75. výročie oslobodenia Auschwitzu: Prečo vyhladzovacie tábory neoslobodili skôr

, 27.01.2020 12:00
Auschwitz, koncentračný tábor
Známa snímka zachránených osvienčimských detí sovietskeho fotografa Alexandra Voroncova. Autor:

Najväčší nacistický tábor smrti Auschwitz (Osvienčim) mohli červenoarmejci oslobodiť pred 75 rokmi o niečo skôr. Ale aj neskôr, nebyť rozhodnutia maršala Ivana Koneva, ktorý ako veliteľ 1. ukrajinského frontu zmenil v rámci Viselsko - oderskej operácie smer útoku jednej zo svojich gardových armád. Urobil tak v rozpore s pokynmi generálneho štábu. Vyplýva to z najnovších výsledkov historického výskumu.

Ofenzíva sovietskych vojsk na poľskom území medzi riekami Visla a Odra sa pôvodne mala začať až 20. februára 1945. Winston Churchill však požiadal sovietskeho vodcu Josifa Stalina o urýchlenie operácie. Spojenci na západnom fronte totiž práve viedli tuhé boje v Ardenách a potrebovali odľahčiť. Stalin žiadosti britského premiéra vyhovel a operácia sa začala už 12. januára útokom vojsk 1. ukrajinského frontu zo sandomierzskeho predmostia na rieke Visla asi 230 km južne od Varšavy.

Vojnové archívy hovoria jasnou rečou – veliteľ frontu maršal Konev sa o vyhladzovacích táboroch Auschwitz s ich početnými filiálkami dozvedel až počas bojovej operácie. O jej pláne referoval v hlavnom stane už v októbri 1944, prítomný na tejto porade bol aj Stalin, ale o Osvienčime sa generalissimus nezmienil ani slovom. Z južného Poľska, kde mali Konevove vojská útočiť, ho zaujímal jedine hornosliezsky priemysel s centrom v Katoviciach. "Sklonený nad mapou krúžil okolo oblasti prstom a hovoril: To je zlato,“ spomínal maršal.

Konev hneď pochopil, čo mu vrchný veliteľ naznačuje – že oblasť treba obsadzovať osobitným spôsobom, aby sa pokiaľ možno maximálne zachoval jej priemyslový potenciál. Vedel vôbec Stalin v jeseni 1944 o nacistických táboroch smrti a čo sa v nich deje? Podľa zistení historikov áno. Musel sa to dozvedieť z hlásení sovietskej rozviedky i od spojencov, k čomu sa ešte vrátime. Pri plánovaní Viselsko – oderskej operácie však Stalin o svojich poznatkoch pomlčal. Z akého dôvodu? Aj to je otázka pre nasledujúce riadky.

"Keby sa Konev dozvedel pravdu o tom, čím bol Osvienčim – Auschwitz pre nacistov už na začiatku operácie, a nie až v jej priebehu, bol by trval na jeho prednostnom oslobodzovaní a mohli sme zachrániť oveľa viac väzňov z okolitých koncentračných táborov,“ tvrdil generál Vasilij Petrenko, ktorý pri oslobodzovaní horného Sliezska velil (ešte ako plukovník) jednej zo streleckých divízií. Zopakoval to aj vo svojich pamätiach, tie vyšli krátko pred jeho smrťou v roku 2003.

Podľa najnovších zistení ruského bádateľa Pavla Poliana sa Konev skutočne rozhodol konať na vlastnú päsť, len čo začali na štáb frontu prichádzať od veliteľov prieskumných jednotiek informácie o koncentračných táboroch v okolí Osvienčimu. (Preto viaceré izraelské organizácie bývalých väzňov koncentračných táborov protestovali vlani proti rozhodnutiu radnice v Prahe 6 odstrániť pomník maršala).

Pôvodné plány operácie hovorili o tom, že Osvienčim má byť oslobodený až 3. alebo 4. februára 1945. Pred vojnou išlo o mestečko okresného významu so 16-tisíc obyvateľmi, z vojensko-strategického hľadiska mohlo byť zaujímavé vari len ako železničný uzol.

Zrazu sa však ukázalo, že ho bránia dve pechotné divízie, posilnené tankami a práporom zbraní SS. Niektoré objekty pripomínali vojenské pevnosti obkolesené vysokými plotmi z ostnatého drôtu a strážnymi vežami. Čo za tajomstvo tam Nemci ukrývajú? – to bola asi prvá otázka, ktorá napadla prieskumníkov. Viac svetla do tmy mohol vrhnúť len prieskum bojom. Narazil však na tvrdý odpor protivníka.

Zákaz použiť delá a letectvo

Dvadsiateho tretieho januára vydal Konev rozkaz 3. gardovej tankovej armáde generála Pavla Rybalka, ktorá postupovala priamo na Odru, aby sa rozvinula a útočila pozdĺž tejto rieky zo severu na juh. (O necelé štyri mesiace bude ten istý Rybalko oslobodzovať Prahu.)

"Tým vznikla pre hornosliezske zoskupenie jednotiek protivníka hrozba, že sa dostanú do obkľúčenia,“ približuje Polian situáciu po Konevovom taktickom ťahu. "Nemci to hneď pochopili a presunuli z ohrozených pozícií tri strelecké divízie, čo výrazne uľahčilo a urýchlilo plnenie taktických úloh 60. armáde 1. ukrajinského frontu.“

Táto armáda pod velením generála Pavla Kuročkina prešla 24. januára 1945 do útoku a jej tri divízie dostali rozkaz obsadiť Osvienčim. Nižšie postavení velitelia, tobôž radoví červenoarmejci zatiaľ ani netušili, prečo sa mení smer útoku.

"Do poslednej chvíle sme nevedeli, že ideme oslobodzovať koncentrák,“ spomínal Ivan Martynuškin, veliteľ guľometnej roty. Keď predsunuté útvary 133. streleckej divízie vošli do obce Brzezinka, narazili na zúrivý odpor hitlerovcov a žiadali vyšších veliteľov o podporu delostrelectva. "To nie je možné a vylúčená je aj letecká podpora, nachádzate sa totiž v bezprostrednej blízkosti koncentráku, plného väzňov,“ znela odpoveď. Ukázalo sa, že Brzezinka, po nemecky Birkenau, je vlastne tábor Auschwitz II.

Situácia sa opakovala pri oslobodzovaní "tretieho“ Auschwitzu pri obci Monowice – aj tam sa strhol boj. "Bol to jediný boj, keď naše delá mlčali, museli sme šetriť väzňov,“ spomínali delostrelci 107. divízie.

Písal sa 26. január 1945 a červenoarmejci už vedeli, že majú pred sebou nacistické koncentráky, ale mysleli si, že sú to tábory nútených prác, aké už na svojich frontových cestách oslobodzovali. Napokon, okolie Osvienčimu bolo priam posiate opustenými alebo poloprázdnymi priemyselnými prevádzkami. Nikoho zatiaľ ani nenapadlo, že tie fabriky sú súčasťou obrovskej továrne na smrť.

Historik Ján Hlavinka z bratislavského Dokumentačného strediska holokaustu v tejto súvislosti pripomína, že Auschwitz bol súčasne vyhladzovacím i koncentračným táborom, využívajúcim časť väzňov na otrockú prácu. Systém sa snažil dostať z človeka maximum pri minimálnych nákladoch na jeho prežitie. Preto tam pracujúci väzni mali životnosť v priemere len tri až štyri mesiace.

Červenoarmejcom, ktorí prečesávali rozľahlé priestory Auschwitzu, však už od samého začiatku niečo "nehralo“. Neznesiteľný zápach spáleného mäsa, haldy popola, stovky mŕtvol popri cestách a medzi barakmi. Ukázalo sa, že ešte v predvečer oslobodenia esesácke komandá likvidovali každého, kto sa im dostal na mušku.

Anatolij Šapiro bol veliteľom jedného z troch práporov 100. streleckej divízie, ktorá oslobodzovala hlavný tábor, Auschwitz I. Keď dostal správu, že jeho vojaci narazili na závod Koh-i-nooru, kde sa vyrábali ceruzky, a tamojší väzni sa správajú nejako čudne, vybral sa tam osobne.

"Vo výrobnej hale bolo pološero, za dielenskými stolmi sedeli ľudia, vlastne živí kostlivci, takí boli podvyživení,“ popisoval situáciu Šapiro, v civile pred vojnou inžinier v jednom závode v Dnepropetrovsku. "Všetci vytrvalo pokračovali v práci – plnili budúce ceruzky práškovým grafitom – aj po tom, čo sme k nim podišli a vyzvali ich, aby vstali. Akoby nás nepočuli, vôbec nám nevenovali pozornosť. Až neskôr sme sa dozvedeli, že mali veľmi tvrdé pracovné normy a kto nestačil, toho hitlerovci hneď posielali do plynu. Jednoducho, báli sa prerušiť prácu.“

Major Šapiro, sám židovského pôvodu, sa zaujímal, či sú medzi väzňami nejakí Židia. Nik sa nehlásil, vraj väčšinou pomreli alebo ich Nemci krátko predtým poslali do iných táborov. V skutočnosti sa niektorí dočkali oslobodenia v zariadeniach Auschwitzu, ale svoju identitu zo strachu skrývali. Pritom boli medzi nimi ľudia, ktorých mená sa po vojne stali veľmi známymi. Napríklad taliansky spisovateľ Primo Levy, maďarský fyziológ Géza Mansfeld alebo Otto Frank, otec Anny Frankovej.

Priam zázrakom prežili aj niektoré deti. Sovietsky vojnový kameraman Alexander Voroncov ich zachytil trinásť krátko po oslobodení Osvienčimu na fotografii, ktorá obletela svet. Tvrdilo sa, že to boli deti poľských väzňov. Až dlho po vojne sa zistilo, že tri z nich – Marta, Gabi a Tomy Shachamovci – pochádzali z Preselian (okres Topoľčany) a že žijú v Izraeli. Nebyť rýchleho postupu Červenej armády, sotva by ostali nažive. Esesáci vraždili väzňov do posledného dňa, aj keď ich už nemohli posielať do plynu. Koncom roku 1944 museli na príkaz Berlína rozobrať pece krematórií a previezť ich do Ríše. Zvyšky plynových komôr vyhodili do vzduchu. Nemilosrdne potom zlikvidovali ich obsluhu, preživších väzňov. Ostatných, ktorí ešte vládali pracovať, hnali do iných koncentrákov, vzdialených od frontu. Horúčkovito pálili dokumenty. Nechceli, aby sa protivník zmocnil očitých svedkov a našiel akékoľvek dôkazy priemyselného vyhladzovania státisícov ľudí. Ale prepočítali sa.

Nikto nemal prežiť

Približne 66-tisíc väzňov hnali od 18. januára 1945 (desať dní pred príchodom frontu!) z Osvienčimu 60 kilometrov peši do Wodzislawi a odtiaľ vlakmi do iných koncentrákov. Tohto pochodu smrti sa zúčastnila aj Hilda Hrabovecká (rod. Frieedmanová), prešovská rodáčka. Do Auschwitzu sa dostala zo Slovenska s prvým transportom ešte v marci 1942. Pochod smrti neprežilo okolo 15-tisíc väzňov. Pani Hilda sa dočkala oslobodenia v tábore Ravensbrück. Pred piatimi rokmi pri svojich deväťdesiatinách (zomrela necelý rok po tom) nám porozprávala o tom strašnom pochode: "Vlakom sme cestovali niekoľko dní v otvorených nákladných vozňoch. Čupeli sme a tlačili sa čo najtesnejšie k sebe, aby sme sa aspoň čiastočne uchránili pred treskúcou zimou. A po celej ceste sme spievali. Čudujete sa? Áno, spievali sme. Ako keby sme sa tým spevom navzájom ubezpečovali, že ešte žijeme. Keď sme konečne dorazili do cieľovej stanice, nohy som si necítila, nie a nie sa na ne postaviť. Na chodidlách samá krvavá rana a samé hnisavé pľuzgiere.“

Koľko slovenských Židov deportovali do Osvienčimu? Ján Hlavinka hovorí, že z územia vtedajšieho Slovenska len v prvej vlne (1942) okolo 19-tisíc. V druhej (po vypuknutí SNP) smerovalo do Auschwitzu päť transportov z tábora v Seredi a v tej dobe sa sem inou cestou dostala aj časť Židov zaistená na východnom a severnom Slovensku. Pramene sú však veľmi útržkovité.

V Auschwitzi zostávalo tesne pred príchodom frontu asi 7-tisíc väzňov, ktorí zázrakom prežili, pravda, boli v žalostnom stave. Osloboditelia mali rozkaz nakŕmiť ich, ale iba ľahkým vývarom. Hladom a ďalšími útrapami zdevastované telesné schránky však ťažko znášali dokonca i túto stravu a mnohí na ňu zomreli skôr, ako mohli naplno vychutnať slobodu. "Cez celú vojnu som sa dostatočne nadíval na nebožtíkov, ale preživší väzni v Osvienčime vyzerali horšie ako nebožtíci, aj tí medzi nimi, čo boli na tom relatívne najlepšie, sa pohybovali ako prízraky,“ napísal v spomienkovej knihe jeden z lekárov 100. divízie, Gruzínec Otari Amaglobeli.

Straty boli aj medzi červenoarmejcami. Podľa rôznych zdrojov ich padlo pri oslobodzovaní Auschwitzu od 200 do 300, väčšinou v boji muža proti mužovi.

Náčelník politickej správy 1. ukrajinského frontu Filip Jašečkin už dva dni po oslobodení troch najväčších táborov Auschwitzu podrobne informoval Moskvu o záveroch vyšetrovacej komisie: "Hlavným poslaním táborov bola masová likvidácia ľudí, predovšetkým Židov, zvážaných sem z celej Európy.“

Komisia, ktorá vypočula viacerých preživších väzňov, konštatovala, že "tábor v Osvienčime je strašnejší ako Majdanek, lebo Nemci v ňom prvýkrát použili nové prostriedky na vyvražďovanie ľudí“. Nasledoval popis plynových komôr: v Brzezinke – Birkenau nacisti už v roku 1942 vyskúšali Cyklon B a prvýkrát ho použili práve na 600 sovietskych vojnových zajatcoch a na niekoľkých stovkách poľských väzňov.

O niektorých týchto zisteniach vzápätí informovala sovietska tlač. "Spravidla však v novinových správach chýbali čo len zmienky o Židoch medzi obeťami, ako aj o sovietskych vojnových zajatcoch,“ dodáva Polian. Pritom takmer 90 percent z 1 100 000 os­vienčimských obetí malo židovský pôvod. A v tamojšom pekle skončilo prinajmenšom 15-tisíc zajatých červenoarmejcov.

Prečo sa to zatajovalo pred sovietskou verejnosťou? Samozrejme, také niečo sa mohlo stať iba na pokyn samotného Stalina.

O čo išlo generalissimovi

Generál Petrenko bol presvedčený, že Stalinovi bola nepríjemná pravda o tisícoch sovietskych vojakov, ktorí padli do nemeckého zajatia už na začiatku hitlerovskej agresie. Bol za to do značnej miery zodpovedný ako najvyšší veliteľ. Priveľmi sa spoliehal na pakt o neútočení s Nemeckom a nedôveroval hláseniam vlastnej rozviedky.

Čo sa týka zamlčovania židovských obetí, Petrenko upozornil na Stalinov individuálny antisemitizmus. Ten sa však výraznejšie prejavil a nadobudol podobu štátnej politiky až po vojne. Niektorí historici sa dokonca domnievajú, že Stalin mohol urýchliť postup svojich vojsk smerom na Auschwitz, lebo dobre vedel, čo sa tam deje, prinajmenšom od leta 1944. Podrobné správy prichádzali do Kremľa od rozviedky, ktorá sústredila svedectvá svojich agentov, nemeckých zbehov i partizánov. Vraj nekonal zámerne, aby v "továrni na smrť“ zahynulo čo najviac Židov. Polian si to nemyslí a tvrdí, že Stalin takýto diabolský plán – napriek svojej ľstivosti – nemal. "Generalissimom hýbal nie antisemitizmus, ale strategická chamtivosť,“ myslí si "a v hornom Sliezsku prahol po čo najväčšej priemyselnej koristi.“

Napokon, o vyhladzovacích táboroch na území okupovaného Poľska vedeli možno skôr a detailnejšie západní spojenci. A čo podnikli? Vtedajší prezident USA Franklin Roosevelt sa o existencii koncentračného tábora v Osvienčime dozvedel už 8. decembra 1942 na stretnutí so zástupcami židovskej obce v Bielom dome. A v júli 1943 prijal vo svojej pracovni očitého svedka vyhladzovania Židov v nacistických táboroch a getách, mladého Poliaka Jana Karského. Ten žiadal amerického prezidenta o pomoc, najlepšie bombardovaním nemeckých cieľov na okupovanom území Poľska. Roosevelt však jeho rozprávaniu navidomoči neveril.

Správa slovenských Židov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, ktorým sa v apríli 1944 podarilo ujsť z Auschwitzu, mala zrejme svoju konkrétnosťou a naliehavosťou väčší účinok, ale ani ona nevyvolala špeciálnu vojenskú operáciu spojencov.

Martin Gilbert, známy historik a životopisec Winstona Churchilla síce napísal, že britský premiér po tom, čo sa dozvedel o vyhladzovaní státisícov maďarských Židov, nariadil bombardovať železničné trate vedúce z Budapešti do Osvienčimu. Churchill mal 6. júla 1944 povedať: "Použite na to toľko kapacít z vojenského letectva, koľko sa len dá.“ Ale opäť zostalo len pri slovách.

Možno preto, že v tom čase sa záujem spojeneckého letectva plne sústredil na inváziu do Normandie. Alebo skôr preto, že v ten istý deň, 6. júla 1944, maďarská vláda pod zahraničným tlakom deportácie zastavila?

Podľa ďalšieho britského historika Keitha Loveho (jeho kniha Krutý kontinent vyšla aj v slovenčine), západní spojenci uverili správam utečencov až po tom, čo sami začali objavovať tábory podobné Auschwitzu: tábor Ohrdruf a najmä tábor Dachau (koncom apríla 1945). Žiaľ, uverili dosť neskoro, takpovediac päť minút po dvanástej. Milióny mŕtvych sa už vtedy nedali oživiť…

Auschwitz

Nacistický koncentračný tábor na poľskom území okupovanom Nemcami

Hlavná brána do Auschwitzu.
Hlavná brána do Auschwitzu. Autor: SITA/AP

Hlavná brána do Auschwitzu na snímke z obdobia vojny. Nápis Arbeit macht frei znamená v preklade Práca oslobodzuje. V skutočnosti bol nacistický koncentrák miestom otrockých prác a zabíjania v plynových komorách.

Pôvodný areál tvorili vojenské baraky, ktoré v Osvienčime využívala poľská armáda do napadnutia krajiny hitlerovcami v septembri 1939. (Snímka je spred tohto obdobia.) Boli to delostrelecké kasárne pozostávajúce zo 16 budov. Na jar 1940 ich Nemci začali premieňať na svoj prvý láger v okupovanom Poľsku, mal názov Auschwitz I. Prvé dva roky do neho posielali Poliakov, od leta 1941 už aj zajatých sovietskych vojakov. Väzni museli otročiť, pričom mnohých zastrelili (plynové komory nacisti postavili neskôr). V polovici roku 1941 začali rozširovať láger, pretože neďaleko budovaná chemička koncernu I. G. Farbenindustrie potrebovala veľa pracovnej sily.

Nemci, ktorí sa chystali na takzvané konečné riešenie židovskej otázky, urobili zásadné rozhodnutie v januári 1942. Nacistickí pohlavári rokovali na tajnej konferencii na zámočku na brehu jazera Wansee pri Berlíne, aby sa dohodli na likvidácii Židov v Európe. Z poverenia Adolfa Hitlera jej predsedal Reinhard Heydrich. Postavili niekoľko koncentrákov určených na vraždenie Židov. Auschwitz sa stal hlavným tragickým dejiskom holokaustu.

Reinhard Heydrich
Reinhard Heydrich Autor: Wikipedia

Keď sa koncentrák stal továrňou na smrť, na zabíjanie slúžilo niekoľko plynových komôr. Väzňom vzali všetky cennosti, dokonca im ešte vytrhávali zlaté zuby. Likvidovali ich Cyklónom B. Po otvorení plechovky sa uvoľňoval plynný kyanovodík. Mŕtvoly spaľovali v peciach, ich popol sypali do jám. Smrtiacou látkou zásobovala Auschwitz spomenutá chemička I. G. Farbenindustrie. V rokoch 1925 – 1945 to bol najväčší chemický podnik na celom svete.

Smrtiacou látkou Cyklón B zásobovala Auschwitz...
Smrtiacou látkou Cyklón B zásobovala Auschwitz chemička I. G. Farbenindustrie. Autor: Wikipedia

Neopomenuteľnou kapitolou sadizmu v Auschwitzi boli lekárske experimenty vykonávané na väzňoch. Vrátane detí (na snímke sú podvyživení chlapci, na ktorých robil pokusy beštiálny doktor Josef Mengele). Nemeckí lekári napríklad chceli zlepšiť zdravotný stav vojakov a posilniť šialenú teóriu o nadradenosti árijskej rasy. Experimenty robili aj pre potreby farmaceutických firiem a tiež skúmali možnosti, ako by sa dala spraviť masová sterilizácia ľudí, ktorých považovali za menejcenných.

Podvyživení chlapci, na ktorých robil pokusy...
Podvyživení chlapci, na ktorých robil pokusy Josef Mengele. Autor: www.auschwitz.org

Začiatkom roku 1945 Červená armáda nezadržateľne a rýchlo postupovala smerom k Auschwitzu. Nemci museli utiecť. Pôvodne chceli celý láger zrovnať so zemou, ale nestihli. Vyhodili aspoň do vzduchu plynové komory (na snímke), aby sa pokúsili zmazať hlavné stopy po vraždení. Pri úteku vzali so sebou približne 65-tisíc väzňov, aby ich premiestnili do koncentrákov na území, ktoré ešte mali pod úplnou kontrolou. Zhruba štvrtina zajatcov pritom neprežila evakuáciu označovanú za pochod smrti. Väzňov, čo zostali v Auschwitzi, oslobodili červenoarmejci 27. januára 1945.

Ruiny, ktoré ostali z plynových komôr v...
Ruiny, ktoré ostali z plynových komôr v koncentračnom tábore Auschwitz. Autor: Wikipedia

Hlavných páchateľov vojnových zločinov z Auschwitzu súdili 30 dní na konci roku 1947 v Krakove. Pred tribunálom bolo 40 obžalovaných. Padlo 23 rozsudkov smrti, týchto odsúdených obesili (napríklad vrátane v poradí druhého veliteľa lágru Artura Liebenhenschela. Tribunál ďalej vyniesol 6 doživotných trestov a 10 verdiktov odňatia slobody v rozpätí 3 – 15 rokov. Nepotrestali iba jedného. Bol ním nemecký lekár, v prospech ktorého svedčilo veľa bývalých väzňov; zhodovali sa vo výpovedi, že sa správal humánne a dokonca mnohým zachránil život, keď ich neposlal do plynu.

Artur Liebenhenschel, druhý veliteľ tábora...
Artur Liebenhenschel, druhý veliteľ tábora Auschwitz. Autor: Wikipedia

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#koncentračný tábor #holokaust #fašizmus #75. výročie oslobodenia Auschwitzu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku