Hitler vyhrával voľby na mítingoch

, 05.02.2020 17:00
Hlinka, Hlinkova dopravná garda, Bratislava,...
Neznámy autor: Manifestačný nástup Hlinkovej dopravnej gardy v Bratislave, r. 1939. Autor:

S blížiacimi sa parlamentnými voľbami pribúda verejných zhromaždení politických strán. Organizujú ich najmä tie z nich, ktoré majú sťažený prístup do médií hlavného prúdu. História učí, že "šnúry“ mítingov pomohli dostať sa do parlamentu a k moci fašistom i komunistom. Obranné mechanizmy demokracie im v tom nedokázali zabrániť. Hitlerovi zakázali vo Weimarskej republike - prvom demokratickom štáte na území Nemecka - verejné prejavy a jeho strane (NSDAP) akékoľvek zhromaždenia. Napriek tomu popularita nacizmu medzi nemeckým obyvateľstvom, nespokojným s hospodárskou situáciou a korupciou vo vláde, rástla.

Keď Hitlera v roku 1924 pustili za "dobré správanie“ z väznice na slobodu, dal najprv do poriadku znesvárené stranícke štruktúry. A keď o tri roky neskôr štát zrušil zákazy voči nemu i nacistickej strane, vytiahol do boja. Nahral mu krach newyorskej a po nej aj berlínskej burzy v roku 1929. Nasledujúca Veľká hospodárska kríza prinášala sklamanie z demokracie a vháňala ľudí do náručia radikálnych politických hnutí.

O tom všetkom sa možno podrobne dočítať v knihách nemeckých alebo britských historikov, ktoré medzitým vyšli aj v češtine alebo slovenčine. Napríklad od Joachima Festa, Iana Kershawa, Martina Broszata alebo Richarda Evansa.

Vinu za ekonomický marazmus zvaľovala veľká časť nemeckej verejnosti na buržoáziu, na predajnú vládu, závislú od amerických pôžičiek a na "židovských parazitov“. Čoraz častejšie zaznievali hlasy volajúce po obnovení trestu smrti a po nastolení "poriadku“.

Hitler bol príťažlivý pre širokú verejnosť aj preto, že dovtedy sa nezúčastnil na žiadnej vláde. Čo ak je iný, čo ak nám a našim potrebám rozumie lepšie ako tí, čo už sa vystriedali pri vládnych korytách? Čo ak práve on zabojuje – nielen slovami, ale tak naozaj, skutkami – za naše záujmy? – hovorili si jeho (ešte váhajúci) voliči.

Povedomé, však?

Vedel jediné – úspešne agitovať

V septembri 1930 sa nacisti prvýkrát zúčastnili parlamentných volieb a hneď získali vyše 18 percent hlasov, čo im vynieslo druhé miesto a 107 kresiel v ríšskom sneme.

Počas volebnej kampane usporiadala NSDAP okolo 34-tisíc mítingov po celom Nemecku. Hitler sa na nich prejavil ako skvelý rečník a herec. Každé jeho slovo a gesto bolo dôkladne premyslené a pripravené, výsledný efekt presne vypočítaný. Masy prívržencov v preplnených sálach a na námestiach šaleli, máloktoré zhromaždenie sa však obišlo bez ruvačiek a výtržností s politickými protivníkmi.

Ale už vtedy nacistické mítingy "ochraňovali“ úderné oddiely Sturmabteilung, (známe pod skratkou SA alebo ako "hnedokošeliari“), považované za súkromnú armádu Adolfa Hitlera. Postupne táto armáda vyrástla na niekoľko stotisíc mužov a bola úplne nezávislá od štátneho bezpečnostného aparátu. Prezident republiky, maršal Paul von Hindenburg, síce oddiely SA svojím nariadením v apríli 1932 rozpustil ako nebezpečný zdroj vnútroštátnych nepokojov, ale už onedlho musel tento zákaz odvolať.

Medzitým sa v Nemecku konali ďalšie voľby. Najprv priame prezidentské, v ktorých sa 42-ročný Hitler postavil 13. marca 1932 proti 85-ročnému a už pomerne senilnému Hindenburgovi. V druhom kole síce "rakúsky kaprál“ (ako Hitlera volal maršal) tento súboj prehral, ale získal pre nacistov takú masovú podporu, akú dovtedy nemali. Hlasovalo zaňho vyše 13 miliónov Nemcov (37 percent voličov pri 80-percentnej účasti) aj napriek tomu, že štátny rozhlas, vtedy jediný v krajine, odmietol vysielať Hitlerove volebné prejavy.

Ako píše Evans, medzi prvým a druhým kolom voľby zorganizoval Hitler s pomocou Josepha Goebbelsa obrovskú kampaň v americkom štýle. Najal si lietadlo a pohyboval sa v ňom naprieč Nemeckom od mesta k mestu. Mal dva až tri veľké prejavy na zhromaždeniach denne. "Dôsledok tohto volebného putovania nazvaného „Hitlerov let nad Nemeckom“ bol doslova elektrizujúci,“ tvrdí historik.

Vodca strany neprestal stupňovať agitáciu. "Venoval sa jedinému, čo vedel – agitácii,“ povedal ktosi. Darilo sa mu získať viacerých vplyvných priemyselníkov, a tým aj vďačných sponzorov svojich čoraz nákladnejších kampaní. Nalákal ich na svoj program oživenia ekonomiky a podpory podnikania vo veľkom.

V ďalších parlamentných voľbách začiatkom novembra 1932 získala síce NSDAP o niečo menej hlasov, ako v predchádzajúcich, ale aj tak to bolo vyše 33 percent. Hitler mal väčšinu v ríšskom sneme, menšinové vlády sa zmietali v kríze. Ekonomika upadala, pribúdalo nezamestnaných, nemeckí komunisti zaplnili ulice nemeckých miest protestnými demonštráciami a bojovali tam s antikomunistami.

Ústava síce umožňovala použiť na obnovenie poriadku a bezpečnosti v krajine ozbrojené sily, ale prezident spolu s kancelárom Franzom von Papenom sa rozhodli uspokojiť Hitlera "cukríkom“. Ponúkli mu spoluprácu pravice s nacistami v parlamente pri podpore poloúradníckej vlády a koncom roka 1932 aj miesto kancelára.

"Považovali to za prezieravé, mysleli si, že ho použijú proti komunistom,“ vysvetľuje britský historik Norman Davies. "Keď Hitler pozvanie prijal, oblečený do fraku s cylindrom, bol to v skutočnosti on, kto využíval ich.“

Koncom januára 1933 vymenoval Hindenburg Hitlera za kancelára. Pred budovu kancelárstva ho prišlo v ten deň pozdraviť takmer milión Berlínčanov. Prenos z tejto oslavy už prenášal aj rozhlas. "Človek môže skutočne povedať, že Nemecko sa prebúdza,“ vyhlásil Goebbels.

Demokracia je rovnako dobrá alebo rovnako zlá ako zákony tých, ktorí ju spravujú.
Norman Davies, britský historik

Von Papen si podržal v novej vláde miesto vicekancelára s odhodlaním "neskúseného“ Hitlera ovládať. Chyba lávky, nacistická strana v nasledujúcich niekoľkých mesiacoch obsadila rozhodujúce úrady v krajine, pomocou zmocňovacích zákonov fakticky zrušila ríšsku ústavu a postupne rozpustila všetky ostatné politické strany. Jedným z týchto zákonov si Hitler pririekol diktátorské právomoci na štyri roky.

Áno, dostal sa na vrchol moci demokratickými procedúrami. Demokracia v jeho prípade zlyhala alebo ukázala svoju pravú tvár. Povedané Daviesovými slovami, demokracia má sama osebe len malú hodnotu. "Je rovnako dobrá alebo rovnako zlá ako zákony tých, ktorí ju spravujú. V rukách liberálnych a tolerantných ľudí prinesie liberálnu a tolerantnú vládu, v rukách kanibalov zase vládu kanibalov.“

Zakázať? Nezakázať?

Radikálne a ultraradikálne strany po celej Európe sa nechali inšpirovať úspešnou cestou NSDAP a napodobňovali metódy jej predvolebného boja. Vo vtedajšom Československu to bola najmä Sudetonemecká strana (SHF/SdP) Konrada Henleina.

Pripomeňme si, že sudetskí Nemci boli najpočetnejšou, vyše 3-miliónovou menšinou v Európe. Trojjediné zaklínadlo nacistov "Jeden národ, jedna vôľa, jeden cieľ“ (neskôr "Jeden národ, jedna ríša, jeden vodca!“) bolo aj heslom henleinovcov. Prevzali od nich parádne pochody v geometrických tvaroch za zvukov kapiel, so záľahami zástav a symbolov strany. Kto sa nechal zlákať do SHF/SdP, mal získať pocit istoty a zázemia veľkej strany. Voličov lákali pod svoje zástavy v dômyselných a finančne náročných kampaniach. Už v roku 1934 sa dalo tušiť, odkiaľ na to prúdia peniaze do českého pohraničia.

Henleinovci mohli posilňovať svoju voličskú základňu aj vďaka značnej benevolencii (alebo skôr bezradnosti?) vtedajšej československej politickej elity. Tá nástup Hitlera k moci v susednom Nemecku zjavne podcenila. Zo zachovanej korešpondencie Tomáša G. Masaryka Edvardovi Benešovi vyplýva, že spoluzakladateľ a prezident ČSR to hodnotil ako prechodný zvrat. Veril, že nacizmus nahradí trvalá demokracia a nevedel si predstaviť jeho ničivú silu.

Beneš, vtedy minister zahraničných vecí, si lepšie uvedomoval nacistické nebezpečenstvo pre celú Európu, dokonca v podobe vyvolania vojnového konfliktu. Veril však, že západné veľmoci Hitlera včas zastavia a odradia od agresívnych plánov.

Český historik Antonín Klimek, ktorý sa špecializoval na dejiny prvej ČSR, tvrdil, že lídri všetkých československých demokratických strán ani netušili, k čomu smeruje vývoj, a preto nereagovali na Hitlerov nástup jednoznačnejšie. "Dokonca aj pre komunistov – vrátane nemeckých – boli nacisti vtedy menším zlom ako sociálni demokrati,“ upozorňuje. Tých ešte niekoľko rokov nazývali „sociálfašistami“.

A tak mal Henlein priaznivé podmienky pre triumf v jarných parlamentných voľbách v roku 1935. Zlatým klincom jeho kampane bola okružná agitačná cesta po pohraničných okresoch. Vybral sa na ňu s kolónou automobilov, vybavenou ampliónmi, telesnou strážou a kapelou. Nič také iné strany nepodnikli.

Kolóna vyrazila z Chebu 23. apríla a vrátila sa tam až 18. mája, deň pred voľbami. Na každej zástavke (v Trutnove, Jablonci nad Nisou, Liberci, Děčíne atď.) mal Henlein prejav. Vo volebnom štábe spočítali, že išlo o 67 zastávok a 95 prejavov.

Šéfom volebného štábu strany bol Karl H. Frank, budúci "kat českého národa“ (zodpovedný za vyhladenie Lidíc), a ten bol voči Henleinovi náročný: na 1. mája mu naplánoval 11 verejných vystúpení. Ináč denne navštívili štyri až šesť menších obcí.

Mal tam väčšinou 10 – 12-minútové príhovory. "Hrubo útočil na československý štát a jeho inštitúcie,“ približuje český historik Karel Richter, "na druhej strane velebil pomery v Tretej ríši.“

Nemecké obyvateľstvo prijímalo Henleina nadšene, o čom informovali české i slovenské noviny. Usporiadateľmi sa nechával oslovovať "vodca“ (Führer) a každé vystúpenie končil zvolaním "Heil!“. Na niektorých miestach však mali jeho mítingy dramatický priebeh. Napríklad 27. apríla v Znojme prišlo k bitke medzi henleinovcami a stúpencami sociálnej demokracie a komunistami, "vodcovi“ rozbili predné sklo na aute a kameňmi poškodili karosériu. Henlein nedal vozidlo opraviť a ďalej jazdil na poškodenom. Jeho ľudia rozšírili, že išlo o pokus o atentát, čo sa však nepotvrdilo.

Na najvyšších miestach v Prahe uvažovali o zákaze Henleinovej strany. Už sa tam vedelo, že do jej volebných fondov prúdia milióny z Berlína, no nielen to. Líder sociálnej demokracie Jaromír Nečas v memorande prezidentskej kancelárii upozornil, že jej ideológia je fašistická, že prebrala členov zakázaných strán a že je nebezpečenstvom pre republiku. Masaryk sa postavil proti zákazu s odôvodnením, že by to bolo nedemokratické, že henleinovci by potom prešli do ilegality a boj s nimi by bol ešte ťažší. Henlein to ocenil ďakovným listom prezidentovi.

Jediné, na čo sa zmohli čs. úrady v úsilí oslabiť toto zjavne pronacistické hnutie, bolo opätovné povolenie činnosti jednej nacionalistickej nemeckej strany (DNP), čo sa podľa Richtera síce stretlo s odporom henleinovcov, ale nič viac.

Tí napokon získali v parlamentných voľbách 1935 takmer 1 250 000 hlasov, čo znamenalo, že za nimi stálo 67, 2 % československých Nemcov. Dostali 44 poslaneckých kresiel v dolnej snemovni parlamentu a nestali sa najsilnejšou stranou len vzhľadom na rozdielne veľkosti volebných obvodov a prepočet hlasov na mandáty. To umožnilo Agrárnej strane zostaviť vládu. Jej predsedom sa stal prvýkrát Slovák Milan Hodža.

Najsilnejšou stranou sa stala SdP až v marci 1938. Vláda sa konečne spamätala a začala konať: o niekoľko mesiacov stranu zakázala, ale to už sa schyľovalo k mníchovskej zrade spojencov a nastal súmrak Československej republiky.

Nákaza menom nacizmus

Na Slovensku nakazil "vírus“ nacizmu ako prvú Karpatonemeckú stranu (KdP) Franza Karmasina. Karpatských Nemcov však bolo "iba“ 150-tisíc a pôsobilo medzi nimi niekoľko etnických strán, v prvom rade spišskonemecká (ZdP), ktorá sa dlho orientovala skôr na Maďarsko, ako na Nemecko.

Pred voľbami 1935 sa karmasinovci spojili s henleinovcami, ich vodca začal kritizovať čs. štátne orgány a poukazoval na údajne nelichotivú sociálno-hospodársku situáciu karpatských Nemcov. Kampaň zdvojnásobila volebný zisk KdP, Karmasinovi vyniesla miesto v čs. parlamente a funkciu zástupcu Henleina pre Slovensko (od roku 1937).

Hitlerovým úspechom sa inšpirovali aj slovenskí ľudáci. Ako postrehla už historička Xénia Šuchová, Slovensko malo vtedy veľké "predispozície“ pre prijímanie radikalizačných vplyvov zo zahraničia: na prvom mieste sociálnu frustráciu, ktorá vyplývala z ťažkých hospodárskych a sociálnych podmienok, a na druhom prevahu mladého členstva v politických stranách, čiže ľudí s prirodzeným sklonom k opozičníctvu, radikalizmu a aj určitému dobrodružnému romantizmu.

V roku 1935 vyhrala ľudová strana (HSĽS) na čele tzv. autonomistického bloku parlamentné voľby na Slovensku s 30-timi percentami. Podľa historika Romana Holeca chorý Andrej Hlinka už na jej riadenie nemal takmer vplyv, čoraz významnejšiu úlohu v nej hrali mladoľudáci, ktorí stranu výrazne radikalizovali a pridávali jej fašizoidné prvky. Obdivovali Hitlera za spôsob, akým viedol volebné kampane a ako riešil hospodársku krízu. Plná výroba a zamestnanosť prostredníctvom štátom dotovaného programu tvorby pracovných miest. Hlavné projekty – výstavba nemeckých diaľnic, uvedenie Volkswagenu na trh a vyzbrojovanie armády. To sa páčilo.

Jozef Tiso, vtedy ešte podpredseda strany, na piešťanskom zjazde v roku 1936 vystúpil prvýkrát s heslom "Jeden národ, jedna strana, jeden vodca!“ A už v marci 1937 prišiel vodca mladoľudákov a poslanec za HSĽS Karol Sidor s prvým návrhom na odsun Židov. Zatiaľ čo poľský minister zahraničných vecí Józef Beck vyjednával o presídlení tamojších Židov na Madagaskar s Francúzskom (ostrov bol jeho kolóniou), Sidor navrhoval pre našich nový domov v Barabidžane, v kraji nachádzajúcom sa na sovietskom Ďalekom východe.

Podľa spomienok Alexandra Macha sa už vtedy zrodili plány obnoviť polovojenskú Rodobranu (rozpustenú v roku 1929 a pôvodne vytvorenú na ochranu verejných zhromaždení HSĽS) ako "gardu úderníkov“ alebo "gardu obrancov“. Navrhli dokonca oblečenie pre jej členov. Tak vznikala Hlinkova garda.

Čo robiť

Ďalší vývoj poznáme. Otázne je, či a ako sa dá jeho zopakovaniu v nejakej novej podobe zabrániť. Určite nie nadbiehaním extrémistickým stranám a ich vodcom, ale ani nie ignorovaním, tvrdou represiou či zakazovaním. Práve policajné zásahy, väznenie, zákazy ich strán robia z novodobých "mesiášov“ priam národných hrdinov. Východiskom zrejme nie je ani rozháňanie ich mítingov agresívnym davom najatých ľudí, ktorí ani nevedia v prospech koho a proti čomu útočia (ako nedávno v Levoči).

Demokracia by sa mala brániť i ubrániť predovšetkým diskusiou, tvrdia odborníci na etrémizmus, silou argumentov, nie "argumentom“ sily. Dôležité poučenie z minulosti: medzinárodné spoločenstvo musí proti "hnedému moru“ a jeho odrodám postupovať spoločne. Ale najmä vytrvalo, dôsledne, až do víťazného konca.

A domáca politika? Nemala by znásobiť úsilie pri riešení otvorených problémov spoločnosti, na ktoré radikáli nezriedka poukazujú – priznajme si to – oprávnene? A lacnými receptami, ktoré v konečnom dôsledku nikam nevedú, si získavajú hlasy voličov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#NSDAP #adolf hitler
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku