„Zatýkam vás v mene robotnícko-roľníckej vlády vedenej súdruhom Indrom." Túto zjavne naučenú formulku odriekal Dubčekovi v skorých ranných hodinách 21. augusta 1968 príslušník Štátnej bezpečnosti, ktorý vošiel do jeho pracovne sprevádzaný dôstojníkmi KGB. Po krátkej odmlke ešte dodal, že do dvoch hodín ho postavia pred revolučný tribunál. Dodnes nie je celkom jasné, čo tomu zabránilo.
Krátko predtým vtrhli do budovy ústredia KSČ na nábreží Vltavy sovietski výsadkári, vedení plukovníkom Andrejom Koršunom. V Dubčekovej pracovni sa práve zdržiavali viacerí členovia politického vedenia krajiny. Na ich zátylky namierili votrelci samopaly a všetkým prikázali nehýbať sa a mlčať.
„Dubček sa pokúšal telefonicky zavolať veľvyslancovi Červonenkovi (vtedajší sovietsky ambasádor v Prahe, pozn. red.) alebo samotnému Brežnevovi, ale nadporučík Ždanov mu v tom zabránil a vytrhol kábel telefónu." To je veta z hlásenia veliteľa výsadkových vojsk ZSSR generála Vasilija Margelova sovietskemu ministrovi obrany Andrejovi Grečkovi.
V tomto kabinete držali svojich zajatcov asi dve hodiny, potom ich rozdelili na dve skupiny. Jednu, v ktorej bol aj Dubček, odviedli do inej kancelárie na tom istom poschodí. V nej museli sedieť každý čelom k svojmu strážcovi. Dubček si všimol, že všetci mali hodnosť plukovníka alebo podplukovníka výsadkových vojsk.
O ďalšie dve hodiny, to už mohlo byť po desiatej predpoludním, skupinu vyviedli zadným vchodom budovy na dvor, kde už boli pristavené tanky a obrnené vozidlá. Do jedného sotili Dubčeka a člena užšieho vedenia strany, radikálneho reformátora Františka Kriegla. V ďalšom vozidle viezli premiéra Oldřicha Černíka (toho zajali v budove predsedníctva vlády) a predsedu parlamentu Josefa Smrkovského. Skrátka, unášali všetkých najvyšších predstaviteľov štátu s výnimkou prezidenta Ludvíka Svobodu.
Napokon, v treťom „bévepéčku" mali tajomníka ÚV KSČ Josefa Špačeka (jedného z najbližších spolupracovníkov Dubčeka) a predsedu pražskej straníckej organizácie Bohumila Šimona.
„Predstieral som, že mám dýchacie ťažkosti a požiadal som, aby otvorili príklop pre trochu vzduchu," spomínal Dubček. „Zbadal som, že ich to znervóznilo. Mali zrejme príkaz priviezť ma na určené miesto živého. Keď otvorili príklop, postavil som sa a vystrčil hlavu. Bola to ulica, ktorú som poznal. Už som vedel, že nás vezú na letisko."
Čiže nie pred revolučný tribunál, ale na letisko v pražskej Ruzyni! Čosi tu nehralo…
„To je svinská zima, čo?“
V ďalších dvoch vozidlách neboli voči zajatcom takí zhovievaví. Šimon musel na rozkaz ozbrojencov sedieť počas celého prevozu s hlavou medzi kolenami. „Trpím bolestivou chorobou chrbtice, preto som nemohol odtrhnúť hlavu od kolien, keď ma vyviedli z toho vozidla," porozprával nám o tom krátko pred svojou smrťou v roku 2003. „Do pristavenej volgy som liezol ako pes," dodal.
Na letisku ich držali izolovane, aby nemohli navzájom komunikovať. Dubčeka najprv v pancierovom vozidle, potom v nejakej kancelárii a večer 21. augusta ho presúvali z jedného pripraveného lietadla do druhého. „Vtedy som si uvedomil, že sa ich plány zahatali, lebo zrejme nevedeli, čo majú so mnou robiť," pokračoval v spomienkach Dubček.
Šimon musel takmer štyri hodiny pod prísnym dozorom sedieť na okraji rozjazdovej plochy. Do lietadla ho viedli, až keď sa zvečerilo. „Hľadali ho s baterkou podľa čísla, štveral som sa hore po železnom rebríku," rozprával. „Uložili ma na zadné sedadlo pri záchode, so mnou tam boli ešte traja ozbrojenci. Cez okienko som videl, ako na nosidlách prinášajú k lietadlu bezvládne telo. O chvíľu som počul, že prosí českou ruštinou: „Ubite meňa na rodnoj zemlje!" Bol to predseda vlády Černík.
Napokon v neskorých večerných hodinách ich lietadlo vzlietlo. Šimon si v prvej chvíli pomyslel: „Čo ak nás donútia vystúpiť za letu, a tak sa nás zbavia?" Po polhodine však nasledovalo medzipristátie v Poľsku, v prihraničnej Legnici, o čom sa však dozvedeli až neskôr.
Dubček bol nervózny a Černík údajne s plačom žiadal vysvetlenie, čo s nimi ich väznitelia zamýšľajú.
Postupne ich zaviedli do zapáchajúceho baraku. Šimon opäť zbadal Dubčeka. Hlavu mal v dlaniach, za ním stál dôstojník s automatom, pripraveným na streľbu. „Aj ty si tu, Bohuš?" spýtal sa Dubček a dodal, ako keby sa nič nestalo: „To je svinská zima, čo? Už pred polhodinou som požiadal o čaj, a stále mi ho nenosia."
Potom pokračovali v lete. Vo vzduchu boli nepretržite tri a pol hodiny. Keď lietadlo začalo zostupovať, Šimon násobil tento čas 700 až 900 kilometrami, aby zistil, kam asi doleteli: „Vychádzalo mi stredné Rusko."
V skutočnosti pristáli iba niekoľko kilometrov od vtedajšej východnej hranice Československa, v zakarpatskom Užhorode. Medzipristátie a lietanie pozdĺž hranice mohlo svedčiť iba o jednom – únoscovia nevedeli, čo ďalej a nevedela to ani Moskva, s ktorou plukovník Koršun na diaľku neustále čosi konzultoval.
Dubček začal hladovku
A čo o tom mohli vedieť v Užhorode? Tamojšiemu oblastnému tajomníkovi strany Jurijovi Iľnickému vraj len krátko pred príletom oznámila jeho vrchnosť z Kyjeva, aby sa pripravil na šiestich zvláštnych pasažierov z Prahy.
O čosi skôr dostal šéf KGB na Ukrajine generál Vitalij Nikitčenko presnejší pokyn z Moskvy: Mal ich izolovať na území Zakarpatska, ale nie vo väznici a nie tak, aby boli spolu. Ďalej sa mal postarať o ich ochranu a stravovanie.
Nikitčenko sa poradil s prvým tajomníkom ukrajinskej komunistickej strany Petrom Šelestom. Ten odporúčal dve vily špeciálneho určenia v horách neďaleko Užhorodu. Kedysi tam chodieval poľovať niekdajší šéf Kremľa Nikita Chruščov, preto ich ľudia volali „chruščovovské". V úradnej reči to boli vládne „dače" (chaty): jedna sa nachádzala pri obci Kamjanica, druha v lesnom masíve Dubky. Obe lokality boli okamžite zabezpečené dvomi pásmami ochrany: vonkajšiu vytvorili pohraničníci, vnútornú príslušníci KGB.
Z Užhorodu viezli odvlečených politikov v čiernych volgách a po dvojiciach. Vo vile pri Kamjanici vyložili iba Dubčeka a Šimona. Zachoval sa denník Šelesta, ktorý pri ich prevoze síce nebol, ale podrobne ho o tej ceste informovali. Kým Smrkovský a Kriegel sa podľa zápiskov správali vyzývavo až drzo, Dubček bol nervózny a Černík údajne s plačom žiadal vysvetlenie, čo s nimi ich väznitelia zamýšľajú.
Je zaujímavé, že Šelest sa o nich v denníku vyjadruje ako o „politických rukojemníkoch". Ak boli rukojemníkmi, tak aké potom malo byť výkupné? A čo by nasledovalo, keby druhá strana odmietla zaplatiť?
Dubčeka internovali na poschodí, Šimona na prízemí tejto priestrannej vily, či skôr horskej chaty. „Ocitol som sa v miestnosti s posteľou, skriňou, kreslom a dvoma po zuby ozbrojenými chlapíkmi," spomínal.
Nasledujú spomienky jedného z ochrankárov, príslušníka KGB Josipa Lehana: „Boli obavy, že Dubček môže vyskočiť z poschodia, preto sme mali rozkaz nespúšťať oči z jeho okien. Z izby nevychádzal a nič nejedol. Odmietol zísť do jedálne, jedlo mu teda doniesli, ale sa ho nedotkol. Neochutnal ani ovocie. Pomyslel som si, že sa obáva otravy, a tak som pred ním zjedol niekoľko bobúľ hrozna a slivku, ale nepomohlo to. Neustále chodil po izbe ako chytený vlk v klietke. Z času na čas sa zastavil a niekoľko minúť stál nepohnute v hlbokom zamyslení. A zase vykročil…"
Na rozdiel od Dubčeka bol vraj Šimon veľmi zhovorčivý a chutilo mu. Neskoro v noci večeral s príslušníkmi KGB – podelili sa s ním o chlieb, salámu a šalát. Potom išiel spať.
Nezahráte si biliard?
Tak prešiel zvyšok noci z 21. na 22. augusta. „Na druhý deň mi dovolili umyť sa v potoku, ktorý tiekol pod oknami tejto chaty," spomínal Šimon. „Po raňajkách som navštívil Dubčeka. Býval na prvom poschodí. V červených trenírkach sedel pri okne a smutne pozeral do údolia. Dovolili nám vyjsť na krátku prechádzku v sprievode dozorcov, ale nebolo nám do reči."
Situácia internovaných sa začala meniť už v priebehu 22. augusta, keď Iľnickij zavolal Lehanovi a oznámil mu, že stravovanie „rukojemníkov" treba zlepšiť. Z Užhorodu poslali koňak, víno a rôzne delikatesy. Dovtedy jedálny lístok pozostával len z toho, čo sa podarilo zohnať v okolitých dedinách: mlieko, tvaroh, vajíčka…
Čo asi znamenala zmena k lepšiemu? Internovaným politikom ponúkli dokonca zahrať si biliard v spoločenskej miestnosti. Vraj ho nie tak dávno vyskúšal sám vtedajší kubánsky vodca Fidel Castro, keď bol hosťom Chruščova. Svedectvá o tom, či niekto z internovaných ponuku využil, sa rôznia. Dubček to však určite nebol.
Situácia sa ešte viac zmenila ďalší deň, 23. augusta poobede, keď Iľnickému volali z Kremľa, aby sprostredkoval telefonický rozhovor Nikolaja Podgorného (v zastúpení Brežneva), vtedajšieho predsedu sovietskeho parlamentu, s Dubčekom.
Iľnický poslal po Dubčeka, ktorého okolo večera doviezli do Užhorodu na oblastný výbor strany. Vďaka Iľnického knižne vydaným pamätiam vieme čosi aj o obsahu krátkeho telefonátu Dubčeka s Podgorným.
„Musíme sa stretnúť a pozhovárať sa," povedal sovietsky činiteľ. „O čom ešte a kde?" spýtal sa Dubček. „V Moskve," odpovedal Podgornyj. „To ma tam chcete eskortovať ako väzňa? Predovšetkým chcem vedieť, kde sa nachádzajú moji súdruhovia. Kým sa nestretneme, nebudem sa s vami zhovárať." „Upokojte sa, všetko sa čoskoro utrasie," uzavrel Podgornyj.
Neskoro večer dopravili internovaných do Moskvy. Medzitým priletel z Prahy do sovietskej metropoly prezident Svoboda s delegáciou. A práve na jeho naliehanie sa Brežnev rozhodol prizvať na rokovania do Kremľa aj „politických rukojemníkov". Ale dotlačili ho do toho najmä objektívne okolností – nepriaznivý pre Moskvu vývoj v Československu po invázii spojeneckých vojsk.
Maďarský scenár nevyšiel
Zatiaľ to nie je doložené písomnými dôkazmi z nedostupných archívnych fondov v Rusku, ale všetko svedčí o tom, že „maďarský" scenár potlačenia „kontrarevolúcie" v Československu sa nepodarilo zopakovať.
Pripomeňme, že počas maďarského povstania na jeseň 1956 Sovieti uniesli reformného lídra Imreho Nagya do Rumunska a v Budapešti dosadili tzv. robotnícko-roľnícku vládu Jánosa Kádára. Povstanie utopili potom v krvi a Nagya o pol druha roka postavili pred maďarský revolučný tribunál, ktorý ho za zatvorenými dverami odsúdil na smrť.
Stojí za zmienku, že sovietskym veľvyslancom v Budapešti bol vtedy Jurij Andropov. Ten istý Andropov, ktorý o dvanásť rokov neskôr šéfoval KGB a patril medzi jastrabov v sovietskom politbyre. Jeho rukopis je jasne čitateľný v pokuse vyvolať vnútrostranícky puč vo vedení KSČ, ten však napokon nevyšiel.
Brežnev bol možno menej krutý ako Chruščov a, navyše, v Československu nenarazil na ozbrojený odpor „kontrarevolúcie", ale na pasívny odpor obyvateľstva. A s tým si okupanti nevedeli poradiť.
„Morálno-politický odpor proti okupácii bol taký veľký, že Sovieti by tu museli všetko prevalcovať silou," myslí si historik Ivan Laluha, Dubčekov blízky spolupracovník a priateľ. „To si však nemohli dovoliť nielen s ohľadom na mienku medzinárodného spoločenstva, ale aj na vlastné vnútorne pomery," doplnil.
Alois Indra, ktorý mal prevziať vedenie „robotnícko-roľníckej vlády", nebol Kádár a zlyhal na celej čiare. Podobne ako aj ďalší pozývatelia takzvanej internacionálnej pomoci.
Bývalý plukovník KGB Oleg Gordijevskij uvádza, že sovietske politbyro sa rozhodlo horúčkovito zmeniť kurz a vzdať sa scenára s „revolučnou vládou" už večer 22. augusta. KGB si totiž nevedelo poradiť ani s „ilegálnym" televíznym a rozhlasovým vysielaním v Československu. Až 23. augusta sem prišla špeciálna jednotka so zariadením na vyhľadávanie vysielačov. Trvalo jej však ešte päť dní, kým sieť podzemných vysielačov odhalila.
A pravdepodobne preto Moskva opustila pôvodný scenár a rozhodla sa pre politické rokovania s tými, ktorých prikázala na začiatku okupácie uniesť a mala v pláne postaviť pred revolučný tribunál.