Vo svojej práci sa zameriava na vnímanie hnevu, zla, násilia a spirituality. Roky pracoval ako forenzný psychológ pre políciu v Los Angeles.
Napísali ste článok s názvom – Bol Hitler šialený? Aká bola z psychologického hľadiska osobnosť nacistického diktátora?
Samozrejme, nikdy som Hitlera nestretol a nemohol som ho priamo psychologicky posudzovať. Budem o ňom hovoriť na základe skúseností forenzného psychológa a z toho, čo je známe z výskumu jeho osobnosti. Stále sa však pohybujeme na úrovni špekulácií. Z diagnostického hľadiska pri pacientoch posudzujeme to, čomu hovoríme psychóza. Bežne sa na to používa termín šialenstvo. Bol teda Hitler psychotický? Nemyslím si to. Vychádzam z toho, čo je o ňom známe a čo som čítal. Dá sa však povedať, že bol šialený v tom zmysle, že bol extrémne nahnevaný. Môžeme predpokladať, že zúrivosť, ktorá ho sprevádzala, sa podieľala na jeho životných rozhodnutiach.
Kde sa vzal ten hnev?
Vychádzam z práce niektorých mojich kolegov, ako psychiatra Michaela Stonea, ktorý napísal štúdiu o Hitlerovi. Ako chlapca ho jeho tyranský otec mimoriadne fyzicky trestal. Používal pri tom asi aj bič alebo niečo podobné. Trvalo to podľa všetkého pomerne dlho. Došlo to vraj tak ďaleko, že Hitler pri fyzických trestoch odmietol plakať. Len špekulujem, ale asi to bol spôsob, ako ukázať otcovi, že nad ním nemá moc. Hitler sa týmto zatvrdil. Na druhej strane môžeme povedať, že bol určite na svojho otca veľmi nahnevaný za to, že ho týral a ponižoval. Z toho, čo vieme, tak Hitler sa správal ako rebel. Dá sa asi tiež povedať, že za tým stál hnev.
Ako tieto emócie Hitler dokázal využiť pri budovaní svojho vplyvu?
Ako chlapec sa Hitler musel cítiť bezmocný. Najmä voči svojmu otcovi. Z toho však zase vyplývala Hitlerova túžba po moci. Chcel ovládať druhých. Je mnoho príkladov, ako sa dá využiť túžba po moci. Jednou z možností je politika. Z toho potom plynie snaha ovládnuť celú krajinu. Dokonca celý svet. Lebo to bol jeho cieľ. Chcel dominovať svetu. Hitlera poháňala túžba po moci. A do značnej miery sa to týkalo toho, čo zažil ako chlapec. Môžeme diskutovať o tom, ako dokázal s týmito vlastnosťami k sebe prilákať ľudí. Hitler akoby vedel uchopiť zeitgeist, ducha doby.
Viete ho opísať?
Dokázal uchopiť kolektívne zmýšľanie Nemcov, ktorí prechádzali zložitým obdobím. Najmä z ekonomického hľadiska, ale aj inak. Ich sebaúcta bola na veľmi nízkej úrovni. Hitler to pochopil. Opäť to spomeniem, ale myslím si, že je to aj preto, čo zažil v detstve. Čo, mimochodom, neospravedlňuje jeho činy. Iba hovoríme o tom, ako fungovala Hitlerova osobnosť. Urobil isté rozhodnutia, vybral si nejakú cestu, ako sa vysporiada so svojimi emóciami. Za to je úplne zodpovedný – ako každý dospelý človek. Pravdepodobne dokázal do istej miery čítať v ľudskej psychológii. Bol to aj jeho obranný mechanizmus. Vedel rozpoznať, či sa ľudia cítia ponížení, či sú nahnevaní až zúriví. Nemcov frustrovala ich ekonomická situácia a Hitler uchopil ich pocity. Myslím, že takto si dokázal vybudoval tábor priaznivcov. Nemci mali pocit, že sa obracia priamo k nim. Že chápe ich pocity, situáciu, dilemy, frustráciu a hnev. Z toho vychádzal aj Hitlerov antisemitizmus.
V ako zmysle?
Antisemitizmus existuje tisíce rokov. Samozrejme, vznikol dávno pre Hitlerom. V nemeckej spoločnosti mal celkom prominentné miesto aj pred ním. Hitler to využil. Ak ste nahnevaní, snažíte sa to ventilovať. Hľadáte, na koho to zvaliť. V prípade, že sa vám v živote nedarí a ste frustrovaní, tak neraz hľadáte vinníka. Môže ním byť diabol či Boh. A môžu ním byť Židia. Ako som povedal, tí sú dlhodobo obetným baránkom rôznych spoločností. Hitler nasmeroval hnev Nemcov proti Židom.
Bol by Hitlerov život iný, keby mal ako dieťa psychologickú pomoc?
Je to celkom možné. Samozrejme, moderná psychológia sa len tvorila (Hitler sa narodil v roku 1889, pozn. red.). A ani keby sme Hitlera ako dieťa liečili, nedá sa zaručiť, že by sme boli skutočne úspešní. Keď hovoríme o jeho diagnózach, tak trpel formou patologického narcizmu. Ten môže byť výsledkom toho, keď dieťa zneužíva niekto, kto sa má oň starať. V súvislosti s Hitlerom by som asi použil diagnostický termín psychopatický narcizmus. Je to taká silná forma, že osoba, ktorá ňou trpí, nerešpektuje realitu a dokonca ani právo. Keďže však Hitler ovládol Nemecko, mohol svoj psychopatický narcizmus zneužiť v úlohe nacistického vodcu.
Dá sa povedať, že Hitler vždy vedel, čo robí?
Je to ústredná otázka legálnych sporov, ale má to aj etickú dimenziu. Ak by bol Hitler psychotický, mohol počuť hlasy, ktoré mu hovorili, čo má robiť, mohol veriť, že je Boh. Z legálneho hľadiska by sa dalo povedať, že to znižovalo jeho schopnosť chápať realitu. Teoreticky by nemusel byť zodpovedný za všetky svoje činy. Ale, ako som už povedal, nemyslím si, že trpel psychózou. Preto je z právneho, etického a aj existenciálneho hľadiska plne zodpovedný za to, čo robil. Hitler si užíval nekritický obdiv. Nacistické hnutie bolo takmer náboženským kultom. Hitler reprezentoval pre časť Nemecka mesiáša. Bolo to nebezpečné vtedy a rovnako by to bolo dnes. Ľudia často túžia po niekom, kto sa o nich postará. Ako deti po rodičoch. Máme tendenciu hľadať mesiášov, ktorí vyriešia naše problémy. Hitler vedel využiť, že boli ľudia, ktorí ho uctievali a zbožňovali, lebo verili, že vyrieši ich problémy.