Kvetná nedeľa sa v roku 1945 slávila 25. marca. V ten deň začali vojská 2. ukrajinského frontu pod velením maršala Rodiona Malinovského mohutnú ofenzívu, ktorá vošla do dejín ako „bratislavsko-brnianska operácia". Vojská Červenej armády na pravom krídle frontu spolu s rumunskými jednotkami generála Nicolae Dascalesca prekročili Hron a predierali sa k rieke Nitra. V rovnakom čase hlavné sily Malinovského zoskupenia už postupovali smerom na Bratislavu. Noviny ľudáckych radikálov Gardista priniesli v rovnaký deň obsiahly referát o sobotňajšej manifestácii v Trnave. Rečnil na nej minister vnútra Alexander Mach. „V týchto časoch je rozhodujúce, aby slovenský národ prejavil vôľu so zbraňou v ruke brániť si svoj štát,“ zdôraznil. Zároveň vyzdvihol spojenectvo s Hitlerovým Nemeckom a odsúdil všetkých, čo podporujú ruský boľševizmus alebo „londýnsky gangsterizmus“.
V čase, keď Mach povedal tieto slová, musel už vedieť, že v Banskej Bystrici práve prebiehajú pouličné boje. O druhej hodine popoludní sovietske a rumunské jednotky oslobodili mesto pod Urpínom od nacistických okupantov, ktorí ho obsadili hneď po potlačení Povstania v októbri 1944. O týždeň neskôr, presne 31. marca na Bielu sobotu, vyšiel naposledy Slovák, denník umiernených ľudákov. Priniesol úvahu šéfa Úradu propagandy, spisovateľa Tida J. Gašpara: „Skutočnosť, v akej nás nachádza tohtoročná Veľká noc, je taká, že nášmu národu prichodí zase trpieť,“ napísal. „No práve v tomto utrpení nesmieme prestať veriť, že je to cesta cez novú Golgotu k novému víťazstvu,“ dodal.
Na čo sa ľudácki pohlavári ešte spoliehali? Po prehratej bitke v Ardenách hitlerovci inkasovali už len prehry a ustupovali na všetkých frontoch. Dúfali azda, že obrat vo vojne prinesie nasadenie nemeckých tajných zbraní?
Prvého apríla popoludní na veľkonočnú nedeľu obsadili jednotky Červenej armády náš Malý Rím. „Ruská jazda napádala všetky ustupujúce nemecké jednotky a po krátkom, ale rozhodujúcom boji bola Trnava oslobodená,“ zaznamená miestny kronikár.
Čo za jazda? Jazdecko-mechanizovaná skupina generála Issu Plijeva. Jej jadrom bolo kozácke vojsko, neboli to však povestní donskí kozáci, títo pochádzali až od riek Amur a Ussuri na ruskom Ďalekom východe.
Trnava padla, ale o niektoré obce v okrese bolo treba ešte zabojovať. Napríklad 20 kilometrov od mesta vzdialené Dechtince obsadzovali jednotky Červenej armády opakovane a definitívne ich oslobodili až 6. apríla. Nemci tam mali vybudované silné opevnenia. Neďaleké Kátlovce opustili preto už o tri štyri dni skôr a stiahli sa za tieto opevnenia. Kátlovský kronikár podrobne opísal, čo sa vtedy dialo: „Celé bohoslužby sa na veľkonočnú nedeľu niesli v znamení obáv a strachu. Tento strach dosiahol vrchol, keď sa rozšírila správa, že Nemci berú civilov so sebou. Väčšina mužov rýchlo opustila dedinu a záchranu hľadala v poli.“
Strach mal vtedy veľké oči, ale oprávnene. Ako v básni: „Všetkého sme sa báli./Jačania sirén, zatemnených nocí,/toho, že môžbyť nebudeme,/i toho, že sme boli./
Na Veľkonočný pondelok Kátlovce zamreli v očakávaní Rusov. Väčšina obyvateľov dediny prežila „noc pred frontom“ v pivniciach a vo vopred zhotovených úkrytoch niekde v záhradách. Nemecké jednotky medzitým vzdali ďalšie mestá: Dunajskú Stredu, Hlohovec, Galantu, Sereď. A čo sa vtedy dialo v Bratislave?
Foto: TASR, Martin Baumann
Prečo Bratislavu nezničili
V meste na Dunaji platil zákaz nočného vychádzania a zatemnenie od 20.00 do 6.00 h. Bratislavčania si už pomaly zvykli na život v pivniciach. Lepšie sa zdržiavať stále tam, ako každú chvíľu utekať pri leteckých poplachoch do krytu. Denník Slovák ešte vo svojom poslednom vydaní poradil čitateľom, že „okná proti tlaku vzduchu najlepšie zachránime tak, keď jedno – vnútorné alebo vonkajšie – okno vyberieme a uložíme na bezpečné miesto“.
Rozhlas na Bielu sobotu priniesol výzvu úradov opustiť do 16. hodiny mesto. Evakuáciu odporúčali všetkým miestnym Nemcom, ale aj ostatným obyvateľom – civilistom, najmä seniorom, matkám s deťmi v prvom rade.
Už na druhý deň, teda na Veľkonočnú nedeľu, odcestovala z Bratislavy aj slovenská vláda; akoby chcela ísť príkladom. Najprv si to nasmerovala do Holíča a potom cez Skalicu a Brodské do Rakúska. Podobne sa zachovali takmer všetci exponenti režimu. Špičky Hlinkovej gardy aj s rodinami si našli útočisko v Riede, zatiaľ čo Tiso s vládou v Kremsmunsteri.
Cez sviatky už bombardovanie neustávalo a dokonca aj spisovateľka Zuzka Zguriška (vlastným menom Ľudmila Dvořáková-Šimonovičová), známa svojou odvahou, sa presťahovala vo vile na Palisádach z izieb do pivnice. Ako neskôr napísala, za lôžko jej tam slúžili vrecia so zemiakmi.
V Bratislave už nejazdili električky, 2. apríla prestala tiecť voda, a teda nebolo čím hasiť požiare z bombardovania. Zastavili plyn a vypli elektrinu, bez ktorej sa nedajú spustiť sirény, aby ohlásili letecký poplach. Ale načo hlásiť, keď výbuchy „kaťuší“ počuť až v centre mesta? Hitler ešte v polovici decembra 1944 nariadil pripraviť Bratislavu na dlhodobejší odpor. Mesto sa malo stať nedobytnou pevnosťou „Festung Pressburg“. Takmer štyri mesiace budovali Nemci a pracovne nasadení Bratislavčania jeho tri obranné línie. Nemci chceli brániť mesto aspoň šesť týždňov, čomu zodpovedali aj zásoby, ktoré tu zhromaždili. Nielen muníciu, ale aj pohonné hmoty.
Pevnosť však dokázala odolávať náporu Malinovského vojsk iba necelé tri dni. Jednotky Wehrmachtu sa radšej dali na ústup, aby sa neocitli v kliešťach, ktoré obchvatom Bratislavy zo severu zatvárali kozáci v sedle. „Armádna jazdecko-mechanizovaná skupina generála Plijeva síce útočila severnejšie, ale dostala sa viac na západ," vysvetľuje vojenský historik František Cséfalvay. Nemci museli rýchlo ustúpiť, v opačnom prípade by im červenoarmejci odrezali poslednú ústupovú cestu na Malacky.
Je to zároveň jedno z vysvetlení, prečo nestihli Bratislavu zničiť. Existuje aj iné: Červená armáda mala rozkaz mesto, pokiaľ možno, uchrániť pred osudom Budapešti, ktorá zostala po jej útoku vo februári 1945 ležať v ruinách. S prosbou šetriť Bratislavu navštívila v polovici marca štáb maršala Malinovského v maďarskej metropole delegácia Slovenskej národnej rady, ktorá vtedy sídlila v Košiciach.
„Malinovskij s nami rokoval ako s partnermi, hoci o nadchádzajúcej operácii sa ani nezmienil," spomínal Anton Rašla, vtedajší zástupca povereníka pre veci vojenské. Kým cez maďarské územie postupovali sovietske vojská ako cez nepriateľskú krajinu, Slovensko už považovali za súčasť obnovenej spojeneckej Československej republiky, a tak sa tu aj správali. O rozdielnom prístupe sovietskeho velenia k bojom na území Maďarska svedčí aj nápis na medaile „Za dobytie Budapešti“. Čiže nie za oslobodenie.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Problém spočíval v inom, že totiž nižší velitelia niekedy nevedeli rozlíšiť, kedy sú ešte na maďarskom, a kedy už na juhoslovenskom území, pričlenenom na jeseň 1938 k horthyovskému Maďarsku. Tak prichádzalo k známym excesom, podľa historika Dušana Kováča sa však na našom území vyskytovali neporovnateľne zriedkavejšie a velitelia za ne vojakov aj prísne postihovali.
Napriek tomu mnohí Slováci očakávali príchod „Rusov" s veľkými obavami. Najmä prívrženci ľudáckeho režimu a kolaboranti mali prečo sa strachovať, ale ďalší boli skôr obeťami propagandy, ktorá ich dlho kŕmila strašidelnými príbehmi o ukrutnostiach páchaných „červenými“ v Maďarsku. U nás najčastejší zo spomínaných excesov sa týkal náramkových hodiniek „Davaj časy!" („Daj mi hodinky!„) Niektorí vojaci ich mali nasadené od zápästia po lakeť a k tomu ešte plné vrecká. „Hodinky ich fascinovali nie tým, že ukazovali čas, ale že tikali,“ spomínal nebohý Jozef Dostal z Bratislavy. A dodal: „Pripadali mi ako deti.“
Ale niet sa čomu veľmi čudovať, ak si všimneme sociálno-demografickú skladbu Malinovského oddielov. Výrazné zastúpenie v nej mali príslušníci stredoázijských a zakaukazských národov, pričom pochádzali z najširších vrstiev. Hlavne pre nich znamenal dotyk so strednou Európou zrážku civilizácií.
Prehrávajúci nacisti na konci marca 1945 podmínovali všetky významné budovy v Bratislave a napojili ich na jednotný odpaľovací systém. Žijúci pamätníci aj historici sa stále rozchádzajú v názoroch, čo zabránilo odpáleniu. Bola to prekvapivosť a rýchlosť útoku, alebo sa domácim odbojovým skupinám podarilo predísť najhoršiemu? Predpokladá sa, že významnú úlohu tu zohral spravodajský oddiel Červenej armády Zarubežnyj s domácimi odbojovými skupinami.
Najhoršiemu zabránil aj prekvapujúci útok Dunajskej flotily pod velením kontradmirála Gregorija Cholosťakova. Štvrtého apríla paľba deviatich pancierových lodí z Dunaja príslušníkov Wehrmachtu a festungbataliónov (pozostávali z uväznených vojakov) nepriateľa riadne zaskočila, ešte viac výsadok sovietskej morskej pechoty.
Nemci nestihli zničiť ani vodné a energetické zdroje Bratislavy. Už dva dni po útoku malo mesto elektrinu aj pitnú vodu. Hitlerovci ponechali napospas svoje muničné sklady, ktoré sa tak dostali do rúk Červenej armády. A zďaleka nie všetci stihli ustúpiť – takmer 5-tisíc padlo do zajatia.
Bitka o Bratislavu trvala iba tri dni, boje to však boli tuhé. Predovšetkým o Prievoz, Dynamitku a železničnú stanicu. Fašistom sa síce nepodarilo zanechať mesto v troskách, odrezali ho však od Petržalky, keď vyhodili do vzduchu jediný most – vtedy mal meno po Milanovi R. Štefánikovi. Ruské „kaťuše" zase zvalcovali Vysokú a Dlhú ulicu.
Aj ľudské obete boli nemalé: počas bojov o Bratislavu zahynulo 120 civilistov, približne 450 nemeckých a 720 sovietskych vojakov. Tí ležia v hroboch na bratislavskom Slavíne.
Bola tu ešte druhá Dukla
Začiatkom apríla 1945 oslobodila Červená armáda v súčinnosti s rumunským a československým vojskom už väčšinu slovenského územia. Od východokarpatských priesmykov sa však front dvíhal pomaly, takmer 200 dní a s dlhými prestávkami. Takmer dva mesiace stál v Liptove a na Orave, ale aj tam sa nakoniec pohol a práve 4. apríla museli Nemci definitívne opustiť Liptovský Mikuláš. Pri ňom sa treba pristaviť a nielen preto, že mesto oslobodili rovnaký deň ako Bratislavu. Bolo to už opakované oslobodenie v priebehu jedného mesiaca.
Možno aj preto Moskva „zabudla" 4. apríla 1945 vypáliť delostrelecké salvy na počet oslobodenia Liptovského Mikuláša sovietskymi vojskami, hoci spravidla takto oslavovala dobytie oveľa menších sídiel. V tamojšej tlači bola síce na druhý deň stručná zmienka, ale o akomsi „Mikuláši pri Vrbici".
O bitke pri Liptovskom Mikuláši sa v serióznej literatúre píše ako o druhej Dukle, až také ťažké a krvavé to boli boje. Mesto po dlhom obliehaní dobyli 3. marca najprv jednotky sovietskej 24. gardovej (tzv. železnej) divízie. Ale už o týždeň sa ho znovu zmocnili Nemci, konkrétne ich 320. divízia. Zlom nastal 10. marca 1945, keď 24. gardová sovietska divízia dostala rozkaz presunúť sa z Liptovského Mikuláša v smere hlavného úderu. V meste ju mala vystriedať 1. brigáda čs. armádneho zboru. Striedanie dopadlo nie práve najlepšie…
Stratu mesta draho zaplatil najmä armádny zbor. Ako spomínal Alfréd Ressel, vtedy jeden z najvyšších dôstojníkov zboru, veľa mŕtvych a zranených mala štvrtá brigáda, formovaná zo slovenských, narýchlo vycvičených odvedencov, i ďalšie brigády, ktoré nimi doplnili. Do zbrane ich povolávali už na oslobodenom území východného Slovenska vo februári a marci 1945. Vzhľadom na potreby zboru prešli minimálnym, len 12-dňovým výcvikom.
Nepriateľ po opätovnom obsadení Liptovského Mikuláša jasal. Veliteľ divízie von Kiliani vydal rozkaz, v ktorom citoval Adolfa Hitlera: Boh žehná iba tým, ktorí bojujú. A 12. marca prišiel do Liptovského Mikuláša aj minister vnútra Slovenského štátu Šaňo Mach, aby blahoželal víťazom. Boje však pokračovali. Metropolu Liptova druhýkrát a definitívne oslobodili od fašistov 4. apríla 1945 spoločne sovietske a československé jednotky.
Zdalo by sa, že štvrtý apríl sa už vtedy pýtal do zoznamu pamätných dní. Veď znamenal oslobodenie Slovenska, hoci na severozápade pokračovala vojna ešte niekoľko týždňov. Vláda obnovujúcej sa Československej republiky síce dočasne sídlila v Košiciach, ale postupne sa rozbiehala činnosť úradov aj v Bratislave a preberalo sa riadenie štátnej správy na Slovensku.
Ale ani výročiam oslobodenia samotnej slovenskej metropoly sa u nás dlho nevenovala žiadna pozornosť. Napríklad v roku 1950 sa konali veľké oslavy oslobodenia Prahy s vojenskou prehliadkou na Václavskom námestí, ale v Bratislave sa pripomenulo len 5. výročie zrútenia Tisovho režimu. Dá sa to vysvetliť zrejme len tým, že hlavným mestom štátu bola „stovežatá".
Určitým medzníkom pre oslavy oslobodenia Bratislavy bol 4. apríl 1960, keď odhalili pamätník na Slavíne. Ale medzi pamätné dni v kalendári sa tento dátum nedostal ani v roku 1968, ani v časoch normalizácie a ani po roku 1989. Pred 13 rokmi to dával do pozornosti už zosnulý Jozef Žatkuliak z Historického ústavu SAV, ale u kompetentných jeho myšlienka nezískala väčšiu podporu.
Možno teraz padne na úrodnejšiu pôdu pri príležitosti 75. výročia oslobodenia.