Zhodeniu bomby na japonské mestá mohlo ešte predísť vedecké spoločenstvo a najbližší spojenci USA. Ale Winston Churchill i Josif Stalin nukleárny útok proti krajine vychádzajúceho slnka schválili. Neprotestovali (okrem výnimiek) ani jadroví fyzici zapojení do projektu na čele s Robertom Oppenheimerom. Tak čo potom?
Až do neskorej jesene 1944 americký atómový projekt pod kódovým označením Manhattan poháňala najmä túžba predbehnúť hitlerovské Nemecko. Jeho propaganda sa totiž po sérii porážok na oboch frontoch oháňala skorým nasadením „zázračnej" zbrane. Ale špeciálna spojenecká misia Alsos, ktorá mala zistiť skutočný stav, našla po dobytí Štrasburgu na tamojšej univerzite dôkaz o tom, že Nemci sú vo vývoji jadrovej zbrane ďaleko za Američanmi. Vedecký vedúci misie, fyzik Samuel Goudsmit vtedy povedal: „Nie je to skvelé? Nemci nemajú atómovú bombu, teraz ju nepotrebujeme ani my." Mýlil sa však.
Džin bol vonku a nechcel späť
Do projektu Manhattan sa už investovali dve miliardy dolárov a zúčastňovalo sa na ňom niekoľko rokov okolo 150-tisíc ľudí. Ako mohla ich práca vyjsť navnivoč? Pravda, našli sa prezieraví jednotlivci, ktorí navrhovali akýsi kompromis. Napríklad ekonóm a bankár Alexander Sachs. Pred piatimi rokmi presviedčal prezidenta Franklina Roosevelta, aby dal pokyn na vyvíjanie atómovej bomby, teraz, v decembri 1944, ho odhováral od prvého použitia novej zbrane na bojisku alebo tam, kde by výbuch zasiahol aj civilné obyvateľstvo.
„Projekt treba, samozrejme, dokončiť, ale bombu predviesť len uznávaným vedcom zo spojeneckých a neutrálnych krajín, prípadne ešte predstaviteľom rôznych svetových náboženstiev," navrhoval Sachs. „Potom varovať Nemecko a Japonsko, že na určitú oblasť na ich území čoskoro dopadnú tieto strašné bomby. Aby mohli včas evakuovať ľudí a zvieratá. A, napokon, len čo doznejú explózie a prejavia sa účinky novej zbrane, vydať ultimátum, ktoré bude požadovať okamžitú kapituláciu nepriateľa."
Roosevelt údajne so Sachsovým plánom súhlasil, ako je teda možné, že ho nespomenul ministrovi vojny Henrymu L. Stimsonovi, ktorý bol ako jeden z mála politikov zasvätený do manhattanského projektu?
Po porážke Nemecka sa práce na vývoji bomby a jej výrobe ešte zrýchlili. A niekedy v apríli 1945 už študijná skupina vyberala vhodné ciele na jej zvrhnutie. V skupine boli prevažne vedci vedení Oppenheimerom. Podľa nich malo ísť o lokalitu strategického charakteru, husto zastavanú budovami aspoň v polomere jednej míle, aby sa dali spoľahlivo zistiť účinky explózie.
Výber sa obmedzil na štyri japonské mestá: Hirošimu, Kókuru, Nigatu a starobylé mesto chrámov Kjóto. Po intervencii významného amerického japonológa Edwina O. Reischauera, ktorý sa o tom náhodou dozvedel od priateľa, čo bol spravodajský dôstojník, Kjóto napokon z „čiernej listiny" vyškrtli.
Približne v tom čase podnikli dvaja veľkí vedci Albert Einstein a Leó Szilard posledný pokus v úsilí zvrátiť beh udalostí a poslali list Rooseveltovi. Písali mu aj v lete 1939, keď ho nahovárali na preventívnu výrobu atómovej bomby. Teraz ho prosili, aby zakázal jej použitie a zabránil tak pretekom v jadrovom zbrojení. Ale tento list si už Roosevelt nemohol prečítať, lebo 12. apríla 1945 náhle zomrel.
Jeho nástupca, bývalý senátor Harry Truman sa o supertajnom projekte prvýkrát dozvedel až 25. apríla. Koncom mája 1945 sa zišla komisia vojenských odborníkov a vedcov, aby novému prezidentovi poradila: „Bomby treba použiť proti Japonsku čo najskôr. Zhodiť bez predchádzajúceho upozornenia v súvislosti so špeciálnymi vlastnosťami zbrane."
Ako je možné, že s tým súhlasili aj takí vedci (členovia komisie), ako boli Fermi, Oppenheimer, Compton, Lawrence? „Nemali sme predstavu o vojenskej situácii Japonska. Nevedeli sme, či ich môžeme prinútiť ku kapitulácii inými prostriedkami," vysvetľoval neskôr Oppenheimer.
V tom čase ešte nevedeli presne odhadnúť ani účinky novej zbrane. Ale jej odskúšanie v púšti Nového Mexika sa už nezadržateľne blížilo.
„Som smrť, ktorá ničí všetko"
Zo spomienok účastníkov projektu vyplýva, že si pred prvou skúškou novej bomby pripravili vo výskumnom stredisku v Los Alamos akúsi stávkovú kanceláriu. Tipovali silu nadchádzajúceho výbuchu a okrem pár výnimiek väčšina odhadov bola veľmi nízka: niekoľko tisíc alebo dokonca niekoľko sto ton „bežnej" výbušniny. V skutočnosti mala trhavosť 17-tisíc až 20-tisíc ton dynamitu, čo sa rovnalo účinku zhruba dvetisíc najväčších klasických bômb z druhej svetovej vojny.
Presvedčili sa o tom na vlastné oči 16. júla 1945. Museli si však nasadiť tmavé okuliare, na tváre si naniesť opaľovací krém, ľahnúť si na brucho a odvrátiť hlavy. Od veže s nevyskúšanou zbraňou sa nachádzali vo vzdialenosti vyše 9 kilometrov.
Prvý záblesk výbuchu smeli pozorovať iba na oblohe a okolitých vrchoch. Niektorí však nevydržali a pozreli sa smerom k veži. Videli oslepujúcu, rýchlo sa zväčšujúcu ohnivú guľu. Krajinu ožiarilo spaľujúce svetlo, mnohokrát silnejšie ako poludňajšie slnko. Asi o tridsať sekúnd počuli mohutné ťahavé hrmenie a do výšky 12 kilometrov sa začal dvíhať gigantický hríb. Vzápätí nasledovala tlaková vlna ničivej sily. Oppenheimerovi vraj napadol verš z indického eposu, slová Sri Krišnu: „Som smrť, ktorá ničí všetko."
Všetci pozorovatelia, vojaci i vedci, boli ohromení videným a počutým, nik čosi také nečakal. Všetky pozorovacie a meracie prístroje v blízkosti veže explózia zničila. Prvý sa spamätal vojenský vedúci projektu generál Leslie Groves. Svojmu zástupcovi Thomasovi Farrellovi povedal: „Je po vojne, jedna alebo dve takéto vecičky a Japonsko je hotové."
To sa stalo ráno 16. júla 1945 a už večer dostal minister Stimson do Postupimu pri Berlíne šifrovaný telegram. Hneď s ním bežal za prezidentom, s ktorým tam pricestoval na konferenciu Spojencov. Ten čítal a žiaril spokojnosťou. „Prvú bombu sme práve úspešne vyskúšali naostro, druhú – jej presnú kópiu – môžeme kedykoľvek použiť pri útoku na Japonsko," uvádzalo sa v telegrame.
Konferencia o novom usporiadaní Európy a o ďalšom postupe vo vojne s Japonskom sa mala už začať, ale meškal Stalin, ktorý sa rozhodol cestovať z Moskvy špeciálnym vlakom. Churchill bol už v Postupime, a tak Truman poslal Stimsona za ním, nech mu oznámi radostnú správu. Američania priebežne informovali Britov o realizácii atómového projektu.
Britskému premiérovi hneď napadlo, že odteraz už nebudú potrebovať Rusov. „Nepotrebovali sme od nich už žiadnu milosť,“ napísal v pamätiach. „Koniec vojny proti Japonsku už nezávisel od toho, či naženú svoje vojská na záverečné, možno aj zdĺhavé jatky.“ Účasť Sovietskeho zväzu na vojne s Japonskom však Veľká trojka dohodla už pred piatimi mesiacmi na Jalte.
Trumana trápilo čosi iné: ako má oznámiť správu o novej strašnej zbrani „strýkovi Joeovi" (tak prezývali Stalina v korešpondencii s Churchillom). Nakoniec sa na to podujal až 24. júla, keď si preštudoval podrobnú Grivesovu správu.
Po skončení zasadnutia Truman podišiel k Stalinovi a medzi štyrmi očami mu povedal, že USA majú bombu nezvyčajnej sily a že ju mienia zhodiť na Japonsko. Stalin ho pozorne a úplne pokojne vypočul. „Čo bolo ďalej?“ vyzvedal Churchill ešte v ten istý večer „Povedal mi, že rád o tom počuje a dúfa, že Spojené štáty úspešne použijú novú zbraň proti Japonsku." Trumana zarazilo, že Stalin sa ho na nič nepýtal; Churchill bol presvedčený, že „strýko Joe" vôbec nechápal, o čo ide.
Stalin sa obával, že atómové zbrane poskytnú Spojeným štátom vojenskú prevahu.
Ale Stalin sa na nič nepýtal, lebo bol o manhattanskom projekte dobre informovaný. To, čo bolo pre senátora Trumana tajomstvom, to šéf Kremľa poznával z hlásení sovietskej rozviedky a jej agentov v USA a v Británii od roku 1942. Aj vďaka tomu sa mohol sovietsky atómový projekt rozbehnúť už v nasledujúcom roku.
Jeho vedecký vedúci Igor Kurčatov po úspešnom vyskúšaní prvej sovietskej bomby a pri vyznamenávaní v Kremli priznal: „Prínos rozviedky na jej vytvorení predstavuje 60 percent, my sme sa zaslúžili o zvyšných 40 percent." Vicepremiér Avraamij Zavenjagin, ktorý mal projekt na starosti v sovietskej vláde, akademika vzápätí poopravil: „Bolo to tak 50 na 50."
Heslo „dobehnúť a predbehnúť Ameriku“
Kľúčovým dokumentom Postupimskej konferencie sa stala deklarácia, ktorá vyzývala Japonsko na bezpodmienečnú kapituláciu, potrestanie vojnových zločincov a demokratizáciu krajiny. „Vláda bude výzvu úplne ignorovať a rozhodným spôsobom bojovať za úspešné skončenie vojny," reagoval japonský premiér Kantaro Suzuki.
Konferencia sa skončila 28. júla a 6. augusta 1945 zhodili Američania prvú atómovú bombu na Hirošimu. O tri dni nasledovalo Nagasaki ako náhradný cieľ (Kókuru malo šťastie, lebo 9. augusta mesto zahaľovali nepreniknuteľné mračná).
V ten istý deň sa do vojny proti Japonsku zapojila Moskva. Podľa niektorých historikov sovietsky vpád do čínskeho Mandžuska, okupovaného Japoncami, ovplyvnil nasledujúcu kapituláciu krajiny vychádzajúceho slnka prinajmenšom rovnakou mierou ako atómový útok Američanov.
Jadrové explózie premenili obe japonské mestá na hromady trosiek, v ktorých okamžite zomrelo vyše 200-tisíc civilistov. Stalin sa obával, že atómové zbrane poskytnú Spojeným štátom vojenskú prevahu. „Hirošima otriasla celým svetom, pretože narušila jeho rovnováhu,“ povedal Borisovi Vannikovi, ktorý spoluzodpovedal za sovietsky atómový projekt.
Už 20. augusta 1945 vznikol zvláštny výbor pod vedením Lavrentija Beriju s mimoriadnymi právomocami. Výroba atómovej bomby sa odvtedy stala prioritou číslo jeden. Známe heslo „dobehnúť a predbehnúť Ameriku“ sa začalo prvýkrát uplatňovať práve na tomto strategickom ťahu. V USA pracovalo na projekte Manhattan 150-tisíc ľudí, v Sovietskom zväze sa ich zapojilo 2,5-krát viac už koncom roku 1945.
Američania odhadovali, že Sovieti odskúšajú svoju atómovú bombu najskôr v rokoch 1950 – 1952. Ale stalo sa to už v auguste 1949. Medzitým prepukla studená vojna a z bývalých spojencov sa stali nepriatelia.
Naplnili sa prorocké slová spisovateľa Georgea Orwella z jeho eseje Vy a atómová bomba, publikovanej v októbri 1945(!). Varoval v nej pred svetom, kde ľudia žijú v neustálom strachu z jadrového konfliktu medzi Sovietmi a Západom.
Urán pre prvé bomby hľadali aj na Spiši
Atómová bomba by nevznikla bez uránu. Stal sa palivom pre prvé jadrové reaktory, v ktorých sa z neho vyrábalo plutónium používané do novej zbrane. Významnejšie ložiská uránu sa vtedy nachádzali len v Spojených štátoch, severnej Kanade, Belgickom Kongu a Československu. Sovietske vojsko preto hneď po výbuchoch v Hirošime a Nagasaki obsadilo jáchymovské bane.
Je zaujímavé, že americké vojská nevstúpili v máji 1945 do Jáchymova, hoci ležal fakticky na hranici medzi pásmami oboch víťazných mocností na severozápade Čiech. Český historik Vladislav Moulis to vidí ako „ľahkovážny postoj Washingtonu". Američania však mali vtedy dosť domáceho uránu v štáte Colorado.
Jednotky Červenej armády obsadili bane 27. augusta 1945 na rozkaz z Moskvy. A čoskoro sa tam rozmiestnil aj početný štáb sovietskych expertov. Po nejakom čase hlásili svojej vrchnosti, že značné množstvo uránu možno získať hneď z bohatých jáchymovských háld. Prvých 25 ton rudy odviezli na nákladných autách cez Drážďany do Sovietskeho zväzu. „Vďaka tomuto uránu sme mohli o rok skôr uviesť do prevádzky náš prvý priemyselný reaktor na výrobu plutónia,“ spomínal neskôr Igor Kurčatov, „otec“ sovietskej atómovej bomby.
Koncom novembra 1945 sa podpísala tajná medzivládna zmluva. Neprešla žiadnym pripomienkovým konaním a na schôdzi československej vlády sa o nej vôbec nediskutovalo. Pritom sa uzatvárala na 20 rokov, s možnosťou predĺženia, a všetky zásoby domáceho uránu sa podľa nej dávali k dispozícii sovietskemu zbrojnému priemyslu.
„Na základe tejto zmluvy sme počítali za uránovú rudu hotové náklady plus desať percent, čo bolo veľmi nevýhodné,“ uvádza v pamätiach vtedajší námestník ministra zahraničného obchodu Eugen Löbl, rodák z Holíča. V inscenovanom procese s Rudolfom Slánskym a ďalšími „protištátnymi sprisahancami“ ho začiatkom 50. rokov minulého storočia odsúdili na doživotie. Po rehabilitácii a odchode do exilu sa stál blízkym spolupracovníkom „uránového kráľa“ Štefana B. Romana v Kanade.
V medzivládnej zmluve sa tiež hovorilo o „výskume všetkých nálezísk v Československu, obsahujúcich rádium a rádioaktívne prvky“. Vďaka tomu získal Sovietsky zväz kontrolu aj nad lokalitami, v ktorých vtedy ešte nebol dokončený ani geologický prieskum. Na Slovensku sa to týkalo najmä ložísk Novoveská Huta, Muráň a Selec v okolí Spišskej Novej Vsi.
Dejinami ťažby a spracovania rádioaktívnych surovín na Slovensku sa zaoberá geológ Jozef Daniel, dlhoročný pracovník firmy Uranpres. Podľa jeho zistení prvé skupiny sovietskych expertov prišli na Spiš už v roku 1946 a o rok neskôr sa tam začalo s intenzívnym prieskumom i ťažbou rádioaktívnej rudy.
„Na Slovensku sa však táto ruda našťastie nikdy nespracovávala, celá ťažba sa vozila na sovietsku Ukrajinu, do Estónska a do českých podnikov,“ dodáva Daniel. Štatistika o ťažbe uránu patrila medzi najprísnejšie strážené štátne tajomstvá. Dnes sa už vie, že napríklad z rudy vyťaženej v Novoveskej Hute sa za 28 rokov získalo 286 ton vzácneho kovu.
Najviac sa ho však vyťažilo v jáchymovských baniach. Spočiatku tam pracovali vojnoví zajatci, neskôr aj československí politickí väzni. „Pracovali sme v rádioaktívne zamorenom prostredí a keď sme dávali rudu, skoro každý deň bol u nás ruský geológ,“ spomínal známy kňaz Anton Srholec, ktorého do Jáchymova zavreli v roku 1951 po pokuse s priateľmi emigrovať do Rakúska.