Liptovský Mikuláš nezaslúžene v tieni Bratislavy

Foto: SITA, Radoslav Maťas

Pomník padlých vojakov Červenej armády, Liptovský Mikuláš Pomník padlých vojakov Červenej armády v Liptovskom Mikuláši.

Bola to len náhoda či zhoda okolností, že Liptovský Mikuláš a Bratislava boli oslobodené ten istý deň, alebo išlo aj o určitú koordináciu postupu jednotiek dvoch frontov?

Na prvý pohľad to vyzerá na náhodu. V skutočnosti prioritná bola strategická a operačná koordinácia postupu vojsk 2., 3. a 4. ukrajinských frontov. Hlavný stan vrchného velenia (tzv. Stavka) – najvyšší orgán strategického vedenia sovietskych ozbrojených síl – považoval v tom čase za nevyhnutné v záujme zabezpečenia úspechu rozhodujúcej operácie na berlínskom smere najprv poraziť veľké nepriateľské zoskupenia v Československu, v západných regiónoch Maďarska a v Rakúsku. Jednotky 2. a 4. frontov mali počas útočných operácií Ostravskej a Bratislavsko-brnianskej prakticky dokončiť oslobodenie Československa. Ak by sa front nepohol na juhu Slovenska a v južnom Poľsku, nepohol by sa ani pri Mikuláši. Nemecké velenie bolo prinútené „skrátiť front“, ako eufemisticky označovalo ústup. Takže náhodnosť zhody v dátume má veľmi malú pravdepodobnosť

Prečo práve o Liptovský Mikuláš sa pred 75 rokmi zvádzali také urputné a krvavé boje? Vari nemeckému veleniu až tak veľmi záležalo na udržaní tohto mesta?

Odpoveď úzko súvisí s predchádzajúcou otázkou. Boje pri Liptovskom Mikuláši prebiehali medzi dvoma hlavnými strategickými smermi na samostatnom, vedľajšom smere, a to so všetkými dôsledkami, vrátane nasadenia síl a prostriedkov, doplňovania, zásobovania atď. Rozhodujúce boli oba strategické smery: Varšava – Berlín i Budapešť – Viedeň. Nemecké velenie si bolo veľmi dobre vedomé významu bojiska pri Liptovskom Mikuláši z hľadiska prikrytia vzdialených prístupov k ostravskému priemyselnému priestoru. Preto sa tu nemecké jednotky tak úporne bránili až do posledného možného okamihu.

Sovietske jednotky spolu s 1. českoslo­venským armádnym zborom obsadili Mikuláš už začiatkom marca 1944, mesto však nadlho neudržali. Údajne v tom zohrali úlohu aj alkohol a zrada.

Keď padla Banská Bystrica tiež sa vzápätí objavili správy, že to bolo preto, lebo režimisti otvorili krčmy, nalievali zadarmo a vyskytla sa zrada. Podobné chýry sa objavili aj po strate Liptovského Mikuláša v bojoch od 3. do 10. marca 1945. Skutočné príčiny však boli iné. Mesto dobyli 3. marca jednotky 24. streleckej divízie Červenej armády, ktorú veliteľ 18. armády generál Anton Gastilovič pridelil k 1. čs. armádnemu zboru. Ale dominantné výšiny na severe Háj a Nicovo a na juhu obec Iľanovo zostali v nemeckých rukách. Nebezpečenstvo obkľúčenia jednotiek v meste bolo veľké. Veliteľ 18. armády preto nariadil preskupenie a striedanie jednotiek. Do rána 10. marca. 1945 mali vojaci nášho zboru vystriedať sovietsku divíziu, ktorá mala prejsť do druhého sledu. Pri striedaní v noci z 9. na 10. marca sa vyskytli zásadné nedostatky. Niektoré československé jednotky prišli do nových postavení neskoro a, naopak, sovietske odišli bez dôsledného odovzdania úseku.

Foto: archív Oldřicha Vaněka

Oldřich Vaněk Oldřich Vaněk.

Práve v tejto súvislosti niektorí priami účastníci bojov, napríklad Vilém Sacher v spomienkovej knihe, pripisujú určitú vinu alkoholu. Citujem Sachera: „Obvyklý postup narušilo to, že spolu s mestom vojská dobyli aj liehovar a jeho bohatý sklad."

Ľudská pamäť je nespoľahlivá, stiera priestorové i časové údaje a vytvára tak legendy. Je viacerými svedectvami doložené, že počas bojov o mesto a jeho okolie zostali tunajšie liehovary zatvorené. Rôznym „odkrývačom" dejín však uniká niečo iné, že totiž na železničnej stanici v Liptovskom Mikuláši počas marcových bojov stálo niekoľko cisterien s rafinovaným liehom, ktoré Nemci nestihli odviezť. Z otvorov po strelách lieh voľne vytekal a viacero vojakov sa po jeho požití vyradilo z boja, pričom s ťažkými následkami. Určite to však nemalo vplyv na stratu mesta 10. marca 1945, resp. malo podstatne menší vplyv ako nedostatočné utajenie vlastnej činnosti a slabé spravodajské zabezpečenie frontového pásma.

Z čoho zrejme ťažil nepriateľ.

Samozrejme, bojovými líniami prenikali ním vysielané skupiny pronemecky orientovaných obyvateľov so spravodajskými úlohami. V meste pôsobili exponenti režimu, Hlinkovej gardy a HSĽS; v horách na okolí mesta mali Nemci množstvo vynikajúcich pozorovateľní. To však nebolo ešte všetko. V meste, dobytom 3. marca 1945, zostalo množstvo ukrytých nemeckých vojakov.

Čs. armádny zbor utrpel v bojoch o Liptovský Mikuláš veľké straty, podľa niektorých zdrojov najväčšie za celú svoju históriu. Dalo sa im predísť, nebyť chýb velenia?

Strata života každého jedného človeka vo vojne je rovnakou stratou, či išlo o Liptovský Mikuláš, alebo o osadu na východe Slovenska. To po prvé. A po druhé – po vojne je každý generálom. Takže merať, že niekde boli straty väčšie ako inde, je len aritmetika. Mieru víťazstva nemožno merať počtom obetí. Cena života je všade rovnaká a jeho strata rovnako bolestivá. Keď sme pri číslach. V historizujúcej literatúre a publicistike sa často sa opakuje, že sloboda pri Mikuláši bola vykúpená krvou 4¤560 vojakov armádneho zboru. Na vojenskom cintoríne na Háji je pochovaných 1¤369 príslušníkov zboru, povstaleckých vojakov a partizánov, a to nielen z Liptova. Už tu je evidentný rozpor. Treba si tiež uvedomiť, že údaje o stratách v sebe zahŕňajú počty padlých, ranených, nezvestných a zajatých. Chyby určite boli. Lenže my ich posudzujeme z dnešného pohľadu a pohodlia obývačky. Bez ohľadu na vtedajšiu reálnu situáciu a nutnosť okamžitých rozhodnutí. A rýchlo nachádzame „vinníkov“. A odsudzujeme…

Mal by sa 4. apríl stať pamätným dňom v kalendári na znak oslobodenia Bratislavy, Liptovského Mikuláša a vlastne celého Slovenska?

Oslobodenie Vyšného Komárnika malo pre jeho obyvateľov rovnaký význam ako oslobodenie Bratislavy pre jej obyvateľov. V tom zmysle sú si veľké mestá s malými dedinami rovné a ich oslobodenie rovnako dôležité. Takže 4. apríl by bol „iba" symbolom tohto oslobodenia.