Do Bratislavy cesta ďaleká, priďaleká

, 21.01.2020 06:00
Lučivná pri Poprade, vlak
Košicko-bohumínska trať. Zastávka Lučivná pri Poprade na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia. Autor:

Ľudia v Prešovskom kraji zarábajú v priemere o tretinu menej ako Bratislavčania. Vyplýva to z analýzy Národnej banky Slovenska a téma môže "okoreniť“ predvolebnú kampaň. Regionálne rozdiely sa prehlbujú napriek úsiliu vlády pomôcť najmenej rozvinutým okresom. Ako je to možné a akú úlohu tu zohráva minulosť, takpovediac dedičné zaťaženie "tmavých“ kútov tohto štátu?

Prešovský kraj tu je ako "vyšší“ územný celok ani nie celé štvrťstoročie, od roku 1996. Je spomedzi všetkých krajov najľudnatejší a rozlohou druhý najväčší. Vypĺňa severovýchodnú časť Slovenska a pokrýva v podstate historické územie stredného a horného Spiša, Šariša a horného Zemplína. Dolný Zemplín a dolný Šariš plus jedna časť niekdajšej abovskej župy (druhá leží v Maďarsku), to už je Košický kraj, zďaleka nie taký hornatý a členitý, skôr rovinatý.

Bardejovské kúpele a Vysoké Tatry, táto najpríťažlivejšia turistická oblasť Slovenska, patria do Prešovského kraja, ale tokajské vinice a Zemplínska šírava – do Košického.

To si treba ozrejmiť už na úvod, lebo málokto sa v administratívnom členení východného Slovenska vyzná. A bežní Záhoráci, napríklad, majú o našom východe až neuveriteľne skreslené predstavy. Keď mi ako čerstvému chalupárovi pred rokmi nadávali do "Bratislavákov -paštikárov“ a ja som sa bránil, že som rodom z východu, povedal mi jeden z nich o čosi zmierlivejšie: "My sme tu už mali jedného východniara.“ – A odkiaľže pochádzal? – "Z Martina,“ znela odpoveď.

Veru, už tam sa začína (ale nedajboh končí?) pre ľudí obrátených zrakmi skôr na Moravu a Alpy ako smerom na Tatry slovenský východ. Hoci ho treba merať od Štrby, tak aspoň radil básnik a publicista Anton Prídavok, rodák z Kežmarku.

Ľudia sú dezorientovaní v zemepise aj zásluhou nekonečných reforiem územno-správneho usporiadania našej krajiny. Veď ako uvádza regionálny geograf z Univerzity Komenského Daniel Gurňák, priemerná "trvanlivosť“ jedného administratívno – územného členenia od roku 1918 po súčasnosť bola 10 rokov a ak rátame aj čiastkové zmeny, tak dokonca len osem rokov. To nemá obdobu ani v jednom štáte V4. Našinec mohol počas svojho života vystriedať štvoro či päť okresov, dve-tri župy alebo kraje, a pritom nezmeniť bydlisko.

Menili sa nielen názvy jednotlivých administratívno – územných celkov, ale zásadným spôsobom sa prekresľovali hranice, rušili staré a zriaďovali nové úrady či samosprávne orgány. Samozrejme, niečo to stálo, a išlo o nemalé peniaze. Ale, predovšetkým, negatívne sa to prejavovalo na funkčnosti verejnej správy.

"Aké dlhé je ,adaptačné'obdobie, aby novovytvorená administratíva začala skutočne efektívne fungovať, nielen preberať svoju agendu od zrušených predchodcov a následne ju odovzdávať svojim nástupcom?“ kladie si v tejto súvislosti rečnícku otázku docent Gurňák. Zároveň sa strácal kvalifikovaný personál, časť agendy, narúšali sa ustálené väzby. Na druhej strane občania prichádzali o pocit istoty a o dôveru voči takýmto viac-menej dočasným inštitúciám.

Pristavili sme sa pri tomto probléme dlhšie, lebo práve slovenský východ – a súčasný Prešovský kraj zvlášť – je podľa zistení odborníkov najmenej stabilný z hľadiska územného vývoja. Ako keby ustavičné zmeny administratívneho členenia – vrátane politicky účelových a tých, ktoré len obnovovali už raz zmenený stav (ako v 60. rokoch) – mali nahrádzať chýbajúce investície a "vyrovnávať“ rozvoj regiónov. Nezriedka však nasledovalo ďalšie zväčšovanie rozdielov medzi nimi. V neprospech slovenského východu.

Na chvoste industrializácie

Isteže, príčiny historického zaostávania regiónov nemožno obmedziť na časté alebo chybné územno – administratívne členenie. Náš severovýchod sa ocitol na chvoste vývoja už vtedy, keď bol ešte severovýchodom Uhorska, súčasťou Felvidéku, čiže Hornej zeme.

Nie vlastnou vinou "zaspal“ štart modernej industrializácie a urbanizácie krajiny v druhej polovici 19. storočia. Niekedy v tom čase sa začal útlm medenorudného baníctva na Spiši a postupne, s vybudovaním železiarní v maďarskom Ózde, upadalo aj tunajšie železiarstvo. Nielen spišská, ale aj ďalšie východoslovenské župy sa už dlhodobo preľudňovali a mali teda prebytok pracovných síl. Znižovaním ťažby v baniach a výroby v železiarňach sa situácia stávala neznesiteľnou.

V tom istom čase sa však za "veľkou mlákou“ začal prudko rozvíjať priemysel, bol tam doslova hlad po robotných rukách. Tak sa začala prvá vlna masového vysťahovalectva z Uhorska vôbec a osobitne z Felvidéku (Slovenska) do USA. Ako zistil ešte profesor Ladislav Tajták, zo Šariša, Zemplína, Abova a Spiša odišlo vtedy za štyri desaťročia do zámoria viac ľudí, ako z ostatných častí Slovenska.

Začiatok tohto exodu sa datuje na rok 1873. Bol to rok krachu na viedenskej burze, rok epidémie cholery a rok veľkej neúrody. Roľník nemal čo predať a remeselník kde odpredať svoje výrobky, lebo v dôsledku cholery boli zakázané jarmoky. A nasledujúce roky neboli o nič lepšie.

Podľa neúplných štatistík do roku 1913 odišlo za prácou do Ameriky viac ako pol milióna ľudí. Len v jednom roku, 1905, to bolo približne 52-tisíc prevažne mladých mužov a žien (pre zaujímavosť – Košice mali vtedy okolo 42-tisíc obyvateľov). Netreba vari zdôrazňovať, že do sveta odchádzali schopnejší, odvážnejší a podnikavejší jedinci. Mnohí sa už nikdy do vlasti nevrátili.

Uhorskej vláde vysťahovalectvo z preľudnených slovenských žúp dosť dlho vyhovovalo a nič proti nemu nepodnikala. Budapešť sa "prebudila“ až vtedy, keď sa niektoré okresy, ba celé župy začali vyľudňovať.

Koncom 19. storočia zažívali iné oblasti Uhorska búrlivý priemyselný rozvoj: stavali sa továrne, železnice, cesty, rástli mestá. Prešporok, budúca Bratislava, sa na prelome storočí stával veľkým priemyselným centrom s takými fabrikami, ako bola Dynamitka, Patrónka, gumárne Matador alebo rafinéria Apollo. Na západnom Slovensku sa rozvíjal spotrebný a potravinársky priemysel, ďalej na strednom Slovensku železiarne v Podbrezovej, výroba stavebných materiálov a textilná výroba v Liptove. Na východe však naďalej dominovalo poľnohospodárstvo, píly a remeselná výroba.

Štát začal v tomto období venovať väčšiu pozornosť rozvoju dopravnej siete. Už v roku 1872 sprevádzkovali novú železničnú trať, ktorá spojila sliezsky Bohumín so Žilinou a s Košicami. Postavili ju až neuveriteľne rýchlo – za päť (!) rokov. Predstavme si, že železnicu dlhú takmer 600 kilometrov s niekoľkými dlhými tunelmi budovali aj v náročnom hornatom teréne len s lopatami a krompáčmi a pomocou trhavín. Ako dlho by nám to trvalo dnes s modernými strojmi? Stojí za zmienku, že táto železnica mala podľa plánov pôvodne viesť cez Branisko do Prešova, ale proti boli mestské rady v Levoči aj v Prešove a presadili svoje. Z Košíc do Prešova neskôr dobudovali prípojku.

Až do vzniku Československa sa však na našom území prednostne vytvárali komunikácie, ktoré spájali severné časti Uhorska s jeho juhom. Východ a západ Slovenska mali zlé spojenie, zrejme aj preto sa vyvíjali dosť izolovane.

Vo Vysokých Tatrách už v prvej dekáde 20. storočia fungovali ozdravovne a luxusné hotely, v ktorých sa podľa letopisca našich veľhôr Ivana Houdeka ročne vystriedalo do 25-tisíc osôb. Ale ťažko by sme tam hľadali návštevníkov z Prešporka alebo Trenčína. Klientelu tvorila prevažne aristokracia z dolného Uhorska.

Ťažba soli v Solivare pri Prešove okolo roku 1950.
Ťažba soli v Solivare pri Prešove okolo roku 1950. Autor: Archív autora

Niektoré rany sa začali celiť

Fronty prvej svetovej vojny sa vyhli územiu Slovenska, pravda, s výnimkou jeho severozápadného okraja. Dodnes o tom svedčia mnohé vojenské cintoríny s hromadnými hrobmi padlých príslušníkov rakúsko – uhorskej, nemeckej a ruskej armády v obciach medzi Lupkovským a Duklianskym priesmykom.

Zapájanie Zemplína, Šariša a Spiša do spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý vznikol na troskách habsburskej ríše, trvalo o poldruha roka dlhšie. Spôsobil to vpád maďarských boľševikov, úsilie Poľska prisvojiť si horný Spiš, ale aj pokusy separatistov vytvárať akúsi "východoslovenskú republiku“ pod kuratelou Maďarska.

Prvá ČSR zastavila maďarizáciu a priniesla kultúrno – civilizačný pokrok aj na východ od Tatier. Ak si máme priblížiť, o čo išlo, musíme spomenúť odstraňovanie analfabetizmu. Pred sto rokmi nevedel čítať ani písať takmer každý druhý dospelý obyvateľ horného Zemplína. A ešte v roku 1930 dosahovala v niektorých okresoch negramotnosť osôb vo veku nad 10 rokov takmer 30 percent.

Ale očakávania, že nový štát povznesie tento odľahlý kraj hospodársky a sociálne, sa s výnimkou väčších miest nesplnili. Jednou z príčin bola zrejme už vtedy aj zemepisná poloha a komunikačné problémy, rozmiestnenie železničnej a cestnej siete, zdedenej po Uhorsku. Elektrifikácia sa na východnom Slovensku dokončila až v roku 1960, keď doviedli elektrinu do poslednej obce v republike – Zlatej Bane na úpätí Slanských vrchov. Ešte koncom 40. rokov svietili petrolejkami na hornom Zemplíne a Šariši celé okresy – Snina a Sobrance. Na západe Slovenska bolo vtedy elektrické osvetlenie už bežným javom.

Východ zostával prevažne agrárnym krajom, v ktorom sa lepšie žilo na úrodnejšom nížinnom juhu než v severnejšie položených podhorských a horských partiách, kde sa mnohí ľudia museli živiť aj prácou v lese. Ale i na juhu sa sedliakom prestalo dariť, len čo sa svetová hospodárska kríza doplazila na Slovensko.

Tunajšie poľnohospodárstvo ju pocítilo vlastne už v roku 1928 ako dôsledok celosvetovej krízy na trhoch s priemyselnými plodinami, predovšetkým cukrovou repou. Slovensko bolo ich významným producentom a značnú časť týchto plodín vyvážalo, kríza však prudko znížila dopyt po nich. Roľníci v južne položených okresoch sa preto preorientovali na pestovanie pšenice alebo kukurice. Ale tieto plodiny sa tradične dovážali z Maďarska a zrazu ich bol u nás nadbytok.

"Maďarsko odpovedalo znížením dovozu dreva zo Slovenska, čo znamenalo postupný krach takmer polovice piliarskych závodov, ktoré boli často jediným zdrojom obživy obyvateľov severoslovenských okresov,“ vysvetľuje súvislosti historik Ľudovít Hallon.

Vývoj po Mníchove a po Viedenskej arbitráži pripravil slovenský východ o Košice a južnejšie okresy, ktoré pripadli Maďarsku. Aj druhú svetovú vojnu tam ľudia pocítili skôr a intenzívnejšie. Front sa nehýbal dlhé mesiace a vo viacerých okresoch zanechal po sebe spúšť. Východ zostal nielen bez ciest, mostov a železníc, ale aj "bez chleba a príbytkov“, ako v júni 1945 písalo o tom Nové slovo. Ľudia v dedinách pod krvavou Duklou žili v norách, v "zemľjankách“.

Niektoré rany sa zacelili povojnovou rekonštrukciou, ale košeľa je bližšia ako kabát a vzdialená Bratislava nezriedka "zabúdala“ na neodkladné potreby východu. Situácia sa zmenila po roku 1948 a po rozbehu tzv. socialistickej industrializácie. Podľa niektorých autorov išlo o zatiaľ bezprecedentný pokus smerujúci k vyrovnaniu regionálnych rozdielov.

Aj na východe začali rásť fabriky ako huby po daždi, predovšetkým v prešovsko – košickej mestskej aglomerácii. Ľudia z vidieka už nemuseli cestovať za prácou do Ostravy, našli ju v košických železiarňach alebo strojárňach či v prešovských elektrotechnických závodoch. Postupne sa vybudovali aj v menších mestách závody chemického, odevného a iného spotrebného priemyslu. Nezriedka to boli filiálky českých podnikov a svoju produkciu orientovali prevažne na trhy sovietskeho bloku, predovšetkým do ZSSR. To sa týkalo aj závodov tzv. špeciálnej výroby pre armádu.

Zemplín alebo Šariš sa síce ekonomickou a životnou úrovňou nevyrovnali ani za socializmu regiónom na západe Slovenska, ale priblížili sa k nim. Lepšie si začali žiť dokonca miestni Rómovia (vtedy ešte Cigáni), aj keď vládna politika "rozptylu“ z osád a koncentrácie vo vybraných mestách neveštila nič dobré. Pre väčšinu Rómov sa však našla práca v stavebníctve a poľnohospodárstve. Po roku 1989 sa nožnice začali znova roztvárať a čoraz rýchlejšie. Čo sa stalo?

Nestačí pripomínať staré hriechy

Rozpad RVHP a východných trhov, konverzia zbrojnej výroby a nástup divokej privatizácie postihli viacero slovenských regiónov, ale severovýchodné a južné pohraničie asi najviac. Čo nasledovalo, pripomínalo návrat ich "historickej marginality“, a to je výrazivo zo slovníka sociológov vidieka. Podľa Ľubomíra Falťana alebo Romana Džambazoviča sa začali prejavovať nezamýšľané dôsledky socialistickej industrializácie.

Na severe a juhu bývalého Východoslovenského kraja sa začalo črtať už v prvých rokoch po nežnej revolúcii "pásmo chudoby“ so všetkými sprievodnými javmi zdanlivo prekonanej a zabudnutej etapy dejín. Napríklad s vysokou mierou nezamestnanosti (okolo 20 percent) a hromadnou migráciou za prácou do cudziny, a to aj do Spojených štátov.

Východoslovenský región zaostával čoraz viac nielen za západoslovenským, ale aj za ostatnými slovenskými regiónmi. Na druhej strane Bratislava, ktorej excentrická poloha na hraniciach s Rakúskom sa kedysi javila ako príťaž, bola zrazu veľmi výhodná.

Zdalo sa, že všetko vyrieši výstavba diaľnice, ktorá spojí Bratislavu s Košicami. Ale ako namieta ekonóm Viliam Páleník, autostráda do Kežmarku a Prešova je už dávno vybudovaná a nakoľko zlepšila tamojšiu situáciu?

Bývalý vládny splnomocnenec pre tzv. najmenej rozvinuté okresy Martin Marcinčin vidí východisko v skvalitnení celej cestnej siete a predovšetkým ciest 1. triedy, ale ani to ešte nemusí stačiť. "Postavená cesta neznamená automaticky úspech,“ povedal v rozhovore pre Pravdu.

Čo teda chýba? Z Prešovského kraja poodchádzalo v posledných desaťročiach veľa schopných, vzdelaných a nápaditých ľudí. Z analýzy, ktorú pred rokom pripravili experti Svetovej banky a EÚ, vyplynulo, že kraj výrazne zaostáva v inovačnom potenciáli, je dokonca na poslednom mieste slovenského rebríčka v tomto ukazovateli. Na druhej strane vedie rating dlhodobo nezamestnaných. Zistenia mimovládnej organizácie INEKO upozorňujú na súvislosť medzi mierou nezamestnanosti a vysokým podielom rómskeho obyvateľstva v okresoch prešovského regiónu.

Po 30 rokoch od revolúcie už naozaj nestačí odvolávať sa iba na historické korene zaostávania tohto či ďalších podobných regiónov. Treba sa pýtať, čo všetko urobili v záujme odstraňovania regionálnych rozdielov porevolučné vlády a miestne samosprávy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#regionálne rozdiely #Prešovský kraj
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku