Foto: Archív
Prezident Václav Havel chcel nanešťastie jedným ústavným zákonom meniť nielen názov, ale hlavne symboly štátu, ktorý mu bol tak nečakane zverený do opatery. Na Slovensku súhlasili s jeho názorom, že päťcípa hviezda nad hlavou českého leva, na hrudi ktorého sa od roku 1960 objavili plamienky namiesto tradičného slovenského znaku, je „heraldickým nezmyslom". Na druhej strane sa tu s ostrou kritikou stretol Havlov návrh umiestniť do centra znaku federácie moravskú orlicu ako „motív naše dva národy spájajúci".
„Návrh, ktorý dával znak Moravy do srdcovej polohy – a teda toto územie označil za štátne najdôležitejšie – nemohol nevzbudiť široký údiv," tvrdí historik Anton Hrnko, ktorý sa venuje aj heraldike. Koncom januára 1990 prišiel s protinávrhom: na jednej strane znaku český lev, na druhej slovenský dvojkríž a nič viac!
Politická reprezentácia Slovenska upozornila celoštátne inštitúcie na to, že podľa ústavného zákona o federácii patria otázky štátnych symbolov národných republík do kompetencie národných orgánov. A hneď aj začala konať. Prvého marca 1990 schválili poslanci Slovenskej národnej rady (vtedy sa volala ešte tak) zákon, podľa ktorého štátny znak Slovenskej republiky tvorí „na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia".
Na tomto zasadnutí SNR sa rozpútala diskusia aj o ďalších štátnych symboloch a predovšetkým o štátnej hymne Slovenskej republiky. Niektorí poslanci, napríklad architekt Viliam Volko, boli proti tomu, aby sa ňou stala pieseň Nad Tatrou sa blýska. „Nepáči sa mi, že v nej spievame, že Slováci ožijú, že Slovensko dosiaľ tvrdo spalo," dôvodil Volko a dodal: „Vari Slovensko stále spí? A na aké to blesky, hromy čakáme, aby ho prebudili?"
Poslanec Rudolf Hamerlík navrhol, aby slovenskou hymnou bola hymnická pieseň Kto za pravdu horí. Prítomný minister vnútra Vladimír Mečiar pripustil, že sa aj touto možnosťou vo vláde zaoberali, ale ju neodporúčajú, lebo „lebo je na motív nemeckej piesne, i keď slová sú naše. Po dlhých diskusiách v médiách a v troch parlamentoch (dvoch národných a jednom federálnom) sa napokon štátnym znakom spoločného štátu stal štvrtený štít. Tento znak vydržal až do zániku čs. federácie o dva roky.
Čo sa týka slovenskej hymny, definitívne sa o nej rozhodlo až v rámci príprav na vznik samostatného Slovenska. Dovtedy existovala len ako časť česko-slovenskej hymny s jednou slohou piesne od Janka Matušku v povojnovej úprave českého skladateľa Václava Trojana. Podľa rozhodnutia z jesene 1992 mala mať dve slohy. Prišlo aj k menšej zmene v texte piesne. Namiesto „zastavme sa, bratia", spievame odvtedy „zastavme ich, bratia,“ čo zodpovedá rukopisnej podobe piesne.
Jej nová hudobná úprava vyšla z rekonštrukcie skíc skladateľa Alexandra Moyzesa, ktoré kompletizoval skladateľ Ladislav Burlas. V polovici decembra 1992 hymnu nahrala Slovenská filharmónia.
Svojho času sme sa vtedy 80-ročného skladateľa spýtali, či nemal iné ponuky, napríklad upraviť do podoby štátnej hymny pieseň Hej, Slováci. „Nie, to bola predsa hymna Slovenského štátu,“ odpovedal majster Burlas. „Jej melódia naviac veľmi pripomína hymnu chorvátskych ustašovcov. Od toho treba rýchlo preč. A zhudobniť niečo úplne iné, na to vtedy nebolo ani času,“ podčiarkol.