Zbohom Lenin, zbohom Marx a Engels

Komunistická strana je mŕtva a len smiešni donkichoti by ju chceli oživiť, možno ju však od základu pretvoriť. Tak sa vyjadril sociológ Róbert Roško v besede Pravdy pred 30 rokmi. Nehovoril do vetra, skupina reformných komunistov okolo Petra Weissa už na projekte transformácie KSS tvrdo pracovala.

21.10.2020 06:00
Peter Weiss, Pavol Kanis, SDĽ Foto:
Peter Weiss ako predseda SDĽ a vedľa neho Pavol Kanis, ktorý mal funkciu podpredsedu. Snímka je z marca 1992.
debata (89)

Záznam redakčnej besedy so zástupcami ľavicových strán a zoskupení vyšiel v Pravde 25. mája 1990, čiže dva týždne pred prvými demokratickými voľbami. Roško upozornil, že prerod KSS bude ťažké uskutočniť vzhľadom na jej minulosť, nepovažoval to však za čosi nemožné.

Boris Zala ako predstaviteľ slovenských sociálnych demokratov videl schodnejšiu cestu v samorozpustení KSS. „Pričom by sa mohlo členom odporučiť, aby si našli svoje miesto v iných ľavicových zoskupeniach, prípadne, aby zakladali nové," povedal.

Pripúšťal však aj inú možnosť – štiepenie KSS na dve strany: na pôvodnú, starú, v ktorej zostanú tí, čo nič zásadné nechcú meniť, a na novú, socialistickú alebo sociálnodemokra­tickú. Tá síce už vznikla, respektíve znovu sa obnovila, ale ľudia sa do nej nehrnuli. Na Slovensku, na rozdiel od Česka, totiž sociálna demokracia nemala hlbšiu tradíciu.

Od januára 1990 viedol Výkonný výbor KSS Peter Weiss, predtým vedecký tajomník Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS. „Paradoxne práve na tomto pracovisku sa pod ochranou Viliama Plevzu vytváralo v druhej polovici 80. rokov podhubie pre úvahy o nutnosti premeny strany a vzniklo centrum reformného myslenia," pripomína politológ Lubomír Kopeček z Masarykovej univerzity v Brne.

Akčný výbor už v decembri 1989 pozastavil členstvo v strane najviac kompromitovaným predstaviteľom bývalého vedenia KSS. Neprešiel však Weissov návrh, aby okamžite a bez akýchkoľvek podmienok vrátili členstvo všetkým vylúčeným zo strany po roku 1968. Podľa Kopečka to pripravilo transformovanú stranu do budúcnosti o nemalý ľudský potenciál. Ale koľkí z nich by sa skutočne vrátili? Koľkí by sa vtedy chceli ocitnúť pod jednou strechou s tými, čo ich možno ako členovia previerkových komisií pred dvomi desaťročiami z KSS vylučovali?

Vedenie strany sa úplne obnovilo a omladilo, jeho priemerný vek nedosahoval ani 35 rokov. Predseda výkonného výboru mal iba o dva roky viac. Žiadalo si to veľkú odvahu až trúfalosť postaviť sa v tých časoch na čelo komunistickej strany. A možno ešte väčšiu – meniť ju takmer na nepoznanie.

Čerešne namiesto hviezdy

Na programovej konferencii strany koncom apríla 1990 sa weissovci vyslovili za politický pluralizmus a odmietli kolektívnu vinu komunistov za obdobie pred rokom 1989. Pavol Kanis, Milan Ftáčnik, Jozef Stank a ďalší z reformného krídla cítili za sebou masu radových členov strany.

Stále ich ostávalo takmer 200-tisíc (z pôvodných 450-tisíc), pravda, mnohí boli revolučným vývojom v krajine zastrašení alebo prinajmenšom zneistení, ďalší boli už jednou nohou preč. Zotrvačne však čakali na smernicu zhora. Ako sa rozhodne nové vedenie strany?

Začali sa diskusie o jej „novej idendite" a o možnom premenovaní. Konferencia však rozhodla, že do volieb pôjde strana pod starou značkou ako KSS, ale už samostatne.

Do novembra 1989 mali slovenskí komunisti „pocit druhoradosti a bezradnosti", Ústredný výbor KSS bol na úrovni krajského výboru, tvrdil spisovateľ Vladimír Mináč. Vedel, o čom píše, veď bol vtedy členom tohto straníckeho orgánu. Všetka moc sa sústreďovala v pražskom ústredí KSČ. Konečne vznikol český náprotivok slovenskej straníckej organizácie – Komunistická strana Čiech a Moravy. Navyše vývoj rýchlo spel najprv k federálnemu modelu dvoch rovnoprávnych strán a neskôr aj k ich úplnému osamostatneniu.

Delegáti aprílovej konferencie KSS schválili jej volebný program, a ten už prízvukoval reformy v školstve a zdravotníctve, úsilie o vybudovanie sociálne spravodlivej spoločnosti, prosperitu a suverenitu Slovenska.

„Novembrové udalosti znamenali historickú prehru komunistickej strany, ale to neznamená, že spoločnosť nepotrebuje silnú ľavicu," vyhlásil Weiss na prvomájovej manifestácii v Bratislave. Bol to zvláštny Prvý máj. Komunisti sa vracali do obdobia, keď ešte nemali v krajine monopol moci. Improvizovalo sa, namiesto honosnej tribúny sa rečnilo z korby nákladiaka pred štadiónom na Pasienkoch.

Vedenie strany sa úplne obnovilo a omladilo, jeho priemerný vek nedosahoval ani 35 rokov.

„Od začiatku bolo treba odhodiť pokušenie spupnosti," napísal neskôr o weissovcoch Mináč. „Bolo treba vyťať zo seba každú myšlienku na možnosť vlády tak, ako sa odtína v arabských emirátoch ruka zlodejov," podčiarkol.

Do júnových volieb išla transformujúca sa KSS s novým logom. Namiesto červenej hviezdy s čerešničkami. „Takému gazdovi, akým komunistická strana bola a dodnes je, môžu narásť v záhrade len samé červivé čerešne," posmieval sa predvolebnému symbolu denník VPN Verejnosť.

Viaceré pravicové strany vo svojich volebných programoch sľubovali, že KSS zakážu, len čo sa dostanú do vlády. V médiách opakovane zaznievala požiadavka konfiškovať komunistom všetok stranícky majetok. Volebná kampaň prebiehala vo veľkej miere v znamení antikomunizmu a odmietania „reálsocialis­tickej" minulosti. Noví lídri KSS však voličov presviedčali, že sa nemajú za čo hanbiť a že aj v bývalom režime vykonali kus dobrej práce.

Volebné výsledky mnohých prekvapili. Komunisti získali 13,3 % hlasov a spolu s národniarmi (SNS) sa delili o tretie miesto (po VPN a KDH). V Národnej rade získali zhodne 22 mandátov. Bol to úspech v dobe vtedajších okolností, vedenie si však uvedomovalo, že strana nemá takmer nijaký koaličný potenciál a na politickej scéne Slovenska pôsobí ako škaredé kačiatko.

Vpred, no krok za krokom

Bolo treba sa ďalej vyrovnávať s minulosťou. Diskusia sa o tom rozprúdila v lete 1990 pred zjazdom KSS. V jej priebehu sa profilovali dve platformy. „Socialistickej orientácie" a „komunistickej obnovy".

Prvá prejavila odhodlanie rozísť sa s ideológiou marxizmu-leninizmu a prihlásila sa k vytvoreniu v podstate klasickej sociálnodemokra­tickej strany. Druhá sa síce dištancovala od niektorých praktík strany v minulosti, odmietala postuláty diktatúry proletariátu a vedúcej úlohy komunistickej strany, ale navrhovala vrátiť sa k hmlistej Gottwaldovej predstave o tzv. osobitnej československej ceste k socializmu z rokov 1945 – 1947.

Obe platformy na seba narazili 20. októbra 1990 na zjazdovom snemovaní v Prešove. Počas dvoch víkendových dní sa najmä vášnivo diskutovalo. Dramatickosť chvíle zvyšovali časté výpadky elektrického prúdu (jeden až polhodinový) v budove okresného sekretariátu KSS, kde sa rokovalo.

V diskusii mali zjavne vrch intelektuálne zdatnejší stúpenci „socialistickej orientácie". Dokázali presvedčiť mnohých z početnej skupiny dovtedy nerozhodnutých delegátov. Tí sa postupne pridávali k reformistom. A tak keď sa hlasovalo o premenovaní strany, z vyše 400 prítomných bolo proti iba 39.

Nie, v Prešove ešte KSS nepremenovali na Stranu demokratickej ľavice. Zatiaľ dostala dvojičkový názov KSS – SDĽ s tým, že o definitívnom názve rozhodne výkonný výbor. Jeho predsedom sa znovu stal Weiss (v súboji s Kanisom o tento post však vyhral tesne).

V novom, 21-člennom výkonnom výbore získali jasnú prevahu reformisti a budúcemu smerovaniu strany zodpovedal aj prijatý programový dokument. Zmeny sa pozitívne prejavili už o mesiac v komunálnych voľbách. Kandidáti za KSS – SDĽ získali tretí najvyšší počet miest v zastupiteľstvách miest a obcí. Vedenie strany však muselo predpokladať, že je len otázkou krátkeho času, kedy v strane nastane štiepenie, kto z nej odíde a kto zostane.

Úplný rozchod s KSS

Štiepenie KSS – SDĽ sa dovŕšilo už koncom januára 1991. Vedenie strany vtedy rozhodlo o vynechaní z jej názvu značky KSS, a to presvedčivým pomerom hlasov 19¤:¤2. Zároveň vyhlásilo preregistráciu členov do SDĽ. Tí, čo v nej chceli zostať, museli znovu podať prihlášku. Do konca mája tak urobilo 47-tisíc členov.

Weiss podľa Kopečka zopakoval postup, ktorý pred ním skúsili maďarskí a poľskí postkomunisti. Zbavil sa neostalinistov a tej časti členskej základne, ktorá ostávala v strane len zo zotrvačnosti.

Do novovzniknutého Zväzu komunistov Slovenska a KSS 91 vstúpilo spolu iba 17-tisíc bývalých členov KSS – SDĽ. Kam sa potom podelo zvyšných takmer 130-tisíc príslušníkov členskej základne KSS z apríla 1990?

Buď sa stali nestraníkmi alebo posilnili iné politické strany, vrátane tých napravo od stredu. Nezabúdajme, že približne v tom istom čase sa začalo štiepiť aj VPN a mnohí exkomunisti zakotvili vo vznikajúcom Mečiarovom HZDS.

„Zmena názvu jednoznačne rozšírila možnosti pre ľavicovú politiku," tvrdil Weiss v apríli 1991. „Už len ojedinele sa objavujú na našu adresu primitívne útoky alebo obvinenia. Stávame sa normálnou politickou stranou."

Ani SDĽ sa v ďalšom vývoji nevyhla chybám a omylom. Vypomstil sa jej napríklad menší záujem o problémy robotníkov, čo viedlo k odštiepeniu časti členskej základne na čele s Jánom Ľuptákom v roku 1994 a k založeniu Združenia robotníkov Slovenska. Predčasné parlamentné voľby v tom istom roku a v koalícii s ďalšími tromi stranami nedopadli pre SDĽ dobre. O dva roky sa obmenilo jej vedenie (nastúpili ľudia okolo Jozefa Migaša), ale stranu zároveň prijali do Socialistickej internacionály, o čo sa weissovci usilovali od vzniku SDĽ.

Čo bolo ďalej? Politický vývoj nútil ľavicovú stranu opakovane uzatvárať spojenectvá s jej prirodzenými protivníkmi z pravicovej časti spektra. „Dôsledkom tohto schizofrenického stavu sa stali periodické krízy vnútri SDĽ," konštatuje Kopeček.

Nasledovali ďalšie odchody a štiepenia. Najprv v roku 1999 založil Robert Fico Smer a o tri roky odišiel z SDĽ i jej zakladateľ Weiss s najbližšími, aby vytvorili Sociálnodemokra­tickú alternatívu. V roku 2004 ju Smer pohltil aj s oklieštenou SDĽ.

A čo sa stalo so Zväzom komunistov Slovenska? Spolu s ďalšími marxistami-leninovcami z KSS 91 sa už o rok zlúčili a vytvorili stranu s pôvodným názvom: KSS, jej ideovú následníčku tej „starej“. Nuž a KSS stále vegetuje kdesi na okraji politickej scény.

Ukázalo sa, že cesty smerujúce doľava z križovatky, ktorú vytvorilo politické zemetrasenie pred tromi desaťročiami, sú plné rizík a nástrah. Prežijú len tie strany či hnutia, ktoré držia krok s dobou a neustále bojujú o dôveru „nevyspytateľného" voličstva.

© Autorské práva vyhradené

89 debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Weiss #komunistická strana