Keď Slovensko vstávalo z popola

Čo všetko si žiada obnova ekonomiky a spoločenského života po vojne alebo po veľkej kríze? Odvážne, nekonvenčné rozhodnutia vlády? Jednotný postup rozhodujúcich politických síl pri ich realizácii? Širokú medzinárodnú spoluprácu? Určite áno, ale aj budovateľské nadšenie ľudí. To je asi hlavný odkaz prvej fázy rekonštrukcie Slovenska, ktorá sa začala pred 75 rokmi.

22.05.2020 06:00
UNRRA, zber úrody, pomoc Foto:
Poľnohospodárske stroje od UNRRA, ktoré využili pri zbere úrody v lete 1946 v Novej Vsi na českom území.
debata (32)

Slovensko po prechode frontu poskytovalo veľmi smutný obraz, neporovnateľný s tým dnešným. Aj vtedy však väčšina kľúčových priemyselných podnikov stála, divadlá nehrali, v školách sa nevyučovalo, blízki ľudia sa znovu stretávali po dlhom odlúčení. Medzi najviac skloňované slová patrili aj vtedy „infekcia", „nakazení", „pomoc", „otváranie" (prevádzok), „obnova" (ekonomiky).

Akoby nestačili nespočetné obete vojny, smrť kosila aj po jej skončení. Okrem nášľapných mín najväčšiu hrozbu predstavovali nákazlivé choroby. A spomedzi nich týfus, najmä škvrnitý týfus zvaný aj flektýfus alebo ľudovo – škvrnivka. Toto ťažké horúčkovité infekčné ochorenie vyvoláva baktéria Rickettsia prowazekii, prenášaná šatovými všami. Vraj máloktorý pôvodca nákazy zahubil na svete toľko ľudí ako práve uvedený mikrób.

Na Slovensku epidémia škvrnivky prepukla už koncom jesene 1944 a zasiahla najmä východ a sever Slovenska, zväčša okresy s katastrofálnou úrovňou hygieny. Ochoreli tisíce ľudí, úmrtnosť dosahovala 10 až 15 percent. Zavšivavenie obyvateľstva sa zvýšilo najmä počas prechodu frontu a vrchol epidémie pripadol práve na mesiace apríl – máj 1945. Ako zistila Anna Falisová z Historického ústavu SAV, v niektorých severovýchodných dedinách ochoreli na škvrnitý týfus všetci bez výnimky. Tak to bolo v Novej Sedlici či v Topoli a v Zboji zomrel na škvrnivku aj miestny gréckokatolícky kňaz i jeho nástupca, preto nemal kto pochovávať mŕtvych. Len v tejto jednej lokalite podľahlo nákaze vyše 250 ľudí.

Najhoršia situácia bola v okresoch Snina, Medzilaborce, Stropkov, Svidník, Sobrance, Giraltovce a Košice-vidiek. Podľa odhadov sa tam nakazilo okolo 4-tisíc ľudí. Až do oslobodenia sa proti epidémii nepodnikalo nič a prvé opatrenia po skončení bojov narážali na nepredstaviteľné ťažkosti. „Zdravotníctvo nemalo k dispozícii dopravné prostriedky, väčšinu sanitných áut zabrala nemecká armáda, chýbal zdravotnícky personál a dezinfekčné prostriedky," približuje Falisová.

Prvú pomoc baktériami zamorenému kraju poskytli epidemiológovia IV. ukrajinského frontu, ktorých viedol podplukovník Georgij Sinaj, v civile moskovský profesor. Slovenských zdravotníkov naučil, ako bojovať proti nákaze v podmienkach, keď ešte nemali po ruke prášok DDT na odhmyzovanie šatstva, ako stavať dezinsekčné komory na horúci vzduch a používať benzínové sudy na dezinfekciu.

Ďalší posun v boji proti infekčným chorobám priniesli dodávky UNRRA. Dnes je zaklínadlom americký experimentálny liek na ochorenie COVID-19 pod názvom Remdesivir. Vtedy mal visačku zázračného lieku penicilín, ktorý sa začal cez vojnu vyrábať takisto v USA. Bol nenahraditeľný najmä pri liečbe zranení po výbuchoch mín, pri potláčaní brušného týfusu, ale aj rôznych detských ochorení. Na čiernom trhu mal cenu zlata.

V júni 1945 dorazili do Bratislavy prvé dve 20-kilogramové debničky penicilínu. Podľa zistenia Štefan Šimka z Univerzity Mateja Bela ich obsah rozdeľovala špeciálna komisia a vzácny liek sa ušiel iba v naliehavých prípadoch pacientom vo vybraných nemocniciach po celom Slovensku. Ale UNRRA si zaslúži osobitnú kapitolu.

Pomôžme si, aj svet nám pomôže

Medzinárodná organizácia pod názvom Správa Spojených národov pre hospodársku pomoc a obnovu (anglické znenie malo skratku UNRRA) so sídlom v New Yorku vznikla ešte počas vojny a združovala 44 krajín vrátane Československa. Rozhodujúcu úlohu v nej hrali Spojené štáty, ktoré – povedané slovami amerického historika Paula Kennedyho – „ako jediná veľmoc v tejto vojne neschudobneli, ale, naopak, z nej vyšli bohatšie, a to podstatným spôsobom".

Hneď po skončení vojny začali prúdiť zo zámoria do Európy lode s potravinovou a ďalšou pomocou pre najviac zničené krajiny. Česi a Slováci si prvé dodávky preberali v rumunskej Konstanci. Vtedajšia Pravda o tom informovala už v máji 1945. „Z pobrežia Čierneho mora sa k nám pomoc dostane buď riečnymi plavidlami po Dunaji – ale až po odstránení prekážok na jeho toku – alebo vlakmi," písali noviny. Tie plavidlá i vlaky boli vlastne vojenské transporty sprevádzané vojakmi Červenej armády. Vlaky smerovali do Trebišova a popri takmer 2-tisíc kilometrovej trati striehli na ich vzácny náklad lúpežné bandy.

Vykladanie debien na letisku v Prahe v druhej... Foto: archív
UNRRA, pomoc, letisko Vykladanie debien na letisku v Prahe v druhej polovici roku 1945.

Aj preto cesta prvého transportu trvala niekoľko týždňov. V Trebišove obsah 50 vozňov premiestnili do voľných skladov miestneho cukrovaru. Už v prvom transporte sa nachádzalo aj 44 nákladných áut zo zásob kanadskej armády. Nemali však karosérie, ktoré zostali „visieť“ v prístavných skladoch v Konstanci.

Prečo UNRRA „pribalila" k potravinám a liečivám tohto transportu aj nákladiaky? Lebo ináč by pomoc nebolo čím rozviezť po Slovensku. Ale čo s autami bez karosérií? S týmto problémom si v Trebišove ľahko poradili – plech nahradili drevenými doskami. Horšie to bolo s nedostatkovými pohonnými hmotami, a tak americké autá museli merať dlhú cestu za naftou späť do Rumunska.

Začiatkom júna 1945 sa konečne mohlo začať s distribúciou pomoci do jednotlivých okresov. Nešlo to však hladko. Po prechode frontu bol východ Slovenska odtrhnutý od jeho stredu a západu. Doslova existenčnou otázkou sa stala obnova železničného i cestného spojenia. A hoci s rekonštrukciou ťažko poškodených tratí sa na Slovensku začalo hneď po skončení vojny, na viacerých miestach sa postupovalo veľmi pomaly.

Osobitným prípadom boli strečnianske tunely. „Práce sťažovali rozbité vlakové súpravy, ktoré Nemci naplnili dobytkom a pred výbuchom zatiahli do tunelov," zaznamenal vtedajší obecný kronikár v Strečne František Piovarči.

Chýbali stavebné mechanizmy a dopravné prostriedky. Namiesto áut sa pri rekonštrukcii tunelov, mostov a ciest používali konské povozy. V prvých mesiacoch však nebolo dosť ani koní, ktoré na sklonku vojny rekvirovalo vojsko. Pomohli české a moravské kraje, od mája do septembra 1945 poslali na Slovensko takmer 16-tisíc tátošov. Veľké mosty pomáhala opravovať Červená armáda. V auguste 1945 vyše 600 jej ženistov spolu so štyrmi stovkami zajatých Nemcov začali v Bratislave obnovovať zničený bývalý Štefánikov most cez Dunaj. Nacisti ho vyhodili do vzduchu krátko pred príchodom frontu.

Celé dediny v okolí Handlovej a Kremnice sa vyľudnili, novoutvorené národné výbory preto žiadali riešiť problém vnútornou kolonizáciou.

Nakoniec, keď už na viaceré spojazdnené trate mohli vyjsť vlaky, vyskočil problém nedostatku lokomotív a vozňov. Na takej významnej železničnej križovatke, ako bol Zvolen, zostala po prechode frontu len jedna premávky schopná lokomotíva. Nejaké voľné vozne veľkoryso prepustila našim železniciam Červená armáda z vojnovej koristi, ktorú konfiškovala v Nemecku, ale to nestačilo.

Ako rozkrútiť kolesá výroby

Zmena prišla na vrchole leta, priniesli ju transporty z ďalších lodí prenajatých UNRRA. (Do mája 1946 ich v Kostanci vyložili 40 a tovarom naplnili 347 vlakových súprav určených pre ČSR). Priviezli aj stovky železničných vozňov a desiatky lokomotív zámorskej výroby. Spolu s tisíckami nákladných áut doplnili zdecimovaný dopravný park Československa.

Po narýchlo opravených cestách a zhotovených mostoch do polovice septembra 1945 rozviezli z Trebišova 1 686 ton mäsových konzerv (čo bolo takmer 51 percent z dovezeného množstva pre celú ČSR), 93 ton kávy atď.

Pamätníci dodnes spomínajú najmä na rybí tuk (ten nechutil) a na konzervy so sušeným mäsom zo zásob americkej armády. „Bolo pre nás nevídanou atrakciou a malým zázrakom a výborne chutilo v kapuste“. To je zo spomienok na mladosť maliara Rudolfa Krivoša, rodáka z Tisovca.

Už menej sa pripomína, že UNRRA, to neboli len potraviny alebo lieky, ale aj stroje a strojné zariadenia na obnovu vojnou zničeného hospodárstva. Spolu so surovinami pre priemyselnú výrobu a s náhradnými dielmi tvorili takmer tretinu (95 miliónov dolárov) z celkovej hodnoty tejto pomoci.

Išlo napríklad o stroje do textilných tovární, ale v prvom rade o ťažobné súpravy s príslušenstvom pre náš banský priemysel a zariadenia do elektrární. Ustupujúcou nacistickou armádou boli zväčša poškodené alebo vybrakované. Bez uhlia a elektriny by sa však nedali „roztočiť kolesá výroby" vo fabrikách, ako sa vtedy písalo. V Handlovej navyše chýbali baníci. Polovicu osadenstva tvorili slovenskí Nemci, a tí na sklonku vojny evakuovali buď do Rakúska, alebo do Nemecka, a zväčša sa už nevrátili. Celé dediny v okolí Handlovej a Kremnice sa vyľudnili, novoutvorené národné výbory preto žiadali riešiť problém vnútornou kolonizáciou.

„Ponúkame možnosť umiestniť 8-tisíc až 10-tisíc ľudí, ktorí by pracovali v handlovských baniach," uvádzalo sa v správe Okresného národného výboru v Prievidzi, adresovanej nadriadenému orgánu v Banskej Bystrici. Na prechodné obdobie však prišli do Handlovej vypomôcť ľudia z iných baní a tiež z fabrík. Už v septembri 1945 ich tam pracovalo okolo 600. Prvé vlaky s uhlím z obnovenej ťažby v Handlovej smerovali do Bratislavy.

Vďaka tomuto uhliu sa mohla rozbehnúť výroba vo viacerých priemyselných podnikoch, nie však v podbrezovských železiarňach. Tamojšie vysoké pece ho potrebovali oveľa viac a museli počkať aj na zásielky ostravského koksu. Tie mohli prísť až po obnovení plnej premávky na strečnianskom úseku železničnej trate koncom jesene 1945. Až potom sa mohla plne rozvinúť aj prevádzka valcovne rúr a plechu v Podbrezovej. Dovtedy železiarne vyrábali aj také materiály, na ktoré neboli technicky zariadené, napríklad skrutky a nity pre potreby železničnej správy.

Chuť mieru a slobody

Celková hodnota vojnových škôd na Slovensku dosiahla podľa odhadu a prepočtov Ľudovíta Hallona z Historického ústavu SAV osem až desať miliárd eur. Pričom nešlo len o škody v ekonomike, ale predovšetkým v sociálnej a nevýrobnej sfére. Krutosť vojny zasiahla dve tretiny slovenských obcí, zanechala po sebe 93-tisíc poškodených domov, z toho bolo 21-tisíc úplne zničených. Zahynulo alebo bolo zranených 11-tisíc civilistov. Žiť sa však muselo ďalej a tí, čo prežili, sa vrhli do práce. Slovensko vstávalo z popola…

Krutosť vojny zasiahla dve tretiny slovenských obcí, zanechala po sebe 93-tisíc poškodených domov, z toho bolo 21 úplne zničených.

Mladí pracovali s elánom, ktorý sa spájal s túžbou po čomsi novom, dobrodružnom, opantala ich revolučná romantika. Bola to výnimočná doba a platili v nej mimoriadne opatrenia. Prezident obnovujúceho sa Československa Edvard Beneš spravoval krajinu dekrétmi, ktoré mali silu ústavných zákonov (lebo parlament ešte nefungoval).

Ústrednú vládu, ktorá sa riadila programom z Košíc, viedol český sociálny demokrat Zdeněk Fierlinger a ministrom financií v nej bol slovenský demokrat Vavro Šrobár. Na politickej scéne pôsobili len politické strany, ktoré sa nepošpinili kolaboráciou s nacizmom. V prvých mesiacoch po vojne ťahali za jeden povraz. To až pred prvými povojnovými voľbami v máji 1946 sa začali navzájom podrážať.

V krajine medzi Ašom a Čiernou sa ešte nachádzali osloboditelia: na krajnom západe americkí, na ostatnom území sovietski a rumunskí. Mocnosti protihitlerovskej koalície ešte úzko spolupracovali. Studená vojna medzi nimi prepukla až v nasledujúcom ro­ku.

Svet si vychutnával mier a slobodu, liečil si utŕžené rany a spamätával sa z marazmu minulých liet. Aby potom na všetko zabudol?

© Autorské práva vyhradené

32 debata chyba
Viac na túto tému: #rekonštrukcia #druhá svetová vojna