účastníci ankety tipovali víťazstvo republikána Alfreda Landona s predpokladaným ziskom 64 percent hlasov. Pomýlili sa o 19 percent a voľby vyhral demokrat Franklin D. Roosevelt so ziskom 63 percent hlasov.
V tom čase sa však už končila éra slamených prieskumov. Američania George Gallup, Archibald Crossley a Elmo Roper začali s vedeckými výskumami verejnej mienky. Gallup formuloval dva princípy svojej metodiky: výskumný rozhovor s vopred pripravenými otázkami, ktoré anketár predčíta respondentovi, a štatisticky reprezentatívny výber opýtaných, ktorý zhruba kopíruje celú populáciu s jej štruktúrou.
Gallupov Americký ústav verejnej mienky predpovedal v roku 1936 Rooseveltovo víťazstvo. Prognóza spočívala na dôkladnom štatistickom výbere 3-tisíc oslovených voličov, zatiaľ čo redakcia Literary Digestu rozposlala svojej anketové lístky na adresy opísané z telefónnych zoznamov a z registra majiteľov automobilov. Ibaže vtedy ešte autá vlastnili len majetnejšie vrstvy obyvateľstva, preto anketové odpovede nezahrnuli ekonomicky a sociálne slabších občanov. Ich volebná účasť však od roku 1932 vzrástla.
Gallupovi a jeho Ústavu verejnej mienky vyšli aj prognózy neskorších prezidentských volieb v rokoch 1940 a 1944. Zmýlil sa až v roku 1948, ale vtedy zlyhala väčšina výskumných agentúr… Hneď si povieme prečo, najprv sa však nakrátko prenesieme z Ameriky do Európy, aby sme opísali, čo sa medzitým dialo u nás doma.
Foto: GALLUP.DE
Verejná mienka v ofsajde
V bývalom Československu sa objavili prvé vedecké prieskumy volebných preferencií a volebné prognózy až po druhej svetovej vojne. V Prahe vznikol v roku 1946 Čs. ústav pre výskum verejnej mienky, ktorému sa s pomocou Gallupovej metodiky podarilo až prekvapujúco presne – s odchýlkou ledva 1,5 percenta – odhadnúť výsledky májových parlamentných volieb. Mapoval však preferencie voličov iba na území Čiech, Moravy a Sliezska, tam všade zvíťazili komunisti, kým na Slovensku skončili druhí za Demokratickou stranou.
Pražských výskumníkov a ich prácu ocenil aj Klement Gottwald, vtedajší predseda vlády za KSČ. "Tento vedný odbor môže byť úspešným nástrojom demokracie,“ povedal, "lebo jej umožňuje pomerne rýchlo a spoľahlivo sa orientovať v názoroch na rôzne otázky.“
Ale už o poldruha roka líder KSČ svoje stanovisko zrejme zmenil. Ten istý ústav totiž predpovedal až 10-percentný pokles hlasov pre komunistickú stranu v ďalších voľbách, ktoré sa mali konať v máji 1948. Prieskumné dotazníky policajne zhabali, plánované dva predvolebné výskumy sa už neuskutočnili.
V roku 1947 už existoval zárodok ústavu verejnej mienky aj v Bratislave. Jeho výskumníci sa síce prvých predvolebných prieskumov nezúčastnili, ale podľa českého historika a politológa Michala Pehra uskutočnili v júli 1948 priekopnícky prieskum povolebných nálad na Slovensku. Pre politickú vrchnosť, ktorá sa dostala k moci po februárovom prevrate, boli jeho výsledky viac ako nepríjemné.
Na otázku, kedy sa mali ľudia u nás ekonomicky lepšie, až 45 percent opýtaných uviedlo, že za prvej ČSR. Ďalších 27 percent odpovedalo, že za slovenského štátu a len 20 percent – v súčasnosti. Zvyšných 8 percent sa nevedelo vyjadriť. Možno sa potom čudovať, že úrady činnosť oboch ústavov – pražského i bratislavského – okamžite utlmili a v roku 1950 úplne zastavili?
Výskum verejnej mienky sa v ČSR potom znovu oživil až v polovici 60. rokov, počas politického odmäku. Dovtedy sa nemohol konať už len preto, že sociológiu v 50. rokoch vyhlásili v Sovietskom zväze a po ňom aj u nás za buržoáznu pavedu. A zisťovať politické preferencie či sympatie v totalite, ktorá vylučuje existenciu skutočných volieb a pluralitu straníckeho systému, by ani nemalo zmysel.
V roku 1968 sa priam roztrhlo vrece s prieskumami obľúbenosti politikov. Podľa telefonických prieskumov bol najpopulárnejší Alexander Dubček – pred Ludvíkom Svobodom, Gustávom Husákom a Otom Šikom. Invázia cudzích vojsk a nástup normalizácie znamenali stop politickým prieskumom. Ak sa nejaké aj konali, tak iba tajne, pre stranícku vrchnosť. Čas verejných politických prognóz u nás opäť prišiel až po novembri 1989.
Ale vráťme sa na chvíľu ešte o štyri desaťročia späť do Spojených štátov.
Žurnalistika dostihových koní
Opustili sme ich v roku 1948 zmienkou o prvom veľkom neúspechu Gallupovho ústavu. Neuspel nielen on, zmýlila sa väčšina prieskumných agentúr, písalo sa o "krachu prieskumného priemyslu“. Prezidentské voľby v tom roku vyhral Harry Truman, hoci podľa prognóz mal byť víťazom Thomas Dewey.
Gallupovu povesť to poškodilo, ale zároveň ho to podnietilo zlepšovať metodiku prieskumov. Začal sa, napríklad, dôkladnejšie zaoberať kategóriou tzv. nerozhodnutých voličov, vplyvom médií na ich správanie a faktorom "približovania skutočných volieb“. Postupne prešiel od kvótneho (prípustného) výberu respondentov k náhodnému, založenému na teórii pravdepodobnosti. Odborníci sú totiž zajedno v tom, že chyby vo výsledkoch prieskumov volebných preferencií, od ktorých sa odvíjajú volebné prognózy, často spočívajú práve vo výbere vzorky opýtaných osôb – jej veľkosti a zloženia.
Vďaka tomuto kreatívnemu úsiliu Gallupov ústav nielen prežil do našich dní, ale jeho metódy výskumu sa rozšírili do celého sveta. Samozrejme, bolo ich treba prispôsobovať a dotvárať s prihliadnutím na špecifické podmienky toho-ktorého politického a predovšetkým volebného systému. Voľby v USA, kde je prezident zároveň predsedom vlády, kde výsledok volieb predurčujú hlasy voliteľov, kde súperia dve veľké rozhodujúce strany, ktoré sa striedajú pri kormidle štátu, sú niečo iné ako politická súťaž v systéme pomerného zastúpenia s množstvom strán a zložitých vládnych koalícií. Všetko sa ešte komplikuje v závislosti od toho, či je celá krajina jedným volebným obvodom, alebo rozdelená na niekoľko obvodov.
Ak vyhodíte slamu do vzduchu, ľahko zistíte, ktorým smerom fúka vietor.John Selden
Nehovoriac už o tom, že v čase a priestore sa najmä od polovice 20. storočia menilo voličské správanie občanov, činnosť politických strán, obsah i charakter volebných kampaní. A to v celom demokratickom svete, vrátane Spojených štátov. Povedané slovami tamojšej politologičky Pippy Norrisovej, kampane sa od 50. rokov modernizovali, až dospeli do súčasnej postmodernej podoby.
Najprv televízia zrušila prvenstvo straníckej tlače a lokálnych predvolebných zhromaždení vo volebných kampaniach. V roku 1960 si demokrat John Kennedy a republikán Richard Nixon vyskúšali ako prví televízny duel. Z povolebných prieskumov vyplynulo, že až u polovice voličov zavážili pri ich konečnom rozhodovaní aj televízne debaty a u 6 percent len debaty. Víťazne z nich vyšiel Kennedy, ktorý sa pred kamerami správal prirodzenejšie a bol presvedčivejší.
Rastúci význam televíznych spoločností sa prejavil aj v tom, že samy začali objednávať alebo aj organizovať predvolebné prieskumy s preferenciami i prognózami. Keďže posledné televízne súboje sa konali pár dní pred voľbami, prieskumné agentúry sa museli zamerať na zisťovanie voličských preferencií krátko pred hlasovaním. Tak asi vznikol exit poll, keď anketári "spovedajú“ voličov vychádzajúcich z volebných miestností. Podľa rôznych zdrojov s tým začali nezávisle od seba holandskí a americkí výskumníci v tom istom roku – 1967.
Niekedy v tom čase – možno o niečo skôr alebo neskôr – sa začali vo volebnom zákonodarstve mnohých štátov objavovať ustanovenia o moratóriu (zákaze) nielen na politickú reklamu, ale aj na publikovanie volebných preferencií a prognóz v určitom čase pred voľbami.
Foto: TASR, Svätopluk Písecký
A v politických i v odborných kruhoch prepukli diskusie o tom, či podobná prax viac škodí alebo osoží slobode a demokracii. Obe stanoviská mali už vtedy svojich stúpencov, argumenty z oboch strán boli podobné tým dnešným. Zaznievali jednak obvinenia organizátorov prieskumov z manipulácie voličov a jednak útoky na politikov, ktorí zákazmi pripravujú voličov o právo na informácie. Zaujímavý je v tejto súvislosti názor vtedajšej francúzskej autority, sociológa Patricka Champagnea:
"Výsledky prieskumov s prognózami treba povoliť, ale iba posledný týždeň pred voľbami, vtedy sú najdôveryhodnejšie a najmä – vtedy ich voliči najviac potrebujú, lebo sa rozhodujú. Tieto prieskumy však musia zodpovedať všetkým vedeckým kritériám, priznať vo výsledkoch nielen percento tých, čo sa ešte nevedeli zorientovať, ale aj tých, čo odmietli odpovedať a poukázať aj na možnú chybovosť v predpovediach.“
Champagne bol presvedčený, že prieskumy uskutočňované skôr ako týždeň pred voľbami môžu vyjadriť len predvolebné, ešte veľmi premenlivé nálady a ich výsledky môžu menej pripravených a informovaných voličov prinajmenšom zmiasť.
Ale mnohé západné médiá, najmä bulvárne, trvali aj na týchto prieskumoch a prognózach (často robených "na kolene“), vydávali ich za športové preteky a div že nie za skutočné voľby. Americký politológ Anthony Broh už v roku 1980 nazval publikovanie ich výsledkov v hlavných spravodajských reláciách za "žurnalistiku dostihových koní“. Prečo práve takto? Lebo ide len o nepodarenú hru na voľby a zábavu, odpovedal. Mnohé seriózne médiá, napríklad parížsky denník Le Mond, prestali začiatkom 70. rokov z toho dôvodu publikovať volebné preferencie a prognózy (Mond sa k ním o desať rokov – na žiadosť čitateľov – znovu vrátil).
Zároveň sa voliči začali osamostatňovať, vzdiaľovať od "svojich“ politických strán. A strany sa prestali tak dôsledne opierať o členskú základňu ako v predchádzajúcom období. Vo volebných kampaniach hral čoraz väčšiu úlohu líder strany, ktorý mal vytvárať jej imidž. Na význame strácali programy, strany si vystačili s politickým heslami a sľubmi. Do popredia sa dostával politický marketing – nie to, čo kto hovorí, ale ako to hovorí a ako sa správa.
Bez moratória to nejde?
Nuž a v tejto situácii sa aj u nás, za strhnutou železnou oponou, mala konať po toľkých desaťročiach prvá politická súťaž namiesto dovtedajších manifestačných volieb. Rýchlokvasení politici si prečítali narýchlo preložené rukoväte západnej proveniencie pre volebné kampane a podľa toho sa správali. Najväčšie hnutia mali k dispozícii amerických alebo nemeckých poradcov. Pomohli im vytvoriť volebné programy umierneného stredu – o všeobecnej privatizácii ani o rozbití JRD v nich nebolo ani zmienky. A neskúsení voliči? Hlasovali, ako píše český politológ Oskar Krejčí, "zaťažení ideologickými predsudkami v podstate intuitívne v emotívnej atmosfére za politiku politického stredu, ale zvolili radikálnu pravicovú reprezentáciu“.
Prvé slobodné voľby 1990 sa konali v nevyzretej občianskej spoločnosti. Predpovedať výsledky takýchto volieb by nebolo ľahké ani pre Gallupov ústav. Náš Inštitút pre výskum verejnej mienky však priniesol na prelome mája a júna 1990 prekvapujúco dobré odhady, s odchýlkou od skutočných volebných výsledkov len asi 1,8 percenta.
Už horšie preň dopadli predpovede volieb 1992. Na Slovensku jasne zvíťazilo HZDS, ale do Národnej rady získalo takmer o 10 percent viac, ako hovorila prognóza. Do Federálneho zhromaždenia sa z českých politických strán nedostalo Občianske hnutie (vyčlenilo sa z Občianskeho fóra), hoci výskumníci mu predpovedali úspech.
Už o niekoľko rokov sa aj u nás začalo hovoriť o "kupovaní preferencií“ v prieskumoch politikmi a o vedomom zavádzaní voliča zo strany predovšetkým komerčných prieskumných agentúr. Krátko pred parlamentnými voľbami 2002 päť zo šiestich slovenských prieskumných agentúr predpovedalo SDKÚ až 4. miesto v pomyselnom rebríčku, strana však skončila v skutočnosti druhá za HZDS, ktoré nedokázalo zostaviť vládu. Už vtedy sa ozvali mnohé hlasy za zrušenie moratória, aby sa prieskumy mohli urobiť "bližšie“ k voľbám a volič mal čerstvejšie i hodnovernejšie informácie. Namiesto toho sa moratórium predlžovalo, už štvrtý rok je 14-dňové (jedno z najdlhších v Európe) , no nechýbalo veľa a je 50-dňové.
Ako vidíme, história sa opakuje, ale v zmenenom, už postmodernom svete. Vo svete, v ktorom sa o výsledku volieb rozhoduje do značnej miery na sociálnych sieťach. Kde neplatí, mimochodom, ani moratórium na prieskumy…