Korumpovalo sa od nepamäti, korumpuje sa dodnes. Uplácali a uplácajú sa však nielen voliči, ale aj volení kandidáti na poslancov a celé politické strany. Čo sa mení v čase a priestore, sú formy tohto kupčenia. Sú stále sofistikovanejšie, povedané módnym slovníkom. Ale ani to nie je až také nové pod slnkom.
"Úplatky nadobudli civilizovanejšiu a zastretejšiu podobu a všeobecné voľby prebiehali v pokojnejšom ovzduší ako predtým.“ Však neuhádnete, kto a kedy napísal tieto riadky? Podržte sa: Karol Marx po britských parlamentných voľbách v roku 1852.
Vtedy ešte len 35-ročný nemecký filozof a revolucionár žil už štvrtý rok v exile a živil sa ako londýnsky korešpondent novín New York Daily Tribune. Aj kritický článok pod názvom Volebná korupcia uverejnil v tomto americkom denníku. Na úvod porovnal pomery v "kolíske demokracie“ pred volebnou reformou v roku 1831 a po nej. Dospel k záveru, že v podstate sa nič nezmenilo a potvrdil to citátom z umierneného časopisu Economist: "V týchto voľbách bolo viac korupcie, zastrašovania, zaliečania než kedykoľvek predtým… Uplácanie sa prejavilo v oveľa širšom rozsahu ako v minulých rokoch.“
Uplácalo sa už vtedy nepriamo, prostredníctvom tzv. volebných agentov. Noviny zaznamenali konkrétny prípad z anglického mesta Derby, kde polícia zatkla jedného z týchto agentov priamo pri čine, ako skupuje hlasy pre vládnu stranu. Našli uňho list od ministra vojny, v ktorom agentovi oznamuje, že cez nejakú obchodnú firmu mu poskytuje peniaze na volebné účely.
Na rozdiel od volieb pred reformou vraj už "ľudí tak odporne neopíjali pálenkou a pivom“. Marx prirovnal výjavy v deň volieb pred reformou k starorímskym saturnáliám. "Počas nich sa sluha stával pánom a pán sluhom. A keď sa sluha stane na jeden deň pánom, vládnu v tento deň ničím neskrotené nízke pudy.“
V roku 1852 strany korumpovali voličov už viac peniazmi a zároveň ich zastrašovali. "Do ulíc posielali organizované bandy profesionálnych bitkárov, ktorí striehli v noci na liberálnych voličov a prepadávali ich,“ napísal londýnsky denník People's Paper. Marx to vysvetľoval nástupom priemyselnej buržoázie, ktorá sa rozhodla ovplyvňovať voľby "civilizovanejšie“ než predtým pozemková aristokracia.
Foto: ARCHÍV PRAVDY
Negramotných je ľahšie uplácať
Približne v čase, keď si Angličania reformovali volebné zákonodarstvo – v 30. rokoch 19. storočia – sa odohráva dej Reštavrácie, humoresky od Jána Kalinčiaka. Ako zistil historik Peter Šoltés, spisovateľ v nej zachytil kortešačky pred voľbou vicišpána, čiže podžupana v Nitrianskej stolici.
S výnimkou hlavného župana, ktorého menoval panovník, všetky ostatné funkcie v uhorských župách volila šľachta a schudobnené zemanstvo. O buržoázii vtedy v našich končinách ešte málokto chyroval. Právo voliť malo 5 – 7 percent obyvateľstva a, mimochodom, v Anglicku to bolo veľmi podobné. Natíska sa otázka, čo robili počas volieb ostatní dospelí ľudia, ktorí takéto privilégium nemali? Mnohí z nich robili akúsi stafáž volebnému procesu. A najaktívnejších z nich vyzbrojili agenti súperiacich táborov palicami a kolmi, aby za fľašu lavórovice hnali protivníkov kade ľahšie.
Voľbám (volali ich "reštavráciami“) predchádzali na našom území kortešačky, akési rýchle, ale veľmi intenzívne a hlučné predvolebné kampane. Konali sa každé tri roky a nikdy sa neobišli bez masového uplácania voličov.
Úplatkom za ich hlasy bolo lacné "pálené“ a jedlo. Ako sa to asi dialo, opísal s nadsádzkou Kalinčiak vo svojej próze: „Páni bratia si posadali okolo rozostavených po chodníkoch stolov, a tu si jedli a pili pri hudbe Cigánov, už to bola milá vec, lebo bolo všetko zadarmo.“
Zadarmo bolo aj zvážanie milých voličov do miesta volieb. Časom sa nároky voličov stupňovali a požadovali onakvejšie pohostenie. Údajne sa niekde musela podávať aj zmrzlina, aspik, ba dokonca šampanské.
Čo je dôležité, až do roku 1918 mali voľby v Uhorsku veľmi podobný priebeh. Svedčia o tom spomienky signatára Martinskej deklarácie Ľudovíta Okánika, vtedy prvého poprevratového nitrianskeho župana. Spomínal na uhorské voľby do župného výboru, ktoré sa konali v Gbeloch v roku 1912. U tamojšieho notára hlasovali voliči z troch obcí a väčšina bola rozhodnutá voliť slovenského kandidáta doktora Pavla Blahu. Aj takto zahlasovali, ale okolo obeda voľby prerušili a nasledovalo "pohostenie u notára“.
Národovci síce mali vo volebnej komisii dvoch dôverníkov a jej predseda ukázal všetkým kľúče od volebnej urny, že ich dáva do trezoru, ale zrejme mal aj náhradné, lebo… ale dajme slovo Okánikovi:
"Na obecnom dome u pána notariusa bol prichystaný skvelý obed a víno len tak pretekalo. Okolo štvrtej poobede otvorili urnu a slúžny Szabo začal čítať, kto ako hlasoval (aklamačne – ústne – sa vtedy nielen hlasovalo, ale aj oznamovali výsledky). Ukázalo sa, že ani Blaho, ani ďalší slovenský kandidát – národovec, neprešli.“
"Zázrak a div s lístkami sa stal, že keď naši dôverníci obedovali, tak pán podnotár, ktorý tiež mal kľúčiky od kancelárie a urny, vošiel, naše lístky vyhodil, a namiesto tých uložil lístky maďarskej strany,“ vysvetľoval Okánik.
Protesty boli zbytočné, lebo už pri čítaní výsledkov vpochodovali do volebnej miestnosti četníci, ktorí mali zabrániť "neprístojnostiam“ a prichystali si pušky. Okánik uzatvára: "Pán slúžny sadol na koč a pod ochranou 20 četníkov odišiel. Voľba bola skončená.“
Uhorsko zaostávalo vtedy vo volebnom zákonodarstve aj za pokrokovejšou rakúskou časťou habsburskej monarchie (vrátane Čiech, Moravy a Sliezska), kde od roku 1907 platil nový zákon. Podľa neho boli hlasovacie lístky opatrené úradnou pečaťou, volebná agitácia v čase volieb prísne zakázaná a platil aj zákaz pohostenia voličov alebo kupovania ich hlasov. Ako tvrdí český historik Luboš Velek, od roku 1907 sa voľby darilo postupne "približovať štandardom, známym až do súčasnosti“.
Zánik Rakúsko – Uhorska a vznik Československej republiky znamenal uzákonenie všeobecného volebného práva a tajných volieb. Možnosť voliť dostali prvýkrát aj ženy a ľudia negramotní i nemajetní. V Uhorsku platil vzdelanostný a majetkový cenzus, navyše prvovoličom sa človek stával až po dovŕšení 24. roku veku, v ČSR stačilo mať 21 rokov.
To všetko však malo aj odvrátenú stranu, veď s negramotnými ľuďmi (v niektorých slovenských župách takmer každý druhý dospelý nevedel čítať a písať) sa dalo ľahšie manipulovať. Aj preto navrhoval Vavro Šrobár prvé demokratické voľby do čs. parlamentu na Slovensku odročiť. Konali sa však aj tu už v apríli 1920 a čo sa týka predvolebného diania, v mnohom nadviazali na uhorské tradície. Súdiac podľa svedectiev pamätníkov a dobovej tlače, výjavy v najzaostalejších okresoch pripomínali to, čo sa v ostatných desaťročiach deje už len v odľahlých rómskych osadách. Hlasy sa kupovali najmä za liehoviny a nedostatkový tovar, ktorým krátko po vojne boli aj sviečky, petrolej alebo soľ.
Už o desať rokov neskôr, po určitom kultúrnom povznesení Slovenska, Janko Jesenský v jednom zo svojich epigramov písal: "Predtým nás litrom vábili a dnes literatúrou.“ Čím chcel poukázať na záplavu predvolebných plagátov a letákov v uliciach miest a dedín. Ale ani vtedy, ani potom sa demokratické voľby u nás bez spíjania a kupovania voličov celkom neobišli.
Každý s maslom na hlave
Dnes je téma volebnej korupcie na programe dňa v celkom inej súvislosti. Vládne strany si podľa opozície chcú narýchlo schválenými sociálnymi zákonmi získavať ľudí krátko pred voľbami. Vzniká staronová otázka, či je výhodnejšie štartovať do volieb z pozície vládnej alebo opozičnej strany. V medzivojnovom období sa politické strany priam ostýchali byť niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami vo vláde. Ešte za čias Rakúsko – Uhorska si zvykli na opozičníctvo a radikalizmus.
"Boli nešťastné a nevedeli, čo robiť, ak mali vystupovať v úlohe vládnej strany,“ tvrdil vtedajší vychýrený publicista Ferdinand Peroutka. Radšej vraj podali demisiu, len aby nešli do volieb s nálepkou vládnej strany. Azda aj tým si možno vysvetľovať skutočnosť, že v prvej ČSR bolo toľko úradníckych, prechodných vlád a predčasných volieb.
Neskôr sa aj slovenskí politici presvedčili, že pravidlo o výhodách opozície vo voľbách má množstvo výnimiek. Všetko závisí od toho, ako kto dokáže skĺbiť mocenské postavenie s predvolebnou kampaňou. U nás býval v tom majstrom trojnásobný premiér Vladimír Mečiar, ktorý však moc ľahšie získal, než si ju udržal.
Už pol roka pred osudovými parlamentnými voľbami 1998 sa činnosť tretej Mečiarovej vlády očividne podriaďovala volebnej stratégii jeho hnutia HZDS. Bolo to možné pozorovať na programe pravidelných schôdzí vládneho kabinetu, v ktorom sa ťažko našiel bod, schopný rozladiť jeho voličov. Naopak, do popredia sa dostávali populistické návrhy zákonov a nariadení, schopných prilákať aj ešte nerozhodnutých voličov. To Mečiar prišiel s výjazdovými zasadnutiami vlády vo vybraných regiónoch, ktorých frekvencia sa pred voľbami zvyšovala.
Takéto konanie možno označiť aj za predvolebnú kampaň politickej strany, financovanú zo štátnych zdrojov. Mečiar však nebol originálny, podobné praktiky boli a sú bežné všade vo svete. Benátska komisia, ktorá je poradným orgánom Rady Európy, ešte v roku 2013 konštatovala: "Zneužívanie štátnych zdrojov počas volebného procesu je veľmi rozšíreným javom, a to aj v krajinách s dlhoročnou tradíciou demokratických volieb.“
Zlatým klincom mečiarovských výjazdov bolo slávnostné poklepkávanie základných kameňov na rozostavaných úsekoch diaľnice, strihanie pások pri otváraní nových prevádzok vo veľkých fabrikách a pod. Na vrchole kampane HZDS sa to dialo nielen za účasti televíznych štábov, ale aj svetových celebrít, napríklad Claudie Schifferovej, Gérarda Depardieua alebo Paula Belmonda. Až neskôr vyšlo najavo, že potrebné milióny na takúto nákladnú kampaň vyplatil manažment pochybne sprivatizovaných košických železiarní. HZDS síce aj tieto voľby vyhralo, ale bolo mu to málo platné, lebo vládu už zostaviť nedokázalo.
O štyri roky neskôr sa však v mnohom podobne správala vláda Mikuláša Dzurindu. Jeho SDKÚ išla do volieb v októbri 2002 takmer ako ľavostredová, predtým poschvaľovala viacero návrhov sociálnych zákonov a opatrení a v samostatnej kampani nevystupovala ako proreformná strana s pripravenými povolebnými reštrikciami. Vraj bola pod tlakom ľavicovej SDĽ, ktorá bola s ňou vtedy vo vláde a obávala sa prehry s Ficovým Smerom.
Ale práve vďaka tejto volebnej stratégii, fakticky volebnej korupcii SDKÚ skončila pred Smerom. Vyhralo síce opäť HZDS, ale Mečiar nemal spojencov, a tak vládu zostavoval už druhýkrát Dzurinda. Voliči sa nevedeli vynačudovať, ako rýchlo sa predvolebné sľuby rozplývajú a ako jeho pravicová koalícia – pod heslom ozdravenia verejných financií – ruší jedno sociálne opatrenie za druhým. Takto bol zrušený napríklad Fond náhradného výživného, ktorý nadobudol účinnosť iba od 1. novembra 2002. Novelou zákona o sociálnom poistení prišlo 23-tisíc invalidov o dôchodok alebo im bol výrazne znížený (jej protiústavnosť konštatoval aj Ústavný súd). Tento výpočet by mohol pokračovať. Ostatne, práve Smer ho dlho oplieskaval o hlavy predstaviteľom SDKÚ…
Ťažko sa niečo dokazuje…
Podľa Benátskej komisie narúša volebná korupcia vládnych strán princíp spravodlivej politickej súťaže, lebo znevýhodňuje konkurenčné politické subjekty. Väčšina členských štátov EÚ síce na ňu pamätá vo svojom trestnom zákonodarstve, "účinný boj s ňou však zostáva spoločným problémom“, pripomína jeden zo záverov komisie.
Ako vyplýva z nášho Trestného zákona (znenie paragrafu 336a), trestného činu volebnej korupcie sa dopúšťa ten "kto priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok tomu, kto má právo voliť“, alebo "to v súvislosti s výkonom práva voliť (…) priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo inú osobu prijme, žiada alebo si dá úplatok sľúbiť“, aby volil alebo nevolil určitým spôsobom, alebo nevolil či nezúčastnil sa hlasovania vôbec.
Z toho vidieť, že zákon poníma volebnú korupciu v užšom zmysle tohto slova len ako kupovanie hlasov, uplácanie voliča a postihuje korumpujúceho aj prijímateľa úplatku. Trestná sadzba je rozdielna, v prvom prípade, ak ide o verejného činiteľa a v závislosti od ďalších okolností, môže ísť až o 5 rokov straty slobody.
Začiatkom tohto mesiaca odsúdil špecializovaný trestný súd bývalého primátora Medzilaboriec za tento typ korupcie na peňažný trest 600 eur, ale rozsudok nie je ešte právoplatný. Na základe dostupných informácií išlo o úplatok niekoľko eur za jeden rómsky hlas. Pred šiestimi rokmi obvinili starostu obce Gemerská Polomka, že si kupoval hlasy Rómov za fľašu vodky a za čokoládu alebo kávu. Vyfasoval 300 eur pokuty a podmienečný trest. Pred štyrmi rokmi sa prešetrovalo podozrenie z kupovania rómskych hlasov v Lomničke, do ktorého mal byť zapojený aj bývalý župan Prešovského kraja, ale nič sa nedokázalo.
Pred pár týždňami zadržala NAKA jednu osobu, ktorá prijala úplatok 1 000 eur v rámci volebnej korupcie. Hrozí jej vraj väzenie až na 1 rok. To je asi tak všetko. Pritom už 30 rokov u nás politici pred každými voľbami i po nich deklarujú ako svoju prioritu boj s korupciou. Volebnej korupcie sa to zrejme až tak veľmi netýka.
Vo Veľkej Británii môžu uložiť súdy za kupovanie hlasov dokonca 10 rokov väzenia. Prísne sa tam však trestajú – sadzbou až 5 rokov – aj tzv. nezákonné praktiky vo volebnom procese, ako sú ilegálne príspevky na volebnú kampaň a volebné podvody. Americký politológ Stephen Morris považuje práve uplácanie politikov veľkopodnikateľmi, rôzne tzv. dary na volebné kampane za najzávažnejšie prípady volebnej korupcie. Lebo uplácať a ovplyvňovať voličov môže úspešnejšie ten, kto má na to viac peňazí. "Ibaže práve tieto formy korupcie sa najťažšie dokazovali a naďalej dokazujú,“ konštatuje Morris. My len dodáme, že nielen vo svete, ale že i na Slovensku je to tak.