V roku 1970 sa „očista" politického a verejného života diala pod kepienkom výmeny členských legitimácií KSČ. Samotná výmena straníckych knižiek nebola v dejinách komunistickej strany ojedinelým javom. Strana si týmto spôsobom zvyčajne robila poriadok v evidencii členstva, ale nezriedka išlo aj o účinný mechanizmus na utužovanie disciplíny a nastolenie poriadku v straníckych radoch.
Takou bola výmena legitimácií KSČ v roku 1950, spojená s celoplošnou previerkou členskej základne. Kto ňou neprešiel, tomu nevydali nový preukaz. Vtedy ubudlo viac ako osem percent členstva. V roku 1970 však stranu muselo opustiť takmer 22 percent členov!
Pôvodne to mala byť viac-menej administratívno-technická záležitosť a plánovali ju na jeseň 1967, keď KSČ ešte viedol Antonín Novotný. Vzhľadom na búrlivý vývoj v strane i spoločnosti sa však musela viackrát odložiť. Po auguste 1968, a najmä po apríli 1969, keď Alexandra Dubčeka vystriedal na čele strany Gustáv Husák, sa výmena straníckych preukazov stala zrazu vhodnou príležitosťou na rozchod so stúpencami demokratických reforiem.
Pravda, Husák spočiatku nemal v úmysle púšťať sa do nejakej masovej previerky – čistky v strane. „Ľudia sa budú preverovať sami svojimi postojmi, angažovanosťou, účasťou na realizácii našej politiky," tvrdil ešte koncom mája 1969. No už o štyri mesiace avizoval opatrenia na výmenu preukazov: „Nemienime dávať novú legitimáciu strany ľuďom kompromitovaným a takým, čo sa nevedia zbaviť názorov nášmu učeniu nepriateľských."
Konzervatívci a dogmatici v KSČ volali po politických čistkách od apríla 1969, teraz im najvyššie vedenie dávalo za pravdu. Ešte predtým však bolo treba obmeniť okresné a krajské výbory KSČ, lebo tie mali bezprostredne riadiť proces „očisty" v straníckom aparáte i v základných organizáciách.
Podľa zistení českého historika Jiřího Maňáka, ktorý sa dosiaľ najdôkladnejšie venoval téme, z týchto straníckych orgánov bolo do ešte konca januára 1970 „odídených" 39 až 44 percent funkcionárov.
Vylúčiť 300-tisíc? Nie je problém
Prvá fáza masových previerok sa začala od polovice februára a trvala do polovice apríla 1970. Predchádzal tomu List ÚV KSČ základným organizáciám, ktorý koncipoval Vasil Biľak, v tom čase už druhý najmocnejší politik v Československu, hneď po Husákovi.
Ani budúci prezident Michal Kováč neobstál v straníckych previerkach.
„Zdravé sily v strane nesmú za žiadnych okolností pripustiť, aby sa pravica na základe pretvárky udržala v KSČ a hatila úspešný rozvoj socialistickej výstavby," uvádzalo sa v liste. Biľaka však prvé dva mesiace previerok museli sklamať. Na Slovensku previerkové komisie navrhli vylúčiť zo strany len 22 členov aparátu a nomenklatúrnych kádrov a 373 radových členov. S ďalšími asi šiestimi stovkami členov všetkých kategórií navrhli zaviesť stranícke pokračovanie.
Mizerné výsledky pripísalo vedenie KSČ na vrub benevolencie a príliš tolerantného prístupu komisií k preverovaným. Ten sa musel radikálne zmeniť. Na zasadnutie predsedníctva ÚV KSČ 14. apríla 1970 preto Husák predložil dokument, podľa ktorého sa malo postupovať v základných organizáciách „silno zasiahnutých pravicovým oportunizmom". Išlo najmä o organizácie tzv. nadstavby, čiže vedecké ústavy, vysoké školy, kultúrne inštitúcie, ale aj ústredné úrady štátnej správy.
Tam všade mali previerkové komisie urobiť pohovory najprv so „zdravým jadrom" a z jeho stredu vytvoriť nový stranícky výbor organizácie. Ostatným „úchylkárom", tzv. pravicovým oportunistom, mal príslušný okresný výbor KSČ, resp. KSS pozastaviť členstvo v strane a prevziať do úschovy ich legitimácie. S nimi sa pohovory konali, iba ak o to sami požiadali nadriadené stranícke orgány.
„V tejto žiadosti mali dokázať, že v uplynulom období bojovali proti pravicovému oportunizmu a revizionizmu," približuje situáciu Stanislav Sikora z Historického ústavu SAV. „Mali ju podať do mesiaca od pozastavenia členstva, v opačnom prípade mali byť z KSČ vylúčení."
Neskôr sa rozchýrilo, že jednotlivé kraje a okresy dostali zo straníckeho ústredia v Prahe „kvóty", aké percento členov majú vylúčiť a koľkých vyškrtnúť, čo bol o niečo miernejší trest. Nikde sa táto informácia nedala overiť, ale približne čísla vylúčených stanovil Husák už vo svojom prejave na porade vedúcich tajomníkov krajských a okresných tajomníkov KSČ 17. apríla 1970, keď povedal: „Ukazuje sa tak okolo 10 až 20 percent. Niekde menej niekde viac, nedá sa to tak presne povedať. Dákych 150 – 300 ľudí. Možno viac, možno menej."
„Akoby za týmito číslami ani neboli ľudia, ktorí slobodne vyjadrili svoj názor, a ich neblahé osudy v budúcnosti," pozastavil sa historik Sikora.
Súhlasíte so vstupom vojsk?
Od polovice apríla 1970 začal moloch straníckych previerok valcovať na plné obrátky. „Očakávame, že strana očistí svoje rady od všetkých tých, čo sa rozišli s marxizmom-leninizmom, a čo sa k nej len prilepili, a ktorí stratili triednu súdnosť a vyvolávali nenávisť proti Sovietskemu zväzu," vyhlásil Biľak na zhromaždení v Bratislave.
Nie náhodou činnosť previerkových komisií v Česku koordinoval Alois Indra a na Slovensku Viliam Šalgovič. Obaja patrili pred 21. augustom 1968 medzi málo zasvätených do príprav ozbrojenej invázie vojsk Varšavskej zmluvy.
Pohovory s členmi strany mali písomnú a ústnu časť. Bolo treba vyplniť dotazník s desiatimi otázkami, resp. ich súbormi. Kľúčové zneli takto: „Bol príchod spojeneckých vojsk nutný? Ako ste ho prijali? Aký je váš názor na opatrenia pléna ÚV KSČ z apríla 1969?"
Kto odpovedal záporne, neprešiel sitom previerok a dostal nálepku „pravicového oportunistu a revizionistu". To znamenalo, že sa stával občanom druhej kategórie.
Stranícka tlač postupne zverejňovala mená niektorých vylúčených akoby na ukážku. Zo známych Slovákov uviedla filozofa Miroslava Kusého, publicistu Eda Friša, redaktorku Pravdy Renatu Štefelovú a ďalších. Dôvod vylúčenia? „Horovali za demokratický socializmus, špecifický model socializmu, rozpútavali antisovietizmus."
V tom čase prišiel o stranícku legitimáciu aj spisovateľ Dominik Tatarka. Vzápätí ho postihol zákaz publikovania a zamestnať sa mohol už iba ako pomocný robotník v lesnom závode.
Ani budúci prezident Michal Kováč neobstal v straníckych previerkach. Najprv ho však odvolali z londýnskej pobočky Živnostenskej banky, kde pôsobil vo funkcii námestníka riaditeľa. Po vylúčení z KSČ mohol pracovať len ako radový bankový úradník v Bratislave.
V strane si neponechali ani dovtedajšieho predsedu mládežníckej organizácie v okrese Žiar nad Hronom a budúceho trojnásobného premiéra Vladimíra Mečiara. V apríli 1970 si musel hľadať nové uplatnenie, ale ušlo sa mu len miesto taviča v ZŤS Dubnica nad Váhom.
Na Slovensku sa máločo zaobíde bez korupcie a protekcie. Politické čistky neboli výnimkou. Husákovým priateľom z Povstania Antonovi Rašlovi, Felixovi Vašečkovi a Ondrejovi Pavlíkovi previerková komisia po intervencii „zhora" nepoložila otázku, či súhlasia so vstupom vojsk. Predišla tým ich opätovnému vylúčeniu zo strany (prvýkrát prišli o legitimácie pri čistkách v 50. rokoch ako tzv. buržoázni nacionalisti). Boli však opačné prípady, keď priateľ v záujme sebazáchrany nepoznal priateľa.
V celej KSČ nevydali novú legitimáciu takmer 327-tisíc členom.
„Predsedom previerkovej komisie bol človek, s ktorým sme boli rodinní priatelia, dúfal som v jeho zhovievavosť, ale ba!" rozprával pre Pravdu Alexander Bachnár, vtedy redaktor denníka Práca. „Ešte mi vyčítal, že som sa v súkromných rozhovoroch pochvalne vyjadroval o príbuzných, ktorí v roku 1968 emigrovali. Povedal som mu: Paľo, tebe bolo ľahšie tu zostať, ako im odísť!" Bývalý väzeň z tábora v Novákoch a neskôr partizán Bachnár skončil po previerkach ako vrátnik v jednom ústave.
O týchto pohovoroch dlho kolovali vtipy. Napríklad: „Prečo si preverený a preverovaný nemôžu podať ruky?" „Lebo preverený stratil česť a nepreverený prácu."
Úder po inteligencii
Keď sa rúbe les, lietajú triesky, radi opakovali normalizátori. V politických čistkách pred 50 rokmi sa však často meralo od buka do buka, rúbalo sa hlava-nehlava a nezriedka išlo aj o vybavovanie osobných účtov.
Husák si to zrejme uvedomoval a na jeseň 1970 pripustil, že počas previerok sa vyskytli aj chyby, ktoré bude treba napraviť. Ale takýchto prípadov bolo vtedy a aj v neskorších rokoch veľmi málo.
Aké boli výsledky čistky? V celej KSČ nevydali novú legitimáciu takmer 327-tisíc členom (z celkového počtu 1 535 537). V Česku bolo vylúčených a vyškrtnutých okolo 274-tisíc a na Slovensku 53-tisíc členov. Prečo ten nepomer? Hlavné centrá moci vo vtedajšom Československu sa nachádzali v Prahe a práve ju zasiahli čistky najciteľnejšie Z pohľadu preverujúcich sa na Slovensku vyskytlo v rokoch 1968 – 1969 menej extrémizmu než v Čechách. Počas Pražskej jari sa na Slovensku bojovalo viac za federalizáciu spoločného štátu ako za demokratizáciu.
Podľa česko-slovenského historika Jana Rychlíka bol však na Slovensku miernejší nielen priebeh čistiek, ale aj ich dôsledky. Poslali tu „k lopate" (do výroby, do kotolní a podobne) menej vylúčených, ich postih bol miernejší. Napriek tomu straty spôsobené slovenskej spoločnosti týmito čistkami boli obrovské. Zasiahli najmä inteligenciu a na prekvapenie (podľa zistení Sikoru) najmä jej vedecko-technickú zložku. Na bratislavských vysokých školách postihli vtedy 35 až 50 percent preverovaných, v Slovenskej akadémii vied okolo 40 percent.
Neobišli však ani robotníctvo, najmä jeho najkvalifikovanejšiu časť. Ba ani „ozbrojenú päsť robotníckej triedy" – Ľudové milície. Podľa výskumu Jana Pešeka z Historického ústavu SAV previerkami neprešlo 1 643 milicionárov, takmer každý desiaty. Mnohí preto, lebo 21. augusta 1969, na prvé výročie okupácie, odmietli nastúpiť do služby a zasiahnuť proti demonštrantom. Politické čistky boli zároveň začiatkom konca „reálneho" socializmu. Pripravili komunistickú stranu o značnú časť jej inteligencie, otvorili stavidlá karieristom, cynizmu a bezcharakternosti.