Už stredoveký pľúcny mor, nazývaný čiernou smrťou, sa stal endemickým. To znamená, že po opadnutí prvej vlny sa po niekoľkých rokoch v určitých cykloch vracal a kosil Európanov opakovane počas ďalších dvoch storočí. Prvá vedecky doložená pandémia tohto ochorenia dokázateľne zasiahla náš kontinent v roku 1348. Podľa odhadov spôsobila záhubu 23 miliónov ľudí, čo bola tretina obyvateľstva vtedajšej Európy.
Ale nemusíme ísť až tak ďaleko do minulosti. Ako uvádza americké Centrum pre výskum infekčných ochorení (CIDRAP), sedem z ôsmich najväčších pandémií od 18. storočia do súčasnosti malo druhú vlnu, ktorá sa prihnala často len šesť mesiacov po prvom vyvrcholení nákazy.
Tri vlny a dosť
Prvá vedecký doložená chrípka, ktorá vypukla pred 130 rokmi, sa vracala počas dvoch rokov v troch vlnách. V Uhorsku, kam vtedy patrilo aj Slovensko, ju vtedy učení ľudia volali influenza a pospolitý ľud ruská chrípka (po maďarsky orosz nádha). Úrady zatvárali školy, lebo väčšina deti ochorela.
Už v októbri 1918 udrela infekcia druhý raz a podstatne s väčšou silou. To bolo naozaj ako pri cunami.
„Ja som presvedčený, že deti sediace v škole sú lepšie chránené, než keby ostali doma a zarážali sa po snehu a ľade,“ zapísal si do denníka v januári 1890 Ľudovít V. Rizner, učiteľ v Zemianskom Podhradí a zakladateľ slovenskej bibliografie. Druhá vlna tejto chrípky trvala od marca do júna 1891, štyri mesiace nechala svet v neistote, a potom opäť udrela, aby vyčíňala ďalších päť mesiacov.
Odvtedy sa stalo zvykom rozlišovať v priebehu takmer každej pandémie tri fázy alebo vlny, líšiace sa najmä nákazlivosťou a úmrtnosťou.
Začiatkom leta 1918 zachvátila svet španielska chrípka, ktorá si odniesla podľa odhadov životy okolo 50 miliónov ľudí. Takisto mala tri dokumentované vlny, ale interval medzi prvými dvoma bol oveľa kratší ako v prípade ruskej chrípky. Už v októbri 1918 udrela infekcia druhý raz a s podstatne väčšou silou. To bolo naozaj ako pri cunami.
„Stalo sa, že tunajším hrobárom, keď bolo treba pochovávať početné obete španielky, mesto prinútené bolo platiť na jeden deň až sto korún,“ písali martinské Národnie noviny 20. decembra 1918. „A predsa ešte aj pri takýchto mzdách ležali mŕtvi, menovite vo vojenskej nemocnici, aj do osem dní, kým ich pochovať mohli.“
Po krátkej remisii, čiže po zmiznutí príznakov epidémie, prišla tretia vlna, ale už oveľa miernejšia.
Výskumníci z CIDRAP vidia najväčšiu podobnosť súčasnej covidovej pandémie (niekedy nazývanej aj čínskou chrípkou) práve so španielskou chrípkou alebo tzv. španielkou, ako ju volali ľudia pred sto rokmi. Vďaka tomu možno obe globálne nákazy porovnávať a prvú mať za akýsi model, na ktorom lepšie pochopíme tú súčasnú.
V čom sú si podobné?
Medicína je podstatne ďalej
Svetová populácia nemala na vírus typu A kmeňa H1H1 španielskej chrípky imunitu, podobne ako ju zatiaľ nemá ani na nový koronavírus. Oba vírusy sa šíria veľmi rýchlo a podobným spôsobom (kvapôčkovou infekciou) a oba môžu prenášať aj ľudia, ktorí nejavia žiadne príznaky ochorenia.
Samozrejme, zároveň možno pozorovať medzi nimi výrazne rozdiely. Pôvodca ochorenia COVID-19 je nákazlivejší ako vírus španielskej chrípky. Má dlhšiu inkubačnú lehotu (až päť dni, kým chrípkový vírus mal iba dva dni) a vyšší podiel bezpríznakových pacientov. Preto má aj vyššie dnes tak často spomínané reprodukčné číslo.
Kým na vrchole pandémie španielky jeden chorý nakazil ďalších dvoch, tak priemerný covidový pacient môže infikovať piatich až šiestich ľudí. Podľa zistení popredného ruského virológa Sergeja Netesova sa tento koronavírus vyznačuje ešte aj tým, že združuje vlastnosti, ktoré vedci predtým nachádzali pri iných vírusoch vrátane eboly alebo horúčky dengue.
Pred storočím ľudstvo ešte nemalo vakcínu proti chrípke, prvú sa podarilo vyvinúť v roku 1938 a vyrábať ju začali v USA až počas druhej svetovej vojny. Keďže však verili, že ochorenie spôsobuje bacil, stovkám robotníkov, vojakov a ďalších ľudí vpichovali zmes mŕtvych baktérií z márnic a laboratórií. Píše o tom americká historička Susane Jonesová.
Odporcovia vakcinácie sa toho chytili a nedávno umiestnili na sociálne siete „zaručenú" správa: vraj v roku 1918 zomreli na očkovanie proti španielke milióny. „Je to úplne scestné, vtedy očkovanie proti chrípke nejestvovalo,“ reagoval nemecký historik medicíny profesor Volker Hess.
Medicína v tých časoch nielenže nepoznala vakcínu proti španielke, ale nemala k dispozícii ani testy na vírus. Dokonca sa nevedelo, že pôvodcom nebezpečnej nákazy je vírus. Považovali ju za obdobu moru alebo cholery (ako spomínal spisovateľ Michal Bodický), čo sú však ochorenia vyvolané bacilmi, baktériami.
Aj diskusie o španielskej chrípke vo vedeckých časopisoch z rokov 1918 – 1920 rozoberali najmä otázku, či „Bacillus influenzae“ alebo baktéria, ktorú o štvrťstoročie skôr izoloval Richard Pheiffer, je hlavným pôvodcom tohto ochorenia, alebo len jedným z viacerých. Pripomeňme si, že kým baktéria je jednobunečný organizmus, tak 1 000-krát menší vírus nie je vôbec bunka, ale častica genetického materiálu nazývaného RNA. (Prvý raz sa podarilo izolovať vírus chrípky až v roku 1933 britským vedcom a rekonštrukciu kmeňa vírusu španielky uskutočnili americkí vojenskí výskumníci iba v roku 2005.)
Účinný liek na španielku vtedajšia medicína nemala, preto sa zamerala na liečbu jej symptómov – vysokej horúčky, suchého, dráždivého kašľa a dýchavičnosti, ktoré pacientov trápili počas prvých dvoch dní ochorenia. Tie dosť pripomínali COVID-19 v jeho ťažkej forme, ale oveľa častejšie a rýchlejšie vyústili do zápalu pľúc. Už na ďalší deň pokožka pacienta nedostatkom kyslíka zmodrala a zvyčajne do dvanástich hodín nastávala smrť. V USA preto ochorenie nazývali „trojdňovou horúčkou“.
Ako ju liečili? Antibiotiká ešte neboli na svete a tak zúfalí lekári si museli vystačiť s chinínom a už aj s aspirínom v kombinácii s tradičnými postupmi, ktoré sa osvedčili pri podobných horúčkových ochoreniach. Doktor Eugen Marcovici v Bardejovských Kúpeľoch používal pri liečbe okrem zaparených zábalov a aspirínu ešte kalomel a kofeínový prášok. Ako diétu odporúčal čaj alebo čaj s mliekom a koňakom.
Na rozdiel od COVID-19 však španielka smrteľne postihovala ani nie tak starších ako predovšetkým mladých ľudí. Predpokladá sa, že príčinou vysokého počtu úmrtí v skupine zdravých ľudí na vrchole síl mohla byť veľmi agresívna obranná reakcia organizmu, ktorá sa prejavovala najmä poškodením pľúc.
Stojí možno za zmienku, že už pred sto rokmi používali pri liečbe ťažkých prípadov zápalu pľúc kyslíkovú terapiu, nie však ich ventiláciu, ale pacienta nechali päť minút inhalovať čistý kyslík z bomby a po čase procedúru zopakovali. Načas sa mu uľavilo, ale nič viac.
Bola aj štvrtá vlna?
V tejto situácii vlády a úrady bojovali proti pandémii, podobne ako dnes, najmä obmedzovaním sociálnych kontaktov a karanténnymi opatreniami. Ale aj vtedy s nimi meškali, verejnosť nedostatočne informovali o šírení nákazy a začínali konať až keď „horelo“ a pod tlakom médií. Podľa zistení historika Attilu Simona to tak bolo v Bratislave, Komárne i v Košiciach. Tam sa mestská rada prvýkrát zaoberala situáciou, až keď ochorel každý druhý žiak alebo študent.
Reštauráciám, kaviarňam a pohostinstvám skracovali otváracie hodiny a nariadili im dvojhodinovú prestávku na vyvetranie miestností.
V takmer 80-tisícovej Bratislave ochorelo v októbri 1918 na španielsku chrípku 1 638 osôb, z nich 139 zomrelo. Na dva týždne zatvorili školy, divadlá, kabarety, koncertné sály. Reštauráciám, kaviarňam a pohostinstvám skracovali otváracie hodiny a predpisovali im dvojhodinovú prestávku na vyvetranie miestností. V Pešti krátko pred Dušičkami zakázali návštevy cintorínov.
Ale málokde postupovali tak prísne ako v americkom meste St. Louis (štát Missouri). Tamojší hlavný lekár Max Starkloff nielenže zatvoril na začiatku druhej vlny pandémie všetky obchodné prevádzky, zábavné a kultúrne podniky v meste, ale zakázal používať električky a zhromažďovať sa viac ako 20 osobám na verejných priestranstvách.
Pri oslavách konca prvej svetovej vojny 11. novembra síce ustúpil nátlaku mestskej rady a nechal zaplniť námestia rozjarenými ľuďmi, ale čoskoro to oľutoval. Nákaza totiž o niekoľko dní prepukla v St. Louis s novou silou. Na príkaz Starkloffa začal od 28. novembra v meste znovu platiť lockdown a trval až do konca roka. Až potom prišlo uvoľnenie opatrení. Ukázalo sa, že mali význam, veď St. Louis mal počas pandémie dvakrát nižšiu úmrtnosť ako susedná Filadelfia.
Tretia vlna španielskej chrípky sa v rôznych regiónoch sveta prihnala s rozdielnym časovým posunom i silou. V Spojených štátoch to bolo v jarných mesiacoch 1919, v strednej Európe už v zime. Pfeiffer tvrdil, že sliezsky Vroclav zažil koncom zimy 1920 aj štvrtú vlnu tejto chrípky s vysokou úmrtnosťou. Podľa iných bádateľov dorazila vtedy aj do Prahy, tam sa síce vyznačovala veľkou nákazlivosťou, ale s miernym priebehom samotného ochorenia. Mohlo však ísť len o regionálne zvláštnosti.
V kronikách niektorých slovenských miest a dedín sú záznamy o výskyte španielky aj v neskorších rokoch (napríklad v Prievidzi a okolí v roku 1922), ale čo ak to bola bežná sezónna chrípka?
Vyskytli sa aj prípady opätovného ochorenia na španielku, ale boli (podobne ako teraz na COVID-19) výnimočné. Patrí medzi ne príbeh dôverníka vtedajšieho prezidenta USA Woodrowa Wilsona, amerického diplomata Edwarda M. Housa. Traduje sa, že chrípka postihla Housa prvýkrát už v marci 1918, o osem mesiacov neskôr znovu na ňu ochorel a zopakovalo sa to údajne aj v januári 1919 v Paríži. Nikto však nevie dnes potvrdiť, či zakaždým išlo skutočne o španielsku chrípku.
Väčšina odborníkov sa zhoduje v názore, že vlny nasledujúce po tej druhej už neboli také ničivé, lebo obyvateľstvo získalo relatívnu imunitu.
Nebolo by aj dnes rozumnejšie spoľahnúť sa na „premorenie“ väčšiny obyvateľstva (odhady uvádzajú, že potrebných by bolo 60 – 80 percent populácie) novým koronavírusom? Ale koľko obetí by si takýto prístup vyžiadal? Podľa popredného slovenského virológa Fedora Čiampora by to bol hazard, lebo zatiaľ nevieme, koľko má (a bude mať) tento vírus sérotypov, čiže podôb, proti ktorým sa vytvárajú rôzne typy protilátok. „Po prekonaní nákazy jedným sérotypom môže byť človek infikovaný iným,“ upozorňuje. „Nie je známe ani to, nakoľko silná a pevná bude imunita tých, čo ochorenie prekonali. Vydrží rok, dlhšie či dokonca bude doživotná?“
Preto si svet veľa sľubuje od účinných liekov na COVID-19, a najmä od novej vakcíny.
Španielska chrípka
- Svet zachvátila v roku 1918. Odhaduje sa, že pripravila o život až okolo 50 miliónov ľudí.
- Účinný liek vtedajšia medicína nemala, preto sa zamerala na liečbu symptómov – vysokej horúčky, suchého, dráždivého kašľa a dýchavičnosti.
- Zabila viac mužov ako žien, pretože bolo pravdepodobnejšie, že budú chodiť von a vystavia sa riziku, zatiaľ čo ženy mali tendenciu zostať doma.