Gorbačov v novembri 1989: Nepoužite silu!

Kasárne neopúšťať! Tento rozkaz dostali sovietske jednotky rozmiestnené v bývalom Československu na pokyn Michaila Gorbačova hneď na začiatku nežnej revolúcie. Čo je však pravdy na tom, že sa mali postaviť na jej stranu v prípade, ak Jakešov režim nasadí proti demonštrantom vojsko alebo Ľudové milície?

17.11.2020 06:00
Michail Gorbačov, Československo, Bratislava,... Foto:
Šéf Kremľa Michail Gorbačov počas návštevy Československa v apríli 1987 prišiel aj do Bratislavy. Snímka je po príchode na letisko. Vpravo je vtedajší generálny tajomník ÚV KSČ a prezident Gustáv Husák. V popredí je Gorbačovova manželka Raisa. (Husák bol na čele strany do decembra 1987, keď ho nahradil Milouš Jakeš.)
debata (222)

O tejto možnosti sa pri každom výročí nežnej revolúcie diskutuje v českých médiách. Prinášajú svedectvá tých, ktorých mali v kritických dňoch pred 31 rokmi osloviť zástupcovia sovietskeho veľvyslanectva v Prahe a zoznámiť ich s obsahom „Stanoviska vlády ZSSR k udalostiam 17. novembra". Tak sa údajne volal dokument, ktorý im prečítali, ale nedali si zobrať z rúk.

Bývalého diplomata Jaromíra Novotného navštívili na jeho pracovisku 23. novembra 1989. Vedeli, o ňom, že je zaťom známeho predstaviteľa Pražskej jari Josefa Smrkovského a že na začiatku normalizácie ho tiež (podobne ako svokra) vylúčili z KSČ a že momentálne pracuje v podniku Obuv Praha. Museli vedieť aj o jeho stykoch s viacerými disidentmi, ktorí medzitým zasadli v ústredí hnutia Občianske fórum, kam oni nemali prístup.

Preto vlastne Novotného navštívili. Chceli, aby vedeniu Občianskeho fóra tlmočil stanovisko oficiálnej Moskvy, že majú jej podporu, pokiaľ všetko prebehne bez útokov proti Sovietskemu zväzu, excesov proti sovietskym jednotkám dislokovaným v ČSSR a bez násilia na komunistoch.

„Mal som známym v Občianskom fóre tlmočiť, že ak si Ľudové milície dovolia nejaký ozbrojený zákrok proti demonštrantom, tak ich sovietske jednotky rozmiestnené u nás rozdrvia," tvrdí Novotný.

Odkaz odovzdal, hoci mal pochybnosti, či nejde len o nejakú provokáciu. V tomto duchu vypovedal už v roku 1991 pred komisiou federálneho ministerstva vnútra na vyšetrenie udalostí 17. novembra (je o tom záznam v jej protokole), ale vtedy zrejme nevenovali jeho svedectvu väčšiu pozornosť.

Gorbačov si chcel nakloniť Busha

Ďalší z očitých svedkov, ktorý potvrdzuje existenciu spomínaného dokumentu, je český historik Jan Šolta. Ten sa ešte zo študentských čias spoznal s Olegom Lušnikovom, ktorý v 60. rokoch vyštudoval v Prahe Vysokú školu ekonomickú. V roku 1989 bol zástupcom sovietskeho veľvyslanca v ČSSR (radcom vyslancom) a 21. novembra pozval k sebe na ambasádu „na šálku čaju" bývalého konškoláka, aby ho informoval o obsahu spomínaného stanoviska svojej vlády.

„Vyplývalo z neho, že československé vedenie stratilo dôveru Sovietov, lebo neplní prijaté dohody, a sú pripravení uznať každú vládu v Československu, ktorá vzíde zo slobodných volieb," spomína Šolta. „Sovietska strana chápe dôvody pokojne demonštrujúcich ľudí v uliciach našich miest a je pripravená zabrániť všetkými prostriedkami, aby sa proti nim použilo násilie. Lušnikov mi ešte neformálne povedal, že proti takému zásahu by sa postavila Sovietska armáda, je si však istý, že to nebude potrebné."

Sovietsky diplomat poprosil Šoltu, aby túto informáciu posunul svojim známym z Občianskeho fóra. Ten sa už na druhý deň dostal až k Václavovi Havlovi a odovzdal mu písomne obsah svojho rozhovoru s Lušnikovom. Podrobnejšie informoval aj Michaela Kocába a ďalších predstaviteľov opozície. Sovieti sa zjavne uchádzali o priazeň opozície, ktorá preberala v krízovom Československu iniciatívu. Poučil ich príklad Poľska a Maďarska, kde už opozičné sily boli pri moci, aj nedávny pád Berlínskeho múru…

O dokumente píše v svojej knihe Operácia November 1989 ďalší český historik Vladimír Čermák. Tiež ho nemal k dispozícii (Rusko zatiaľ archívny materiál nesprístupnilo verejnosti), a tak mu museli stačiť osobné svedectvá. Podľa neho sovietske jednotky rozmiestnené v ČSSR mohli slúžiť ako odstrašujúca sila v prípade mocenského zásahu proti akciám opozičných hnutí.

Sovietske jednotky rozmiestnené v ČSSR mohli slúžiť ako odstrašujúca sila v prípade mocenského zásahu proti akciám opozičných hnutí.

Vedeli o sovietskom „demarši" aj predstavitelia krachujúceho režimu? Zrejme áno, ale vtedajší generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš priznal jeho existenciu až po dvadsiatich rokoch v knihe rozhovorov Viděno deseti. Za kľúčové považoval odporúčanie, aby odstúpil zo svojho postu. Sovieti si dokonca neželali, aby funkciu generálneho tajomníka vykonával niekto z vtedajšieho politického vedenia ČSSR.

A čo sa týka najvyššieho ústavného predstaviteľa, ak sa nenájde niekto vhodný v KSČ, môže byť na čele štátu aj „nestraník s dôverou". Ďalej nasledovalo otvorené varovanie: „Sovietsky zväz má dosť prostriedkov, aby nedopustil ozbrojený zásah proti opozícii. Príslušné pokyny dostal už veliteľ Strednej skupiny vojsk generál Eduard Vorobjov," spomínal Jakeš.

Predpokladá sa, že Gorbačov a jeho ľudia chceli týždeň pred schôdzkou s prezidentom USA Georgeom Bushom na Malte ukázať Američanom, že štáty sovietskeho bloku sú otvorené demokratickým reformám a myšlienke spoločnej Európy bez vojenských blokov. Podľa svedectva Gorbačovových pomocníkov (Šachnazarova, Čerňajeva a Brutenca) šéf Kremľa vtedy skutočne veril, že do nej postupne prijmú aj Sovietsky zväz a jeho spojencov. Ale Malta bola preňho dôležitá aj z iného dôvodu: chcel si nakloniť Busha pre myšlienku finančnej pomoci sovietskej ekonomike, ktorá sa po štyroch rokoch perestrojky ocitla na pokraji kolapsu.

Preto aj v Prahe sa krátko po 17. novembri objavili emisári Gorbačova, aby zabránili opakovaniu násilia na Národnej triede 17. novembra a prípadne i niečomu horšiemu. Napríklad Valerij Musatov, ktorého poslal najbližší Gorbačovov spolupracovník Alexander Jakovlev, sa v Prahe niekoľkokrát stretol s ľuďmi z vedenia Občianskeho fóra a s premiérom Ladislavom Adamcom. Musatov im tlmočil želanie Kremľa: „Silu nepoužívajte nikdy, nikde a za žiadnych okolností!"

Boli však obavy z potlačenia revolučného vrenia v Československu oprávnené?

Pokus „jastrabov" nevyšiel

V utorok 21. novembra sa rozšírili správy o pohotovosti Československej ľudovej armády a o povolaní jednotiek Ľudových milícií (LM) do Prahy. Túto „ozbrojenú päsť strany“, ako v bývalom režime volali LM (lebo ich najvyšším veliteľom bol generálny tajomník ÚV KSČ), chceli niektorí „jastrabi" nasadiť proti štrajkujúcim a demonštrantom. Jakeš neskôr vysvetľoval, že ich mienili použiť „iba na demonštráciu sily". Podľa historika Jiřího Suka príchod niekoľkých tisícok milicionárov sprevádzal zmätok, lebo miestni funkcionári strany v niektorých pražských obvodoch ich odmietli ubytovať.

Vo štvrtok 23. novembra sa na veliteľskom zhromaždení Československej ľudovej armády postavila jej generalita za Jakeša. Minister obrany Milan Václavík, ktorý zvažoval použitie sily od prvých masových demonštrácií, vydal pokyny na vyčlenenie síl a prostriedkov na akciu nazvanú Zásah.

Na druhý deň sa konalo mimoriadne zasadnutie Ústredného výboru KSČ. Vystúpil na ňom aj Vasil Biľak a odvolal sa francúzsky príklad z roku 1968: „Pamätáme sa, aké obrovské manifestácie boli v Paríži, študenti obsadili Parížsku operu, De Gaulle sa nerozpakoval vrátiť z cudziny, vytiahnuť tanky do Paríža a všetko zlikvidoval. Žiadna vláda nedovolí rozvracať štát a ak dovolí, tak súhlasí s tým, že sa bude opakovať niečo, čo sa už stalo v Poľsku. Budeme druhá politická strana, ktorá sa vzdá moci. A to by sa nemalo pripustiť."

Do diskusie sa prihlásil aj Václavík a navrhol uviesť do bojovej pohotovosti armádu, bezpečnostné zložky aj milície. Neodkladne žiadal zasiahnuť proti celoštátnym médiám, ktoré naživo približovali výjavy zo státisícových manifestácií. „Tieto oznamovacie prostriedky musíme im (opozícii) zobrať z rúk – ak nie po dobrom, tak po zlom!" zvolal.

Minister obrany už pripravoval, ako vyplýva zo zistení Suka, akciu Vlna, ktorej cieľom bol výsadok do televízie a rozhlasu. Okolo 95 armádnych odborníkov malo prevziať vysielanie programov namiesto neposlušných redaktorov a moderátorov.

Členovia ústredného výboru, ktorí presadzovali silové riešenie konfliktnej situácie, sa však ocitli v menšine. „Teraz sa chváliť silou, to nie je žiadna odvaha, my sme totiž prehrali," vyhlásil Antonín Kapek, dlhoročný šéf pražskej straníckej organizácie, ktorý o pár mesiacov neskôr spáchal samovraždu.

Celodenné búrlivé rokovanie sa skončilo rezignáciou predsedníctva ÚV KSČ na čele s Jakešom. Jeho nástupcom sa stal málo známy Karel Urbánek.

Je zaujímavé zisťovať, čo 24. novembra 1989 robil Gorbačov. Okrem iného prijal v Kremli nového poľského premiéra Tadeusza Mazowieckého, nominanta Solidarity. Kedysi opozičné hnutie malo v jeho vláde už druhý mesiac prevahu, komunistom sa ušli len štyri kreslá. A o čom sa tí dvaja bavili? Aj o Gorbačovovom projekte „spoločného európskeho domu". Mazowiecki bol voči hostiteľovi ústretový a vyslovil prianie, aby Poľsko malo v tomto dome „byt hneď vedľa sovietskeho bytu".

Urbánek bol zase v ďalších dňoch dosť ústretový k opozícii. Pri prvom stretnutí s Havlom sa „vyznamenal" tým, že ho požiadal o autogram do knižného vydania jeho divadelnej hry Audience.

„On bol trochu pomätený,“ rozprával budúci prezident členom krízového štábu Koordinačného centra OF po rokovaní s Urbánkom. „Pôsobil dojmom poslušného malého človeka, ktorý sa kamsi dostal, čomu veľmi nerozumie a je trošku zúfalý a žobre o pomoc…“

Jakovlev volal z Moskvy Urbánkovi a prihováral sa za Gorbačovovho priateľa ešte zo študentských čias Zdeňka Mlynářa.

Medzitým prebehol výstražný dvojhodinový generálny štrajk v celej republike a parlament vyškrtol z ústavy článok o vedúcej úlohe KSČ. Delegácia OF požiadala pri prvom okrúhlom stole Adamca, aby do 3. decembra zásadným spôsobom rekonštruoval vládu. S jej novou podobou opozícia nesúhlasila, Adamec odstúpil z funkcie a vo vláde vedenej Slovákom Mariánom Čalfom už komunisti boli v menšine.

Kremeľ sa ešte zo zotrvačnosti pokúsil vstúpiť do jej zostavovania, ale už nepochodil. Jakovlev volal z Moskvy Urbánkovi a prihováral sa za Gorbačovovho priateľa ešte zo študentských čias Zdeňka Mlynářa, známeho z Pražskej jari (neskôr emigroval do Rakúska). Nenašlo by sa tam niečo preňho? Zrejme nie…

Skrátka, stará moc bola zrazu bezmocná. A nová sa začala uberať celkom iným smerom – kamsi preč od socializmu i od Moskvy. Kremeľ však neprotestoval, naopak, 5. decembra 1989 prehodnotil vojenskú intervenciu do ČSSR z roku 1968 a verejne ju označil za chybu.

Prečo nezasiahli v Rumunsku

Nežné, zamatové či „vyrokované" (výraz britského politológa Timothyho Gardona Asha) revolúcie v štátoch východného bloku sa obišli bez krviprelievania, výnimkou bolo jedine Rumunsko, kde pri ozbrojených konfliktoch zomrelo v uliciach viac ako tisíc vojakov a civilistov, ďalšie tisíce skončili v nemocniciach.

Paradoxne iba v Rumunsku – na rozdiel od iných štátov Varšavskej zmluvy – sa nenachádzali sovietske vojenské základne. Niektorí ruskí publicisti preto prichádzajú k záveru, že keby tam sovietske vojská boli, tak prelievanie krvi na rumunskom území nedopustia. To je však už veľká, veľmi veľká špekulácia.

Veď 22. decembra 1989 sa minister zahraničných veci USA James Baker obrátil na Moskvu s návrhom, aby Sovietsky zväz (prípadne aj so spojencami) poslal do Rumunska vojenský kontingent a pomohol tam nastoliť poriadok (asi tak, ako to urobili Spojené štáty pri invázii do Panamy o dva dni skôr).

Ivan Aboimov, námestník sovietskeho šéfa diplomacie Eduarda Ševardnadzeho, prijal na druhý deň amerického veľvyslanca v Moskve Jacka Matlocka a vysvetlil mu, prečo to nejde: „Sme striktne proti takémuto zasahovaniu do vnútorných záležitosti iného štátu," povedal. „Napokon, len pred dvomi týždňami sme odsúdili podobnú intervenciu do Československa proti Pražskej jari," dodal.

Boli však aj ďalšie príčiny tohto sovietskeho postoja, podrobne o nich píše Musatov v spomienkovej stati 30 rokov rumunskej revolúcie. Medzi Gorbačovom a rumunským komunistickým lídrom to dlhodobo iskrilo. Nicolae Ceausescu verejne zhadzoval politiku perestrojky a „nového myslenia". A v auguste 1989 navrhol Gorbačovovi podniknúť nejakú spoločnú akciu štátov východného bloku vo vzťahu k Poľsku, aby sa tam predišlo prevzatiu moci opozičnou Solidaritou. Moskva o tom odmietla čo i len diskutovať.

A tak nezasiahla ani proti potupnej poprave Ceausesca a jeho manželky. Či a ako by zasiahla v Československu, keby tu vtedy získali prevahu „jastrabi“, odhodlaní utopiť revolúciu v krvi, to je naďalej špekulatívna otázka. A, priznajme si, aj zbytočná.

Hlavné udalosti v novembri 1989

17. 11. 1989. V Prahe sa niekoľko tisíc vysokoškolákov vydalo po mítingu ku Dňu študentstva do centra mesta. Po brutálnom policajnom zákroku veľa študentov utrpelo zranenia.

18. 11. 1989. Niektoré pražské divadlá a vysoké školy začínajú protestný štrajk. Po zverejnení neoverenej informácie, že pri policajnom zásahu mal jeden študent zomrieť, sa do pohybu dostáva aj širšia verejnosť.

19. 11. 1989. V bratislavskej Umeleckej besede sa zišlo protestné zhromaždenie k policajnému zákroku v Prahe. Vzniklo jadro Verejnosti proti násiliu (VPN).

20. 11. 1989. Politbyro ÚV KSČ v Prahe odmieta „konfrontáciu", ktorú sa mu vraj pokúšajú vnútiť „určité protisocialistické sily". Popoludní počas mítingu na Hviezdoslavovom námestí číta Milan Kňažko programové vyhlásenie.

21. 11. 1989. V Prahe na Václavskom námestí sa koná prvá manifestácia pod značkou Občianskeho fóra (OF), zúčastnilo sa na nej asi 200-tisíc ľudí.

22. 11. 1989. Na Námestí SNP v Bratislave sa koná míting VPN, na ktorom sa zúčastnilo približne 100-tisíc ľudí.

23. 11. 1989. Politické vedenie na Slovensku odsudzuje masové demonštrácie. Odpoveďou je ďalší 100-tisícový míting na Námestí SNP.

24. 11. 1989. V Prahe rezignuje celé politbyro na čele s Miloušom Jakešom. V nočných hodinách odvysiela Slovenská televízia naživo prvé Štúdio dialóg.

25. 11. 1989. V Prahe vyjadruje OF nespokojnosť s personálnymi zmenami vo vedení KSČ. Koordinačné centrum VPN žiada zrušiť ústavný článok o vedúcej úlohe KSČ.

26. 11. 1989. OF požaduje odstúpenie prezidenta ČSSR Gustáva Husáka.

27. 11. 1989. Presne napoludnie sa na území Československa začína manifestačný generálny štrajk.

28.11. 1989. Začali sa rokovania federálnej vlády s delegáciou OF vedenou Václavom Havlom.

29. 11. 1989. Federálny parlament ruší ústavný článok o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a monopolnom postavení marxizmu-leninizmu vo výchove a vzdelávaní.

© Autorské práva vyhradené

222 debata chyba
Viac na túto tému: #17. november 1989 #Michail Gorbačov #George Bush