Oficiálny dôvod osláv v jarných a letných mesiacoch roku 1960 vyjadrovalo heslo: „Socializmus v Československu zvíťazil!“ Podľa vtedajších ideológov štátostrany to znamenalo, že sa skončil nezmieriteľný boj medzi triedami a bolo zlikvidované súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Naposledy aj v poľnohospodárstve. Kým v roku 1958 bolo v celom štáte ešte okolo 6-tisíc sedliackych usadlosti s výmerou väčšou ako 15 hektárov, o dva roky neskôr už neexistovala ani jedna. Všetko sa kolektivizovalo.
Mohlo sa teda prejsť do ďalšej vývojovej etapy – „dovŕšenia socialistickej výstavby“. Presne podľa vzoru ZSSR, najprv však bolo treba dosiahnuť najvyššiu produktivitu práce vo svete, preto vtedajší sovietsky líder Nikita Chruščov vytýčil cieľ:,,Dobehnúť a predbehnúť Ameriku." O právo zaradiť sa hneď za Sovietsky zväz v týchto pretekoch bojovali všetky krajiny východného bloku. Československo získalo výsadu byť druhé zrejme aj vďaka osobnému priateľstvu vtedajšieho vodcu KSČ a zároveň prezidenta republiky Antonína Novotného s Chruščovom.
Priemerná hrubá mzda dosahovala vtedy približne 1 300 korún.
A tak už v septembri 1959 dal Novotný pokyn vypracovať novú ústavnú listinu, ktorá by posvätila úspechy jeho vlády vrátané nového názvu štátu. Musí sa volať – opäť podľa sovietskeho vzoru – socialistický. Československá socialistická republika. „Veď prakticky sa odstránilo vykorisťovanie človeka človekom a v podstate sa vybudovali základy socializmu,“ zdôvodnil zmenu Novotný. Ulica na to zareagovala vtipom, že kým v kapitalizme je vykorisťovaný človek človekom, v socializme je to naopak…
Režim demonštroval silu
Ešte predtým bolo treba ukázať, že režim sa na to cíti dosť silný, že už sa napríklad neobáva úkladov vnútorného nepriateľa. Tomu mala slúžiť amnestia v máji 1960, počas ktorej sa dostalo na slobodu najviac politických väzňov v celých československých dejinách. Týkala sa 5 319 ľudí z celkového počtu 8 708 obetí politických procesov, ktorí sa vtedy nachádzali vo väzniciach a nápravno pracovných táboroch.
Na slobodu vyšiel po takmer desiatich rokoch aj budúci prezident Gustav Husák a bývalý guvernér národnej banky Imrich Karvaš, financmajster SNP. Nie však smrteľne chorý biskup gréckokatolíckej cirkvi Peter Pavol Gojdič. Zomrel dva mesiace po amnestii v leopoldovskej väznici.
Pred schválením novej ústavy chcel režim dať najavo aj svoju ekonomickú silu. Preto už koncom apríla 1960 vyhlásil zníženie maloobchodných cien niektorých potravín aj vybraného spotrebného tovaru. Kilogram cukru zlacnel o 50 halierov, kilogram ryže o jednu korunu, záclony o 4 až 5 korún a dámske šaty o 35 až 55 korún.
Priemerná hrubá mzda dosahovala vtedy približne 1 300 korún. Keď si jedna pani v predajni povzdychla, že vraj čo to je zníženie ceny ryže o jednu korunu, druhá ju poučila: „Veď za to máte tri rožky a ešte vám zostane desiatnik.“
Verejnosť však väčšmi ocenila ďalšie opatrenie štátu – zapožičiavanie učebníc žiakom škôl 1. a 2. stupňa a poskytovanie niektorých školských potrieb zadarmo.
Približne v tom istom čase schválil parlament zákon o novom územnom členení štátu. Dovtedy malo Československo 19 krajov, Slovensko z toho 6. Ich celkový počet sa odteraz znížil na 10, z nich tri boli slovenské. Zredukoval sa aj počet okresov – zo 179 na 75, z toho 33 vzniklo na Slovensku. V zaniknutých okresoch sa rušili aj sekretariáty KSČ, resp KSS. Ľudia dúfali, že ubudne zbytočnej štátnej i straníckej byrokracie. Rozhodujúce články štátnej správy sa však vzdialili mnohým občanom. A spretrhali sa dôležité väzby v území.
Až po tejto príprave bolo možné pristúpiť k hlavným politickým udalostiam roka.
Voľby ako plebiscit?
Prvou v poradí boli voľby do všetkých stupňov zastupiteľských zborov. Konali sa 12. júna 1960 a vtedajšie médiá ich nazvali „veľkým sviatkom našej vlasti“. Tomu zodpovedal aj ich priebeh. „Občania volilimanifestačne,“ informovali noviny. „Na mnohých miestach prišli k volebným miestnostiam v sprievode so zástavami a transparentmi, na ktorých oznamovali svoje pracovné záväzky.“
Za jednotnú kandidátku Národného frontu, ovládaného komunistami, hlasovalo 99,86 % oprávnených voličov. Málokto vedel, koho vlastne volil, ale s tým sa mlčiaca väčšina už dávno zmierila. V nevyhlásenej súťaži o zlatú mrežu zaznelo: „Za kapitalizmu sa pred voľbami vie, kto kandiduje, za socializmu sa vie, kto bude zvolený.“
„Výsledky volieb preukázali ideovopolitickú jednotu nášho ľudu,“ sucho skonštatoval Novotný. A v snahe vydávať ich aj za plebiscit o novej ústave dodal: „Už to svedčí o víťazstve myšlienok socializmu v našej vlasti.“
Na slávnostnom zasadnutí Slovenskej národnej rady jej predseda Ľudovít Benada tituloval prítomného Novotného slovami: "Nami všetkými milovaný prezident republiky a prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa."Asi takto dnes oslovujú v Severnej Kórei súdruha Kima…
Po tvrdej masovopolitickej práci nasledovali hry, presnejšie celoštátna spartakiáda, síce už druhá v poradí, ale veľkolepejšia. Trvala od 23. júna do 3. júla (s trojdňovou prestávkou). Na pražskom Strahove sa vystriedalo takmer 750-tisíc cvičencov a dva milióny divákov.
Tomu predchádzali mestské, okrskové, okresné a krajské kolá, na Slovensku sa najväčšie konalo v Bratislave. „Mohutný prúd 35-tisíc cvičencov prešiel slávnostne vyzdobenými hlavnými tepnami mesta na Stalinovo námestie,“ informovala ČTK. Áno, ešte aj sedem rokov po Stalinovej smrti terajšie Námestie SNP nieslo jeho meno.
Spartakiáda už bola, podľa jej organizátorov „prehliadkou úspechov socialistického zriadenia“, a tak sa stala vhodnou predohrou hlavnej politickej udalosti roku – celoštátnej konferencie KSČ.
Poníženie Slovenska
Hlavným a vlastne jediným bodom programu tejto konferencie bolo prijatie návrhu novej ústavy. Tá z roku 1948 totiž podľa organizátorov celej akcie bola prežitok, už nezodpovedala potrebám ďalšej etapy vývoja.
Na návrhu ústavnej listiny medzitým pracovala komisia pod vedením vtedajšieho ideologického tajomníka ÚV KSČ Jiřího Hendrycha. Je však zaujímavé, že členmi komisie boli viacerí ústavní právnici, ktorí počas Pražskej jari o osem rokov neskôr patrili ako reformní komunisti medzi blízkych spolupracovníkov Alexandra Dubčeka a v čase normalizácie medzi popredných chartistov – disidentov. Spomeňme aspoň Zdeňka Mlynářa a Zdeňka Jičínského.
Rozhodujúci vplyv na výslednú podobu textu ústavy mal však niekto iný. Okrem Hendrycha predovšetkým predseda parlamentu (Národného zhromaždenia) Zdeněk Fierlinger a generálny prokurátor Jan Bartušek. Všetci traja okrem iného odporúčali zmeniť v novej ústave postavenie slovenských národných orgánov. Predovšetkým odbúrať podľa nich široké zákonodarne právomoci Slovenskej národnej rady a zrušiť Zbor povereníkov, ktorý mohol niekomu – síce veľmi vzdialene – pripomínať čosi ako národnú vládu. Novotný nebol proti, čo však na to povedia slovenskí súdruhovia?
Ale nebolo sa treba obávať, podľa zistení Jana Peška z Historického ústavu SAV pražskému vedeniu v tomto zámere horlivo pritakával práve Karol Bacílek, vtedy najvyšší predstaviteľ komunistickej strany na Slovensku. Zrušenie Zboru povereníkov označil za „ďalšie prehĺbenie socialistickej demokracie, za prejav odstraňovania byrokratizmu a nadmerného úradovania“. Od 1. júla 1960 začala teda pražská vláda priamo riadiť aj krajské národné výbory na Slovensku.
Národná rada sa potom stala bezvýznamnou inštitúciou. „Odo mňa skoro nikto nič v tejto funkcii nechcel,“ spomínal jej predseda v rokoch 1962 – 1963 Jozef Lenárt. „Z vlády ma nikto nikam nevolal, vládne materiály mi neposielali, proste dostával som štátny plat.“
Československí komunisti však aj v oblasti národnostnej politiky sledovali postup Moskvy.
Poníženie Slovenska v roku 1960 malo rôzne podoby. V novom územnom členení Československa sa prejavilo tak, že kým Praha získala postavenie „osobitného územného celku“, Bratislava sa stala provinčným mestom na úrovni okresného sídla.
Zmenil sa aj štátny znak Československa, už v ňom nebol tradičný slovenský dvojkríž na trojvrší. Poslanec Národného zhromaždenia Ivan Štefánik ho v rozprave posmešne označil za „dvojkríž biedy na troch ťavích hrboch“. Na hrudi českého leva sa preto objavil Kriváň s vatrou.
Vytriezvenie z opojenia
Isteže, najväčšou zmenou v porovnaní s predchádzajúcou ústavou bol 4. článok, ustanovenie o vedúcej úlohe komunistickej strany. To vtedy nemala ani sovietska ústava, československá ju predbehla o 17 rokov. Údajne si to presadil Novotný, ale štvrtý článok už len kodifikoval dlho jestvujúci stav. Veď mocenský monopol v štáte mala KSČ od prevratu vo februári 1948.
„Ústava z roku 1960 vychádzala z idealizovaných predstav o zmenách, ktoré v spoločnosti nastali,“ priznal po rokoch Jičínský. Nuž áno, už o tri roky sa rozpadla päťročnica a ekonomika klesala do krízového stavu. Oklieštenie práv Slovákov vyvolalo napätie v štátoprávnych vzťahoch. Obrodný proces v komunistickej strane a celej spoločnosti zmietol o ďalších päť rokov Novotného i celú jeho politickú garnitúru.
Po opojení z úspechov prišlo trpké vytriezvenie. Reformní komunisti považovali vyhlásenie socializmu v roku 1960 za unáhlené a voluntaristické. Normalizátori mu vyčítali niečo iné – viedlo vraj k oslabeniu triednej ostražitosti. Dokončením základov socializmu sa predsa triedny boj nekončí, tvrdili, lebo zvyšky maloburžoázie naďalej žijú medzi nami. A Pražská jar ich postavila na nohy. Tak sa aspoň píše v Poučení z krízového vývoja, základnom to dokumente normalizácie…
Kam smerovalo „zbližovanie“ národov v ČSSR
Moskva pred 60 rokmi nevenovala osobitnú pozornosť postaveniu Slovenska v unitárnom Československu, ktoré považovala za spoľahlivého partnera a verného nasledovníka. Tvrdí to na základe svojich výskumov politológ a historik Juraj Marušiak, z Ústavu politických vied SAV.
Priala by Moskva v tom čase i prípadnému federatívnemu usporiadaniu Československa, samozrejme, v zmysle princípov sovietskeho federalizmu?
Z dokumentov, ktoré som mal možnosť vidieť, to nevyplýva. Otázka federácie v danom čase nebola na stole. V roku 1960 ju ani nemal kto otvoriť, keďže vo vnútrostraníckych debatách ešte stále prebiehala kampaň proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu. Na základe amnestie pre politických väzňov sa síce Gustáv Husák dostal na slobodu, no obvinenia, za ktoré mu hrozil trest smrti, nikto nezrušil.
Bolo novotnovské odbúravanie beztak slabých právomocí slovenských národných orgánov požehnané aj Moskvou alebo išlo o samostatné kroky Prahy s podporou slovenských straníckych špičiek?
Išlo naozaj primárne o rozhodnutie Prahy, ktoré slovenské stranícke špičky na čele s Karolom Bacílkom vzali na vedomie a následne ochotne a dôsledne realizovali, lebo inak postupovať nedokázali, a sotva by si dokázali predstaviť, že by mohli postupovať inak. Československí komunisti však aj v oblasti národnostnej politiky sledovali postup Moskvy. Po roku 1958 sa Chruščovov kurz na „zbližovanie“ národov zmenil na politiku ich „spájania“. Ešte na jar 1959 Chruščov tvrdil, že pri realizácii plánov komunistickej výstavby „bude úspešnejšie prebiehať proces spájania národov do jednotnej komunistickej rodiny“. Na XXII. zjazde KSSZ v roku 1961 vyhlásil, že v ZSSR sa „sformovalo nové historické spoločenstvo ľudí rozličných národností, ktorí majú spoločné charakteristické znaky – sovietsky národ“. Československí komunisti tak opakovali nielen sovietsku tézu o morálno-politickej jednote ľudu, ale presadzovali politiku československého socialistického vlastenectva. Čoraz častejšie hovorili o československom socialistickom ľude, čo možno vnímať aj ako recidívu čechoslovakizmu, hoci už nebolo možné hovoriť o etnickom čechoslovakizme. Jednou z téz nielen v česko-slovenských vzťahoch, ale aj v politike voči národnostným menšinám bolo, že rozdielnosť jazykov nemôže byť prekážkou budovania socializmu.
Z vášho výskumu ďalej vyplýva, že slovenskú verejnosť vtedy väčšmi zaujímali zmeny administratívneho členenia republiky ako iné. Ako si to vysvetľujete?
Zmena územného členenia alebo zrušenie Zboru povereníkov mali bezprostredný dosah na život ľudí. Predsa len je dôležité, či sídlo okresu bude 10 alebo 30 kilometrov od môjho bydliska a pre úradníkov a ich rodiny bola reforma spojená s existenčnými otázkami. Samotné zakotvenie „vedúcej úlohy“ KSČ či marxizmu-leninizmu ako štátnej ideológie v novej ústave len potvrdzovalo realitu, ktorá v Československu panovala od roku 1948. Samotné schválenie týchto zmien nijako nezmenilo každodennú prax uplatňovania mocenského monopolu KSČ ani absenciu ideologického pluralizmu.
Tvrdíte, že štátostrane sa v roku 1960 podarilo stabilizovať režim a spoločnosť ho vďaka viacerým opatreniam v oblasti životnej úrovne i výmenou neschopných funkcionárov na nižších úrovniach viac-menej prijala. Dá sa predpokladať, že režim by sa ešte viac upevnil, nebyť hospodárskych ťažkostí, ktoré nasledovali už o niekoľko rokov, a dokonca by sa možno vyholotrasom, ktoré prišli s obrodným procesom o osem rokov?
Chruščovova éra bola vnútorne veľmi protirečivá. Na jednej strane veril v možnosť vybudovania beztriednej komunistickej spoločnosti, ktorá by vytvorila homogénnu masu obyvateľstva, táto konformita mala byť dobrovoľná a mala sa opierať o súhlas ovládaných. Preto na jednej strane boli prijímané opatrenia na potláčanie ideologických protivníkov či stieranie národnostných rozdielov, zároveň však postupne klesala prítomnosť represií v každodennom živote jednotlivcov. V Československu nastupovala mladšia generácia členov KSČ ovplyvnených atmosférou liberalizácie v roku 1956. Politické uvoľnenie po roku 1963 otvorilo nielen otázku destalinizácie, ale aj postavenia Slovenska. Ani zďaleka to teda neboli iba ekonomické otázky, ktoré predstavovali impulz obrodného procesu v roku 1968.