Ako prvá sa lúčila s vojakmi Červenej armády Praha. Slávnosť prebiehala 15. novembra 1945 na preplnenom Václavskom námestí. Hlavný prejav mal predseda parlamentu, národný socialista Josef David.
„Červená armáda zachránila slovanskú Prahu pred zničením," povedal okrem iného. Používal frázy, ktoré sa neskôr stali propagandistickými klišé. Napríklad o neporaziteľnej ruskej armáde, ktorá vraj nikdy nepodnikla územné výboje. Ani slovom sa nezmienil o zásluhách pražských povstalcov.
Ďalší rečníci, minister zahraničných vecí Jan Masaryk a minister národnej obrany Ludvík Svoboda, sa prihovorili k zhromaždeniu v podobnom duchu, ale po rusky. Iba predstaviteľ sovietskych vojsk generál Andrej Ždanov ako jediný spomenul v prejave aj podiel iných koaličných armád na oslobodení Československa. Prezident Edvard Beneš na slávnosti neprehovoril, zúčastnil sa však na záverečnej vojenskej prehliadke.
Pri pohľade na staré fotografie sa zdá, že bežní ľudia sa lúčili s cudzími vojakmi srdečne.
O týždeň neskôr vyprevádzala červenoarmejcov Bratislava. Davy ľudí zaplnili Hviezdoslavovo námestie, slávnostná tribúna stála pred sochou sediaceho barda, vystriedali sa na nej viacerí rečníci. Nasledovalo slávnostné defilé jednotiek, ktoré vzápätí odchádzali cez pontónový most smerom na Viedeň.
Rozlúčka s americkými vojakmi sa konala o dva dni skôr, 20. novembra v Plzni. Bolo ich tu vtedy ešte asi 30-tisíc. Na slávnosti rečnil veliteľ XXII. zboru armády USA Ernest Harmon. „Do prvého decembra naše jednotky stiahneme z územia ČSR," oznámil zhromaždeným. Minister Masaryk vystúpil s ďakovným prejavom v angličtine, Beneš sa tentoraz nezúčastnil ani na vojenskej prehliadke. Podľa niektorých českých historikov už to svedčilo o meniacej sa zahraničnopolitickej orientácii ČSR.
Pri pohľade na staré fotografie sa zdá, že bežní ľudia sa lúčili s cudzími vojakmi srdečne. A to aj s červenoarmejcami: kývali im, ženy hádzali medzi nich kvety (celkom inak vyprevádzali synov a vnukov osloboditeľov o 46 rokov neskôr). Podľa svedectiev pamätníkov si však mnohí hovorili už aj vtedy, pol roka po vojne: pekne ďakujeme, ale stačilo – váš pobyt nás poriadne vyčerpal…
Prečo ten rozpor? Ak ho máme pochopiť, treba si povedať, čo všetko odchodu vojsk cudzích, aj keď spriatelených, štátov predchádzalo.
Priveľa stravníkov na povojnovú biedu
Najprv si však pripomeňme, že ešte v júni 1945 odišli (potichu, bez pompy) rumunské jednotky, ktoré sa pod velením Červenej armády podieľali na oslobodení tretiny slovenského územia. Nebolo ich málo, bezmála 250-tisíc mužov. Na porovnanie – na oslobodzovaní južných a západných Čiech sa zúčastnilo približne 150-tisíc vojakov USA.
Rumuni však na rozdiel od Američanov boli zle vyzbrojení, zle odetí aj obutí a zle živení. Pušky také, že sa z nich azda nedalo ani strieľať, a často bez remeňa. „Samozrejme, puška funguje aj bez remeňa,“ poznamenal raz historik Jozef Jablonický, „ale o čomsi to svedčí.“ Namiesto tankov vyhladované kone, ktoré zdochýnali na ceste. Spojencami sľúbené dozbrojenie rumunskej armády stále meškalo. A viazlo aj zásobovanie proviantom.
Hoci išlo o osloboditeľské jednotky, od začiatku na ne prichádzali sťažnosti miestneho obyvateľstva. Niežeby sa Rumuni dopúšťali veľkých násilností, to nie, často sa však uchyľovali k drobným krádežiam. A ich kone vypásali lúky a polia sedliakov. Našinec si preto vydýchol, keď na prelome júna a júla 1945 odišli cez Maďarsko domov.
Sovietske jednotky boli na tom materiálne lepšie ako rumunské a horšie ako americké, ale aj Červená armáda sa zásobovala nedostatkovými potravinami a iným tovarom, pôvodne určeným pre domáce, české a slovenské obyvateľstvo. Navyše, červenoarmejcov tu bolo spomedzi cudzích vojsk najviac. V júni 1945 sa ich na čs. území nachádzalo podľa odborných odhadov okolo 300-tisíc. Koľko presne, o tom nemala prehľad ani československá vláda. Presnejšie údaje sa nedarí zistiť dodnes, pretože denne vtedy prechádzalo cez naše územie aj 20-tisíc červenoarmejcov, ktorí sa tu zastavili iba nakrátko. Aj tých však bolo treba ubytovať a nakŕmiť.
Na základe dohody o vzájomnom vyrovnávaní výdavkov z 31. marca 1945 sa čs. vláda zaviazala, že sovietskym jednotkám bojujúcim na našom území bude počas trvania vojny dodávať nevyhnutné „materiály a služby“. Okrem iného potraviny a krmivo. Mala to byť náhrada za poskytnutie Sovietskym zväzom od roku 1943 výzbroje a vojenského výstroja nielen pre náš prvý armádny zbor, ktorý sa formoval v ZSSR, ale dovedna pre desať československých divízií.
Vojnou spustošený Sovietsky zväz nebol na prijatie miliónov demobilizovaných vojakov vôbec pripravený.
Plynuli však týždne i mesiace od skončenia vojny a len Slovensko poskytovalo jednotkám Červenej armády zo svojich skromných zásob okolo 85 vagónov obilia mesačne. Navyše, po tovar si sem prichádzali aj rôzni samozvaní „zásobovači“ útvarov Červenej armády z obsadeného Rakúska a Maďarska.
Tieto skupiny vojakov sa zaujímali napríklad o kože na kožuchy a s týmto cieľom podnikali nájazdy do Liptovského Mikuláša a do Brezovej pod Bradlom. Bolo to v príkrom rozpore s ďalšou medzivládnou dohodou, ktorá nepripúšťala vývoz poľnohospodárskych a iných produktov z územia Československa.
Sovieti pôvodne zahrnuli medzi svoju vojnovú korisť aj viaceré potravinárske závody na Slovensku, čo len znásobilo potravinovú krízu. „Všetko je zaistené Červenou armádou, nemáme k dispozícii ani jeden väčší mlyn, zaistené sú aj všetky cukrovary,“ sťažoval sa vtedajší predseda Národnej rady a zároveň predseda Demokratickej strany Jozef Lettrich.
Situácia sa zlepšila, keď od júla 1945 mohli trofejné útvary Červenej armády na základe medzivládnej dohody zaistiť u nás a vyviezť jedine tie závody, ktoré počas vojny tu postavili alebo rozšírili nemecké firmy z Tretej ríše a ich produkciu používali na vojnové účely.
Ešte koncom júna rokovala československá delegácia na čele s premiérom, sociálnym demokratom Zdeňkom Fierlingerom v Moskve. Problémy so zásobovaním sovietskych jednotiek spolu s problémami nášho vnútorného trhu predostrela aj Stalinovi. Ten vyhlásil: „Do 5. júla 1945 sa početný stav nášho vojska zníži u vás na menej než tretinu."
Minister národnej obrany Ludvík Svoboda sa stretol so sovietskymi generálmi, ktorí mu dokonca prisľúbili, že v Československu zostane len deväť divízií, teda 50-tisíc až 60-tisíc vojakov, a že ich posádky sa stiahnu z miest do prihraničných okresov.
Aká bola skutočnosť? Z veľkých miest sa naozaj stiahli. Okrem toho dve zoskupenia svojich vojenských jednotiek presunulo velenie Červenej armády z nášho územia na sovietsky Ďaleký východ, aby ich neskôr nasadili do vojny proti Japonsku.
Ale aj po ich presune a odchode niektorých ďalších jednotiek ostávala na území ČSR mohutná skupina sovietskych vojsk. Český historik Karel Kaplan odhaduje, že ešte októbri 1945 sa tu zdržiavalo približne 160-tisíc vojakov Červenej armády (z toho asi 50-tisíc na Slovensku). Pritom ich demobilizácia sa začala už 7. júla, ale prebiehala pomalým tempom. Vojnou spustošený Sovietsky zväz nebol na prijatie miliónov demobilizovaných vojakov vôbec pripravený.
Stalin: Neprestanú, kým neodídeme
S predlžovaním pobytu sovietskych vojsk sa množili aj prípady kriminálnej povahy. Ako svedčia obecné kroniky a spravodajstvo vtedajších slovenských médií, červenoarmejci síce ochotne pomáhali pri rekonštrukčných prácach v doprave a pri žatve, niektorí z nich sa však dopúšťali krádeží a rôznych násilností.
„Z územia obsadeného príslušníkmi Červenej armády (ČA) dochádzajú denne sťažnosti na ich správanie k nášmu obyvateľstvu… prípady zabitia, vrážd, násilného smilstva, lúpeží atď.,“ uvádzalo sa v septembrovom hlásení Júliusa Viktoryho z Povereníctva vnútra. „Tento stav zapríčiňuje na strane Slovákov určité rozladenie nad chovaním sa príslušníkov ČA.“
Dlho tabuizovanej téme sa v posledných rokoch venuje už aj ruská historiografia (Aľbina Noskovová, Artem Zorin a i.). Upozorňujú napríklad na fakt, že násilností na civilistoch sa dopúšťali najmä príslušníci tzv. trestných práporov z Malinovského armády, bývalí kriminálnici, ktorí si nasadením do prvej línie mali vykúpiť vinu za trestné činy spáchané v minulosti.
Keď pohár trpezlivosti pretiekol, vyslal Beneš začiatkom septembra 1945 generála Svobodu a štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa na rokovanie s maršalom Ivanom Konevom, ktorý bol vtedy veliteľom Strednej skupiny sovietskych vojsk so sídlom vo Viedni.
Okrem sťažnosti na množiace sa kriminálne skutky sovietskych vojakov predniesli maršalovi rozhodnutie prezidenta ČSR, ktorým odmietol požadované zvýšenie dodávok cukru pre Červenú armádu. Ten bol totiž úzkym profilom na našom vnútornom trhu.
Konev tlmočil obsah rokovania Stalinovi, ktorý údajne povedal: „Chápem situáciu, tam nebude pokoj, kým definitívne neodídeme.“ Ale s odchodom svojich vojsk naďalej otáľal. Všetko urýchlila až americká strana. Čím a prečo?
Celé leto dostávalo čs. ministerstvo vnútra sťažnosti funkcionárov miestnej samosprávy nielen na červenoarmejcov, ale aj na amerických vojakov. Vyčítali im najmä správanie voči nemeckému obyvateľstvu, ktoré podliehalo odsunu. „Berú Nemcov pod ochranu, nerešpektujú pokyny našich úradov," tvrdili sťažovatelia.
Podpredseda vlády za KSČ Klement Gottwald navrhol, aby rezort diplomacie začal rokovať o odchode amerických jednotiek. Prezident Beneš to považoval za chúlostivú geopolitickú i vnútropolitickú záležitosť. Blížili sa prvé povojnové parlamentné voľby, ako mohli byť slobodné za prítomnosti cudzích vojsk?
Odporúčal však osloviť aj zástupcov ostatných víťazných veľmocí, aby zaručili evakuáciu všetkých zahraničných vojsk z republiky. Zo zistení českého historika Emila Voráčka vyplýva, že nakoniec k tomu nemuselo prísť, lebo USA začali práve s demobilizáciou svojej armády. Prezident Harry Truman sám navrhol Stalinovi, aby americké a sovietske jednotky odišli z ČSR súčasne. A Stalin bez väčšieho váhania súhlasil.
Američania sa stiahli do miest novej dislokácie v Nemecku už k 30. novembru 1945. Malá jednotka ostávala nejaký čas v Plzni. Sovietskym vojskám trval odchod dlhšie, ale 1. decembra už prevažná väčšina bola preč. V Karlových Varoch ostávali ešte stovky chorých a zranených vojakov.
Jeden strážny oddiel ponechali Sovieti v Jáchymove, kde mali podľa tajnej medzivládnej dohody ťažiť uránovú rudu. Niekoľko menších oddielov strážilo podľa Voráčka ešte rok trezory v československých bankách, kým sa definitívne nerozhodlo o tejto časti sovietskej vojnovej koristi.
Moskva sa neskôr viackrát pokúšala umiestniť v Československu vojenské základne, ale podarilo sa jej to až v roku 1968.
Chceli sa vrátiť a aj sa vrátili
Československo nebolo jediným štátom, z územia ktorého sovietske vojská po druhej svetovej vojne odišli. O mesiac skôr, v septembri 1945, sa stiahli zo severného Nórska a v apríli nasledujúceho roku z dánskeho ostrova Bornholm v juhozápadnej časti Baltského mora.
Až v roku 1955, po vyhlásení neutrality Rakúska, odišli aj z tejto alpskej krajiny. A o tri roky neskôr dokonca z Rumunska. Dodnes nie je celkom jasné, prečo sa Nikita Chruščov vzdal týchto vojenských základní v jeho, teda v sovietskej sfére vplyvu. Jedni tvrdia, že chcel tým primať USA a NATO, aby jeho príklad nasledovali, ďalší sa skôr prikláňajú k názoru, že išlo o istý druh odmeny pre vtedajšieho rumunského lídra Gheorgia Deja. Vraj za jeho ústretovosť pri riešení maďarskej krízy. (V Bukurešti Sovieti internovali a vypočúvali maďarského reformného vodcu Imreho Nagya.)
Dosť na tom, že po októbri 1958 nemal Sovietsky zväz svoje vojská už iba v Československu, ak berieme len členské štáty Varšavskej zmluvy a odmyslíme si Juhosláviu, ktorá do tohto paktu beztak nepatrila.
To neznamená, že po vystupňovaní studenej vojny sa Moskva neusilovala rozmiestniť niekoľko svojich divízii aj na československom území. Tejto otázke sa spomedzi slovenských historikov venoval najmä vlani zosnulý Michal Štefanský.
„Už Josip Stalin o tom prinajmenšom uvažoval, o čom svedčí jeho rokovanie s Klementom Gottwaldom v septembri 1948,“ tvrdil Štefanský v rozhovore pre Pravdu. Sovietsky vodca sa údajne obával, aby sem americké vojská nevtrhli z Nemecka a neobnovili režim spred februára 1948.
Nevedno, ako reagoval Gottwald, Československo však muselo v nasledujúcich rokoch platiť za absenciu sovietskych základní na svojom území budovaním nadmieru početnej vlastnej armády.
Jeden z posledných pokusov rozmiestniť sovietske vojská urobili Leonid Brežnev vo februári 1967 počas návštevy Prahy. „Žiadal od Antonína Novotného, aby súhlasil s príchodom dvoch divízií, vraj treba posilniť obranu západnej hranice nielen Československa, ale celého socialistického tábora,“ pripomínal Štefanský argumentáciu Sovietov. Vtedajší prezident ČSSR a prvý tajomník ÚV KSČ Novotný to odmietol. O rok neskôr musel s tichým súhlasom Moskvy odísť z politiky.
V auguste 1968 nasledovala operácia Dunaj a po jej úspešnom zavŕšení „dočasný“ pobyt sovietskych vojsk, ktorý trval do júna 1991.