Ovčie (plané) kiahne prekonali v detstve mnohí z nás, toto však boli pravé alebo čierne. Podstatne nebezpečnejšie, lebo často sa končili úmrtím nakazeného. Najmä deti na ne zomierali, a to i v panovníckych rodoch. Aj dve mladšie dcéry cisárovnej Márie Terézie sa stali obeťami čiernych kiahní.
V Anglicku kedysi dávno bolo toto ochorenie dokonca najčastejšou príčinou detskej úmrtnosti. Postihovalo však tiež dospelých – v roku 1694 zomrela naň anglická kráľovná Mária II. Stuartová. Vo Francúzsku sa stal v roku 1774 obeťou kráľ Ľudovít XV.
V súčasnosti sa už vie, že pôvodcom pravých kiahní je neviditeľný zabijak vírus variola. Pred niekoľkými storočiami však lekári ani netušili, čo spôsobuje epidémie, ničivé priam ako pľúcny mor. Preto veľa obetí bolo aj medzi zdravotníkmi.
Priebeh ochorenia veľmi pripomínal chrípku alebo terajší COVID-19. Prvé príznaky sa ukázali až po týždni, niekedy až po štrnástich dňoch. Choroba sa spočiatku prejavovala triaškou, nevoľnosťou, bolesťami hlavy a kašľom. A pri kýchnutí sa nákaza v tomto štádiu šírila kvapôčkami do okolia.
U pacienta nasledovala horúčka a po jej opadnutí sa mu na koži začali vyhadzovať vyrážky, ktoré sa postupne menili na pľuzgiere. V ťažkých stavoch bolo nimi posiate celé telo chorého a aj jeho vnútorné orgány, najmä pľúca, žalúdok a črevá. Pre veľké bolesti sa nemohol vôbec hýbať. Pupence obsahovali infekčný sekrét a pukali. V tejto fáze ochorenia sa nákaza prenášala aj fyzickým dotykom. Asi týždeň po vysypaní vyrážok sa vrátila horúčka, ktorú nezriedka ukončila smrť v dôsledku zlyhania obehu. Ak nakazený prežil, pupence sa menili na červené chrasty, po ktorých ostávali na koži hlboké jazvy. Takto zohavená zostala na celý život ďalšia z dcér Márie Terézie, ktorá sa volal Mária Alžbeta.
Mohla byť ešte šťastná v nešťastí, lebo napríklad počas epidémie pravých kiahní začiatkom 18. storočia zomieral v podunajskej monarchii každý druhý nakazený.
Ako Myjavčania „ohradili neštovicu“
Vtedajšia medicína bola bezmocná, lekári odporúčali rôzne kúpele a obklady. Pospolitý ľud sa v zúfalstve utiekal k mágii a bosoráctvu.
Historik a folklorista Július Bodnár zaznamenal ešte začiatkom 20. storočia rozprávanie starousadlíkov na myjavských kopaniciach, ako sa tam kedysi zariekali pravé kiahne. Volali ich „neštovicami" ako Česi, a bosorku „začitavačkou". Tá krúžila špendlíkom okolo pupenca, aby „ohradila tú neštovicu, nech sa ďalej nerozmáha“. Tak to urobila deväťkrát, nakoniec fúkla na boľavé miesto a povedala: „Jak nemáš byt tolká, jako myjavský kostel, ani sa tu nestel, jak nemáš byt tolká jak naša pec, tak it tu odry preč." Bosorka to odriekala, „začitavala" tri razy od začiatku.
Na Orave matky liečili kiahne u svojich detí „chladením", obkladmi namočenými v cmare. Pupence natierali stuchnutými vajcami, ktoré mali zabrániť jazvám po odpadnutí chrást. Niekedy v prvej polovici 19. storočia to zaznamenal spoluzakladateľ slovenského národopisu Ján Čaplovič. O kiahňach sa vtedy hovorilo, že sú ako láska a postihnú každého. Vydesená verejnosť začínala veriť povere, že s kiahňami sa človek rodí, približuje situáciu česká historička Daniela Tinková.
Územie dnešného Slovenska zasiahli rozsiahle epidémie pravých kiahní najmä na rozhraní 17. a 18. storočia, v rokoch 1677 – 1678 a 1719 – 1720. Zdá sa, že práve ony zrodili premožiteľov ich pôvodcov. Jeden z najväčších pochádzal z Prešova.
Kto je schopný lekár
V Prešove bol vtedy mestským lekárom (fyzikusom – ako sa vtedy hovorilo) ani nie 30-ročný ročný Ján Adam Rayman. Univerzitu v holandskom Leidene skončil v roku 1712 dizertačnou prácou s názvom O základoch priebehu rozmanitých chorôb a ich rozmanitej liečbe. Medicínu študoval u slávneho profesora Hermana Boerhaaveho a mal lákavú ponuku prevziať lekársku prax vo Vroclave. Vrátil sa však do rodného Prešova. Čo ho k tomu viedlo?
Podľa zistení slovenského historika medicíny a lekárnictva Antona Bartunka, ktorý zatiaľ najhlbšie preskúmal životné osudy nášho hrdinu, rozhodnutie mladého Raymana ovplyvnilo viacero okolností. Jednak smrť jeho nevlastného otca, ktorý dovtedy viedol rodinnú lekáreň v Prešove, a zrazu bola opustená. A potom vidina možnosti povýšenia prešovského evanjelického kolégia na školu univerzitného typu s lekárskou fakultou.
V nasledujúcich rokoch vykonával Rayman lekársku prax, viedol lekáreň a výskumne sa venoval infekčným chorobám, predovšetkým kiahňam. Ich epidémie sa totiž do jeho kraja pravidelne vracali. Navyše ohrozovali v prvom rade deti a Rayman sa krátko po návrate z Holandska oženil s dcérou jedného prešovského kolegu. Narodilo sa im postupne sedem detí, ktoré boli v tých časoch najviac ohrozené vírusom pravých kiahní.
Zrejme aj to viedlo Raymana, aby sa venoval aj meteorológii. Ako prvý v Uhorsku začal pravidelne zaznamenávať stav počasia. Meral teplotu a vlhkosť vzduchu, množstvo zrážok, smer a silu vetra a hľadal súvislosti s výskytom a priebehom epidémií. Poprel názor, že ich príčiny treba hľadať v kvalite ovzdušia, zároveň však konštatoval: „Počasie prispieva zhoršeniu ochorenia."
Pôvodcu nákazy síce neodhalil, ale s jej prejavmi a následkami sa rozhodol popasovať. „Schopný lekár nemusí poznať pôvod a pôsobenie zla, keď vie s ním múdro a starostlivo zaobchádzať," napísal Rayman.
Súčasne študoval všetky dostupné zdroje o liečbe nebezpečného ochorenia vo svete. Dozvedel sa, že niektoré orientálne národy sa chránia pred nákazou kiahňami tak, že obsah pľuzgierov chorého nanesú pod kožu zdravému jedincovi. Takto postupovali už liečitelia v starodávnej Číne, neskôr metódu prevzali Turci.
Keď na jeseň 1720 pliaga znovu zasiahla Prešov a nakazil sa aj Raymanov päťročný syn, bol už rozhodnutý a svoju 2,5-ročnú dcérku Máriu Alžbetu zaočkoval proti pravým kiahňam. Ako to urobil, popísal o niekoľko mesiacov vo vedeckom časopise Vroclavské ročenky.
Urobil chirurgickou lancetou malý zárez na jej ľavom ramene, do ktorého votrel ešte teplý hnis z pľuzgierika jej bračeka a zárez zakryl orechovou škrupinou. Okolie sa postupne zapálilo, ale dievčatko sa cítilo dobre a ani neskôr nepociťovalo väčšie ťažkosti. Pokus bol úspešný – dcérka neochorela.
Bol prvý Rayman alebo Maitland?
Z dnešného laického pohľadu nešlo o nič mimoriadne. V skutočnosti bol to prvý prípad tzv. variolizácie, čiže aktívnej imunizácie vírusom kiahní, prinajmenšom v stredoeurópskom priestore. Podniknúť vtedy niečo také znamenalo pre lekára vystaviť značnému riziku svoju odbornú povesť. Navyše hazardovať so zdravím a životom svojho dieťaťa. Čo by asi bolo nasledovalo, keby otcov pokus dcéra neprežila?
Podľa Vladimíra Leksu z Ústavu molekulárnej biológie SAV sa publikovaním Raymanovho článku pred tromi storočiami vlastne zrodila slovenská imunológia, veda skúmajúca imunitný systém človeka. Leksa sa dlhodobo venuje základnej otázke modernej imunológie: proti čomu a kedy by imunitné bunky v organizme mali bojovať a čo a kedy by mali ignorovať.
„Rayman bol nielen talentovaný, ale aj mimoriadne odvážny lekár a vedec," hovorí Leksa. V odborných kruhoch sa vedú spory o tom, kto prvý uskutočnil experiment s variolizáciou v Európe: náš Rayman alebo anglický lekár Charles Maitland? V anglosaskej literatúre sa prvenstvo pripisuje práve jemu. Leksa to považuje za pochopiteľné, veď nie Uhorsko, ale Anglicko bolo centrom vzdelanosti tých čias.
„Aj keby to Rayman prvý neurobil, tak určite ako prvý svoj pokus s variolizáciou presne vedecky popísal v prestížnom vedeckom časopise," upozorňuje epidemiológ Leksa.
Horšie je, že uhorské úrady povolili Raymanovu metódu až o 80 rokov neskôr, navyše v čase, keď sa v Európe už udomácňovala bezpečnejšia vakcinácia vyvinutá iným anglickým lekárom a fyziológom Edwardom Jennerom.
Medzitým variolizácia pomáha znižovať počty obetí a zmierňovať útrapy chorých počas epidémií pravých kiahní. Pravda, na tento typ očkovania pristúpili spočiatku len vzdelanejšie a vyššie postavené vrstvy vtedajšej spoločnosti. V habsburskej monarchii to bola aj Mária Terézia, ktorá dala zaočkovať niektoré svoje deti (cisárovná porodila 14 potomkov). Otázne je, či ju posmelil úspech Raymanovho experimentu, alebo skôr príklad anglickej aristokracie, ktorá uverila pokusom Maitlanda a jeho nasledovníkov.
Najširšie vrstvy obyvateľstva sa variolizácie i neskoršieho očkovania dlho obávali. V Uhorsku úrady nariadili vakcináciu proti pravým kiahňam v roku 1813, o šesť desaťročí neskôr ako v Anglicku a štyri desaťročia po Francúzsku. Keďže však nebolo povinné, museli lekári ľudí pre vakcináciu prácne získavať.
Na území Slovenska sa do tejto akcie zapájali aj farári, ktorí presviedčali rodičov o užitočnosti očkovania už pri krste ich detí. Z Čaplovičovho rukopisu z jeho pozostalosti sa však dozvedáme, že prístup k vakcinácii sa aj potom líšil podľa krajov. „Tak napríklad Rusínky so svojimi deťmi ujdú do lesov zakaždým, keď tušia, že má prísť župný lekár," napísal Čaplovič.
Vtedy už Rayman dávno nebol medzi živými. Zomrel pred 250 rokmi, v ten istý deň, ako sa narodil – 23. apríla 1770, presne na svoje 80 narodeniny. Žil na tie časy dlho, ale v posledných rokoch bol už vážne chorý. Zanechal po sebe významné dielo, medzi Prešovčanmi sa tešil úcte, jeho meno však časom upadlo neprávom do zabudnutia.