Aj voľby 1920 sa konali po revolučnom prevrate, ale na rozdiel od volieb 1990 to bolo bezprostredne po vojne a v úplne novom štáte. Predtým žili Slováci ako diskriminovaná menšina v Uhorskom kráľovstve, kde mal rozhodujúce postavenie maďarský národ. Teraz boli s Čechmi sami štátotvorným národom v republike, kde veci verejné si mal spravovať ľud.
Voľby pred 100 rokmi sa na Slovensku vyznačovali aj ďalšími osobitosťami. Chystalo sa tu voliť viac ako 90 percent prvovoličov. V niektorých krajoch takmer polovica z nich nevedela čítať ani písať. Skrátka, boli negramotní. Pre lepšiu predstavu, v súčasných parlamentných voľbách býva len okolo 20 percent prvovoličov. Vôbec prvýkrát v dejinách išli v roku 1920 u nás voliť ženy. Nik si netrúfal odhadnúť, ako a na základe čoho sa bude väčšina prvovoličov rozhodovať. Pozorovatelia to nazvali skokom do tmy.
V Uhorsku sa posledné voľby do tamojšieho snemu (parlamentu) konali v roku 1910, ďalšie sa museli odložiť pre svetovú vojnu a už sa nikdy neuskutočnili. Volebné právo malo v Uhorsku len šesť percent obyvateľstva. Na území Slovenska dokonca ešte menej, lebo platil tzv. majetkový a vzdelanostný cenzus. Čo to znamenalo?
V meste mohol voliť iba ten, kto mal vlastný dom a platil domovú daň, volič z vidieka zase musel vlastniť predpísanú výmeru pôdohospodárskej pôdy a takisto odvádzať z nej štátu príslušnú daň. Existovali aj ďalšie ohraničenia. Volebné právo mali len muži, ktorí dosiahli 20 rokov a minimálne stredoškolské vzdelanie. Tvrdou podmienkou bola znalosť úradného jazyka, čiže maďarčiny. A tak nečudo, že v sneme mali Slováci po voľbách 1910 len troch svojich národných poslancov, hoci na celkovom počte obyvateľov krajiny (vyše 18 miliónov) sa podieľali takmer 11 percentami.
Voľby v Uhorsku boli navyše ľahko manipulovateľné. Volebné urny neexistovali, nešlo sa za plenty, volilo sa verejne, hlasy sa zapisovali – každý volič musel nahlas vysloviť meno kandidáta. Preto poslanec za Stupavský okres kňaz Ferdinand Juriga vo svojej slávnej reči na Uhorskom sneme 19. októbra 1918 žiadal nielen sebaurčovacie právo pre Slovákov, ale jedným dychom i všeobecné tajné volebné právo. "Rozumný a dobrý človek sa kloní vždy k tomu smeru, ktorý dáva viac práva,“ vyhlásil.
Na prvé demokratické voľby však bolo treba ešte pol druha roka čakať.
Šrobár žiadal voľby odložiť
Pred 100 rokmi, presne 29. februára 1920, schválilo Revolučné národné zhromaždenie Ústavu ČSR. Čo to bolo za zhromaždenie? Nevolený dočasný parlament, čosi ako revolučný zbor, ktorý vznikol kooptáciou poslancov politickými stranami ešte v decembri 1918. Ústavu prijali o štvrtej hodine nadránom po úmornom verejnom hlasovaní. Museli 154-krát vstávať z lavíc v pražskom Rudolfíne – kde sídlil parlament – a hlasovať za každé ustanovenie zvlášť. "Niektorí tučnejší pri tomto ústavnom telocviku utierali si veru i pot,“ napísal Slovenský denník.
Už týždeň po prijatí ústavy boli vypísané voľby do oboch komôr Národného zhromaždenia: do jeho Poslaneckej snemovne na 18. apríla a do Senátu na 25. apríla 1920. Pohľad do historického kalendára prezrádza, že oba termíny pripadali na nedeľu a v ten istý deň sa mali aj ukončiť.
Termíny sa nerodili ľahko, viacerí slovenskí politici žiadali ešte počkať alebo vynechať zatiaľ z parlamentných volieb Slovensko. Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre Slovensko, aj Milan Hodža sa pokúšali dosiahnuť aspoň tzv. dočasnú výnimku, čo by znamenalo, že na slovenskom území by to ešte neboli všeobecné voľby, ale viac-menej voľby podľa pravidiel platných v predvojnovom Uhorsku.
"Prejavovali pochybnosti v názore na politickú vyspelosť ľudu,“ približoval ich dôvody na takýto postup Ferdinand Peroutka, vtedajší český, ináč dobre informovaný komentátor politického diania. "Bolo im proti srsti najmä volebné právo žien.“ Vraj sa obávali ovplyvňovania ženského voličstva na slovenskom vidieku "kostolom“. Osobitný problém predstavovala Bratislava, ktorá stále nebola prevažne slovenským mestom a značná časť "Prešporákov“ sa nevedela zmieriť s novými štátoprávnymi pomermi.
Spomínané žiadosti slovenských politikov však Praha neakceptovala, a tak všeobecné, rovné a tajné voľby sa v apríli 1920 mohli prvýkrát konať aj na Slovensku. Napriek tomu neprebehli na celom území ČSR, lebo na Podkarpatskej Rusi, ktorá sa medzitým stala súčasťou republiky, to neumožňovala bezpečnostná situácia (tam sa voľby konali až v roku 1924). Na Spiši, Orave a na sliezskom Těšínsku musel sa najprv, pre spory s Poľskom, uskutočniť plebiscit pod medzinárodnou kontrolou, aby obyvatelia sami rozhodli, do ktorého štátneho útvaru má ich územie patriť.
Všade inde sa však rozbiehala predvolebná kampaň.
Ako predísť revolučnému výbuchu
V ČSR vtedy prechodne vládla tzv. červeno-zelená koalícia (socialisti s agrárnikmi) na čele so sociálnym demokratom Vlastimilom Tusarom, ktorá vzišla z obecných volieb v júni 1919. Tie sa na Slovensku nemohli konať pre vpád červených gárd z Maďarska.
Objavili sa nové politické strany alebo ich odnože. "Vznikali aj efemérne straničky, ktorých jediným zmyslom bolo odobrať voličské hlasy konkurencii,“ postrehla slovenská historička Xénia Šuchová. Niektoré strany vytvárali účelové predvolebné koalície na základe príbuznosti, aby si zlepšili výsledky. Poznáme to aj dnes.
Samostatne išli do volieb strany etnických menšín. Na Slovensku to bola napríklad maďarská a nemecká sociálna demokracia, ktorá však zastrešovala – povedané slovami Šuchovej – "dve úporne súperiace zložky: umiernené reformistické krídlo a radikálnosocialistickú ľavicu“, čiže budúcu komunistickú stranu. To isté však platilo aj o celoštátnej Československej sociálnodemokratickej strane robotníckej (dělnickej, preto skratka ČSSD).
Do volebnej kampane sa zapojilo 23 strán, z toho 9 na Slovensku (ale iba 5 kandidovalo na celom jeho území). Viaceré z nich, celkovo 11, pôsobili celoštátne, čiže aj v Čechách a na Morave. Na rozdiel od Rakúsko-Uhorska, ktoré malo väčšinový volebný systém, v ČSR platil systém pomerného zastúpenia. Ten vyhovoval aj menším stranám, trieštilo to však politickú scénu.
Podľa niektorých politológov sa medzivojnové Československo menilo v dôsledku rozbujneného straníctva na "štát strán“. Česká historička Eva Broklová používa dokonca pre niektoré obdobia prvej ČSR – keď sa ťažisko mocenského systému prenášalo z parlamentu na vládnuce strany – výraz "diktatúra strán“.
Všetky strany zostavovali v marci 1920 kandidačné listiny. Územie republiky bolo rozdelené na 23 volebných krajov (Slovensko z toho na sedem krajov) pre voľby do snemovne a na 13 krajov (z toho boli štyri slovenské) pre voľby do senátu. Pre každý kraj, v ktorom strana kandidovala, musela mať osobitnú kandidátku. Kandidovať mohlo len o tretinu viac osôb, ako bolo mandátov.
Aby kandidačná listina bola platná, musela strana získať najmenej 100 úradne potvrdených podpisov jej budúcich voličov z toho-ktorého volebného kraja. V slovenských krajoch sa požadovalo až 1¤000 podpisov, lebo na Slovensku vtedy stranícky systém, na rozdiel od Čiech a Moravy, iba vznikal.
Do voličských zoznamov bolo na Slovensku zapísaných 1 505 000 oprávnených voličov, viac ako vo voľbách 1910 v celom Uhorsku. Do snemovne mohol voliť občan, ktorý mal aspoň 21 rokov, a zvolený mohol byť každý vo veku najmenej 30 rokov. Pre voľby do senátu bol ešte vyšší vekový limit. Aktívne volebné právo pri voľbách do senátu mal občan od 26 rokov, zvolený doň mohol byť, ak dovŕšil vek 45 rokov.
Čo najviac zamestnávalo vtedy hlavy voličov? Väčšinou boli nespokojní so sociálnou situáciou, krajina sa zmietala v povojnovej hospodárskej kríze, viazlo zásobovanie, vládla drahota a bytová núdza. Dal sa očakávať živelný revolučný výbuch, aj preto boli niektoré vládne strany zásadne proti odkladaniu volieb na Slovensku. Volebná agitácia a propaganda mala odviesť nahromadenú zlobu, utíšiť ľudí a dať im nádej.
Foto: Národní listy 1920
Podcenili sociálnych demokratov
Tomu zodpovedali aj volebné programy strán. "Zdôrazňovali v zásade sociálny, národný a konfesionálny princíp,“ konštatuje Šuchová, ktorá týmto voľbám a ich dôsledkom venovala jeden zo svojich výskumov. "Pri oslovovaní konkrétnej skupiny voličov obyčajne dominoval jeden aspekt, no prelínali sa viaceré a často aj všetky.“
Hlinkovi ľudáci išli do politickej súťaže v bloku s českými lidovcami pod heslom "Za Boha, za národ“. Slovenská samospráva bola jednou z ich volebných tém, ale zatiaľ neprečnievala nad ostatnými témami. Sám Andrej Hlinka vstupoval do volebného zápasu len nepriamo z Prahy, kde bol naďalej internovaný. Trestnému stíhaniu čelil po svojej jesennej tajnej ceste do Paríža na mierovú konferenciu, kde chcel žiadať práve autonómiu pre Slovensko. Napriek tomu kandidoval vo voľbách a onedlho po nich sa mohol vrátiť domov do Ružomberka.
Slovenskí sociálni demokrati mali vtedy ústredie v Prahe. Na svojej krajinskej konferencii 14. marca 1920 však väčšina delegátov dala jasne najavo orientáciu na radikálne riešenie sociálnej situácie. Zatiaľ nezakladali komunistickú stranu, ale neboli od toho ďaleko. "Za slovenskú chudobu!“ – tak znel ich volebný slogan.
Tretím favoritom bol volebný blok agrárnikov – tí hlásali "zľudovenie“ pôdy – a národniarov. Vytvorili ho Vavro Šrobár s Milanom Hodžom. Za svojho hlavného súpera považovali ľudovú stranu, podcenili volebnú stratégiu sociálnej demokracie, a to sa im vypomstilo.
"Ak má byť parlament nástrojom socialistickej republiky, proletariát mu musí vtlačiť svoju vôľu,“ uvádzalo sa vo volebnom programe ČSSD. Je zrejmé, že tieto riadky presadila do dokumentu radikálna frakcia strany, už vtedy orientovaná na Komunistickú internacionálu v Moskve.
Ako napísal o pätnásť rokov neskôr Peroutka, voľby 1920 mali predovšetkým potvrdiť udržateľnosť a životaschopnosť mladého Československa alebo – jeho slovami – "prevahu československého živlu nad maďarským a nemeckým“. Etnické strany vystupovali viac-menej negativisticky voči československej štátnosti.
Strany si navzájom uštedrovali "podpásovky“ a vyčítali volebnú korupciu. Roľnícka strana bola vtedy – ako sme už spomenuli – vo vláde, a tak využila v kortešačkach župné úrady. "Obciam sa zo župných úradov nadiktovalo sto litrov rumu,“ tvrdil neskôr Karol Sidor, popredný funkcionár ľudovej strany. "Museli ho kúpiť a vypiť na väčšiu slávu Šrobárovho nariadenia o odalkoholizovaní Slovenska.“ Šrobár totiž ako minister pre Slovensko zakázal výčap liehovín a už v auguste 1919 zrušil nariadením všetky liehovary na našom území. O to viac sa ich sem potom dovážalo z českých krajov.
Agrárnici a najmä sociálni demokrati kritizovali zase ľudákov za to, že viedli kampaň s pomocou cirkvi a duchovenstva. „Volebná agitácia v kostoloch je neprípustná!““ pripomínal titulok na prvej strane Robotníckych novín. Agrárnici podozrievali ľudákov z maďarónstva a z tajnej spolupráce s Budapešťou, ba fabrikovali podvrhy, ktoré to mali dokumentovať. Jeden sa objavil v Slovenskom denníku dokonca v deň volieb 18. apríla.
Pre zmenu agrárnej strane veľmi uškodil tragicky prípad v obci Rumanová pri Hlohovci. Proti štrajkujúcim poľnohospodárskym robotníkom tvrdo zasiahli četníci, dvoch dôverníkov pritom zastrelili. Darmo opakovali, že ich k tomu donútila druhá strana a že sa len bránili. Prípad sa začiatkom apríla 1920 dostal do parlamentu, líder sociálno – demokratickej opozície Josef Stivín nazval Šrobára "krvavým diktátorom Slovenska“.
"Ženo slovenská, voľ národne“
Prieskumy volebných preferencií sa vtedy ešte nerobili, niektoré denníky však prinášali volebné odhady svojich nemenovaných expertov. Denná tlač však bola takmer všetka stranícka, vydávali alebo financovali ju jednotlivé politické strany. Podľa toho potom vyzerali aj tieto "prognózy“. Vyjadrovali želanie vlastníkov novín.
Starosti so zabezpečením volebnej účasti neboli ani zďaleka také ako dnes, lebo bola vtedy povinná. Od tejto povinnosti zákon oslobodzoval len občanov starších ako 70 rokov alebo vážne nemocných. A ďalej ľudí, ktorí sa nemohli do miesta voľby dostaviť pre dopravné alebo iné neprekonateľné prekážky. Okrem týchto výnimiek sa neúčasť na voľbách trestala. Trestne stíhateľné boli dokonca prípady, keď volič prišiel do volebnej miestnosti, ale odmietol odovzdať hlasovací lístok. V okrese Olomouc jeden občan pred komisiou vyhlásil, že voliť nemôže, lebo nepozná všetkých kandidátov na listine. Preto im vraj nemôže odovzdať svoj hlas (možnosť preferenčného hlasovania vtedy ešte nejestvovala). Súd mu neskôr za to vymeral 500 korún pokuty a 25 dní väzenia. Tento príklad uvádza český historik Josef Mlejnek.
Osobitnú pozornosť venovali strany ženám prvovoličkám. "Ženo slovenská, voľ národne, voľ len tých, ktorí chcú tvoje blaho a blaho Československej republiky,“ vyzývali noviny "štátotvorných“ strán. Denník Slovák, ktorý patril ľudovej strane, zastával skôr názor, že žena sa má venovať domácnosti a nie politike. Podľa štatistík bolo v roku 1920 zamestnaných z každej tisícky slovenských žien iba 186. Na kandidačných listinách strán bolo žien ako šafranu. Vo volebných krajoch Trnava, Banská Bystrica a Prešov – ani jedna…
V Čechách sa očakávalo, že sociálna demokracia zopakuje svoje víťazstvo z obecných volieb aj vo voľbách parlamentných, ale že tak výrazne zvíťazí aj na Slovensku, to bolo prekvapením. Dostala 510-tisíc hlasov, zatiaľ čo agrárnici len 242-tisíc a ľudáci 235-tisíc. "Prosocialistickým“ hlasovaním slovenskí voliči podľa Šuchovej manifestovali "nielen ľavicové zmýšľanie, ale najmä očakávania od budúcej vlády“.
Sklamaní boli najmä ľudáci, rátali na Slovensku aspoň so 60-percentným ziskom hlasov (ako neskôr priznal Sidor) ušlo sa im sotva 18 percent.
"Budeme pracovať vo dne v noci dovtedy, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, slovenské a kresťanské,“ vyhlásil Hlinka po návrate z internácie.
Narodnie noviny, blízke národniarom nazvali výsledky katastrofou a úvodník Matúša Dulu mal názor Červená záplava.
Pražskí komentátori hodnotili ako najväčší klad volieb na Slovensku porážku ľudákov. Peroutka však dvíhal výstražne prst nad volebnými ziskami menšinových strán, nemeckých i maďarských. "V štáte, kde až tretinu hlasov získali strany národnostných menšín, musí mať každá vláda k nim zvlášť obozretný pomer.“
Po voľbách sa v Prahe obnovila vláda "červeno-zelenej“ koalície na čele s Vlastimilom Tusarom, ale vydržala len sedem mesiacov. Čiže do rozkolu v sociálnej demokracii a do osamostatnenia sa komunistov. Ich predvolebné sľuby sa ukázali ako nesplniteľné.
Boli to nezvyčajné voľby s výsledkami, ktoré sa do zániku prvej ČSR už na Slovensku nezopakovali. Podľa zistení sociológa Vladimíra Krivého nadpolovičná väčšina hlasujúcich voličov už v nasledujúcich voľbách podporovala strany kriticky zamerané proti jestvujúcemu štátnemu zriadeniu a strany s nedemokratickými prejavmi…