Cito, longe fugeas, late redeas. Tak znelo v latinčine varovanie pred veľkými epidémiami počas stredoveku. V preklade: Utekajte rýchlo a ďaleko, vráťte sa neskôr. Útek sa vtedy považoval za jediný účinný liek na prudké horúčkovité ochorenie s fatálnymi následkami, akým bol mor.
Prvá známa veľká epidémia moru prepukla na pomedzi Ázie a Európy ešte okolo roku 540. Bolo to uprostred rozkvetu Východorímskej (Byzantskej) ríše za vlády cisára Justiniána I., preto nákazu vedú v historických análoch pod názvom Justiniánsky mor. Postupne sa rozšírila na celé Stredomorie a Apeninský polostrov.
Tie hrôzostrašné časy sa niesli v znamení biblických siedmich morových rán. Začalo sa to ničivými zemetraseniami, pokračovalo zmenou klímy, neúrodou a hladomorom. Ak máme veriť americkému historikovi Kyleovi Harperovi, tak niekoľko rokov, počnúc rokom 536, boli „roky bez leta", jedny z najchladnejších za celé obdobie holocénu, čiže mladších štvrtohôr. Séria sopečných erupcií, aká sa nevyskytla za tri tisícročia, spôsobila prudký pokles teploty ovzdušia na celej Zemi.
Akoby toho bolo málo, nasledovala porážka Byzantskej ríše vo vojne s Peržanmi a skazu dovŕšila zhubná infekcia. V hlavnom meste ríše, v Konštantínopole (Carihrade), vraj mor usmrtil polovicu obyvateľov. Kroniky zaznamenali 5-tisíc až 10-tisíc obetí denne, sám cisár Justinián sa mal ocitnúť na prahu smrti. Mor sa navyše stal endemickým, čo znamená, že po opadnutí prvej vlny sa po niekoľkých rokoch v určitých cykloch vracal, a to počas ďalších dvoch storočí.
Mor teda kosil Európanov opakovane, ale prvá vedecky doložená pandémia tohto ochorenia, čiže epidémia rozšírená na niekoľkých svetadieloch, dokázateľne zasiahla náš kontinent v roku 1348. Podľa odhadov spôsobila záhubu 23 miliónov ľudí, čo bola tretina obyvateľstva vtedajšej Európy.
Čiernej smrti navzdory
Pľúcny mor nazvali vtedy čiernou smrťou, lebo telá niektorých postihnutých sa pokrývali čiernymi škvrnami. Postupne sčerneli predovšetkým končeky prstov a ušných lalôčikov, keďže odumreli pre poruchu cievneho zásobovania a podkožné krvácanie. Odborne sa tomu hovorí akrálna nekróza. „Čierna" však v tomto prípade mala vyjadrovať aj smútok a nešťastie.
Stojí za zmienku, že prvý podrobnejší popis stredovekej morovej epidémie podal slávny Giovanni Bocaccio, a to v úvode svojej zbierky roztopašných noviel Dekameron „Jeden občan sa štítil druhého, takmer žiadny sused sa nestaral o druhého, príbuzní sa buď vôbec nestýkali, alebo len zriedka, aj to iba na diaľku," písal Bocaccio, „ba čo ešte horšie a skoro neuveriteľné – otcom a matkám sa ošklivilo navštevovať a opatrovať svoje deti."
Pľúcny mor nazvali čiernou smrťou, lebo telá niektorých postihnutých sa pokrývali čiernymi škvrnami.
Podobne to vykresľuje kronikár 14. storočia Agnolo di Tura zo Sieny (stredné Toskánsko): „Otec opúšťa syna, žena – muža, brat – brata. Nebolo možné nájsť niekoho, kto by pochoval mŕtvych zo súcitu, ale ani za peniaze. Ja sám som vlastnými rukami pochoval pätoro svojich detí."
Hrdinky Dekameronu, sedem zámožných mladých žien, ktorých príbuzní sa stali obeťami nákazy, ušli z Florencie na vidiek. Vzali so sebou služobníctvo a troch priateľov a v lone prírody si potom rozprávali šteklivé príbehy. Dohodli sa, že neprepadnú smútku, preto ich príbehy sú plné humoru, radosti zo života a erotiky.
Autor však priznal, že ani vidiek neostal ušetrený pred epidémiou: „V roztrúsených dedinách a na poliach umierali chudobní roľníci s rodinami, umierali bez akéhokoľvek vyšetrenia lekármi a bez opatery… Hynuli nie ako ľudia, ale takmer ako dobytok."
Človek si útekom na vidiek azda zachránil alebo aspoň predĺžil život, zároveň však prispieval k šíreniu infekcie do ďalších oblastí či štátov. Utekali totiž nielen zdraví ľudia, ale aj nakazení.
V Európe čierna smrť vyčíňala v rokoch 1348 – 1350, najprv však prepukla v Ázii, a to o 15 rokov skôr. Americký historik William McNeill na základe štúdia starých čínskych záznamov zistil jej prvotné ohniská v centrálnej Číne, pričom za najzávažnejšie ohnisko označil provinciu Chu-pej, kde v decembri minulého roku zistili aj prvých nakazených koronavírusom SARS – CoV-2.
Ako to, že „cesta" nákazy do južnej Európy trvala v stredoveku až 15 rokov? Svet nebol ani zďaleka taký prepojený ako v súčasnosti. Kto vtedy cestoval z Európy do Číny? Marco Polo, jeho nasledovníci a obchodníci na Hodvábnej ceste.
Akýmsi ,mostíkom" medzi Áziou a Európou bol v tom čase Krym s veľkým obchodným strediskom v meste Kaffa (dnes Feodosia). Kaffu mali v dlhodobom prenájme Taliani, presnejšie Janovská republika. V kritickom čase však medzi Janovčanmi a Tatármi vznikol konflikt, ktorý viedol k obliehaniu mesta. Miestnym Tatárom prišla na pomoc mongolská armáda a práve ona priniesla na polostrov morovú nákazu.
Následne sa nákaza dostala z Krymu na Apeninský polostrov s jeho vtedajšími mestskými štátmi a ďalej do Európy. Na naše územie dorazil niekedy v lete 1349. Vo Viedni čierna smrť usmrcovala do 200 ľudí denne (opevnené mesto malo vtedy okolo 20-tisíc obyvateľov).
Na následky moru zomrela aj manželka uhorského kráľa Ľudovíta I. a dcéra českého kráľa Karola IV. Čierna smrť nerozlišovala medzi urodzenými pánmi a pospolitým ľudom. Všetci si pred ňou boli viac-menej rovní. Ale tým, že vo veľkom kosila aj medzi panstvom a úradníctvom, len znásobovala chaos v mestách a celých štátoch, lebo pomaly nemal kto organizovať a riadiť hospodárstvo i ďalšie sféry života.
Za vysokú úmrtnosť však mohla najmä nízka úroveň poznania, zdravotnej starostlivosti a hygieny. Ani učené hlavy tej doby nevedeli nič o pôvodcoch nákazy a možnostiach liečby ochorenia. Dobová veda označovala za príčinu čiernej smrti otravu "skazeným vzduchom“, v ktorom jedovaté výpary a vodné pary vraj vytvárali „morový jed“. Preto sa odporúčalo vetrať miestnosti v dome s postihnutými ochorením. Najlepšie tak, že ráno sa poroztvárajú okná na východnej strane a večer – na severnej…
Liečitelia radili vykurovať miestnosť borievkou, dubovým lístím, kadidlom, myrhou, dávať na rozpálené uhlie ruže, fialky, ružovú vodu s octom či gáfrovníkom. Lekári v neskorších štádiách ochorenia púšťali pacientom žilou.
Mali aspoň základnú predstavu o tom, ako sa nákaza šíri? Ak vychádzame z textov Agnola di Tura, tak si mysleli, že šíri sa vzduchom a cez oči. Mor sa všeobecne považoval za trest Boží. Možno sa potom čudovať, že morovú epidémiu sprevádzala za týchto okolností v stredoveku kolektívna hystéria? Panický strach z nákazy dosiahol dnes nepredstaviteľné rozmery.
Biely kríž takmer na každom dome
Utiecť pred morom nestačilo, preto mestá časom prijímali rôzne opatrenia. Benátky ako prvé v Európe vymysleli vlastný systém ochrany pred čiernou smrťou Nakazených odvádzali z mesta preč na miesta, kde mali zomrieť. Návštevníci, ktorí do Benátok priplávali, nesmeli opúšťať kotviace lode 30 dní, neskôr dokonca až 40 dní, čiže quranta giorni (tak vzniklo slovo karanténa). Podľa historikov táto ochrana celkom dobre fungovala, na rozdiel napríklad od Janova, ktorý nepodnikol podobné opatrenia.
Hoci pandémia moru z rokov 1348 – 1350 sa už nezopakovala, morové epidémie otriasali Európou i Uhorskom aj neskôr. Za najväčšiu sa považuje Veľký londýnsky mor v rokoch 1665 – 1666. Nákaza prichádzala do Európy zvyčajne z Orientu (tento pojem vtedy zahŕňal aj Ďaleký východ), najčastejšie cez Sýriu a Stredomorie. Možno aj preto v prevencii hralo významnú úlohu orientálne korenie. Ľudia si dávali do úst klinček, ktorý sa považoval za účinnú ochranu.
Rúška v dnešnej podobe sa ešte nepoužívali, zato už počas morovej epidémie v Londýne nosili zberači mŕtvol kukly podobné vtáčím hlavám s mohutným zobákom a okuliare. V tom plátennom zobáku bola natlačená zmes korenia – klinček, rozmarín, majorán, medovka – ktoré malo zabrániť vniknutiu infekcie do tela. Okuliare vraj slúžili na zamedzenie kontaktu sietnice s „morovým vzduchom“.
Podunajskú ríšu, a teda aj Uhorsko, postihol mor od 14. storočia najmenej päťkrát. Najmä epidémia v rokoch 1678 – 1681 si vyžiadala obrovské obete. Vo Viedni zomrelo vtedy takmer 20-tisíc obyvateľov vrátane šiestich lekárov z celkového počtu 22. V Bratislave čierna smrť vyhasila životy 12-tisíc ľudí, tretinu všetkého obyvateľstva. Podobne dopadli mestá na Spiši a v Šariši.
Vôbec posledná morová epidémia prepukla na našom území v roku 1711. Mestá poučené predchádzajúcou nákazou medzitým vydali nariadenia na zlepšenie hygienických podmienok, práce však postupovali pomaly. Cisárskym nariadením z roku 1710, čiže rok pred poslednou epidémiou, sa zriaďoval na hraniciach monarchie morový kordón. Tvorila ho sieť karanténnych staníc (zadržiavali osoby aj tovar až na 40 dní), vojenských i civilných ozbrojených stráží, ktoré mali prepúšťať iba prominentných utečencov. Niekoľkých trúfalých pašerákov na výstrahu obesili priamo pri ceste.
Historik Ján Adam, ktorý sa zaoberá týmto obdobím na východnom Slovensku, pripomína, že sanitárny kordón vznikol aj na poľskej hranici a boli prijaté ďalšie opatrenia, šíreniu nákazy na území Slovenska však nezabránili. Dôsledkom bol podstatný pokles počtu obyvateľstva, väčší ako pred tromi desaťročiami.
Do Bratislavy prenikol mor v roku 1712, ale nákaze tu definitívne odzvonili až na jar 1714. Zomrelo síce „len“ 3 860 postihnutých ochorením, bola to však znovu takmer tretina obyvateľstva, lebo mesto zdecimované už predchádzajúcou morovou epidémiou malo na začiatku ďalšej sotva 13-tisíc obyvateľov.
Bratislavu obkolesilo cisárske vojsko, radní dali zatvoriť všetky mestské brány. V tom čase sa už viedli pomerne presné záznamy o priebehu epidémie. Zachoval sa napríklad údaj o ďalších 1 561 nakazených, ale zachránených pacientoch v meste, čo je dosť vysoký počet. Ich uzdravenie možno zrejme pripísať aj na konto zvýšenej odolnosti organizmu, ale aj zlepšenej liečby a mestskou radou prijatých protiepidemických opatrení. Opísal ich vtedajší bratislavský lekár Teofil Ränner.
Mesto rozdelili na zdravotné okrsky, každý mala na starosti dvojica zvolených mešťanov. Denne museli kontrolovať všetky domy, poznamenať si zdravotný stav každej osoby, a keď vzniklo podozrenie, že niekto ochorel, ihneď privolať lekára. Ten rozhodol, kto bude presunutý do lazaretu. Ostatní v nakazenom dome ho museli opustiť a presunúť sa do karanténnej stanice, hoci ešte žiadne príznaky ochorenia nejavili.
Šaty chorých sa spálili, dezinfekcia miestností a ďalších priestorov sa vykonávala dymom z borovíc. Vydymovali sa celé ulice a štvrte. O rozsahu epidémie pred 300 rokmi svedčí údaj, že z 878 bratislavských domov bolo 680 označených bielym krížom, symbolom morovej nákazy
V meste platil zákaz všetkých masových podujatí, v tej dobe to boli najmä trhy, cirkusy, zábavy, ale aj bohoslužby a púte. Pre nebezpečenstvo čiernej smrti však v októbri 1712 predčasne rozpustili aj korunovačný snem pri príležitosti nástupu Karola VI. na uhorský trón. Pripomíname, že Bratislava bola vtedy korunovačným mestom.
Obmedzenie pohybu a uzavretie všetkých miest, kde sa zhromažďujú ľudia, patrí medzi dôležité opatrenia aj v súčasných tzv. protipandemických plánoch. Keď sa u nás koncom roku 2005 uvažovalo, čo by mali úrady podniknúť v prípade zmutovania vírusu vtáčej chrípky a jej následného rozšírenia, odborníci navrhovali dočasne zakázať diskotéky, divadelné a filmové predstavenia, športové podujatia.
Nežijeme v stredoveku, ale…
Ale vráťme sa o tri storočia späť. V Bratislave zomrel posledný človek na mor koncom januára 1714, na Záhorí umierali aj neskôr. Cisár povolil slobodný obchod s Uhorskom až vo februári 1716.
Koľko ľudí zomrelo na území Horného Uhorska (dnešného Slovenska), to sa nevie. Odhady, podľa ktorých počet obyvateľstva poklesol až o dve tretiny, považuje J. Adam za zveličené, rovnako údaje z obecných kroník. Dôsledky nákazy však označuje aj on za strašné.
Svedčia o tom aj morové stĺpy, ktoré preživší začali stávať na pamiatku obetí strašnej nákazy z verejných zbierok po celom Slovensku. Jeden taký je aj v Bratislave na Rybnom námestí. Medzi najkrajšie patrí nitrianska Immaculata a v Banskej Štiavnici stojí zase najväčší barokový morový stĺp v strednej Európe.
Bola to posledná pandémia moru, neskôr sa v Európe vyskytovali už len jeho lokálne prejavy – naposledy to bolo v Moldavsku v roku 1828 – a epidémie sa presúvali čoraz viac do Ázie.
V roku 1894 objavil Švajčiar Alexander Yersin morového bacila (po svojom objaviteľovi dostal názov Yersinia pestis). O dva roky neskôr sa preukázalo, že na človeka ho prenášajú vpichom blchy z potkanov a krýs. O rok bola na svete aj očkovacia látka.
Neskôr sa ukázalo, že mor má rôzne podoby. Jeho tzv. bubonická forma sa prenáša na človeka priamym kontaktom s blchou morovou, zatiaľ čo pľúcny môr sa šíri medzi ľuďmi vzduchom kvapôčkami infekcie, ktoré vykašliavajú nakazení. A práve táto forma moru, čierna smrť, ako ju nazvali v stredoveku, stále vyvoláva spory v odborných kruhoch. Napríklad britskí epidemiológovia Susan Scottová a Christopher Duncan prišli relatívne nedávno s teóriu, že mohla byť spôsobená vírusom podobným ebole, a nie baktériou.
Dodnes nie je celkom objasnené, čo vlastne zapríčinilo ústup čiernej smrti z európskeho kontinentu (vyskytuje sa už len v Ázii a Afrike). Podľa niektorých autorov sa prejavila sila preventívnych opatrení. Zásadne sa zlepšila mestská hygiena. Aj v slovenských mestách sa postupne objavila síce primitívna, ale účinná kanalizácia a uličné dláždenie.
Ďalší odborníci uvádzajú ako možné vysvetlenie získanú odolnosť tunajšieho obyvateľstva voči moru a zníženú schopnosť morových bacilov vyvolávať ochorenie. Napokon existuje aj teória o vplyve klimatickej zmeny na oslabenie ničivej sily morových epidémií.
Aj po stáročiach sa však v Európe udržala „morová mentalita". Máme ju takpovediac v génoch, prejavila sa počas medializácie vtáčej chrípky alebo ochorenia SARS pred 17 rokmi a jej známky vidno i teraz po správach o postupujúcej nákaze označovanej najnovšie skratkou COVID-19.