Ako vznikalo slovenské more. A čoho sa dočkalo

Ešte vlani morachtiví Slováci najčastejšie utekali do Chorvátska na pláže Jadranu. Vycestovalo ich tam rekordných 465-tisíc. Bolo to však stále štyrikrát menej, ako sa kedysi každoročne slnilo na brehoch Zemplínskej šíravy. Obrovská vodná nádrž pod Vihorlatom sa oprávnene hrdila prívlastkom „slovenské more".

01.07.2020 06:00
Zemplínska šírava, more, čiernobiela fotka, 1989 Foto:
Zemplínska šírava v lete 1989.
debata (27)

Onedlho uplynie 55 rokov od naplnenia a uvedenia tohto vodného diela do skúšobnej prevádzky. V oficiálnych dokumentoch vtedy figurovalo s názvami Vodná nádrž Vihorlat alebo Podvihorlatská nádrž. S prípadným rekreačným využitím sa počítalo v druhom, ak nie až v treťom rade. Hlavné boli jednoznačne vodohospodárske funkcie. Na jednej strane mala znižovať povodňové prietoky na rieke Laborec a na druhej strane umožniť závlahy pozemkov Východoslovenskej nížiny.

Isteže, týmto územím preteká nielen Laborec, ale aj ďalšie rieky – Topľa, Ondava, Čierna voda, Latorica a Bodrog. Nedostatočný spád v dolných častiach ich povodí býval príčinou častých záplav, ktoré po sebe zanechávali veľké škody: meškali poľnohospodárske práce, znehodnotila sa úroda, znečisťovali sa domové studne, šírili sa rôzne ochorenia a nákazy.

Rôzni autori (Vladimír Bella, Ľudovít Možiešik a i.) uvádzajú, že každoročne bolo zaplavených 45-tisíc až 50-tisíc hektárov pôdy, ďalších okolo 100-tisíc hektárov podmáčalo. Situácia sa dramaticky zhoršovala najmä počas prívalových dažďov a po jarnom topení snehu. Po opadnutí týchto vôd ostávali v oblasti dnešnej Zemplínskej šíravy jazierka a močiare, ktoré miestni obyvatelia nazývali Horné Blatá. Objavujú sa už na starých uhorských mapách. Pri nich sa rozprestieral lužný jelšový les.

Aj tam sa presídľovalo

So samotnou výstavbou vodného diela s pracovným názvom Podvihorlatská nádrž začali prešovské a michalovské Pozemné stavby po rozsiahlych prípravách v apríli 1962.

Traduje sa, že kvôli Zemplínskej šírave nebolo treba sťahovať ani jednu obec, čím sa líšila od podobných veľkých vodohospodárskych stavieb. Veď výstavba neďalekej Domaše si vyžiadala úplné presídlenie šiestich obcí a čiastočne dvoch. Ale aj vody Zemplínskej šíravy prinútili mnohých starousadlíkov opustiť svoje domovy.

Dovedna išlo o vysťahovanie ľudí zo 133 domov. Presvedčiť niektorých, aby išli bývať niekam inam, bol veľký problém, musela to riešiť až vláda v Prahe. Okrem toho sa museli premiestniť tri školy, preložiť cesta, zatopiť úzkokoľajka atď.

„Budúca nádrž zachytí predovšetkým prívalové vody Laborca a zníži hladinu storočnej povodňovej vlny," informovala vtedajšia Pravda. „Zároveň zavlaží vyše 80-tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy v nížinných oblastiach."

Vodné dielo malo mať aj iné poslanie, o ktorom sa vtedy veľmi nepísalo. V obci Vojany, vzdialenej iba pár desiatok kilometrov, sa začínala výstavba prvých dvoch blokov tepelnej elektrárne. Voda z Podvihorlatskej nádrže ju mala ochladzovať.

Stavať pri Michalovciach sa začalo v máji 1962 a všetko prebiehalo na tie časy pomerne rýchlo. Už v júli stavbári sypali juhozápadnú hrádzu s bezpečnostným prepadom a o čosi neskôr rozbehli výstavbu štvorkilometrového prívodného kanála od Petroviec nad Laborcom. Na jar 1965 začali s napĺňaním nádrže, koncom jesene so skúšobnou prevádzkou a v auguste 1966 Zemplínsku šíravu slávnostne odovzdávali do užívania.

No už skôr ju začali navštevovať prví rekreanti z blízkeho okolia. Chýr o mohutnej vodnej ploche s rozlohou 33 štvorcových kilometrov a dĺžkou vyše 11 kilometrov rýchlo prekročil hranice okresu i kraja. A tak už v lete 1966 prilákala desaťtisíce ľudí.

Potešili sa aj rybári, štátne rybárstvo v Stupave pri Bratislave začalo totiž vodnú nádrž hneď zarybňovať. „Nikdy predtým ani potom nám nepribúdali noví členovia tak rýchlo," spomína Vladimír Štaffa, vtedy stredoškolák, dnes predseda miestnej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu. „Z pôvodných tristo ich bolo zrazu tisíc. Každý si kupoval povolenku, aby mohol loviť na Zemplínskej šírave. Veď stála v tom čase iba 25 korún."

Šírave mnohí dávali prednosť

Roky 1965 až 1967 boli obdobím politického odmäku, nazývaného československým predjarím. Zaujímavo sa prejavili aj v rozvoji cestovného ruchu, a to nielen doma, ale aj čo sa týkalo vycestovania do cudziny.

Začala platiť dohoda s Maďarskom o vzájomnom otvorení hraníc. Kým dovtedy sa dalo na druhú stranu hranice vycestovať iba na pozvanie, odteraz to išlo bez víza aj na dovolenku k Balatonu.

Ľahšie sa začalo cestovať aj k moru do východného Nemecka i do vtedajšej Juhoslávie. Vnútro predtým vydávalo na cesty do týchto destinácií len obmedzené množstvo povolení, každú žiadosť preverovalo ústredie rezortu a posledné slovo mala nezriedka špeciálna komisia pri ÚV KSČ. Už v roku 1967 vycestovalo z ČSSR na Západ a do Juhoslávie vyše 263-tisíc ľudí, čo bolo trikrát viac ako v roku 1963.

Slováci sa tak mohli dostať už aj ku skutočnému moru, napriek tomu mnohí si vyberali domáce „kvázimore": Zemplínsku šíravu. Nie sú presné štatistky, koľko ľudí tam dovolenkovalo v rokoch 1967 a 1968, ale všetko svedčí, že oveľa viac ako napríklad v roku 2015, keď počet návštevníkov nedosiahol ani 75-tisíc.

Už v máji 1968 brázdila jej vody prvá výletná loď Laborec, vyrobená v maďarských lodeniciach vo Váczi. Základná vybavenosť z hľadiska rozvoja cestovného ruchu bola však v prvých rokoch mizerná. Plasticky to priblížil známy autor príručiek pre turistov Jozef Ďurček. Chýbalo takmer všetko – vodovod, kanalizácia, vhodné cesty, osvetlenie. Živelná, provizórna zástavba rôznymi chatkami bez ladu a skladu situáciu len komplikovala.

Napriek tomu záujem o dovolenkovanie na Zemplínskej alebo Podvihorlatskej sĺňave – ako ju vtedy volali – rástol z roka na rok. Nedostatky ustúpili prednostiam, medzi ktoré patril predovšetkým vysoký výskyt slnečných a teplých dní v období od mája do septembra a symbióza horúcej nížinnej klímy s horskou klímou blízkeho pohoria Vihorlat.

Každý si kupoval povolenku, aby mohol loviť na Zemplínskej šírave. Veď stála v tom čase iba 25 korún.
Vladimír Štaffa, predseda miestnej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu

Zlomový bol rok 1970, keď v dôsledku politiky normalizácie sa znovu sťažilo vycestovanie k Jadranskému moru. Režim akoby si uvedomil, že musí ľuďom poskytnúť nejakú náhradu a začal vo veľkom investovať do turistickej infraštruktúry, Zemplínsku šíravu nevynímajúc. Práve v sedemdesiatych rokoch prebiehala búrlivá výstavba stredísk Biela Hora (Primestská), Hôrka (Slnečný lúč), Medvedia hora, Kaluža, Kamenec, Klokočov a Paľkov. Súčasťou výstavby bola úprava pláží proti kolísaniu hladiny, vznikol prístav a mólo pre lodnú dopravu, vybudovali sa parkoviská, vodovod, kanalizácia.

Investičný rozmach pokračoval v ďalšom desaťročí. Na Zemplínskej šírave vyrástli hotely, penzióny a chatové osady. Zároveň prebiehala výstavba chát pre individuálnu rekreáciu, zväčša už podľa územného plánu vypracovaného dodatočne. Ako uvádza Ďurček, v osemdesiatych rokoch sa dobudovalo sedem stredísk s plážami s rozlohou vyše 17 hektárov, takmer do dnešnej podoby. Medzitým rástla ich návštevnosť. Už v roku 1973 prekročila 1,5 milióna ľudí a o desať rokov neskôr sa šplhala k dvom miliónom. Medzi návštevníkmi prevažovali Slováci a Česi, ale čoraz viac rekreantov prichádzalo z okolitých krajín východného bloku.

Čo spôsobilo úpadok

Ďalší zlom nastal po roku 1989. Vtedajší útlm návštevnosti sa zvyčajne pripisuje otvoreniu hraníc. Našinec si zrazu mohol vyberať a pomerne lacno dovolenkovať v prímorských letoviskách, o ktorých predtým mohol iba snívať. Bol to však jediný dôvod poklesu záujmu o Zemplínsku šíravu? Určite sa pod to podpísala aj zmena vlastníckych vzťahov, privatizácia a reštitúcie, zmeny v organizácii a vo financovaní cestovného ruchu zo strany štátu.

Súkromní podnikatelia často pre stromy nevideli les, starali sa len o svoje zariadenia, zveľadenie Zemplínskej šíravy ako celku alebo jej stredísk ponechávali osudu. Zo starej slávy sa však dlho žiť nedalo. Tým skôr, že nároky turistov rástli, už im nestačilo, ak niekto pokosil trávu na plážach a vyčistil sociálne zariadenia.

V roku 2006 prešli jednotlivé strediská pod správu obcí v katastrálnom území, kde sa nachádzajú. Nuž a obce často nenašli financie na udržanie niektorých nevyhnutných prevádzok pre rekreáciu.

Od návštevy odrádzali aj množiace sa správy o znečistení priehrady zvýšenou koncentráciou PCB-látok, ktoré sa do jej vôd dostali kedysi z výroby v podniku Chemko Strážske. Darmo hygienici opakovali, že kúpať sa v nádrži je dovolené, neodporúča sa len jesť ulovené ryby; mnohých to dodnes nepresvedčilo.

Stávalo sa, že rekreačná funkcia sa dostávala do rozporu s vodohospodárskou. Napríklad v júli a v auguste chcú mať vodári viac vody z Laborca pre elektráreň Vojany a vtedy chýba v nádrži dovolenkárom.

Situácia sa zlepšila po výstavbe letných bazénov v troch strediskách, po otvorení akvaparku v Kaluži a rekreačno-relaxačného a rehabilitačného centra na Medvedej hore pred šiestimi rokmi. Pritiahlo to ďalších rekreantov, v posledných rokoch stúpol ich počet na 120-tisíc aj viac. Lenže čo je to v porovnaní s návštevnosťou pred 30 alebo 40 rokmi?

Zemplínska šírava

Vodná plocha zaberá rozlohu 33 štvorcových kilometrov. Jej maximálna dĺžka je 11 km, maximálna šírka 3,5 km, priemerná hĺbka 3,5 metra a maximálna hĺbka 14,7 metra.

Nádrž je vytvorená hrádzami dlhými 7 346 metrov. Napájajú ju prevažne vody rieky Laborec prostredníctvom prívodného, tzv. Šíravského kanála, vodu odvádza tzv. Zalužický kanál (do Laborca).

Súčasťou priehrady je aj suchá nádrž Beša. Šírava slúži na rekreačné účely, plavbu, ochranu pred povodňami, zavlažovanie Východoslovenskej nížiny a ako vodný zdroj pre tepelnú elektráreň Vojany.

Zdroj: Wikipedia

© Autorské práva vyhradené

27 debata chyba
Viac na túto tému: #more #vodné dielo #priehrada #Zemplínska Šírava