„Moja nebohá mama, za slobodna Ružena Mesíková, sa narodila v roku 1909 a bola najstaršia zo štyroch detí,“ hovorí pani Olena. „Mala veľmi dobrú historickú pamäť a často nám rozprávala svoje spomienky. V čase španielskej chrípky mala osem rokov, takže tieto spomienky a jej niekdajšie priame svedectvo je staré sto rokov.“
Rodina, v ktorej vyrastala Ružena Mesíková so svojimi troma súrodencami Teodorom, Jolanou (mama známeho odborníka na víno Fedora Malíka) a Ivanom ostala po prvej svetovej vojne bez otca živiteľa. Hoci bol učiteľom, osvieteným človekom a mal štyri deti, musel narukovať medzi prvými a hneď na začiatku vojny padol v Haliči. Vojnová vdova ostala sama so štyrmi deťmi a do toho prišla pandémia španielskej chrípky. Všetky štyri deti ochoreli.
„Mama spomínala ako ona, o rok mladší brat, o dva roky mladšia sestra i najmladší braček ležali v posteli so španielskou chrípkou. Lieky, samozrejme, neboli žiadne, iba bylinky. Medzi ľuďmi sa však šírilo, že prežije len ten, kto bude jesť mastné mäso – a veľa. A k tomu treba piť víno!“ spomína na rozprávanie svojej mamy Ruženy Olena Šustykevičová. „A tak vraj všetci ležali v posteli, napchávali sa pečenou husacinou a veru aj deti pili riedené víno. Malo to svoju logiku, pretože ľudia boli po vojne podvyživení a husacina bola vtedy relatívne prístupná, mnohí chovali husi, spočiatku pre perie, neskôr aj pre mäso. A víno, to vplývalo aj na dušu, navyše dnes vieme, že obsahuje antioxidanty…“ Svoju úlohu iste zohralo aj to, že rodina v tom čase žila vo vinárskej oblasti v Modre.
Šírilo sa aj to, že kto chce prežiť, nesmie za nijakú cenu prechladnúť. Iste, prechladnutie mohlo oslabiť imunitu, ktorá by o to menej vzdorovala nebezpečnému chrípkovému vírusu. Deti sa veľmi báli o mamu, ktorá bola nútená chodiť von, aby sa postarala o hospodárske zvieratá. Vtedy sa po krajine pohybovalo veľa tulákov. Ľudia sa ešte stále po vojne odkiaľsi kamsi vracali a vlastné nohy boli najprístupnejším dopravným prostriedkom. Mnohí prešli pešo aj viacero krajín. „Mama spomínala, že v tom období, kde sa vzala, tu sa vzala, objavila sa u nás mladá žena. Zoslalo ju samo nebo, lebo mamina mama, čiže moja babka, už nevládala a pandémia silnela. Akú dohodu uzavreli, neviem, ale starala sa o zvieratá, varila a piekla chlieb.“
Ako dlho bola v rodine, to sa už pani Olena nedozvedela, ale vraj odišla v čase, keď sa už deti zotavovali z choroby. Jedného dňa napiekla naposledy chlieb a naraz jej nebolo. Zobrala si vraj peceň chleba a jediný veľký nôž a už o nej nikdy v živote nepočuli. Všetci piati – mama Ružena aj štyri deti – prežili a nikto z rodiny, ani ďalšia generácia, nikdy nemával chrípku. Mama pani Oleny sa stala historičkou a tvrdila, že na obrovskej úmrtnosti počas španielskej chrípky sa podpísali vtedajšie podmienky: stres a podvýživa po vojne, množstvo tulákov, vysoká koncentrácia ľudí v táboroch, preplnené nemocnice. Osveta a hygiena boli ešte len v plienkach."
Podľa Kroniky medicíny španielska chrípka zasiahla v rôznych krajinách 15–50 % obyvateľov a šírenie ochorenia nepochybne uľahčila vojna. V Európe nebolo krajiny, ktorá by ostala ušetrená. Postihnutí boli predovšetkým dospelí medzi 20. a 45. rokom života a celkový počet mŕtvych sa odhaduje na 20 miliónov. Je vyšší ako počet tých, čo padli počas 1. svetovej vojny. V tom období navyše vypukla aj epidémia detskej obrny a austrálskej encefalitídy (epidemického zápalu mozgových blán).