V lete 1945 tieto otázky vari najviac zamestnávali povereníka (ministra) školstva, básnika Ladislava Novomeského. Slovenské školstvo už na pohľad poskytovalo žalostný pohľad. Po Povstaní a po prechode frontu bolo z celkového počtu 4 529 ľudových a mešťanských škôl až 3 143 (takmer 70 percent) úplne zničených.
O stredných školách chýbajú také presné štatistiky, ale ani tie nevyšli z vojnového požiaru lepšie. Výška materiálnych škôd v celom školstve (576 miliónov korún) presiahla sumu, ktorú pred vojnou do výstavby škôl na Slovensku investovala Československá republika (550 miliónov).
Najhoršie dopadlo v tomto ohľade školstvo na východnom Slovensku, ďalej v Liptove a na Orave, kde sa front na mesiace zastavil a boje trvali najdlhšie. Ale vážne škody utrpeli aj mnohé školy na západnom či južnom Slovensku. Navyše v školských budovách, ktoré nezasiahli bomby alebo granáty, sa nedalo vyučovať z iných dôvodov, a predovšetkým pre jednu príčinu – nasťahovalo sa do nich vojsko.
Regionálna historička Ľudmila Fraňová kedysi zdokumentovala, ako to na konci vojny a bezprostredne po nej vyzeralo na Gymnáziu Milana R. Štefánika v Novom Meste nad Váhom. Okresný úrad poskytol najprv (od konca novembra 1944 do začiatku apríla 1945) celú budovu školy nemeckej poľnej nemocnici. Vyučovanie študentov dočasne prebiehalo v priestoroch kláštornej školy, ale od začiatku januára sa úplne prerušilo. Keď v apríli nemecká armáda budovu gymnázia opustila, nasťahovali sa do nej rumunskí frontoví vojaci a neskôr tam bol poľný lazaret Červenej armády.
Jej jednotky odchádzali zo slovenského územia postupne, posledné v novembri 1945. Vo väčšine škôl sa preto prvý školský rok v obnovenom Československu začal so značným oneskorením a aj v jeho priebehu bolo vyučovanie často a neplánovane prerušované.
Začiatok vyučovania: 5. december
Napríklad Sobrance na severovýchode Slovenska boli oslobodené už koncom novembra 1944, ale po mesiaci urputných bojov. Múry tamojšej ľudovej školy zostali síce celé, ale jej zariadenie bolo úplné zničené. Vyučovanie sa začalo až 5. decembra 1945, aj to len v troch triedach.
V Humenskom okrese sa z celkového počtu 56 ľudových škôl mohlo začať vyučovanie 1. septembra 1945 len v 26 školách. Takmer tisíc detí muselo zostať doma, lebo, skrátka, nebolo sa kde učiť.
Škola v Nových Sadoch (okres Nitra) síce začala s vyučovaním v októbri 1945, pre nedostatok kuriva ho však prerušila od 5. novembra do 16. januára 1946. Aj potom bolo vyučovanie často prerušované. Ako vyplýva zo školskej kroniky, žiaci nemali v čom chodiť do školy, topánky sa dali kúpiť iba na lístky alebo sa rozdeľovali miestnym samosprávam ako osobitné prídely. A vrchol všetkého: v zimných mesiacoch prepukla epidémia čierneho kašľa.
Cez leto 1945 sa v rýchlokurzoch ruského jazyka pripravovalo približne 900 učiteľov.
Na strednom Slovensku si na túto „prerušovanú" školu medzitým zvykli. Veď po vypuknutí SNP sa tam prakticky až do oslobodenia nevyučovalo. Spisovateľ a diplomat Anton Hykisch spomína, že ako študent prvej triedy gymnázia v rodnej Banskej Štiavnici zažil mimoriadne prázdniny vlastne od skorej jesene 1944 do apríla 1945.
Východné Slovensko bolo oslobodené síce skôr, ale aj tam bol povedzme pre prešovské evanjelické gymnázium školský rok 1943/1944 posledným úplným školský rokom. Už začiatkom mája 1944 totiž budovu obsadilo nemecké vojsko, ktoré malo v Karpatoch vytvoriť hrádzu proti nastupujúcej Červenej armáde. Kým v ostatných školách v Prešove sa vyučovanie začalo po oslobodení mesta vo februári 1945, na evanjelickom gymnáziu to nešlo, lebo jeho budovu boje vážne poškodili.
Ale nielen preto. Po oslobodení sa dalo zapísať už iba na štátne gymnáziá. O zoštátnení cirkevného školstva rozhodla ešte povstalecká Slovenská národná rada a hneď po oslobodení sa toto nariadenie začalo uskutočňovať.
Výučba náboženstva zatiaľ nebola zrušená, napríklad v škole v Nových Sadoch prebiehala podľa rozvrhu dvakrát týždenne a žiactvo sa pomodlilo pred vyučovaním i po ňom. Nemčina sa však nesmela vyučovať a nahradil ju jazyk osloboditeľov. Háčik bol v tom, že na Slovensku akútne chýbali učitelia ruštiny. Cez leto 1945 sa preto v rýchlokurzoch ruského jazyka pripravovalo približne 900 učiteľov.
Mimoriadne zložitý bol vtedy začiatok školského roku v školách s vyučovacím jazykom maďarským. Aj maturitné ročníky museli absolvovať krátky kurz na osvojenie si slovenskej terminológie a až potom, niekedy v auguste 1945, ich pripustili na doplňujúce skúšky. Ak si, pravda, o ne sami požiadali Povereníctvo školstva a kultúry.
Takmer nebolo školy, ktorá by nehľadala učiteľov. Mnohí padli vo vojne vrátane Povstania, niektorí sa priveľmi angažovali na strane Tisovho režimu, niektorí odmietli zložiť povinný sľub vernosti Československej republike.
Okrem toho všade chýbali vhodné učebnice, preto pri vyučovaní mnohých predmetov ešte dlho slúžili učebnice vydané v období vojnového Slovenského štátu.
Do istej miery sa opakovala situácia spred štvrťstoročia, čiže po prvej svetovej vojne a po rozpade Rakúsko-Uhorska.
Hľadá sa učiteľ, hľadajú sa učebnice
V lete 1918 prepukla navyše pandémia španielskej chrípky a Európou sa prehnala jej prvá vlna. Druhú, oveľa horšiu, okúsil svet na jeseň rovnakého roku a tretiu v zime nasledujúceho roka.
Začiatok školského roku v Uhorsku sa preto niesol v znamení chaosu. Niektoré školy sa zatvárali, iné ani nezačali vyučovať. O tom, či školy zatvárať a na ako dlho, sa aj v odborných kruhoch viedli vášnivé diskusie, hoci v septembri 1918 bolo v Budapešti už okolo 10-tisíc nakazených, prevažne mladých ľudí.
O vzniku Československej republiky sa žiaci a študenti na Slovensku mohli dozvedieť až v novembri 1918, týždeň alebo aj dva po prevrate, lebo ešte úrady starej monarchie vyhlásili chrípkové prázdniny.
„Početní žiaci, na ktorých doma nemožno primerane dozerať, zostanú potom úplne bez dohľadu a budú vystavení ešte väčšiemu nebezpečenstvu nákazy ako dosiaľ," rozčuľoval sa v septembri 1918 Alexander von Szabó, vrchný mestský lekár v Budapešti.
V krajine bolo v tom čase 66 stredných a 429 ľudových škôl, z nich iba 25 so slovenským vyučovacím jazykom. Prvé slovenské gymnázium v Skalici sa otvorilo začiatkom januára 1919 a už o mesiac sa začalo vyučovať na 31 poslovenčených gymnáziách, zväčša na západnom a strednom Slovensku. Ale napodiv aj tam mali mnohí učitelia najväčší problém so slovenčinou. V spomienkach na svojho manžela kňaza, ktorý zomrel v roku 1922, sa o tom zmienila aj spisovateľka Terézia Vansová. „Učitelia, ktorí viacej rokov pracovali vo svojich odboroch v našom meste (v Banskej Bystrici – pozn. red.), nepoznali slovenskú reč tak, ako je potrebné,“ napísala. „A prosili môjho muža, aby ich zasvätil do tajov slovenského pravopisu," dodala.
Na východe republiky bola situácia ešte zložitejšia a vplyv maďarizácie intenzívnejší, preto nová štátna moc tam postupovala opatrnejšie a ponechala maďarské vyučovanie i pôvodné profesorské zbory až do mája 1919. Preberanie týchto stredných škôl a ich poslovenčovanie narušil vpád červených gárd z Maďarska a vyhlásenie Slovenskej republiky rád.
Pre mnohých študentov stredných škôl zriadili úrady cez leto 1919 kurzy slovenského jazyka, aby boli pripravení na zápis do poslovenčených škôl. Ale kto v nich bude vyučovať? Tak znela otázka.
Začiatok školského roku v Uhorsku sa niesol v znamení chaosu.
Školstvo na Slovensku spravoval v tom čase Anton Štefánek, známejší ako zakladateľ slovenskej sociológie. Podliehal ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska Vavrovi Šrobárovi. Keď vyhlásil konkurz na obsadenie učiteľských miest, prihlásilo sa iba šesť uchádzačov.
„Aspoň tisíc staníc učiteľských nutno zaplniť Čechmi trvale, ďalej asi 300 – 400 (miest) profesorských a odborne učiteľských," radil Štefánek Šrobárovi v auguste 1919. „Tých 1 300 až 1 400 učiteľov a profesorov bude potrebovať značnú dobu, než sa vžijú do pomerov a získajú si lásku a vplyv medzi ľuďmi,“ upozornil.
Nuž a tak aj bolo. Významný jazykovedec a slavista Ján Stanislav (1904 – 1997) spomínal, že vznik ČSR ho zastihol ako gymnazistu v Levoči, kde sa vyučovalo po maďarsky. Slovenské vyučovanie v škole zaviedli až v apríli 1919, to už sa niektorí členovia pedagogického zboru prihlásili k slovenskej národnosti. „Profesor Goľa nás učil dejepis, urobil si skúšku, či vieme látku povedať po slovensky. Boli sme z toho dosť popletení," priznal Stanislav, keď už sám bol univerzitný profesor. „Nás Liptákov a Oravcov pokladali v Levoči za Čechov. Boli sme tým veľmi prekvapení," pokračoval.
Najprv študovali bez učebníc, potom mali české učebnice a napokon českí profesori začali písať prvé slovenské učebnice. Také to boli časy…
Kedy sa začneš, škola milá?
Niekto má rád dlhšie prázdniny, iný kratšie. Dva mesiace by malo byť tak akurát, ale aj tu sa názory rôznia. „Bohužiaľ, veľmi nakrátko sú vymerané. Dva mesiace – to je pletka!“ napísal pred 155 rokmi buditeľ a básnik Daniel Maróthy. Kontroval mu v jednej básni jeho známejší vrstovník Andrej Sládkovič:
Veselo mi bolo trošku si oddýchnuť,
rád som bol, keď škola mala už utíchnuť,
ach, ale dlhý čas, dlhočizná chvíľa!
Kedyže sa nám už začneš, škola milá!
Letné vakácie, ako ich vtedy volali, sa na Slovensku len postupne profilovali ako dvojmesačné, čo však dlho platilo iba v mestách. Na slovenskom vidieku ešte aj začiatkom 20. storočia trvali prázdniny štyri mesiace, ale nezriedka až do prvého snehu.
„Dnes ráno som konečne mohol započať vyučovanie. Došlo 112 detí, chybuje ešte vyše 20,“ zapísal si 13. novembra 1889 bibliograf Ľudovít V. Rizner, učiteľ na ľudovej škole v Zemianskom Podhradí.
Vo vinohradníckych mestečkách okolo Bratislavy sa škola síce otvárala začiatkom septembra, ale počas oberačiek boli dvojtýždňové prázdniny.
Čo k tomu dodať? Asi nie je až také dôležité, kedy sa škola začne, ale ako sa začne. Lebo na dobrom začiatku všetko záleží (hovoril Jan Amos Komenský).
A niekedy je dôležité vôbec začať…
Do školy dnes a kedysi
Tašku či batoh, ceruzky a perá, gumy, strúhadlá, pravítka, obaly, lepidlá, peračník, zošity… To všetko a ešte všeličo iné nakupujú v súčasnosti rodičia svojim ratolestiam pred začiatkom školského roku. A čo by boli kupovali napríklad pred 170 rokmi?
Dozvedáme sa to zo spomienok botanika, etnografa a historika Jozefa Ľ. Holubyho, ktorý v roku 1847 nastúpil 11-ročný do modranského gymnázia. Koncom augusta mu rodičia v Lubine (okres Nové Mesto nad Váhom) pakovali do truhlice „šaty, pár kníh, zväzok bŕk na perá od myjavských husiarov alebo aj doma nazbieraných, kalamár, dve knihy staroturianskeho, ako remeň pevného papiera, uzol múky, hrnček masti" a iné.
Foto: Archív TASR
Citát je z dobovej slovenčiny (zo spomienkovej knihy, ktorá vyšla v roku 1931), ale vysvetliť treba hádam len „uzol" múky. V tomto prípade znamená batoh alebo balík. Malého Jožka totiž aj so starším bratom ubytovali v Modre na priváte a domáca pani iba občas urobila z tej múky rezance.
Matka zabalila Jožkovi aj periny. „Duchny sa vpratali do vreca." Zoznam všetkých vecí prilepila na veko truhlice zvnútra. „Aby z toho študent nič nestratil, nezašantročil, ale koncom školského roku všetko, hoci aj na franfor roztrhané, domov dodal."
Z Lubiny do Modry je bezmála 59 kilometrov, autom hravo sa tam dá dostať za hodinu i menej. A vtedy, konským povozom? Cesta trvala pol druha dňa. Matka aspoň mala dosť času dať obom synom potrebné ponaučenia. A synovia sa nadostač vynadívali na okolitú krajinu. V Trnave v tamojšom hostinci U Zeleného stromu prespali a na druhý deň zavčas rána sa poľnými cestami cez Ružindol vybrali do cieľového mesta.
V modranskom gymnáziu bol vtedy rektorom (riaditeľom) a zároveň učiteľom filozofie spisovateľ Ján Kalinčiak. V príhovore k študentom na začiatku školského roku povedal: „Ľudia si obyčajne myslia, že sa preto študuje, aby sa vôbec zozbierali nejaké vedomosti, ale prvé, čo chce škola s vami urobiť, je zušľachtiť ľudskú povahu, prebudiť vo vás driemajúce sily, viesť ich a urobiť z vás ľudí."
Nasledoval popis obsahu výuky a učebných postupov, charakteristika osobnosti študenta a úlohy učiteľa. „Moji mladí priatelia, sami ešte neviete, čo vám môže osožiť a čo poškodiť. Nemali ste ešte času vyjadriť sa za určitý spôsob konania, teda nemáte ešte žiadnu vôľu. Keď vám bude svätou vôľa vašich učiteľov a školských zákonov, keď sa jej podrobíte, keď zdoláte výbuchy svojvôle, budete usilovní a vytrvalí, budete bohabojní, nájdete v nás vždy aj milujúcich dobrých učiteľov," zdôraznil Kalinčiak.
Ale čo ak sa žiaci nepodrobia? „Nájdete v nás prísnych vykonávateľov zákona," odpovedal Kalinčiak. „Lebo musíte vedieť, že budeme s vami prísne zachádzať, nakoľko by ste pozabudli, že naše rady a napomínania sledujú len vaše vlastné blaho," objasnil.
Súdiac podľa týchto spomienok Holuby mal zväčša prísnych profesorov, ale aj spravodlivých.