V pomlčkovej vojne sa bojovalo o spojovník

Táto epizóda v dejinách česko-slovenských vzťahov vošla do análov ako tzv. pomlčková vojna. V skutočnosti sa v nej bojovalo o spojovník, nie o pomlčku. Pomlčka rozdeľuje, kým spojovník spája. Zdanlivo jazykovedný, či skôr pravopisný, spor ovládol pred 30 rokmi politickú scénu a odštartoval proces rozpadu spoločného štátu.

06.04.2020 06:00
Inaugurácia prezidentky, Rudolf Schuster Foto:
Rudolf Schuster (na snímke z júna 2019) spomína, že Havel v Lánoch zdôraznil, že účastníci opustia zámok, až keď sa dohodnú na novom názve štátu.
debata (14)

Pripomeňme najprv, čo všetko sporu predchádzalo. „Nech sa náš spoločný štát menuje Československá republika." Týmito slovami uviedol Václav Havel ešte 23. januára 1990 (len štyri týždne po svojom zvolení za prezidenta) návrh ústavného zákona, ktorým sa z názvu bývalej federácie vypúšťalo slovo „socialistická“.

Proti tomu slovenská strana nenamietala. Problém videla v inom a jeho podstatu vari najlepšie vystihol o niečo neskôr historik Milan Zemko, v tom čase jeden z predstaviteľov VPN. „Toto znenie názvu štátu je síce tradičné, ale zodpovedá práve tradícii, ktorú sa už desaťročia snažíme prekonať – tradícii unitárneho štátu," napísal. „Skutočná federácia musí byť zrejmá aj z názvu štátu."

Ôsmeho februára 1990 vyjadrilo predsedníctvo Slovenskej národnej rady znepokojenie nad spôsobom prípravy viacerých zákonov federácie. O týždeň nato slovenská vláda vedená Milanom Čičom priamo navrhla, aby sa názov spoločného štátu písal so spojovníkom, a to buď ako „Republika Česko-Slovensko" alebo „Federácia Česko – Slovensko". A oheň bol zrazu na streche.

Návrat k L'etat tchéco–slovaque?

Predpokladá sa, že všetko by prebehlo oveľa pokojnejšie, keby Havel svoj návrh zákona najprv konzultoval s hlavnými politickými hnutiami – OF a VPN a najmä s národnými orgánmi – SNR a ČNR Spoľahol sa však iba na svojich poradcov. V pamätiach mu to vyčítal vtedajší podpredseda slovenskej vlády za VPN Vladimír Ondruš.

Keď niektorí poslanci Federálneho zhromaždenia (celoštátneho parlamentu) prezidenta upozornili, že jeho návrh musí prejsť normálnou procedúrou počnúc parlamentnými výbormi, bol očividne sklamaný.

Havel opakoval, že nenavrhuje nič iné, len sa vrátiť s k pôvodnému názvu z čias vzniku následníckych štátov, ktoré vznikli na troskách habsburskej monarchie, a ten znel Československá republika. Lenže na Slovensku sa hneď našli znalci, ktorí to spochybnili: A nebola to náhodou Česko–slovenská republika? Nepísala sa už vtedy so spojovníkom? Aj v parížskych mierových zmluvách z rokov 1918¤–¤1920 sa predsa nový štátny útvar nazýval „L'etat tchéco–slovaque“ a „Tchécho–Slovaquie".

V tejto podobe sa názov mladého štátu vyskytoval spočiatku v mnohých obmenách aj doma. Napríklad na prvej poštovej známke vytlačenej podľa návrhu slávneho maliara Alfonsa Muchu čítame POŠTA ČESKO-SLOVENSKÁ.

Koncom februára 1920 však Národné zhromaždenie schválilo novú ústavu, ktorá zmenila pôvodný názov štátu Česko-Slovensko na Republiku československú. Už bez spojovníka. Poslanecký Slovenský klub v parlamente to mlčky toleroval.

Pražská vláda túto zmenu presadila na medzinárodnej úrovni o štyri roky neskôr. Chcela takto aj navonok manifestovať, že väčšinu v novom štáte, pozostávajúcom aj z početných menšín – predovšetkým nemeckej a maďarskej – tvorí jeden národ „československý“.

Keď teda Čičova „vláda národného porozumenia" navrhla 14. februára 1990, aby sa názov štátu písal so spojovníkom, vychádzala práve z týchto historických faktov a z analýzy, ktorú jej pripravili členovia Slovenskej historickej spoločnosti. Predložila pritom dva možné varianty: „Republika Česko-Slovensko“ a „Federácia Česko-Slovensko“.

Čakalo sa, ako na postoj Bratislavy zareaguje oficiálna Praha, ale tá mlčala a ani v českých médiách takmer tri týždne nebolo o slovenských výhradách a protinávrhoch ani zmienky. Malo sa na ne zabudnúť?

Miloš Zeman ako Šalamún

Prišiel 1. marec 1990 a vládny návrh podporila aj Slovenská národná rada. O päť dní nato zasadala v Prahe Česká národná rada, ktorá schválila Havlove návrhy a odmietla návrh SNR na názov spoločného štátu Federácia Česko – Slovensko, resp. Republika Česko – Slovensko. Niečo také sa stalo prvýkrát v dovtedajšej histórii vzájomných vzťahov.

Dôvody nesúhlasu rozoberali neskôr české médiá. Autori najčastejšie argumentovali tým, že názov pripomína Čechom udalosti neblahej pamäti z jesene 1938. Poukazovali na to, že oficiálny názov Česko-Slovenská republika niesol štátny útvar v období od jesene 1938 do jari 1939. Vznikol teda po mníchovskej dohode a viedenskej arbitráži, po oklieštení ČSR o Sudety a juhoslovenské okresy.

Ako reagoval na slovenský protinávrh prezident Havel? Pokúšal sa hľadať kompromis a 16. marca podal parlamentu nový návrh. Štát mal podľa neho niesť oficiálny názov Republika česko-slovenská. So spojovníkom, ale bez veľkých písmen oboch častí krajiny. Zároveň však podporil návrh skupiny poslancov Federálneho zhromaždenia, ktorí prišli s názvom Československá federatívna republika. Nepoprel tým do istej miery svoj vlastný?

Slovensko odpovedalo protestmi, zatiaľ skôr individuálnymi. V Bratislave začali hladovku dvaja mladí inžinieri Milan H. a Martin R. Žiadali, aby v novom názve štátu bol spojovník a Slovensko sa v ňom písalo s veľkým „s“. lebo len takýto názov mohol podľa nich vyjadrovať "rovnoprávne postavenie a suverenitu oboch národov“.

Na spoločnej schôdzi federálneho parlamentu 27. marca 1990 sa teda rozhodovalo medzi prezidentovým a poslaneckým návrhom, oba však neprešli buď v jednej, alebo druhej komore. Nasledovalo tzv. dohodovacie konanie. Po dlhom rokovaní spravodajca dohodovacieho výboru (a dnešný český prezident) Miloš Zeman prišiel so zdanlivo šalamúnskym riešením. Nový názov spoločného štátu , čiže Česko-slovenská federatívna republika nech sa píše so spojovníkom iba na Slovensku. V Čechách a na Morave sa má písať bez neho, teda ako Československá federatívna republika.

Skrátka, aj vlk sa naje, aj ovca ostane celá. Už parlamentná rozpráva o Zemanovom návrhu bola veľmi búrlivá, pričom na seba narazili aj niektorí slovenskí poslanci.

Napríklad Ján Bakšay za VPN varoval, že spojovník v názve štátu na Slovensku sa môže stáť „odrazovým mostíkom separatistických hnutí“. Kontroval mu poslanec za KSS Pavol Bagin: „Názov Československo bez spojovníka je pozostatkom čechoslovakizmu, ktorý pred svetom spochybňuje existenciu slovenského národa."

Václav Havel a Alexander Dubček. Havel v roku... Foto: TASR/AP, Dusan Vranic
Havel a Dubček 1989 Václav Havel a Alexander Dubček. Havel v roku 1990 navrhoval, aby názov štátneho zväzku znel Československá republika.

Zašlo to až tak ďaleko, že chorý prezident musel 29. marca opustiť nemocničné lôžko a dať sa odviezť do parlamentu, kde vyzýval poslancov, aby riešenie prijali „vzhľadom na medzinárodné aspekty" čo najrýchlejšie a „pokiaľ možno už dnes“.

Federálne zhromaždenie schválilo nový názov štátu ešte v ten istý deň podľa Zemanovho návrhu. „Tak sa zrodil paškvil, aký nemá obdobu ani v medzinárodnom práve, ani v geografii či kartografii," napísal vo svojej spomienkovej knihe spisovateľ a diplomat Anton Hykisch. „Kodifikoval nerovnoprávnosť za každú cenu."

Búrka nevôle sa z parlamentu preniesla do ulíc.

Riešenie zoči-voči koltom

V Bratislave na Župnom námestí, kde vtedy sídlila Národná rada, sa ešte vo štvrtok 29. marca 1990 podvečer konala protestná demonštrácia. Jej účastníci skandovali rôzne heslá: „Chceme pomlčku a veľké es!“ „Slovenskí poslanci vo Federálnom zhromaždení zradili!" „Vymeňte ich!". Poslancov za VPN, ktorí v celoštátnom parlamente hlasovali za Zemanov návrh, demonštranti obvinili zo zrady národných záujmov.

Na druhý deň zasadalo vedenie Národnej rady a prijalo vyhlásenie, v ktorom vyjadrilo poľutovanie nad tým, že Federálne zhromaždenie neakceptovalo návrhy slovenskej strany. Okrem toho navrhlo spoločne rokovanie federálnych a národných orgánov s prehodnotením prijatého názvu republiky.

Protesty na Župnom námestí však pokračovali aj v piatok, ale zhromaždeným už nešlo o „pomlčku". Z davu zaznievali iné heslá – za samostatné Slovensko. Ale radikalizovala sa aj česká verejnosť. Jej časť odmietla „pomlčku“, kým ďalšia podpisovala petície za to, aby sa parlament „venoval dôležitejším veciam“.

V utorok 3. apríla 1990 sa zišli predsedovia oboch národných vlád, aby upokojili situáciu. Podľa Petra Pitharta, vtedy českého premiéra, spor o spojovník iba nedostatočne vystihoval „hĺbku nahromadených problémov, komplexov a nedorozumení oveľa zásadnejšieho charakteru“. Zároveň vyzval slovenskú stranu, aby ,„pokojne a zrozumiteľne vyložila skutočnú podstatu svojich starostí o národné bytie“.

Milan Čič súhlasil s názorom, že spor o názov štátu je len „špičkou ľadovca“, ale ani tento problém podľa neho netreba odsúvať do budúcnosti, ak sa hladina verejnej mienky má upokojiť. Navrhol čo najskôr, ešte pred schválením vykonávacích predpisov k novému zákonu, nájsť riešenie pre jednotný názov spoločného štátu v oboch národných republikách.

Už o dva dni, 5. apríla večer sa na zámku v Lánoch u prezidenta zišli predstavitelia najvyšších federálnych i národných ustanovizní, dovedna 22 politikov, ale prizvali aj jazykovedcov. Slovensko tam reprezentovali okrem predsedu SNR Rudolfa Schustera a premiéra Milana Čiča ešte Ján Budaj (vtedy už aj podpredseda SNR) a minister spravodlivosti Ladislav Košťa, ale prítomný bol aj Alexander Dubček, predseda federálneho parlamentu.

Schuster spomína, že Havel na úvod stretnutia všetkým s vážnou tvárou oznámil, že zámok opustia, až keď sa dohodnú na novom názve štátu. Dve mladé ženy, ozbrojené koltmi „zavesenými prekliato nízko" (obe z Havlovej ochranky), zamkli dvere rokovacej miestnosti znútra a zostali stáť pri nich.

Potom každý za svoju inštitúciu mal predložiť návrh na zmenu názvu. Dubček prvý prišiel s návrhom Česká a slovenská federatívna republika (ČSFR), ktorí všetci napokon po polnoci prijali s jedinou úpravou. Všetky slová v tomto názve sa budú písať s veľkými písmenami.

Predzvesť ďalších zmien

Ale ani to ešte nebol koniec „pomlčkovej" kalvárie. Definitívnu bodkou dalo za ňou až Federálne zhromaždenie 20. apríla 1990. Prijalo názov, na ktorom sa dohodli účastníci nočného rokovania v Lánoch.

„Postavili sme sa, tlieskali a začali sme spievať hymnu ČSFR," napísal o tom Schuster. „Mnohým z nás sa pri spievaní tisli slzy do či. Bola to udalosť, na ktorú nezabudnem do smrti."

V republike sa konečne rozhostil pokoj, ale nič už nebolo také ako predtým. Medzitým sa totiž odohrali udalosti, ktoré veštili nové napätie a ďalšie, teraz už ďalekosiahle zmeny. Sformovala sa Slovenská národná strana a občianske združenia (napr. Štúrova spoločnosť), ktoré sa netajili zámerom dosiahnuť osamostatnenie Slovenska.

Už onedlho sa začal boj o kompetencie národných republík a federácie, o jej maximálne uvoľnenie a o nové usporiadanie štátoprávnych vzťahov. O pol druha roka spoločný štát prestal fungovať. A zakrátko zanikol.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #Václav Havel #Alexander Dubček #rozdelenie Česko-Slovenska