Slovensko plné špiónov maršala Tita

Špiónomániu a účelovo vyvolaný hon na agentov zahraničných rozviedok zažili tunajšie končiny viackrát. Ale máločo sa vyrovnalo vykonštruovaným procesom s údajnými špiónmi maršala Tita. Najväčší sa konal pred 70 rokmi.

, 26.09.2020 06:00
Josip Broz Tito, manželka, Jovanka Foto:
Josip Broz Tito na snímke z roku 1969 (po jeho boku je manželka Jovanka).
2

Procesov s titovcami bolo viac, menších aj väčších, najväčší sa konal v septembri 1950 pred senátom Najvyššieho súdu v Prahe pod vedením Jaroslava Nováka. Ktosi ho nazval „najsmrtonosnejším" sudcom v dejinách českého súdnictva. Zrejme nebol ďaleko od pravdy, veď Novák o dva roky neskôr predsedal štátnemu súdu v procese s Rudolfom Slánským, Vladimírom Clementisom a spol. Na šibenicu poslal 11 obžalovaných!

Z tohto pohľadu bol proces s Titovými údajnými špiónmi pre Nováka akousi generálkou na skutočný monsterproces. Na lavicu obžalovaných zasadlo 16 „banditov a rozvracačov", ako ich nazývala dobová komunistická propaganda, vedených diplomatom Šefikom Kevičom, juhoslovanským vicekonzulom v Bratislave. Boli medzi nimi juhoslovanskí aj československí občania, väčšinou Slováci. Obžaloba im dávala za vinu, že „zradili vec robotníckej triedy, nadviazali spojenie s americkými špionážnymi agentúrami a pracovali pre ne veľmi húževnate najmä na Slovensku".

Rozsudky mali zodpovedať vznesenému obvineniu. Dvoch obžalovaných odsúdili na trest smrti, troch na doživotie, ďalších jedenástich na tresty odňatia slobody od 3 do 25 rokov, dovedna na 188 rokov.

Oveľa neskôr sa ukázalo, že obvinenia boli vykonštruované, proces zinscenovaný, priznania vynútené psychickým i fyzickým násilím. Všetkých odsúdených museli po rokoch oslobodiť (ak prežili) a rehabilitovať.

Ako je možné, že sa také niečo udialo?

Komunisti ako fašisti?

Začiatkom 50. rokov minulého storočia zúrila studená vojna. V Amerike naháňali agentov Moskvy a v Československu agentov amerického imperializmu. Ale prečo súbežne s tým aj „špiónov a záškodníkov" pracujúcich údajne pre komunistickú Juhosláviu?

Už v roku 1947 sa nepohodli generalissimus Josif Stalin a maršal Josip Broz Tito. Podľa oficiálneho zdôvodnenia Moskvy sa juhoslovanský líder prudko odklonil od marxisticko-leninskej ideológie.

Obraz „najlepšieho priateľa Sovietskeho zväzu" a „partizánskeho hrdinu“ nahradil zrazu obraz „trockistu a revizionistu“. Neskôr išiel Kremeľ v kritike Belehradu ďalej: vedenie Komunistickej strany Juhoslávie sa vraj vydalo na cestu antisovietizmu a, čuduj sa svete, antikomunizmu.

Najmä pre členov Zväzu slovenských partizánov bol Tito vzorom, priam idolom.

V skutočnosti sa jablkom sváru stal Titov projekt tzv. balkánskej federácie južných Slovanov. Najprv mala zahŕňať Juhosláviu a Bulharsko (po dohode s jej lídrom Georgi Dimitrovom), neskôr aj Rumunsko, Maďarsko, Albánsko a dokonca Grécko (ak by sa v ňom dostali k moci komunisti). Stalin si to nemohol vysvetliť ináč ako tak, že Tito sa chce vymknúť spod kontroly Moskvy a že Juhoslávia zamýšľa hrať dominantnú úlohu na Balkáne.

Ďalší priebeh udalostí popisuje súčasný ruský historik a znalec Balkánu Jevgenij Matonin, autor zatiaľ jedinej kompletnej Titovej biografie vydanej v Rusku: „Vo februári 1948 pozvali lídrov Juhoslávie a Bulharska do Moskvy, kde ich upozornili na neprípustnosť uskutočňovania zahraničnej politiky, ktorú nemajú dohodnutú so Sovietskym zväzom. Zatiaľ čo Dimitrov ustúpil nátlaku, Tito trval na svojom aj po tom, čo ho Stalin presviedčal medzi štyrmi očami niekoľko hodín a chvíľami urážlivým tónom."

Tito si postavil hlavu už počas vojny, keď na čele partizánskej armády bojoval na území Srbska a potom aj Bosny a Hercegoviny proti nemeckej okupácii. A nakoniec okupantov porazil, pričom sa opieral nielen o pomoc Moskvy, ale aj západných spojencov.

Po vojne sa najprv zdalo, že Stalin uznáva Titove zásluhy, ale potom ich nezhody vyústili do otvoreného konfliktu. Lebo čo nasledovalo po schôdzke v Moskve? – Čulá korešpondencia (Tito ju neskôr zverejnil) nepriniesla zmier, preto v júni 1948 vyšla rezolúcia Kominformbyra (koordinačného centra komunistických strán ovládaného Sovietmi), ktorá ostro odsúdila počínanie Juhoslávie.

Definitívna roztržka však nastala až po ďalšej rezolúcii v novembri 1949. V nej už Tita a jeho najbližších spolupracovníkov označili za „agentov imperialistických rozviedok". V správe rumunského komunistického lídra Gheorghe Gheorghiu Deja to zaznelo oveľa ostrejšie: „Juhoslovanskú komunistickú stranu vedú vrahovia a špióni."

V propagande krajín sovietskeho bloku sa už predtým začalo písať a hovoriť o „fašistickej klike v Belehrade", o samotnom Titovi ako o anglickom špiónovi a dokonca o „krvavom psovi Titovi“. Na dobových sovietskych karikatúrach ho zobrazovali so zakrvavenou sekerou v ruke a so svastikou. Už v 30. rokoch počas politických procesov s trockistami (Bucharin, Zinoviev a i.) prišiel totiž Stalin s poučkou, podľa ktorej „fašizmus je odrodou imperializmu a trockizmus je odrodou fašizmu".

Druhá rezolúcia Kominformbyra odštartovala honbu na titovcov. Pričom ani nie tak v samotnom Sovietskom zväze, ako v jeho satelitoch – v Maďarsku, Bulharsku, Albánsku, Československu. Dôvod? Odsúdenie Juhoslávie a jej vodcu narazilo na odpor a nepochopenie značnej časti straníckej i širšej verejnosti v týchto krajinách, Československo nevynímajúc.

Zdravo, bratia a sestry!

Hrdinský boj juhoslovanských partizánov proti nemeckým okupantom mal v Československu veľa obdivovateľov. Po vojne sa rozvinuli styky medzi príbuznými spoločenskými organizáciami v oboch štátoch. Na Slovensku vznikol dokonca Zväz priateľov Juhoslávie a vyvíjal čulú činnosť. Slováci pomáhali pri obnove vojnou zničeného hospodárstva v Juhoslávii, zatiaľ čo Srbi, Chorváti, Slovinci a Bosniaci to oplácali „bratom Slovákom“ na tunajších najväčších stavbách.

Veliteľom hlavného štábu brigád na Trati mládeže (železnica z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice) bol Miroslav Toman. Keď ho zväz mládeže vymenoval do tejto funkcie, zaviedol tam rovnaké poriadky, aké predtým videl na stavbe železnice Šamac – Sarajevo. A to do najmenších detailov. Vrátane hlavného hesla „My gradimo prugu – pruga gradi nas." (My staviame trať – trať stavia nás.), vrátane pozdravu juhoslovanských brigádnikov „Zdravo!" a oslovenia brat a sestra.

Trať mládeže začali stavať v apríli 1948 a 20 km novej železnice dokončili v októbri 1949. Toman sa stal národným hrdinom, ale iba dočasne. Už o rok ho zavreli, a v zinscenovanom procese odsúdili za „,,titovčinu" (ako sa ľudovo hovorilo) a údajnú defraudáciu zväzáckeho majetku. Spoza mreží vyšiel až v roku 1954. Rok po Stalinovej smrti.

Presvedčiť verejnosť v krajinách sovietskeho bloku o správnosti novej línie voči donedávna spriatelenej Juhoslávii mali za úlohu práve vykonštruované procesy s údajnými Titovými špiónmi.

Rozkol Stalin – Tito si vypýtal krvavú daň na oboch stranách.

Najznámejším sa stal proces s László Rajkom, maďarským exministrom vnútra a zahraničných vecí začiatkom jesene 1949. Rajk verejne priznal, že pracoval pre Juhosláviu a chcel nastoliť v Maďarsku kapitalistický systém. Neskôr vyšlo najavo, že vyšetrovatelia z neho doslova vytĺkli priznanie a nakoniec sa nechal presvedčiť sovietskymi poradcami Michailom Lichačevom a Leonidom Makarovom za prísľub mierneho trestu. Rajku však súd odsúdil napokon na smrť.

Stojí za zmienku, že Lichačeva a Makarova poslal Stalin na jar roku 1950 na žiadosť Klementa Gottwalda do Prahy, aby tunajším vyšetrovateľom ŠtB odovzdali skúsenosti získané počas prípravy procesu s Rajkom a spol.

Medzi obvinenými z „titoizmu" vo všetkých procesoch, ktoré sa proti nemu v Československu viedli, bolo až nápadne veľa aktívnych protifašistických bojovníkov. Najmä pre členov Zväzu slovenských partizánov bol Tito vzorom, priam idolom a mnohí odmietali veriť sovietskej propagande o jeho údajných zločinoch.

Aj jedného z veliteľov Hornonitrianskej partizánskej brigády Jozefa Trojana najprv obvinili z velezrady a „titoizmu". A priateľstvo s juhoslovanskými partizánmi značne priťažilo aj veliteľovi Štefánikovej partizánskej brigády Viliamovi Žingorovi. Oboch odsúdili v dvoch procesoch na smrť a popravili.

Krvavá daň za roztržku

Ale vráťme sa k najväčšiemu procesu s titovcami, resp. titoistami. Hlavnými obžalovanými bol už spomínaný juhoslovanský vicekonzul Kevič a príslušník štátnobezpečnos­tného odboru Povereníctva vnútra Štefan Lančarič.

Ako zistil historik Vladimír Palko z Ústavu pamäti národa, ŠtB pomáhala pred rokom 1949 partnerom z Juhoslávie plniť ich úlohy na území Československa. Išlo najmä o vyhľadávanie ustašovcov, ukrývajúcich sa bývalých členov fašistickej organizácie, ktorá bola cez vojnu pri moci v Chorvátsku a vytvorila tam jeden z najkrvavejších bábkových režimov.

Po roztržke s Juhosláviou Lančariča obvinili, že s Kevičom vytvorili „protištátne špionážne centrum". Ba čo viac, Kevič sa vraj pokúsil s pomocou ďalšieho obžalovaného, slovenského občana Ernesta Ottu preniknúť na sovietsky konzulát v Bratislave a získavať odtiaľ tajné správy.

Všetky obvinenia boli vyfabrikované, Štátna bezpečnosť nemala proti obžalovaným žiadne dôkazy. Napriek tomu dostali tvrdé tresty. Lančarič skončil vo februári 1951 na šibenici a Otto sa poprave vyhol iba zázrakom (podrobnosti v druhom texte).

Keviča odsúdili na doživotný trest, ale z väzenia sa dostal už v apríli 1955, hneď po upokojení vzťahov medzi Moskvou a Belehradom a krátko pred návštevou nového sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova v Juhoslávii. Postupne prepúšťali aj ďalších odsúdených. Rehabilitácie sa však dočkali až v ďalších rokoch.

Hon na titovcov v štátoch sovietskeho bloku mal takmer zrkadlový obraz vo vtedajšej Juhoslávii. Už v roku 1948 sa tam začalo prenasledovanie stúpencov rezolúcie Kominformbyra. Zatvárali ich do koncentračných táborov, ktoré pripomínali sovietske gulagy. Počty väzňov sa odhadujú na 40-tisíc až 60-tisíc. Len v jednom z najhorších táborov na Pustom ostrove (Goli Otok) zomrelo vysilením a umučením okolo 400 politických väzňov.

Rozkol Stalin – Tito si vypýtal krvavú daň na oboch stranách.

Prečo musel zomrieť Ernest Otto

Socha Ernesta Otta.
socha, Ernest Otto Socha Ernesta Otta.

Ernest Otto, rodák zo Slaskej pri Žiari nad Hronom, sa medzi šestnástimi obžalovanými v procese s titovskými špiónmi vynímal nielen vzhľadom. Ako jediný až do konca popieral vinu a tvrdil, že vyšetrovatelia si jeho priznanie vynútili a on sa vtedy nachádzal v takom biednom stave, že ani nevedel, čo podpisuje.

„Je to buržoázny nacionalista fašistického založenia,“ vyhlásil o ňom prokurátor. A redaktor Rudého práva Václav Slavík ho nazval „jednou z najodpornejších postáv obžalovanej svorky“. Vraj za slovenského štátu udal fašistom dvanástich odbojárov. Brožúrka, ktorú vydalo hneď po procese Ministerstvo spravodlivosti ČSR, charakterizuje Otta ako „zvrhlého a vzdorovitého nepriateľa“.

Kto bol v skutočnosti? Keď ho zatýkali, bol tajomníkom, pravou rukou povereníka školstva Ladislava Novomeského, skvelého básnika. Otto, muž v Kristových rokoch, mal už za sebou život bohatý na prevratné udalosti.

Pochádzal z učiteľskej rodiny. Otec bol riaditeľom školy a organistom v kostole. Aj Ernest sám sa chcel stať pedagógom. Po skončení gymnázia v Kláštore pod Znievom študoval na Karlovej univerzite v Prahe. Keď ju Nemci zatvorili, štúdiá dokončil na filozofickej fakulte v Bratislave. V rokoch 1940 – 1943 pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziách v Kremnici a Ružomberku. Už vtedy sa zapojil do odboja, zakladal jánošíkovské družiny a revolučné národné výbory, viedol ilegálnu organizáciu KSS v žilinskej oblasti.

V apríli 1943 ho zatkli a väznili v Bratislave, vo februári nasledujúceho roka sa však Ottovi podarilo ujsť z väzenskej nemocnice. Dostal sa k partizánom v pohorí Vtáčnik, kde spoluzakladal Hornonitriansku partizánsku brigádu. Počas Povstania pôsobil v 2. paradesantnej brigáde ako spravodajský dôstojník.

Druhýkrát Otta zatýkali už jeho súdruhovia v novembri 1949 a vo väznici Praha – Ruzyň chceli vytĺcť priznanie na Novomeského a ďalšie vyhliadnuté obete vo vykonštruovaných procesoch proti titovcom a buržoáznym nacionalistom. Šéf vyšetrovateľov Bohumil Doubek, známy najmä z prípravy procesu s Rudolfom Slánským, o tom neskôr vypovedal: „Ernest Otto mal nohy od stáleho stánia také opuchnuté, že pri výsluchu už ho museli podopierať, inak by spadol… Od nevyspatosti mu spuchli viečka a len ťažko udržal otvorené oči. Vypočúval ho aj sovietsky poradca Makarov a po jednom výsluchu nariadil dať Ottovi dvadsať rán obuškom.“

Odsúdili ho v septembri 1950 za vlastizradu a špionáž na trest smrti. Novácki antifašisti sa však rozhodli za Otta postaviť a napísali až na ústredie KSČ a na Pražský hrad: „Uznávame správnosť rozsudku, ale vzhľadom na zásluhy odsúdeného v SNP prosíme, aby mu bola udelená milosť.“

O niekoľko mesiacov odvolací súd zmieril rozsudok na doživotie. Ale Ottovi to neoznámili a vykonanie hrdelného trestu neustále odkladali. Medzitým ho presviedčali, že ak na procese s buržoáznymi nacionalistami dosvedčí ich vinu, zmiernia mu trest. A on to zakaždým odmietol. Až potom, asi po pol roku mu povedali, že ho neobesia. Vo svojich pamätiach o tom napísal jeho spoluväzeň Otakar Hromádko, bývalý vysoký dôstojník čs. armády.

Otta prepustili na amnestiu v máji 1960. Až vtedy sa dozvedel, že jeho manželka Mária, rodená Bahurinská, bývalá partizánka, zomrela v pražskej väznici už pred troma rokmi. Vraj na zápal pľúc, mala iba 36 rokov. Zatkli ju krátko po ňom a odsúdili za „rozvracanie republiky“.

Po prepustení z väzenia pracoval Otto v nováckych Technických službách najprv ako murár, potom z neho urobili zásobovača. Písal na úrady do Prahy a žiadal o rehabilitáciu. Ani mu neodpovedali. Pred kamarátmi sa viackrát vyjadril, že „o tých všetkých svinstvách“ napíše. Možno práve to sa mu stalo osudným. V máji 1962 našli Otta mŕtveho v bagrovisku pri rieke Nitre s podrezanými žilami. Vraj to bola samovražda, ale mnohí dodnes tomu neveria. O dva roky ho rehabilitovali.

V Handlovej bola po Ottovi oveľa neskôr pomenovaná základná škola, ktorú pomohol po vojne vybudovať. Po zlúčení dvoch škôl v roku 1989 sa už tak nevolá. V Novákoch má však Otto naďalej pamätník s textom od Novomeského: „Čo aj ohrdnutím sa Ti odmenili, životu si slúžil verne a rád.“

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
2 debata chyba
Viac na túto tému: #Tito #Stalin #špión #rozviedky