Atómová bomba Little Boy (Chlapček), ktorá 6. augusta 1945 vybuchla nad Hirošimou, už v priebehu piatich sekúnd zabila asi 80-tisíc ľudí a tisíce ďalších zomreli na následky. Druhá bomba Fat Man (Tlsťoch) explodovala nad Nagasaki o tri dni neskôr – približne 50-tisíc Japoncov usmrtila hneď, tisíce ďalších potom. Len do roku 1951 počet obetí oboch bômb vzrástol až na 200-tisíc, a to civilistov – aj žien a detí. Dá sa to vôbec ospravedlniť?
Históriu píšu víťazi. Keby nimi neboli aj Spojené štáty, možno by sa to, čo spravili v týchto mestách, pokladalo za vojnový zločin. Aby to tak nebolo, vznikla legenda, ktorá jadrové výbuchy prezentuje ako nutné, „menšie zlo".
Vychádza sa z toho, že v auguste 1945 Japonsko síce ležalo na lopatkách, ale vzdať sa odmietalo. Už 6. júna 1945 schválilo dokument, v ktorom uviedlo, že „bude pokračovať vo vojne až do trpkého konca“. Ak by Japoncom došli zbrane, mali sa biť bambusovými palicami. Je známe, že USA chystali mohutnú inváziu na japonské ostrovy. Mala sa začať v jeseni 1945 a len v prvej fáze sa na ostrove Kjúšú malo vylodiť vyše 700-tisíc vojakov.
Taká akcia by znamenala obrovské krviprelievanie. Americké velenie možné straty (mŕtvych a zranených) odhadovalo až na milión vojakov. Atómové bomby ich údajne zachránili. Američanom vraj pomohli urýchliť koniec vojny bez toho, aby ich nohy vstúpili do stredu Japonska. Podľa tejto teórie bolo to, čo sa stalo v Hirošime a Nagasaki, síce zlom, no pomohlo to predísť ešte väčšiemu zlu – aby tisíce amerických rodín oplakávali svojich synov, otcov či bratov. Je to naozaj tak?
Iba ďalšie zničené mestá?
Hlavnou postavou, ktorá spochybňuje doterajšie učenie, je Japonec s americkým občianstvom Tsuyoshi Hasegawa, bývalý profesor histórie z Kalifornskej univerzity.
V roku 2006 vydal knihu Racing the Enemy (Preteky s nepriateľom), kde dokazuje, že to nebola Hirošima ani Nagasaki, čo japonské impérium prinútili zložiť zbrane. To sa totiž už dlhší čas pokúšalo uzavrieť mier, pričom ako sprostredkovateľa chcelo využiť Sovietsky zväz, s ktorým v apríli 1941 podpísalo päťročný pakt o neútočení.
Keď Američania zhodili prvú atómovú bombu, sovietsky vodca Josif Stalin dohodu zrušil a Červená armáda zaútočila na cisárske vojská v Mandžusku. Práve to bol podľa Hasegawu dôvod, ktorý Japonsko donútil kapitulovať. Nukleárna katastrofa na to vraj nemala až taký vplyv, ako sa tvrdilo. Japonsko bolo predsa diktatúrou, kde útrapy a názory obyvateľov nehrali žiadnu rolu.
Napokon, už pri ničivých náletoch na Tokio v marci 1945, kde si americké bombardéry „vystačili" so zápalnými pumami, zahynulo viac ako 100-tisíc ľudí. Odhaduje sa, že od apríla 1944 do augusta 1945 si letecké útoky v japonských mestách vyžiadali vyše 330-tisíc mŕtvych a 470-tisíc zranených, no tamojšími politikmi to ani nehlo. „Ohnivé bombardovanie Tokia bolo jednou z najhorších vecí, aké sa stali, a oni sa aj tak nevzdali," začudoval sa i prezident USA Harry Truman.
Keď to japonského cisára Hirohita a jeho generálov nechalo chladnými, prečo sa mali zachovať inak pri Hirošime a Nagasaki? Pre nich to bolo iba ďalšie – v poradí už 67. a 68. – veľkomesto, ktoré zničilo bombardovanie.
Hasegawa je presvedčený, že Američania podceňujú úlohu, akú v Ázii zohral Sovietsky zväz, a tak si vytvorili vlastnú chiméru. „Mýtus, ktorého sa chcú držať, aby ospravedlnili zabíjanie ako nevyhnutné zlo," vysvetlil historik.
Strach z komunizmu
Prečo teda Američania nasadili atómové bomby? Pôvodne chceli túto zbraň vyrobiť skôr ako Nemci. Ak si však mali vyskúšať jej účinok, ako obetný baránok im zostalo len Japonsko.
„Na Hirošimu padla uránová bomba, na Nagasaki plutóniová. Keby mali ešte tóriovú, padli by tri," zhodnotil cynicky Peter Kuznick, profesor histórie z Americkej univerzity vo Washingtone.
Pre japonskú vládu nebola tragédia v Hirošime dôvodom na paniku. Udalosť ututlali, takže väčšina obyvateľov nič netušila. Minister zahraničných vecí Šigenori Togo na druhý deň zaslal telegram japonskému veľvyslancovi v Moskve. Sovietov mal posúriť, aby odpovedali na žiadosť o sprostredkovanie mieru.
Stalin však zmenil plány. Zavetril korisť a už 8. augusta vyhlásil Japonsku vojnu. Tokijský štáb, ktorý zasadal na druhý deň ráno, to bral ako zradu. Diplomacia zlyhala, porážka bola neodvratná. Hasegawa tvrdí, že v takej situácii nezostávalo iné, ako podpísať kapituláciu s Američanmi, aby do Japonska nevtrhli „komunisti".
Rokovanie japonského velenia ešte prebiehalo, keď po 11. h dorazila správa o výbuchu ďalšej jadrovej bomby v Nagasaki. Napriek tomu ubehlo ešte pár dní, kým 15. augusta cisár ohlásil národu kapituláciu. (Japonskí generáli ju podpísali 2. septembra 1945.)
Samozrejme, použitie jadrových zbraní mohlo prispieť ku skončeniu vojny, ale podľa Hasegawu nebolo hlavným dôvodom. „Sovietsky vstup do vojny mal väčší dosah na rozhodnutie Japonska vzdať sa, ako obe atómové bomby," vyhlásil uznávaný historik.
Chýbajú dôkazy
Nový výklad histórie si už získava ďalších prívržencov, a to aj v Amerike. „Hasegawa zmenil môj názor. Dôvodom na japonskú kapituláciu neboli tie dve bomby," priznal historik Richard Rhodes, ktorý dostal Pulitzerovu cenu za knihu The Making of the Atomic Bomb (Výroba atómovej bomby).
Nájdu sa však i odborníci, ktorí vyzývajú na opatrnosť, ako napríklad Barton Bernstein, emeritný profesor Stanfordskej univerzity. Hasegawu si váži – o to viac, že ten okrem angličtiny a rodnej japončiny ovláda tiež ruštinu, takže mohol skúmať archívy v niekoľkých krajinách. Japonci však koncom vojny veľa dokumentov zničili a to, čo zostalo, podľa Bernsteina nestačí na potvrdenie novej hypotézy.
Aj tak je to však významný posun. Otvorila sa diskusia o téme, ktorá je pre Američanov nesmierne citlivá. Uvidí sa, či v nej historici budú pokračovať, alebo sa vrátia k legende o tom, ako atómové bomby pomohli skrátiť vojnu.