„Navrhuje sa vybudovať koncový prístav pri Žiline. Pre Nitru a Trnavu, prípadne aj pre Nové Zámky sa uvažuje s plavebnými prípojkami a s prístaviskami na preklad tovaru a prezimovanie lodí. Podobné menšie prístaviská budú mať aj všetky okresné mestá na trati od Šale až po Bytču.“
To je len malá ukážka zo správy Krajinského úradu v Bratislave o splavnení Váhu a využití jeho vodnej sily. Dátum vypracovania: máj 1930 (!). Predkladateľ: Jozef Ország, prezident úradu. Treba však pripomenúť, že hoci bol Krajinský úrad vtedy najvyšším správnym orgánom na Slovensku, podliehal ministerstvu vnútra v Prahe.
Celá vodná cesta mala merať takmer 215 kilometrov.
„Ide o splavnenie pre lode s výtlakom 1 200 ton s rozmermi 80 × 10 metrov, 5 × 2 metre,“ spresňovala správa. To však predpokladalo rozsiahle úpravy najdlhšej slovenskej rieky. Počítalo sa s reguláciou jej koryta, s budovaním ochranných hrádzí, kanálov a najmä pätnástich energeticko-plavebných stupňov. Podľa docenta Pavla Žarnaya zo Žilinskej univerzity išlo vtedy, pred 90 rokmi, o prvý reálny pokus nielen splavniť Váh po celej jeho dĺžke, ale spojiť to s energetickým využitím vodnej sily rieky.
Celá vodná cesta mala merať takmer 215 kilometrov a počítala s hydrocentrálami, hrádzami, retenčnými kanálmi i plavebnými komorami pre plte a lode. Do vojny sa rozostavali len dva stupne kaskády, ale aj tie už mali plavebné komory, hoci nie celkom dokončené. Mali ich aj ďalšie stupne, postavené už po vojne.
Myšlienka splavnenia Váhu žila aj za socializmu, len jej realizácia sa neprestajne odkladala. Po prevratných spoločenských zmenách v roku 1989 sa zdalo, že sen sa konečne stane skutočnosťou. Začalo sa s výstavbou vodného diela Selice, čo bol dôležitý predpoklad pre vytvorenie vodnej cesty z Komárna do Serede.
V roku 1995 zaradil Stály výbor pre vnútrozemskú plavbu vážsky koridor na zoznam medzinárodných vodných magistrál s kódom E 81. Odvtedy sa s ňou počíta ako s variantným riešením pri výstavbe prieplavu Dunaj – Váh – Odra.
Približne v tom istom čase prišla spoločnosť Savas s myšlienkou vodnej cesty spájajúcej Komárno so Žilinou. „Do desiatich rokov môže lodná preprava fungovať na úseku dlhom takmer 253 kilometrov,“ tvrdil šef Savos-u. Neskôr malo prísť prepojenie Váhu na Odru. Mimochodom, kanál mal prechádzať cez Kysucké Nové Mesto. Rokovania s poľskou stranou sa vraj začali…
Kysučania protestovali, ale považské obce sa začali pripravovať na veľkú zmenu, na výstavbu hrádzí, kanálov, prístavov. Vzniklo regionálne združenie Vážska vodná cesta, ktoré postupne združilo 33 obcí. A čo nasledovalo? „Čoskoro sa ukázalo, že projekt nemá kto financovať, lebo zahraničný investor je chiméra,“ zveril sa Pravde pred desiatimi rokmi zástupca združenia Michal Pikus.
V roku 2000 slovenská vláda posunula časové horizonty výstavby vodnej cesty. Z Komárna do Žiliny mali lode plávať od roku 2016. Samozrejme, že neplávali. Dnes je jasné, že ani nebudú, lebo problémy sú naďalej aj s prvým úsekom cesty do Serede. Hoci projektovo je všetko viac-menej pripravené, o pravidelnej lodnej doprave nemôže byť ani reči.
Podľa 20 rokov starého vládneho uznesenia by sa 98-kilometrový úsek vodnej cesty zo Žiliny k Odre mal vybudovať do roku 2025 až 2035. Kto tomu ešte verí?