Keď je otcom vojnový zločinec

, 22.06.2020 06:00

Otázku viny museli riešiť už ako deti. Rozhodnúť sa, či ich otcovia - vysokí nacistickí funkcionári - naozaj spáchali to, z čoho ich obvinili. Ako sa s tým vyrovnali? Odsúdili činy otcov alebo na nich boli hrdí?

K hlavným príšerám nacistického Nemecka patril...
K hlavným príšerám nacistického Nemecka patril šéf SS a gestapa Heinrich Himmler. Na rodinnej snímke objíma manželku Margu. Pred nimi v strede je ich dcéra Gudrun s kamarátkou a Gerhard von der Ahé, sirota, o ktorú sa starali. Gudrun celý život neverila, že otec bol zločinec. Autor: SITA/AP, REALWORKS LTD./DIE WELT, HO

Sú mená, ktoré ľuďom otvárajú dvere, ale aj také, ktoré ich privierajú. Presvedčila sa o tom i Gudrun Burwitzová (1929 – 2018), dcéra jedného z najmocnejších ľudí Tretej ríše – šéfa SS a gestapa Heinricha Himmlera. Keď sa na jeseň 1947 prihlásila na učňovskú školu v nemeckom Bielefelde, dúfala, že jej dovolia vyučiť sa aspoň remeslo.

Spočiatku sa zdalo, že si prijímacia komisia nič nevšimla. „Ako sa voláte?" znela prvá otázka, presne podľa formulára. „Gudrun Himmlerová," odvetila mladá blondína. Členovia komisie nedali nič znať. „Zamestnanie otca?" spýtali sa ďalej. „Môj otec bol ríšskym vodcom SS," zahlásila Gudrun. Ďalšie otázky už nepadli, jej prihlášku okamžite zamietli.

Napokon ju však predsa len prijali. Prihovoril sa za ňu miestny predseda Sociálnodemokra­tickej strany, podľa ktorého nemohla za to, z akej rodiny pochádza. O rok neskôr musela školu tak či tak opustiť. Nemala peniaze a so žiadosťou o štipendium neuspela. Veď prečo by daňoví poplatníci mali hradiť štúdium dcére Heinricha Himmlera?

Gudrun však rozhodne netreba ľutovať, aj keď to potomkovia nacistických pohlavárov nemali ľahké. Každý z nich sa s tým biľagom vyrovnával inak. Jedni odmietali pripustiť, že ich otcovia spáchali nejaké zločiny, iní sa od nich dištancovali. Niektorí pociťovali hrdosť, iní hanbu.

Nacistická princezná

Gudrun zostala otcovi oddaná až do smrti. Neverila, že bol zločincom, ani že si sám zobral život. Bola presvedčená, že ho zavraždili Spojenci. Ľúbila ho napriek tomu, že jej matku podvádzal so sekretárkou, s ktorou mal dve nemanželské deti.

Himmlerova dcéra nezostala iba pri popieraní historických faktov. Zo všetkých detí nacistov zašla najďalej.

„Všetci dostávajú rady a vyznamenania, len ocko nie. A práve on by ich mal dostať. Keby nebolo jeho, všeličo by bolo inak," poznačila si v marci 1945. Po vojne ju Spojenci spolu s matkou zatkli a istý čas držali vo väzení. Ľudia sa jej stránili, bola samotárka, bez priateľov. V roku 1951 sa vyučila za krajčírku, no mala problém nájsť si prácu.

„Hádam nemáte nič s tým strašným Himmlerom?!" reagovala majiteľka módneho domu, u ktorej sa chcela zamestnať. Z ubytovne, kde nastúpila ako recepčná, ju vyhodili už po niekoľkých hodinách, keď sa na ňu sťažoval jeden z hostí. „Moju ženu zavraždili v Osvienčime! Mám sa za to slečne Himmlerovej poďakovať?" rozhorčil sa.

Gudrun vystriedala viacero povolaní, ale postoj k otcovi nikdy nezmenila. Na stene v jej byte visel jeho portrét a ona sa ho vždy len zastávala. „Dnes môjho otca nenávidia ako najväčšieho masového vraha všetkých čias. Vidím ako svoju životnú úlohu, aby som ho svetu predstavila v inom – pravdivom – svetle," vyhlásila v roku 1961. O otcovi preto plánovala napísať knihu, z čoho nakoniec zišlo.

Himmlerova dcéra však nezostala iba pri popieraní historických faktov. Zo všetkých detí nacistov zašla najďalej. Od roku 1951 bola členkou organizácie Stille Hilfe (Tichá pomoc), ktorá podporovala bývalých príslušníkov SS, aktívne sa angažovala v pravicovo-extrémistickej strane NPD i v neonacistickej komunite. Pomáhala tiež nacistickým zločincom, akými boli Klaus Barbie či Martin Sommer. Pre mladých neonacistov sa stala modlou, za čo si vyslúžila prezývku „nacistická princezná".

Vydala sa za novinára a funkcionára NPD Wulfa-Dietera Burwitza, s ktorým mala dve deti. Zmena priezviska jej pomohla aspoň čiastočne zatajiť identitu a nepriťahovať zbytočnú pozornosť. Pre historikov však zostáva príkladom človeka, ktorý sa síce pozeral, ale nevidel.

Nech to meno zmizne zo sveta

Opakom Himmlerovej dcéry je Niklas (81), syn generálneho guvernéra okupovaného Poľska Hansa Franka. Známeho výrokom, že keby mal tak, ako to robia v Prahe, lepiť plagáty oznamujúce popravu siedmich Čechov, tak by mu na výrobu oznámení o popravených Poliakoch nestačili ani všetky poľské lesy.

Niklas mal iba sedem rokov, keď jeho otca po rozhodnutí Norimberského súdu obesili. Jeho dedičstvo niesol veľmi ťažko. Keď sa stal reportérom nemeckého týždenníka Stern, na verejnosti vyvolal rozruch autobiografickými článkami s názvom Môj otec, nacistický vrah. Čitateľov pohoršilo najmä jeho priznanie, ako si v dospievajúcom veku pripomínal deň otcovej popravy – masturbovaním nad jeho fotografiou.

V 80. rokoch, keď články zverejnil, to v Nemecku vyvolalo zhnusenie a polemiku, či to neprehnal. Do Sternu chodili tucty rozhorčených listov v duchu: „Otec je vždy otec, treba si ho vážiť, nech je akýkoľvek". Novinári z časopisu Zeit ho dokonca nazvali psychopatom.

Niklas Frank však nemá problém priznať, že otca nenávidí. Ako potvrdil Stephanovi Lebertovi, spoluautorovi knihy Denn Du trägst meinen Namen (Lebo nosíš moje meno), ktorá mapuje osudy detí nacistických funkcionárov, to, čo spravil, neľutuje. Naopak, stále skúma, čo po otcovi zdedil, či sa aj v ňom neskrývajú dajaké temné vlastnosti. „Neprejde jediný deň, aby som nemyslel na otca," prezradil.

Na rodine Frankovcov vidno, ako rozdielne sa jej členovia vyrovnali s vinou svojho predka. Niklasova sestra Sigrid zostala presvedčenou obhajkyňou Hitlerovho režimu. Emigrovala do Južnej Afriky, kde aj zomrela. Sestra Brigitte spáchala samovraždu vo veku 46 rokov, lebo vravela, že sa nechce dožiť viac ako jej popravený otec. Bola tým doslova posadnutá.

Brat Michael skonal ako 53-ročný. Odmietal akúkoľvek kritiku otca, dokonca sa angažoval v NPD. Potom začal piť. Nie však alkohol, ale mlieko – vyše desať litrov denne. Hrozne pribral a chorľavel. Lekár ho varoval, no on do seba ďalej nalieval hektolitre mlieka. Až mu zlyhali všetky orgány.

Niklasov starší brat Norman, ktorý umrel pred desiatimi rokmi, sa so zločinmi svojho otca zmieril, ale ako priznal, nechcel mať deti, „aby meno Frank zmizlo z tohto sveta".

Hrdá na otecka

Zatiaľ čo Niklas Frank k otcovi cíti nenávisť, dcéra ríšskeho maršala a veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa naňho nedala dopustiť. Bol jedným z najmocnejších ľudí v nacistickom Nemecku, Hitler si ho pôvodne vybral ako nástupcu, ale pre Eddu (1938 – 2018) zostal iba milovaným ockom. To, že bola jeho dcérou, nepociťovala ako bremeno. Práve naopak, veľa ráz jej to pomohlo. Keď ju v roku 1960 navštívil novinár Norbert Lebert, pochválila sa, že jej všetci vychádzali v ústrety. Banovala len to, že sa jej otec rozhodol pre politiku. „Keby bol napríklad majiteľom čokoládovej továrne ako môj starý otec," zasnívala sa.

Jedni odmietali pripustiť, že ich otcovia spáchali nejaké zločiny, iní sa od nich dištancovali. Niektorí pociťovali hrdosť, iní hanbu.

Po skončení vojny ju aj s matkou zadržali Američania, štyri mesiace strávila v zajateckom tábore. Po prepustení sa jej však nevodilo zle. Výborne sa učila, v škole sa o jej otcovi nikto nebavil. Spolužiaci aj učitelia k nej boli ohľaduplní, na hodinách dejepisu kvôli nej nacizmus ani nepreberali. Zmaturovala, skúšala študovať právo, potom pracovala v oblasti zdravotníctva. Aj keď sa nevydala a nemala deti, viedla spokojný život.

Takmer desať rokov sa súdila s mestom Kolín, aby jej vrátilo vzácny obraz v hodnote stotisíc mariek – dar od otecka. To, že si ho Göring, ktorý raboval kultúrne pamiatky po celej Európe, v roku 1938 svojvoľne zobral z miestneho múzea, ju pritom netrápilo.

Na otca bola hrdá. Ľudia si ho vraj pamätali v dobrom, preto nebola hanba nosiť jeho priezvisko. „Jediné spomienky naňho, ktoré mám, sú plné lásky. Nedokážem ho vidieť inak," zverila sa novinárom. Poprela, že by sa Göring podieľal na holokauste, hoci práve on zriadil prvé koncentračné tábory a Hitler ho už v roku 1938 poveril riešením židovskej otázky. „Problémom môjho otca bola jeho lojalita k Hitlerovi. Prisahal mu vernosť a nikdy by ju neporušil, aj keď Hitler zašiel priďaleko. Veci, ktoré sa stali Židom, boli hrozné, ale môj otec s tým nemal nič spoločné," trvala na svojom Edda Göringová.

Útočisko v cirkvi

Niekedy je ťažké rozoznať, či je ľútosť úprimná. Týka sa to aj Martina Bormanna (1930 – 2013), syna ríšskeho ministra rovnakého mena, ktorý bol Hitlerovým tajomníkom a vedúcim kancelárie NSDAP. Naozaj sa kajal, alebo to len predstieral?

Dlhý čas ho považovali za slušného človeka, ktorý chce odčiniť hriechy svojho otca. Najstarší z desiatich Bormannových detí sa dal po vojne pokrstiť, stal sa katolíckym kňazom a misionárom v Afrike, kde ho raz dokonca uniesli miestni povstalci. Po ťažkej autonehode z rádu vystúpil, oženil sa, pôsobil ako filozof a teológ.

V roku 1987 nadviazal spoluprácu s izraelským psychológom Danom Bar-Onom. Stal sa členom jeho skupiny, ktorá organizovala stretnutia medzi páchateľmi holokaustu a ich obeťami. Bormann viedol aj diskusie s deťmi na školách – o Nemecku, nacistickej ideológii a o svojom živote. Zakaždým tvrdil, že sa naučil rozlišovať medzi prísnym otcom, ktorého mal rád, a politikom, ktorého zločiny odsudzoval.

V roku 2010 jeho povesť naštrbili udania bývalých žiakov cirkevnej školy, ktorí ho obvinili, že ich bil, týral a sexuálne zneužíval. Hoci sa tieto informácie nepodarilo dokázať, cirkev obete odškodnila, aj keď vinu nepriznala. Nelichotivé svedectvá však spochybnili Bormannovu morálku, a teda i jeho postoj k otcovi a spornej minulosti.

Jeho slová na túto tému sú však jednoznačné: „Nikto nemôže splatiť vinu svojho otca, ale pred svojimi rodičmi nemôže ani len tak ujsť. Nikdy sa od nich neoslobodí."

Zmenil názor?

Boh smrti, Hitlerov kat, blonďavá beštia či mäsiar z Prahy. To sú prívlastky, s akými vstúpil do dejín Reinhard Heydrich. Obergruppenführer SS, zastupujúci ríšsky protektor v Čechách a na Morave, Himmlerova pravá ruka i jeden z hlavných strojcov holokaustu, ktorý v júni 1942 zahynul na následky atentátu. Možno sa hlásiť k takému človeku?

Hitlerov kat, blonďavá beštia či mäsiar z...
Hitlerov kat, blonďavá beštia či mäsiar z Prahy. Tak označovali Reinharda Heydricha. Z jeho štyroch detí vojnu prežili tri. Zločiny ich otca im nikto nevyčítal ani nepripomínal. Tvrdili, že sa ani nechcú dozvedieť, čo sa vtedy dialo, lebo ich politika nezaujíma. Autor: PROFIMEDIA

Z Heydrichových štyroch detí prežili vojnu tri – syn Heider a dcéry Silke a Marte. Keďže ich matka Lina bola presvedčenou nacistkou, niet divu, že aj ich vychovala v podobnom duchu. Ani sa veľmi netrápili. Line vrátili rodičovský dom, po osemročných súdnych ťahaniciach jej dokonca priznali vdovský dôchodok, pretože jej muža údajne zabili pri plnení povinností v službách nemeckého štátu, čo aj z neho robí „obeť vojny".

Rodina úspešne podnikala, zo Silke (81) sa stala operná speváčka, Heider (86) pomáhal matke v obchodoch. Zločiny ich otca im nikto nevyčítal ani nepripomínal. Tvrdili, že sa ani nechcú dozvedieť, čo sa vtedy dialo, lebo ich politika nezaujíma.

„V škole sme celú históriu Tretej ríše prebrali za dve hodiny a o našom otcovi tam nebola ani zmienka," chválila sa ešte v roku 1961 Marte Heydrichová. Lina so synom boli najprv aktívni aj v neonacistickom hnutí, potom sa však venovali už len podnikaniu.

Keď sa Heidera pýtali na otca, odvrkol, že na odpoveď nie je kompetentný. Jeho sestra Marte Beyerová (77), majiteľka módneho butiku, sa však nezabudla posťažovať: „Ani netušíte, čo to znamená mať takého otca. Prenasleduje ma i vo sne, ale ja nič neviem."

Ich bratranec Peter Heydrich, ktorého otec ako Hitlerov odporca v roku 1944 spáchal samovraždu, sa za ich prístup hanbil. „Nikdy nič necítili ani necítia," zhodnotil. Zazlieval im, že nikdy neprejavili ľútosť ani nespravili ústretové gesto – či už voči Židom, alebo pozostalým z vypálených Lidíc.

Keď sa však Heider predsa len o čosi pokúsil, skončilo sa to škandálom. V marci 2011 pobúrila Čechov správa, že syn „masového vraha" ponúkol pomoc pri rekonštrukcii chátrajúceho zámku v Panenských Březanoch neďaleko Prahy, kde jeho rodina počas vojny bývala. Rokoval o tom i so starostom obce, ktorý s návrhom súhlasil. Po rozruchu, aký to spôsobilo, však Heydrich od zámeru ustúpil.

Podľa českého časopisu Reflex, ktorý s ním priniesol rozhovor, to vyzeralo, že sa zmenil. Preštudoval vraj veľké množstvo dokumentov, navštívil tiež koncentračné tábory. „Heydricha bolo treba pokladať za najnebezpečnejšieho protivníka na nemeckej strane, čo viedlo k rozhodnutiu tohto protivníka odstrániť," citoval z odbornej knihy o svojom otcovi. A vzápätí dodal: „S týmto hodnotením môžem súhlasiť."

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#nacistické zločiny #Nacisti #druhá svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku