Pamätný deň s priam krkolomným vývojom

Obligátna otázka: Prečo 28. október, deň vzniku Československa, je u nás iba pamätným dňom a nie štátnym sviatkom? Ale nie jednorazovým či mimoriadnym ako pred dvomi rokmi pri jubilejnom 100. výročí, ale trvalým. Príčiny odmietania treba hľadať aj v starých sporoch s veľmi tuhým koreňmi.

28.10.2020 16:00
prvá ČSR, vznik Foto:
Federálny parlament vrátil 28. októbru status štátneho sviatku v roku 1988. Snímka je z Bratislavy, kde vtedy na jeseň odhalili pamätník pri príležitosti 70. výročia vzniku Československa.
debata (9)

Ide (okrem iného) o to, že Slováci – ich vtedajšia politická reprezentácia – sa prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi nie v pondelok 28. októbra, ale až v stredu 30. októbra 1918 Martinskou deklaráciou.

V pondelok „Slovensko naše ešte tvrdo spalo" (ako sa spieva v hymne) a v Prahe sa v ten deň nachádzal iba jeden slovenský politik – Vavro Šrobár.

Práve bol na návšteve u pražských priateľov z redakcie novín Národní listy. Vďaka nim sa Šrobár viac-menej náhodou ocitol v epicentre prevratných udalostí. V Obecnom dome, kde zasadal samozvaný, ale v českom prostredí všeobecne uznávaný Národný výbor. A to akurát v čase, keď sa jeho členovia rozhodli vyhlásiť československú samostatnosť. Ale kde vziať nejakého Slováka? Preto objavenie sa Šrobára v rokovacej sále privítali potleskom a výkrikmi: „Konečne máme Slováka!"

Nebol to navyše hocaký Slovák. Patril medzi horlivých stúpencov myšlienky spoločného štátu, o čom svedčila prvomájová rezolúcia z roku 1918 na manifestácii v Liptovskom Mikuláši. Sformuloval ju práve Šrobár. Teraz sa jeho meno objavilo spolu s menami štyroch českých politikov (neskôr ich oslavovali ako „mužov 28. októbra") pod vyhlásením Národného výboru. Začínalo sa historickou vetou: „Samostatný stát československý vstoupil v život."

Problém s Martinskou deklaráciou

Prevrat v Prahe sa udial bleskurýchlo v priebehu dopoludnia 28. októbra. Národný výbor prevzal bez jediného výstrelu moc od cisárskeho miestodržiteľstva a českej zemskej správy. Bol to takpovediac nežný a „vyrokovaný" prevrat. Popoludní už ulicami Prahy mašírovali dychovky a na Václavskom námestí prepukla veselica.

Lenže na Slovensku vtedy a ešte ani na druhý deň nemal o tom nikto tušenie. Slovensko bolo stále Horným Uhorskom, Felvidékom, orientovaným predovšetkým na Budapešť a určite viac na Viedeň ako na Prahu. Navyše strediskom politického života Slovákov bol v tom čase 5-tisícový Turčiansky Sv. Martin, a nie 80-tisícový Prešporok (budúca Bratislava).

Nuž a práve v Martine, v budove tamojšej Tatra banky, sa 30. októbra 1918 zišla novoutvorená Slovenská národná rada. Jej členovia sa len pred chvíľou dozvedeli o revolúcii v Budapešti, o prevrate v Prahe a o prijatí mierových podmienok predložených americkým prezidentom Viedňou. Dvorana banky sa ozývala nadšenými výkrikmi „Živio, Wilson!" a Andrej Hlinka vyhlásil: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi."

Zhromaždenie potom prijalo deklaráciu, ktorá požadovala zbaviť uhorskú vládu právomoci nad Slovenskom, prízvukovala svojbytnosť slovenského národa a zároveň sa vyjadrila za čo najužšie jeho spojenie s českým národom v spoločnom štáte.

Paradoxne práve Martinská deklarácia sa neskôr stala pre časť Slovákov dôvodom či zámienkou ich vlažného postoja k oslavám 28. októbra. Potvrdzujú to výskumy viacerých súčasných historikov. Spomedzi českých spomeňme teraz aspoň Jana Rychlíka, zo slovenských Miroslava Michelu.

Vraj ak už sláviť, tak potom 30. október…

Ani v Čechách však neboli všetci zajedno v tom, že by sa mal sláviť práve 28. október ako deň vzniku nového štátu. Objavili sa alternatívne návrhy, predovšetkým 14. október 1918. Už v ten deň totiž niektoré české mestá vyhlasovali republiku a ničili symboly monarchie. Za 14. október ako štátny sviatok sa prihovárala najmä časť sociálnych demokratov, budúci komunisti.

Ozvali sa tiež hlasy uzákoniť ako štátny sviatok 18. október, deň vyhlásenia Washingtonskej deklarácie (nazývanej aj Deklaráciou nezávislosti československého národa), ktorú pripravili predstavitelia zahraničného odboja. Český historik Josef Tomeš tvrdí, že Tomáš. G. Masaryk i Edvard Beneš mali preto k termínu 28. októbra vtedy dosť rezervovaný vzťah, keďže zvýrazňoval zásluhy domáceho odboja (obaja sa nachádzali v čase pražského prevratu v zahraničí).

Napokon v hre bol aj 14. november 1918, keď sa prvýkrát zišlo Revolučné národné zhromaždenie (prvý parlament ČSR). Nehľadiac na to poslanci napokon uzákonili 28. október ako „každoročný štátny sviatok".

Kto oslavoval a kto nie

Pavol Országh Hviezdoslav napísal pri tejto príležitosti báseň. Niekoľko úvodných veršov na ukážku:

Dnes šťastne prvé slávime
výročie zlatej slobody
s onými spolu národy,
im svitla ako jaro v podzime.

Slovenskou metropolou už bola Bratislava. Sídlilo v nej Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, svojho druhu slovenská vláda, na čele so Šrobárom. Ten v predvečer osláv vyhlásil: „Dnes je tomu rok, čo po prvé od tisíc rokov sme pocítili, že sme slobodným národom."

Dvadsiaty ôsmy október sa od začiatku oslavoval v celom štáte ako „deň slobody" alebo „deň oslobodenia československého národa" a na Slovensku ako „deň vyslobodenia z tisícročného maďarského jarma". Masaryka titulovali „prezident Osloboditeľ", čo poslanci neskôr stvrdili aj osobitným zákonom.

Už v roku 1919 dostali okresné úrady a obvodné notárske úrady na Slovensku pokyny, ako 28. októbra postupovať. Mali podniknúť „všemožné kroky, aby deň štátneho sviatku bol dôstojne oslávený". Farárov mali požiadať, aby konali bohoslužby (neskôr aj s odporúčaním, aby na záver omše zaznela československá štátna hymna).

Zrejme nie všade sa to podarilo naplniť. Slovensko sa stále spamätávalo nielen z následkov svetovej vojny, ale aj z nedávneho vpádu maďarských červených gárd. Okrem toho sa ľuďom po mnohé generácie vštepovali uhorské tradície a rituály, mnohí si iba ťažko zvykali na nové sviatky a oslavy.

Kto 28. október skutočne oslavoval a komu bol od začiatku proti srsti? Predstavitelia vyše 3,5-miliónovej nemeckej menšiny „sviatok slobody" viac-menej ignorovali, jeho oslavy sabotovali, podobne ako politická reprezentácia státisícovej maďarskej menšiny. Opozičný poslanec Kálman Füssy pri druhom výročí vzniku ČSR vyhlásil: „Tento deň nám pripomína výročie, keď došlo k národnej katastrofe Maďarov."

Za prvej republiky išlo o deň nedeľného odpočinku, nesmelo sa pracovať. Živnostníci mohli dostať od okresného úradu pokutu, ak nemali zavreté. České obyvateľstvo považovalo 28. október za významný deň, čo tam platilo aj naprieč politickým spektrom. „Vrátane krajnej ľavice, keď ani komunisti nevystupovali proti 28. októbru," dodáva historik Rychlík.

Čo sa týka slovenských politických strán, tie väčšinou podporovali dôstojné oslavy výročí vzniku ČSR, aj sa aktívne zúčastňovali na rôznych akciách: táboroch ľudu, slávnostných akadémiách, lampiónových sprievodoch.

Dôležitý bol však postoj ľudákov, ktorí od roku 1923 sústavne víťazili v župných, krajinských i parlamentných voľbách na Slovensku.

Ľudáci ho zrušili

Vodca strany Andrej Hlinka sa už počas diskusie o štátnych sviatkoch v roku 1925 vyjadril jasne: „My budeme oslavovať 30. októbra, hoci teraz je zo zákona vynechaný."

Hlinkovci svoj postoj pritvrdili po tom, čo v ich tlači vyšiel na Nový rok 1928 článok Vojtecha Tuku o údajnej tajnej doložke k Martinskej deklarácii. Podľa nej mali Slováci zotrvať v štátnom zväzku s Čechmi len desať rokov a potom sa rozhodnú, či s nimi pôjdu ďalej, alebo si zvolia úplnú samostatnosť. Existencia takejto tajnej klauzuly sa síce nikdy nedokázala a Tuka za svoje aktivity skončil za mrežami, prípad však viedol k vystupňovaniu boja ľudovej strany za autonómiu.

Podľa zistení Michelu sa však štátne orgány odvtedy poučili a už pri oslavách 10. výročia vzniku štátu sa Martinská deklarácia pripomínala popri vyhlásení pražského Národného výboru ako rovnocenný štátotvorný akt.

Po celý rok 1938 sa pripravovali veľkolepé oslavy 20. výročia vzniku republiky, ale mesiac pred nimi prišiel Mníchov, ústupky západných veľmocí Hitlerovi a ČSR prišla o svoje pohraničné oblasti. Zrazu nebolo čo oslavovať.

Tomáš. G. Masaryk i Edvard Beneš mali k termínu 28. októbra vtedy dosť rezervovaný vzťah, keďže zvýrazňoval zásluhy domáceho odboja.

Slovensko sa však dočkalo autonómie, premiérom autonómnej vlády sa stal Jozef Tiso. Všade sa slávnostne pripomínal význam Martinskej deklarácie.

Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 a po nástupe ľudovej strany k totalitnej moci sa však u nás prestal sláviť nielen 28., ale aj 30. október. V kalendári sa objavili celkom iné štátne sviatky. A v Protektoráte Čechy a Morava nacisti oslavy vzniku ČSR jednoducho zakázali.

Počas druhej svetovej vojny sa význam 28. októbra pripomínal v československom zahraničnom vojsku. Začiatkom jesene 1944 sa na povstaleckom území chystali oslavy vzniku ČSR, ale komu tam bolo 28. októbra do osláv? Deň predtým dobyli nemecké jednotky Banskú Bystricu a povstalci museli ustúpiť do hôr, prejsť na partizánsky spôsob boja.

Sviatok zaniknutého štátu?

Po vojne sa obnovila Československá republika a deň jej vzniku opäť zaujal významné miesto v kalendári. Stal sa znovu hlavným štátnym sviatkom. V roku 1945 sa oslavoval veľmi pompézne ako znamenie nového začiatku. Veľkolepé boli oslavy 28. októbra aj v nasledujúcich rokoch.

Po roku 1948 sa však veci začali prudko meniť, aj pokiaľ ide o sviatky a rôzne rituály. Zákon z roku 1951 už nezarátal 28. október medzi štátne sviatky, jeho funkciu Dňa oslobodenia (ale už od fašizmu a sovietskou armádou) preberal 9. máj.

Čo však s dňom vzniku ČSR? Postupne sa z neho stáva Deň znárodnenia, hoci príslušný dekrét podpísal prezident Beneš 24. októbra 1945 a slávnostne ho vyhlásil o deň neskôr.

Rychlík sa nazdáva, že to muselo byť na nátlak Moskvy, lebo približne v rovnakom čase sa „transformovali" podobné sviatky v Poľsku či v Bulharsku.

Počas tzv. normalizácie v roku 1975 prišiel 28. október o ďalšiu výsadu. Prestal byť aj dňom pracovného pokoja a zaradili ho len medzi pamätné dni.

Až v „perestrojkovom" roku 1988 vrátilo Federálne zhromaždenie 28. októbru status štátneho sviatku, ale ako Dňu nezávislosti. Predpokladá sa, že štátostrana chcela tým zobrať vietor z plachiet zakázanej opozícii. Oficiálne celoštátne oslavy sa konali už v piatok 27. októbra na Václavskom námestí v Prahe. Na druhý deň sa však na rovnakom mieste konala demonštrácia chartistov a nezávislých iniciatív, proti ktorej zasiahla polícia.

Zákonom z roku 1990 sa obnovil charakter tohto sviatku ako dňa vzniku samostatného československého štátu. Ale o dva a pol roka federácia zanikla a z nástupníckych štátov si 28. október ako štátny sviatok ponechalo iba Česko. Na Slovensku hneď v roku 1993 „degradoval" na pamätný deň.

Odvtedy bolo niekoľko pokusov vrátiť mu postavenie každoročného štátneho sviatku, naposledy pred rokom sa za to vyslovila aj prezidentka Zuzana Čaputová. Márne. Častá námietka oponentov: To budeme sláviť sviatok krajiny, ktorá už dávno nejestvuje?

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #Vavro Šrobár #Andrej Hlinka #vznik ČSR #Vznik Československa #Martinská deklarácia #vznik prvej ČSR