Ako sa hralo o hornú Oravu, Spiš a Tatry

, 28.07.2020 08:00
pamätník, vznik ČSR, Československá republika,...
Socha prvého československého prezidenta v Bratislave. Tomáš G. Masaryk údajne prejavil ochotu brať ohľad na poľské požiadavky na Spiši, Orave a Kysuciach, ak sa Varšava vzdá nárokov na východné Tešinsko. Autor: ,

Najdlhší úsek štátnych hraníc sa podarilo ustáliť. Pred 100 rokmi si to so zjavnou úľavou povedali európski diplomati, ktorí v belgických kúpeľoch Spa práve dohodli priebeh hraničnej čiary medzi Poľskom a Československom. Na oboch stranách zdĺhavého sporu však nezavládla úplná spokojnosť vtedy ani potom. A vlastne nevládne podnes.

Isteže, hneď po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov bolo prioritou a doslova životnou nevyhnutnosťou vytýčiť a stabilizovať južnú hranicu s Maďarskom. Definitívne sa tak stalo až podpísaním Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920.

To sa však dalo pochopiť, lebo Slovensko nemalo svoju južnú hranicu ani v rámci Uhorska či celého podunajského mocnárstva. Nikdy totiž netvorilo samostatný správny celok, ako ho tvorilo kedysi České kráľovstvo či Markgrófstvo.

Preto sa na začiatku rokovaní parížskej mierovej konferencie kdekomu zdalo, že fixovať severnú hranicu ČSR nebude taký veľký problém. V západnej časti republiky išlo o historické hranice Koruny českej, otázniky viseli iba nad Tešinskom. A čo sa týka Slovenska, máločo sa videlo natoľko bezproblémové ako uhorsko-haličská hranica, neporušená celé stáročia. Prečo by sa nestala v existujúcom stave slovenskou časťou severnej hranice ČSR?

Navyše, s Poľskom by sa malo dať ľahšie dohodnúť. V prvej svetovej vojne bolo predsa spojenecký štát, kým Maďarsko považovali dohodové veľmoci za súčasť štátu nepriateľského, rakúsko-uhorského, a teda znášajúceho trpké dôsledky vojnovej porážky.

Karvinú za hornú Oravu a Spiš?

Poliaci nemali voči svojim južným susedom ani zďaleka porovnateľné územné nároky ako Maďari voči svojim severným. Prvé povojnové maďarské vlády sa usilovali stoj čo stoj zachovať v celistvosti aspoň jadro niekdajšieho Uhorska, ktoré si nevedeli predstaviť bez Felvidéka, čiže Slovenska.

Poliaci podobnú ambíciu nemali, Varšava prejavovala záujem „iba" o niektoré prihraničné oblasti. Tešinsko (časť Sliezska) sme už spomenuli, s ním však bezprostredne súvisel železničný uzol Čadca a jeho okolie. Prakticky požadovali celý Čadčiansky okres, ďalej takmer polovicu okresu Kysucké Nové Mesto (vrátane obcí Makov a Vysoká nad Kysucou, ktoré vtedy ležali v okrese Veľká Bytča).

Ale hlavné poľské požiadavky sa týkali severovýchodnej Oravy a severozápadného Spiša. Konkrétne pripojenie celého okresu Trstená a Námestovo a na Spiši celého okresu Spišská Stará Ves, Kežmarok, Stará Ľubovňa, ako aj polovicu okresov Levoča a Poprad.

Ako to Varšava zdôvodňovala? Najmä etnicky a historicky. Vraj sever Slovenska bol v stredoveku kolonizovaný Poliakmi a nie Valachmi. Obyvateľstvo je tam poľského pôvodu, ale svoju poľskú národnosť si neuvedomuje v dôsledku slovakizácie v 19. storočí (!).

Išlo o vedecky nepodložené tvrdenia, o tzv. etnografickú teóriu, ktorú vypracovala ešte pred vojnou skupina v Novom Targu pod vedením miestneho lekára Jána Bednárskeho. Všetko obyvateľstvo hovoriace goralským nárečím bolo v duchu tejto „teórie" vyhlásené za Poliakov, hoci v predvojnovom sčítaní tam dominoval slovenský živel a aj voľby do uhorského snemu vyhrával slovenský poslanec František Skyčák.

Koncom mája 1919 nadviazali obe mladé republiky diplomatické vzťahy. Pri tejto príležitosti mal Tomáš G. Masaryk rozhovory s poľským premiérom Ignacyom J. Paderewským. Československý prezident údajne prejavil ochotu brať ohľad na poľské požiadavky na Spiši, Orave a Kysuciach, ak sa Varšava vzdá nárokov na východné Tešinsko, predovšetkým na Karvinú a košicko-bohumínsku železnicu.

Prvá bola strategickou zásobárňou energetického uhlia, druhá vtedy jedinou významnejšou spojnicou českých krajín so Slovenskom. Praha tam presadzovala ako hraničnú rieku Vislu.

O tejto Masarykovej ponuke píšu viacerí poľskí historici, napríklad Marek Kamiński, ale mala sa ešte domyslieť a posúdiť počas bilaterálnych rokovaní expertov a oboch delegácii na mierovej konferencii.

Ak nie nasilu, tak podobrotky

Treba vari pripomenúť, že diplomatickým rokovaniam predchádzal pokus o vojenské riešenie, a to z oboch strán sporu. Hneď po skončení svetovej vojny začalo československé vojsko obsadzovať sliezske Tešinsko a poľské jednotky hornú Oravu, severný Spiš a časti Kysúc.

Ako uvádza historička Milica Majeriková, ktorá sa téme venuje dlhodobo, už 5. novembra 1918 vznikla v Jablonke poľská Národná rada pod vedením miestneho kňaza Ferdinanda Machaya. Tá prvýkrát proklamovala pripojenie Oravy, Spiša i Čadce k Poľsku a požiadala Varšavu o vyslanie vojenských jednotiek.

Ich príchod sa nezaobišiel bez incidentov, napríklad v Oravskej Polhore sa strieľalo, ozbrojený konflikt s čs. vojskom prepukol aj pri pokuse obsadiť Poliakmi Podolínec. Po zásahu veľmocí a ich vojenských misií museli poľské jednotky v januári 1919 opustiť slovenské územie. Francúzsky generál Fernand Vix vtedy poľskej strane adresoval slová: „Československo je štátom Dohody a má právo obsadiť svojím vojskom takú časť Uhorska, akú uzná za potrebné."

Potom sa už poľsko-československý spor riešil diplomatickou cestou. Najvyššia rada, riadiaci orgán parížskej konferencie, sa rozhodla vyslať do oblasti medzispojeneckú komisiu s úlohou mapovať situáciu. Tá vytvorila dve subkomisie, jednu pre Tešinsko a druhú pre slovenské úseky hranice.

Medzitým vycestovala (v goralských krojoch) do Paríža delegácia oravských polonofilov pod vedením kňaza Machaya, aby ovplyvnila rozhodovanie spojencov. Je zaujímavé, že ich tam 11. apríla 1919 prijal sám prezident USA Woodrow Wilson. Keď sa k nemu o päť mesiacov neskôr dobýjal Andrej Hlinka s Františkom Jehličkom, aby orodovali za autonómiu pre Slovensko v rámci ČSR, nepochodili. Nedostali sa cez najbližšieho Wilsonovho poradcu Edwarda Housea.

Machay americkému prezidentovi nahovoril, že prichádza prosiť o pomoc v mene 125-tisíc Poliakov, ktorí vraj žijú na spornom území, preto žiada o jeho pričlenenie k Poľsku. Nevedno nakoľko jeho slová a predložené memorandum ovplyvnili Wilsona, dosť na tom, že obe subkomisie sa vtedy dohodli na rozhraničení Tešinska i na istej úprave hraničnej čiary na Spiši. Mala prebiehať po hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, čo by znamenalo, že najrozsiahlejšia Bielovodská a Javorová dolina s obcou Javorina pripadnú Poľsku.

Nie je známe ani to, ako mala hranica prebiehať po opustení vysokohorského hrebeňa; podľa niektorých poľských autorov údajne pozdĺž rieky Poprad. Našťastie, subkomisie nemali vykonávacie právomoci, a tak sa čakalo, čo povie na ich odporúčania Najvyššia rada.

„Poľská snaha zmocniť sa čo najväčšej časti Tatier je veľmi stará," napísal v pamätiach Pavol Čarnogurský, sám v mladosti polonofil. Staršieho dáta boli podľa neho aj spory na tomto bode našich spoločných hraníc. Ako príklad uvádzal rok 1902, keď vzájomné prekáračky vyústili dokonca do akejsi sedliackej bitky o Morské oko a Bielovodskú dolinu. Medzinárodný súd v Štajerskom Hradci vtedy pririekol toto krásne zákutie Tatier Poľsku.

Bilaterálne československo-poľské politické rokovania v Paríži a v Krakove koncom júla 1919 stroskotali. Najvyššia rada preto 27. septembra rozhodla uskutočniť na spornom území ľudové hlasovanie. Nech si jeho obyvateľstvo samo vyberie, do ktorého štátneho útvaru chce patriť.

Agitátori ponúkali nedostatkový tovar

Prípravy na tento plebiscit boli veľmi dôkladné, svojho času ich podrobne opísal historik práva Jozef Klimko. Územie, kde sa malo uskutočniť ľudové hlasovanie, bolo vyhlásené za neutrálne až do konečného rozhodnutia veľmocí na základe jeho výsledkov. Dovtedy sa nachádzalo pod zvrchovanosťou medzinárodnej komisie, resp. subkomisie.

Subkomisia pre Oravu a Spiš sídlila v Jablonke a tvorili ju štyria delegáti za Anglicko, Francúzsko, Taliansko a Japonsko, plus dvaja zástupcovia susediacich štátov. Za ČSR bol vymenovaný kapitulárny vikár Spišskej diecézy Marián Blaha.

Subkomisie mali okrem iného zaručiť udržanie verejného poriadku na plebiscitnom území, čo vôbec nebolo jednoduché. Už od februára 1920 tam prebiehala letáková agitácia, z tunajšej strany sa na kampani zúčastnili aj členovia delegácie amerických krajanov a skupiny legionárov. Atrakciou bol „putovný kinematograf".

Československo má právo obsadiť vojskom takú časť Uhorska, akú uzná za potrebné.
Fernand Vix, francúzsky generál

Propoľskú kampaň robili zase kočovné kapely, agitátori ponúkali nedostatkový tovar (cukor, múku, petrolej) za podpis na petičnom hárku. Išlo vlastne o podplácanie voličov, lebo podpisy slúžili neskôr ako dôkaz záujmu obyvateľov o pričlenenie sporného územia k Poľsku.

Pritom obe strany sa počas kampane navzájom osočovali a obviňovali z podrazov. V tom istom čase operovala v pohraničí „spišsko-oravská légia", ktorá zastrašovala prívržencov československého štátu. Historička Majeriková vyratúva násilnosti, ktorých sa légia dopustila, vrátane prepadov četníckych a telefónnych staníc, vraždy českých úradníkov v kúpeľoch Smerdžonka (dnes súčasť Červeného Kláštora).

Medzinárodná komisia videla, že stráca kontrolu nad situáciou, plebiscit sa musel odložiť. Poľsko navyše vo vojne s boľševickým Ruskom utrpelo sériu porážok a „červená jazda" nezadržateľne postupovala na západ. Problém hornej Oravy a Spiša sa pre Varšavu stal zrazu druhoradým a plebiscit o spornom území neaktuálnym.

Poľskí vyjednávači sa dostali do úlohy štatistov a iniciatívu už 9. júla 1920 prevzali československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš a veľvyslanec ČSR v Paríži Slovák Štefan Osuský. V zákulisí konferencie o nemeckých reparáciách vo východobelgických kúpeľoch Spa vyjednali bez vedomia poľskej delegácie s francúzskym premiérom Alexandrom Millerandom a so šéfom britskej diplomacie Georgeom Curzonom demarkačnú čiaru na Tešinsku, Orave i na Spiši.

Na druhý deň sa Beneš a čerstvý poľský premiér Wladislaw Grabski dohodli na upustení od referenda a zároveň vyhlásili, že obe strany sporu sa bez akýchkoľvek výhrad podriadia rozhodnutiu. Podľa zistení slovenského historika práva Pavla Jakubca, ktorý v súčasnosti pôsobí na univerzite vo Švédsku, dohodu by sa sotva podarilo uzavrieť, nebyť silného tlaku britského ministerského predsedu Lloyda Georgea na poľskú stranu. Stalo sa tak aj napriek výhradám amerického vyslanca v Paríži Henryho C. Wallacea.

Rozhodnutím konferencie veľvyslancov spojeneckých štátov z 28. júla 1920 získalo Poľsko 25 obcí horného Spiša a Oravy, územie s rozlohou 584 štvorcových kilometrov a 24 700 obyvateľmi. Varšave sa však nepodarilo zabrať Javorinu a musela rezignovať na požiadavku týkajúcu sa Čadce a okolia. Prahe ustúpila tiež v otázke východného Tešinska.

Ďalší vývoj však ukázal, že ani jedna strana sporu sa neuspokojila s týmto riešením. Po Mníchove si Poľsko uchmatlo ešte aj kúsok z Kysúc, o rok nato, po Hitlerovom vpáde, však všetko prinavrátilo Slovensku. Po skončení druhej svetovej vojny sa československá severná hranica znovu vrátila do podoby určenej v roku 1920. A vraj že dejiny sa neopakujú…

Obnovenie severnej hranice pod taktovkou Stalina

V medzinárodných sporoch máva pravdu silnejší. Táto stará múdrosť sa potvrdila aj pred 75 rokmi, keď v povojnovom chaose znovu vzbĺkli spory okolo hranice rozdeľujúcej povojnové Poľsko a Československo. Ibaže ich arbiter tentoraz nesídlil v Paríži ako v roku 1920, ale v Moskve.

V polovici júla 1945 obsadilo severný Spiš poľské vojsko. O niečo neskôr vkročili Poliaci aj na hornú Oravu. „Slovenské obyvateľstvo privítalo poľských vojakov nepriateľskými výkrikmi a hádzaním kameňov,“ približoval nám situáciu, keď ešte žil, slovenský diplomat Matej Andráš. (Bývalý konzul ČSR v Katoviciach a potom osobný tajomník Vladimíra Clementisa zomrel v roku 2012.)

A práve Clementis ako štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí ČSR otvoril na rokovaniach v Moskve koncom júna 1945 otázku severoslovenského pohraničia. Poukázal aj na výsledky jarného plebiscitu v tomto kraji, ktoré sa konalo pod dohľadom Červenej armády. Vtedy sa 95 percent občanov prihlásilo k Československu. Moskva sľúbila zorganizovať medzivládne rokovania sporných strán pod svojou egidou.

Reliéfna plastika Vladimíra Clementisa.
Reliéfna plastika Vladimíra Clementisa. Autor: SITA, Ľudovít Vaniher

Poľská strana údajne bola ochotná vzdať sa hornej Oravy a severného Spiša výmenou za získanie časti Tešínska. „Avšak Praha nemala zámer stratiť kraj bohatý na uhlie a huty, hoci obývaný početnou poľskou menšinou, aby sa vyhovelo túžbe niekoľkých tisícov goralov z Oravy a Spiša,“ tvrdil Andráš.

Doma sa zatiaľ opakoval do istej miery scenár z konca roku 1918. Veď aj vtedy poľské vojsko prekročilo Dunajec a obsadilo Spišskostaroveský okres, severnú časť Tatier s Javorinou, Ždiarom a Lendakom. O niekoľko mesiacov sa na príkaz západných veľmocí stiahlo a čakalo na rozhodnutie parížskej mierovej konferencie.

Tá rozhodla, ako rozhodla, ale už o 18 rokov neskôr si Varšava dovolila ešte viac – nechala obsadiť na slovenskej strane Čadcu, Suchú Horu i Tatranskú Javorinu. Tým sa podieľala na pomníchovskom delení Československa. Už o rok neskôr sa však karta obrátila. Slovenský štát dostal sporné územie naspäť, ale za akú cenu! V septembri 1939 vstúpil ako jediný po boku Nemecka do vojny proti Poľsku. Navrátenie spišských a oravských obcí bolo Hitlerovou odmenou za túto službu.

Moskovské rokovania v júli 1945 upokojili situáciu iba na chvíľu. Medzi Prahou a Varšavou pokračovali slovné prestrelky, ale v pohraničí sa medzitým množili aj prípady ostrej streľby. Slovenské obyvateľstvo terorizovali bandy, najmä jedna z nich – Kuraśova skupina.

Józef Kuraś – Ogień trval na rýchlom popoľštení Slovákov, v opačnom prípade ich vyzýval, aby sa brali „domov“, na druhú stranu štátnej hranice. „Tieto pomery mali za následok, že v rokoch 1945 až 1947 odišlo z 25 obcí, ktoré po vojne pripadli Poľsku, viac ako päťtisíc občanov slovenskej národnosti,“ pripomínal Andráš.

Ako zistil v archívoch český historik Karel Kaplan, Josif Stalin i Viačeslav Molotov (šéf sovietskej diplomacie) opakovane naliehali na Klementa Gottvalda a Jana Masaryka, aby spory ukončili a uzavreli s Varšavou zmluvu o priateľstve a spojenectve. To sa aj stalo, ale až 10. marca 1947.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Tomáš Garrigue Masaryk #hranice
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku