Foto: SITA/AP, Ivan Sekretarev
Dnes to môže vyznieť ako neaktuálna téma. Celé štáty a národy sú predsa „v karanténe“, mnohí ľudia majú voľno nielen v nedeľu a sobotu, ale celý týždeň. Mnohí by zobrali akúkoľvek prácu, len aby nesedeli doma. Ale čo nás čaká po skončení pandémie? Čo ak svet kapitálu bude chcieť dohnať zameškané, kompenzovať zmarené zisky a kolesá tovární sa budú musieť točiť bez ohľadu na to, či je piatok alebo sviatok?
Svet práce sa bude znovu brániť.
Pozrime sa, ako na to išli naši predkovia.
Čo je korením práce
„Po dlhej únave je odpočinok korením práce,“ učil múdry Grék Plutarchos. Rímsky cisár Konštantín I. Veľký sa zrejme riadil jeho radou, lebo už v roku 321 prikázal dodržiavať nedeľný odpočinok. Výnimku poskytol iba na poľnohospodárske práce. Koncil v juhofrancúzskom meste Narbonne o 268 rokov neskôr dokonca nariadil trestať za prácu v nedeľu pokutou 5 zlatých alebo 100 ranami biča.
Uhorský zákon z roku 1891 už zaručoval pracujúcim v nedeľu deň pracovného pokoja.
Nevoľnícke vzťahy však ignorovali pravidlo svätiť nedeľu pracovným pokojom. Zrušením nevoľníctva (u nás koncom 18. storočia) sa našinec stal akoby slobodným človekom, ale upadol do ekonomickej poroby iného druhu. S nástupom kapitalizmu štát prestal zasahovať do vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancami. Robotníci v mestách prišli pritom aj o výsady, ktoré zaručovalo stredoveké cechové zriadenie.
Dokonca aj u takých osvietených zamestnávateľov ako boli Pálkovci, majitelia kožiarskych závodov v Liptovskom Mikuláši, sa ešte pred 150 rokmi bežne pracovalo v nedeľu dopoludnia.
„V tie časy sa pracovalo od 5. hodiny rannej do 7. hodiny večernej, i v nedeľu ráno dve hodiny,“ spomínal spisovateľ Ivan Stodola (jeho otec bol spolumajiteľom garbiarne). „Potom bola výplata a išlo sa do kostola. Ale pridalo sa aj raz-dva razy do týždňa pracovať ,prez čas' – ,na fajront', – večer od 8. do 10. hodiny.“
Je zaujímavé, že túto prax tak dlho tolerovalo prevažne katolícke Uhorsko. Cirkev pritom neprestajne odporúčala svätiť nedeľu ako „deň Pána“ – dies dominica. V rannom štádiu kapitalizmu sa však muselo pracovať až do úmoru.
Uhorský živnostenský zákon z roku 1884 zakazoval začínať prácu v továrňach pred 5. hodinou ráno a končiť ju po 21. hodine. Čiže pracovný čas mohol trvať aj 16 hodín. Pravda, do toho sa započítavali dve polhodinové prestávky na desiatu a olovrant a hodinová prestávka na obed. Hnacou silou rozvoja sa stávala konkurencia a vidina stále väčšieho zisku. Nuž a odpoveďou tých, ktorí už nemali čo stratiť „okrem svojich okovov“, boli čoraz hlasnejšie sociálne protesty. Hnutie za 8-hodinový pracovný čas a zákaz práce v nedeľu sa zrodilo v Amerike vďaka tamojším odborovým zväzom. V Chicagu vyhlásili 1. mája 1886 štrajk, ktorého sa zúčastnilo takmer 25-tisíc robotníkov. Na štvrtý deň sa však strhli bitky medzi štrajkujúcimi a štrajkokazmi, ktorých najali zamestnávatelia. Zasiahla polícia, ozvala sa streľba.
Pobúrení robotníci zvolali na druhý deň protestné zhromaždenie. Aj tam však zakročili policajti, medzi ktorých nejaký provokatér hodil bombu. Odpoveďou bola spŕška olova, po ktorej na dlažbe ostalo niekoľko mŕtvych.
Oheň bol na streche.
Vyzdvihli príklad viktoriánskeho Anglicka
Myšlienka voľnej nedele mala – povedané dnešným slovníkom – pandemický potenciál. Bola taká nákazlivá, že si ju čoskoro osvojil aj starý kontinent. Ešte v decembri 1886 sa zišli zástupcovia rôznych štátov na konferencii v Bruseli a vyzvali vlády, aby ustanovili nedeľu ako deň odpočinku, lebo „práve nedeľa vyhovuje nielen zamestnancom, ale i zamestnávateľom“. Konferencia vyzdvihla príklad viktoriánskeho Anglicka, ktoré zákonom z roku 1878 rozšírilo nedeľný oddych v priemysle aj na časť soboty.
Poďme však ďalej. V roku 1889 vyhlásil medzinárodný zjazd socialistov v Paríži na pamiatku obetí chicagských udalostí 1. máj za celosvetový Sviatok práce a deň boja pracujúcich za svoje práva. Prvého mája 1890 sa už mohutne manifestovalo vo všetkých európskych veľkomestách, napríklad v Budapešti vyšlo do ulíc okolo 60-tisíc ľudí. Prebúdzal sa aj hornouhorský vidiek. „Žiadame obmedziť nadmerný pracovný čas a aby sa v nedeľu nepracovalo!“ S týmto heslom vyšli pred 130 rokmi do májových ulíc robotníci v Bratislave, Košiciach a Bardejove. V Bratislave vtedy prišlo na manifestáciu zhruba 3-tisíc robotníkov.
Konzervatívne Národnie noviny, ktoré vychádzali v Turčianskom sv. Martine, na druhý deň napísali, že aj v tomto vtedy 5-tisícovom mestečku „sa javili obavy, či všeobecný pohyb sem nezasiahne, menovite vzhľadom na blízke železničné dielne vo Vrútkach“.
Niekde sa demonštrovalo a inde dokonca štrajkovalo. Mikulášske garbiarne museli pristúpiť na zrušenie nedeľnej práce práve po 1. máji 1890. V ten deň vstúpilo do štrajku takmer 390 z celkového počtu asi tisíc robotníkov, a to sa už nedalo prehliadnuť.
Uhorský zákon z nasledujúceho roku už zaručoval pracujúcim v nedeľu deň pracovného pokoja. Zároveň však pripúšťal výnimky „vo verejnom záujme“, ktoré vláda mala určiť nariadením. Výnimky sa postupne stávali pravidlom a nakoniec sa vzťahovali na 63 rôznych kategórií remesiel a prevádzok.
„Kým trestanci v Ilave a Segedíne pracujú po desať hodín,“ upozorňovali Ľudové noviny v septembri 1900, „tak naši úbohí robotníci – najmenej dvanásť hodín denne.“ Išlo o záznam reči Andreja Hlinku na zhromaždení v Ružomberku. Hlinka vtedy okrem iného predsedal Slovenskému kresťanskému robotníckemu spolku a nešetril slovami kritiky na adresu sociálnych pomerov v Uhorsku.
Foto: SITA/AP, Ronald Zak
Zložitá cesta k voľnej sobote
Československá republika patrila medzi prvé štáty vo svete, ktoré uzákonili 8-hodinový pracovný čas. Bol to jeden z jej prvých zákonov, prijala ho len dva mesiace po svojom vzniku v decembri 1918.
Stenografický záznam z rozpravy o predlohe tohto zákona vo vtedajšom parlamente je aj po toľkých rokoch poučným čítaním. Zákon presadzovali poslanci za socialistické strany a odvolávali sa pritom najmä na požiadavky robotníctva.
Počas rokovania však často zaznieval výrok Jana Amosa Komenského z jeho Didaktiky o potrebe rozdeliť si deň na tri časti: 8 hodín na prácu, 8 hodín na relax (čiže „k jídlu, procházkám, rozprávkám, hrám a rekracím jakýmkoli") a 8 hodín na spanie. A týždeň rozdeliť na 6 + 1 deň („sedmého dne celého k odpočinutí zanechaje“). Čo sa aj stvrdilo zákonom.
Francúzsko ako prvé v Európe uzákonilo päťdňový 40-hodinový pracovný týždeň ešte v roku 1936.
O voľnej sobote svet vtedy, prirodzene, ešte ani nechyroval, hoci samo slovo „sobota“ znamenalo pôvodne odpočinok (sabat). Reálne sa o jej zavedení dalo uvažovať až vďaka rastu produktivity práce a rastúcim potrebám ľudí, zmenám v ich spôsobe života.
Francúzsky národohospodár a prognostik Jean Fourastié kedysi vypočítal, že skrátenie priemernej dĺžky pracovného týždňa v priemysle o dve hodiny spôsobuje celoštátny pokles životnej úrovne v krajine galského kohúta asi o 2,7 percenta a pokles kúpyschopnosti námedzne pracujúcich o 3 percentá. Ale získali tým viac voľného času na oddych, rekreáciu a iné aktivity. Nuž a práve Francúzsko ako prvé v Európe uzákonilo päťdňový 40-hodinový pracovný týždeň ešte v roku 1936. Spojené štáty ho nasledovali o dva roky neskôr (aj s výraznými príplatkami za nadčasovú prácu).
Po druhej svetovej vojne sa táto prax začala rozširovať – a to aj s podporou Medzinárodnej organizácie práce a odborov – po celom svete. Zamestnávatelia reagovali pozitívne, len čo zistili, že dvojdňové voľno motivuje k rastu produktivity aj intenzity práce, a v neposlednom rade zvyšuje spotrebiteľský dopyt.
Hurá, predĺžený víkend (!?)
Bývalé Československo začalo s prechodom na voľné soboty ako prvé vo východnom bloku. Odštartovala to vyhláška Štátnej plánovacej komisie počas politického odmäku v auguste 1966, ktorá síce zachovala 6-dňový pracovný týždeň, ale každá štvrtá sobota bola voľná. Od januára 1967 sa prešlo na dve voľné soboty pri 44-hodinovom pracovnom týždni.
Čo je zaujímavé, od septembra 1967 túto novinku využíval už nielen priemysel, ale aj školstvo. „Každá párna sobota v mesiaci bola voľná,“ napísané je v kronike ZŠ Nováčany pri Košiciach. „Používal sa dvojtýždenný rozvrh hodín.“
Vtedajšia vláda stanovila termín prechodu na všetky štyri voľné soboty v mesiaci na 29. septembra 1968. Medzitým sa malo experimentovať s cieľom vychytať prípadné chyby. „Už pri čiastočnom skrátení pracovného týždňa chceli mnohí riaditelia využiť tie dve voľné soboty na organizovanie schôdzí, rôznych školení a na takzvané dobrovoľné pracovné zmeny,“ spomínal po rokoch ekonóm a reformný komunista Jozef Zrak. „Dubčekovo vedenie muselo tieto ďalšie voľné dni obhajovať ako neodňateľné právo človeka.“
Nariadenie o všetkých voľných sobotách začalo platiť v pôvodnom termíne, nehľadiac na okupáciu krajiny. Československo v tomto ohľade predbehlo nielen susedné Poľsko alebo Maďarsko, ale aj Rakúsko, kde voľnú sobotu v plnom rozsahu zaviedli až v polovici 70-tych rokov. Nehovoriac o Južnej Kórei, kde sa v sobotu pracuje a vyučuje dodnes alebo o Izraeli a väčšine arabských štátov, tam je však voľným dňom v duchu prevládajúceho náboženstva piatok.
Pravda, sociologické prieskumy už v 70-tych rokoch signalizovali, že voľná sobota býva niekedy „voľnou“ iba formálne. „Ak nás v zamestnaní potrebujú, musíme aj v sobotu do práce,“ odpovedali často ľudia na otázku anketárov.
Ďalšie voľné soboty sa menili na pracovné v rámci svojpomocnej Akcie Z, ktorú organizovali orgány miestnej samosprávy. Išlo o dobrovoľnú prácu obyvateľov tej-ktorej obce či mesta pri výstavbe objektov občianskej vybavenosti. Tak sa vtedy postavili mnohé kultúrne domy, budovy škôl, domy smútku a podobne na slovenskom vidieku.
Napokon, aj samotné vládne orgány v rámci preskupovania dní menili pôvodný obsah pojmu voľná sobota. Ešte aj v 80-tych rokoch sa vyskytli 3 – 4 pracovné soboty ročne, ktoré nahrádzali jednorazové dni pracovného pokoja pospájané so štátnymi sviatkami. Zvyčajne sa to stávalo okolo Vianoc, Nového roku a 1. či 9. mája. Vtedy sa mohlo udiať, že vláda vyhlásila za pracovnú dokonca aj nedeľu. A v roku 1985 to boli dokonca dve pracovné nedele po sebe – 5. a 12. mája.
Čo sa týka sobôt, jedna sa u nás stala pracovnou ešte aj po revolúcii, konkrétne 28. apríla 1990 (namiesto veľkonočného pondelka 30. apríla). Bola aj poslednou pracovnou sobotou, ďalšie dve naplánované na koniec roka boli odvolané.
Neskôr sa začalo hovoriť a písať o perspektíve troch voľných dní v týždni. To je zatiaľ hudba budúcnosti, ale časté predĺžené víkendy ju akoby približovali. Napríklad v roku 2006 mal takmer každý piaty týždeň na Slovensku len štyri pracovné dní. Rôzne sviatky priniesli vtedy až 10 predĺžených víkendov. Niektorí ekonómovia začali biť na poplach: takéto časté a pridlhé pauzy sa nevyhnutne prejavia na zníženej produktivite práce, tvrdili.
Vývoj akoby dával za pravdu príštipkárovi zo slávnej bájky La Fontaina: „Sviatky nás zničia“. Našťastie, zďaleka nie každý rok je taký bohatý na predĺžené víkendy…