Maďarsko sa 4. júna, keď v Paríži podpísali medzinárodnú zmluvu znamenajúcu koniec Uhorska, každoročne ponára do smútku. Zástavy sú na znak smútku spustené na pol žrde, vyzváňajú kostolné zvony, v oknách domov horia sviečky. Pri 70. výročí Trianonu vyzval nový maďarský parlament pripomínať si dátum ako „deň smútku". A pred desiatimi rokmi sa 4. jún stal zo zákona Dňom národnej spolupatričnosti všetkých Maďarov bez ohľadu na štátne hranice.
Posttrianonské smútočné rituály sa tak preniesli aj do národnostne zmiešaných oblastí okolitých štátov, hraničiacich s Maďarskom, vrátane územia južného Slovenska. Sviečky „národného smútku" zapália 4. júna 2020 napríklad i v dunajskostredskom mestskom parku.
V povedomí Maďarov bolo Uhorsko Veľkým Maďarskom a trianonský „diktát", ako nazývajú mierovú zmluvu, ho okyptil o dve tretiny pôvodného obyvateľstva a o tri pätiny pôvodného územia. „Trianon sa stal synonymom krutosti veľmocí a spomienka naň vyvolávala u Maďarov takmer univerzálnu túžbu odčiniť jeho závery," napísala uznávaná znalkyňa zrodu parížskych mierových zmlúv, kanadská historička Margaret MacMillanová.
Vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných odvrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa.Štefan Osuský
Naopak, Slováci mohli mať z Trianonu radosť a dôvod na oslavu. „Manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo," zdôraznil Andrej Hlinka a Trianonská zmluva znamenala nielen definitívne vyčlenenie Slovenska z Uhorska, ale po prvý raz – povedané historikom Mariánom Hronským – vymedzila pojem Slovensko ako určitý historický, geografický a právny celok. Definitívne sa vyriešil problém južnej hranice Slovenska, Slováci dostali možnosť vymaniť sa z národnostného útlaku, zachrániť si jazyk a národnú kultúru, otvárala sa im cesta k vlastnej štátnosti.
Ibaže oslavy sa nekonali. Hneď po uzavretí zmluvy sa začali boje o jej revíziu a trvali celé desaťročia. Doznievajú podnes v podobe obáv, ba priam fóbie z maďarskej hrozby. „Slovákom aj Maďarom má pri slove Trianon behať mráz po chrbte," napísal pred časom historik Štefan Šutaj. „Jedným pre pestovaný pocit ohrozenia a druhým pre dlhodobo pestovaný pocit národnej pohany."
Trianon – triumf alebo katastrofa? – to je názov najnovšej knihy iného významného slovenského historika Romana Holeca. Jedno je isté, pre väčšinu Slovákov sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva. Lebo vždy sa spájal so slovami iredenta a revizionizmus, vyvolával zhoršenie susedských vzťahov. Oslavoval sa vznik ČSR a neskôr SNP, nie však podpísanie zmluvy vo Versailles.
Pokus Jána Slotu a jeho ľudí pri 90. výročí Trianonu stavať mu pomníky na hranici s Maďarskom a odhaľovať pamätné tabule v Bratislave či iných mestách nenašiel väčšiu podporu, skôr narazil na nepochopenie. Vraj načo zbytočne provokovať.
Na maďarskej strane však ide naďalej o kult Trianonu, ktorý sa v historickej pamäti národa stal symbolom rozporciovaného uhorského (maďarského) kráľovstva. Strata území sa rovnala takmer smrti národa, prirovnávaného k živému organizmu s odrezanými končatinami.
„Trauma z porážky otriasla základmi národa a takmer znemožnila akceptovať novú situáciu a uznať práva iných národností." Týmito slovami charakterizovala vnímanie Trianonu v medzivojnovom Maďarsku americká historička Deborah Corneliusová.
Dnes už táto trauma nie je až taká citeľná, ale ako fantómová bolesť aj po sto rokoch dáva o sebe vedieť. Skúsme teda priblížiť, ako sa všetko začalo.
Účet utláčaných tyranovi?
Podpis mierovej zmluvy s Maďarskom sa uskutočnil vo Versailles, v jeho Veľkom trianonskom paláci. Maďarská delegácia zastupovala bývalé Rakúsko-Uhorsko, porazené v prvej svetovej vojne (mierová zmluva s Rakúskom sa podpisovala ešte v septembri 1919), zatiaľ čo ďalšie nástupnícke štáty podunajskej monarchie – vrátane Československa – patrili do víťaznej koalície vedenej Francúzskom, Veľkou Britániou a USA.
Celému aktu predsedal francúzsky premiér Alexandre Millerand. Po krátkom úvodnom slove vyhlásil: „Páni! Predkladám vám zmluvu, na ktorej sme sa vzájomne dohodli. Text, ktorý teraz podpíšete, je ten istý ako ten, ktorý bol predložený maďarskému delegátovi."
Bol ním zrejme gróf Albert Apponyi, známy zo slovenských dejepisov svojím vystupňovaním maďarizácie v Hornom Uhorsku ešte na začiatku 20. storočia. Gróf od samého začiatku odmietal tvrdé podmienky zabudované do návrhu zmluvy. Tvrdil, že Maďarsko bude potrestané väčšmi ako ktorýkoľvek iný porazený štát. Už pri rokovaní o zmluvných podmienkach, na ktoré prvýkrát povolali do Paríža aj maďarskú delegáciu v januári 1920, sa Apponyi odvolával na zásadu sebaurčenia národov vyslovenú americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom.
„Ak má byť tento princíp spravodlivý, musí sa uplatňovať aj na Maďarov," opakoval Apponyi. „Na teritóriách odobratých Maďarsku by sa prinajmenšom mali konať plebiscity o tom, do ktorého štátneho útvaru chce ich obyvateľstvo patriť." Svoju argumentáciu však oslabil tvrdením, že v prípade naplnenia podmienok zmluvy budú Maďari nútení žiť „pod vládou menejcenných civilizácií".
Treba ale pripomenúť, že Veľká rada spojencov, ktorá mala rozhodujúce slovo na parížskej konferencii, rozhodla o hraniciach Maďarska už v polovici júna 1919. Mierová zmluva vlastne len deklarovala takmer hotový stav. Nové nástupnícke štáty s tichým súhlasom veľmocí, predovšetkým Francúzska, obsadili medzitým väčšiu časť územia bývalého uhorského kráľovstva, na ktoré si robili nároky. A na námietky Maďarska reagovali Čechoslováci, Rumuni, Srbi a Chorváti vo februári 1920 spoločným memorandom. V ňom odmietli akékoľvek zmeny nových hraníc a možné referendá (konalo sa napokon jediné na malom území, ktoré si zabralo Rakúsko).
V máji Paríž oznámil Maďarom, že ich námietky sa neprijímajú a im 4. júna neostávalo nič iné, len zmluvu podpísať. Za ČSR to urobili minister zahraničných vecí Edvard Beneš a veľvyslanec v Londýne Štefan Osuský, rodák z Brezovej pod Bradlom. „Vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných odvrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa," podelil sa Osuský s dojmami v liste Vavrovi Šrobárovi.
Celý akt netrval ani štvrťhodinu a Millerand ukončil zasadnutie. Kým ostatní účastníci ešte debatovali, maďarská delegácia rýchlo opustila palác a nasadla do pripravených áut.
Nem, nem soha!
Dôsledky Trianonu boli pre Budapešť zdrvujúce. Vari najbolestivejšie niesla stratu Sedmohradska, považovaného za srdce národa, ktoré sa odteraz stalo aj oficiálne súčasťou Rumunska. Ťažké však bolo pre ňu aj odstúpenie Horného Uhorska (Felvidéku), čiže Slovenska, Československej republike. Jeho hlavné mesto Bratislava (Pozsony) bolo predsa dlho sídlom uhorského parlamentu a korunovačným mestom uhorských kráľov.
Za novými maďarskými štátnymi hranicami ostal takmer každý tretí človek s materinským jazykom maďarským. Vtedy to bolo dovedna 3,2 milióna etnických Maďarov. Z nich asi 800-tisíc žilo zrazu na území Československa, predovšetkým na južnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi (tam okolo 110-tisíc).
Maďarský štát bol odrezaný od mora (pred Trianonom mal k nemu prístup prostredníctvom Chorvátska), od značnej časti surovinovej základne a prišiel o 38 percent priemyslu.
Veľmoci, predovšetkým Francúzsko, chceli mať z nástupníckych štátov Uhorska ekonomicky životaschopné celky, aby boli spoľahlivou hradbou proti Nemecku i boľševickému Rusku. Tento cieľ sa však dal dosiahnuť len anulovaním alebo potlačením iného strategického zámeru mierotvorcov v strednej Európe – vytvoriť čisto národné štáty. Naopak, zakreslením nových hraníc na mieste veľkého mnohonárodného Uhorska vzniklo množstvo menších štátov s početnými etnickými menšinami. Už čoskoro sa to stalo zdrojom i politickým nástrojom destabilizácie celého regiónu.
Nem, nem soha! (Nie, nie nikdy!) znelo Budapešťou, keď z Paríža prišla správa o trianonskej dohode. Po celej krajine viseli čierne zástavy na znamenie smútku.
Slabou útechou pre trúchliacich bola správa, že delenie Uhorska mohlo dopadnúť pre Maďarsko ešte horšie. Každý z nástupníckych štátov sa totiž usiloval uchmatnúť pre seba čo najviac. Napríklad jeden z návrhov Prahy na mierovej konferencii v Paríži predpokladal takú úpravu južnej hranice Slovenska, aby najhodnotnejšie tokajské vinice pripadli Československu. „Vinice produkujúce svetoznáme víno predstavujú podstatu národného majetku," uvádzalo sa v zdôvodnení návrhu. Praha okrem toho požadovala veľké územie v Zadunajsku s Neziderským jazerom a Šopronom.
Výsledkom zdĺhavých a zložitých rokovaní boli hranice, ktoré s výnimkou Dunaja išli severnejšie od požadovanej čiary. Novému štátu Čechov a Slovákov síce pripadol Veľký Žitný ostrov, ale zo Zadunajska sa v prospech ČSR vyčlenilo len malé územie (Petržalka), ako predmostie Bratislavy.
Načo je to dobré
Hneď po podpise Trianonskej zmluvy sa začali pokusy o jej revíziu. Mali rôzne podoby až po úplné odmietnutie zmluvy a požiadavku vrátiť všetko späť (mindent vissa). Najzávažnejší a aj dočasne dokonaný pokus vo vzťahu k Československu prišiel v súvislosti s jeho delením po Mníchovskej konferencii v jeseni 1938. Slovensko vtedy stratilo 779 obcí, z toho 170 s väčšinou obyvateľstva slovenskej národnosti. Maďarsko tak s pomocou Hitlera získalo aspoň časť požadovaného územia „priklepnutého" Trianonom susednému štátu.
Ďalší, už nevydarený, pokus bolo možné pozorovať po druhej svetovej vojne. Ale pocit ohrozenia spojený s Trianonom pretrval. Využíval sa a naďalej využíva ako maďarská karta v predvolebných kampaniach, slúžil na dramatizovanie vnútropolitickej situácie. Máločo na tom zmenili zmluvy o priateľstve a vzájomnej spolupráci (ostatná uzavretá v roku 1995), v ktorých sa obe strany predsa zaviazali rešpektovať neporušiteľnosť spoločných hraníc.
Akoby sme sa chceli naďalej, ako v celých našich dejinách, „odrážať od Maďarov a viesť s nimi zápas" (Vladimír Mináč). A na druhej strane hranice? Už od školských lavíc neprestávajú ľuďom vtĺkať do hláv, že Maďarsko bolo jediným výlučným dedičom uhorského kráľovstva, a preto je obeťou Trianonu. Načo je to dobré?
Pritom ostatné roky priniesli zjavné náznaky zmierenia a vyrovnávania s historickými krivdami na oboch stranách. Len by sme v tom mali byť dôslednejší…