V susednom Česku trvá diskusia o tzv. daňovom balíčku na budúci rok už druhý mesiac. Nedomyslené kroky vlády, a najmä Poslaneckej snemovne má teraz naprávať tamojší Senát.
Pripomeňme si však, že nesprávne vyrubenie daní alebo ich nevhodné vyberanie viedlo v minulosti až k sociálnym nepokojom, vzburám a občianskym vojnám.
Napríklad v Anglicku prvej polovici 17. storočia sa kráľ Karol I. Stuart opakovane pokúšal vyberať dane na financovanie vojnovej výpravy bez súhlasu parlamentu. Išlo najmä o daň z lodí, ktorú od stredoveku platili len pobrežné grófstva. Karol sa túto povinnosť snažil rozšíriť na všetky regióny v krajine. Ľudia to odmietli, čo sa prejavilo prudkým poklesom daňových výnosov. Kým v roku 1639 vybrali 90 percent plánovanej sumy, o dva roky neskôr už iba dvadsať. Prípad sa skončil občianskou vojnou a – popravou kráľa.
Z dejín cárskeho Ruska je známa takzvaná slaná vzbura alebo moskovské povstanie v roku 1648. Vláda potrebovala rýchlo doplniť štátnu pokladnicu a pokúsila sa nahradiť všetky priame dane jednou univerzálnou. Na návrh svojho úradníka, istého Nazarija Čistého si zvolila daň zo soli. Jej sadzba sa zvýšila štvornásobne na jedného poplatníka. Bežní Rusi vtedy hodne konzumovali solené ryby, ale kto by kupoval takú drahú soľ?
Tony a tony lacných rýb hnili na brehoch Volgy, lebo rybársky priemysel považoval solenie za veľmi nákladné. Niektorí kupci začali nedosoľovať ryby, aby znížili náklady, tovar sa v dôsledku toho rýchlo kazil a nespokojnosť odberateľov i spotrebiteľov rástla. V decembri 1647 nenávidenú daň zrušili, ale nahradili ju dvoma inými daňami, ktoré bolo treba platiť spätne za tri roky. Nasledovala vzbura rozhorčených poplatníkov.
Ako píše ruský historik Vasilij Kľučevskij, povstalci chytili a na smrť umučili aj biedneho Nazarija. Keď ho zabíjali, vraj ešte vykrikovali: „Zradca, to máš za soľ!"
A čo boj za nezávislosť od Británie a vznik Spojených štátov? Vari pritom nezohralo významnú úlohu daňové zaťaženie amerických kolónií?
Dane a clá hýbali dejinami
V polovici 18. storočia sa Británia potácala v dlhoch. Vyčerpala ju 7-ročná nákladná vojna s Francúzskom o nadvládu v Severnej Amerike. Rozhodla sa teda zdaniť svoje americké kolónie, ktoré už predtým zaťažila clom na dovoz cukru. Kolonisti neboli proti tomu, aby sa obchod v impériu reguloval clami, odmietali však akékoľvek vnútorné dane. „Tie by znamenali zásah do ich práv a výsad, pripravili by ich o slobody a dedičstvo," pripomína britský znalec tohto obdobia dejín Ian Christie. Briti však vtedy ešte považovali Američanov za svojich podaných a diktovali im podmienky.
Dane a ďalšie poplatky aj ich rozdeľovanie boli častým zdrojom vnútropolitického napätia najmä v mnohonárodnostných štátoch.
Jablkom sváru sa stal zákon o kolkovnom, ktorý schválili obe snemovne a ktorý podpísal kráľ Juraj III. s platnosťou od 1. novembra 1765. Odvtedy musela byť všetky úradné listiny, licencie, ale napríklad aj noviny alebo hracie karty opatrené kolkom, z ktorého sa platila daň. V kolóniách to vyvolalo vlnu protestov. „Prečo by sme mali platiť, ak nemáme zastúpenie v britskom parlamente?!" rozhorčovali sa Američania.
Neostalo iba pri kolkovnom, nasledovali ďalšie dane a odpustenie cla britskej Východoindickej spoločnosti pri dovoze čaju do Ameriky. To už ľudí na druhej strane oceánu nielen dopálilo, ale uviedlo do pohybu. V roku 1773 skupina kolonistov prezlečených za Indiánov prenikla na loď spoločnosti v bostonskom prístave a vyhodila jej náklad čaju do mora. Nesúhlas Američanov s platením daní potom vyústil do embarga na tovar dovážaný z Británie. Tá vzápätí vyslala proti vzbúrencom armádu, čím vyvolala americkú vojnu za nezávislosť.
Dane a ďalšie poplatky aj ich rozdeľovanie boli častým zdrojom vnútropolitického napätia najmä v mnohonárodnostných štátoch. Skúsenosti s tým malo Rakúsko-Uhorsko a neskôr aj Československo. Podiel Slovenska na celoštátnych príjmoch a výdavkoch býval od začiatku až do konca existencie spoločného štátu jablkom sváru česko-slovenských vzťahov. Prejavilo sa to už zanedlho po vzniku ČSR a podstatou problému bolo hospodárske zaostávanie slovenských krajov dané historicky.
„Zatiaľ čo príjmy zo Slovenska do rozpočtu vychádzali z takzvaného daňového kľúča, čo predstavovalo 11 až 13,9 percenta výnosov, výdavky štátneho rozpočtu pre Slovensko vychádzali z takzvaného populačného kľúča, teda z podielu na počte obyvateľov, ktorý dosahoval 22 percent," vysvetľuje Ľudovít Hallon z Historického ústavu SAV.
Najmä v krízových situáciách spomínaný „rozpor" vyvolával na českej strane reči o „doplácaní na Slovensko" a na slovenskej – volanie po autonómii či dokonca po osamostatnení sa. Viedli sa nielen pred zánikom predvojnovej ČSR, ale aj federácie v rokoch 1991 – 1992.
Chruščov chcel zrušiť dane
Mohlo by sa zdať, že štát si dokáže poradiť aj bez výberu daní. Údajne starý Rím si bez nich vystačil, lebo štátny aparát pracoval zadarmo a všetky verejné výdavky sa pokrývali výnosmi z prenájmu verejných pozemkov. Ale v čase vojny aj tam vyberali od občanov majetkovú daň. Neskôr, už v Rímskej ríši, sa však bez daní nezaobišli.
„V blízkej budúcnosti nebudeme vyberať nijaké dane od obyvateľstva," vyhlásil sovietsky líder Nikita Chruščov počas svojej historickej návštevy USA v septembri 1959. Skutočne to mal zapísané vo svojom pláne „približovania sa" ku komunizmu. V prvej etape malo ísť o zrušenie dane z príjmu fyzických osôb, sľub však Chruščov nesplnil. Ktosi mu nahovoril, že výnosy z tejto dane tvoria len osem percent príjmov štátneho rozpočtu a že takáto strata verejným financiám neublíži. Ale zrejme by ublížila…
Dnes už každý súdny človek uznáva, že bez daní a ciel by sa moderný štát zrútil. Nemal by prostriedky na svoju ochranu a na rozvoj nevyhnutnej infraštruktúry. Dane sú palivom, ktoré poháňa civilizáciu, povedal ktosi.
Americký štátnik Benjamin Franklin tvrdil, že na tomto svete nie je nič isté okrem toho, že raz zomrieme a že musíme platiť dane. Ako si potom vysvetliť slová svätého Tomáša Akvinského, ktorý dane nazval legalizovanou formou lúpeže? Slávny teológ a filozof žil v 13. storočí a v stredoveku – ale ešte dlho aj v novoveku – sa dane ako nástroj fiškálnej politiky často zneužívali. A zároveň neracionálne rástli štátne výdavky.
Bývali obdobia, keď sa zdaňovalo takmer všetko a voľbu predmetu zdanenia ohraničovala vari len šírka predstavivosti panovníka. Známy je prípad cára Petra I. Veľkého, ktorý urobil z Ruska európsku veľmoc. Ten zdanil dokonca nosenie brady. Pravda, mužom najprv dekrétom prísne zakázal ochlpenie na tvári, aby ho v roku 1698 znovu povolil, ale za ročný poplatok 30 až 100 rubľov. Na porovnanie – úradník v administratíve železiarní zarábal vtedy ročne okolo 60 rubľov…
Ako reagovali ruskí muži? Vďaka obrovskej rozlohe krajiny mnohí sa rozpŕchli do vzdialených miest čo najmenej dostupných pre vyberačov daní. (Dnes takto utekajú mnohí podnikatelia pred zdanením svojich firiem do offshore krajín – daňových rajov.)
Iný príklad: približne v tom istom čase (v roku 1699) zaviedli v Británii daň z okien. Za každý dom bolo treba platiť šesť šilingov ročne, ak mal viac ako 10 okien. A 10 šilingov, ak mal viac ako 20 okien. Niektorí poplatníci preto zamurovávali „zvyšné" okná a v Edinburghu vyrástol dokonca celý blok domov bez okien. Táto daň sa vyberala – po opakovanej novelizácii zákona – takmer 150 rokov, do polovice 19. storočia.
Týmto rôznym „exotickým" daniam sa podrobnejšie venujeme na inom mieste, teraz si len povedzme, že v neskorších rokoch vďaka reformám sa ich počet znižoval. Týkalo sa to najmä spotrebných (nepriamych) daní, ktoré sa obmedzili na daň z liehu, cigariet, petroleja, cukru, čaju a kakaa. Zároveň stúpal v daňových výnosoch podiel priamych daní (z príjmu osôb a majetku) nad týmito daniami z vybraných druhov tovaru.
Plusy a mínusy milionárskej dane
Treba však povedať, že ľudia sa v minulosti pohoršovali ani nie tak nad množstvom daní, ako nad spôsobom ich výberu. Vyberači daní mali povesť lupičov, ktorí okradnú každého (najradšej bohatšieho), kto im stojí v ceste, pričom výber dane dosahujú vyhrážkami a ponižovaním.
Od istého času sa vlády pokúšali zaťažovať firmy aj občanov daňami primeranejšími ich skutočnému bohatstvu.
Predmetom ostrej kritiky bola nespravodlivosť v zdaňovaní jednotlivých sociálnych skupín a tried. Napríklad jedným zo spúšťačov Francúzskej revolúcie na konci 18. storočia bola daň z vyhýbania sa vojenskej službe, ktorú kráľovská moc uvalila na všetkých, čo neslúžili v armáde. Zákon sa však nevzťahoval na aristokraciu, duchovenstvo a väčšinu úradníkov.
Mimochodom, určitú daňovú imunitu dodnes požívajú cirkvi aj u nás. Od daní sú oslobodené pozemky a stavby v ich vlastníctve, ktoré slúžia na vykonávanie náboženských obradov. A nezdaňujú sa ani príjmy zo zbierok v kostoloch. Neveriaci to berú ako diskrimináciu.
V našich končinách, teda v Uhorsku, ešte aj v druhej polovici 19. storočia celú ťarchu daňového zaťaženia pociťovali najmä malí a strední roľníci. Pritom od roku 1850 platil aj v Uhorsku princíp všeobecnej daňovej povinnosti. Kto sa chce o tom dozvedieť viac, siahne po odbornej literatúre (napríklad po knihách od Ľubomíra Grúňa). V našom texte musíme byť struční a miestami musíme aj zjednodušovať.
Od istého času sa vlády pokúšali zaťažovať firmy aj občanov daňami primeranejšími ich skutočnému bohatstvu. Napríklad už počas prvej svetovej vojny uvalili aj v Rakúsko-Uhorsku (podľa vzoru Dánska) takzvanú daň z vojnových ziskov na rôznych špekulantov.
Hneď po vzniku Československa boli dane z majetku progresívne odstupňované do dvanástich, respektíve siedmich tried: pre fyzické osoby od 1 do 30 % a pre firmy od 3 do 20 %. Zaviedli sa dane so sociálno-politickým zameraním, povedzme daň z prepychu. Nepostihovala nemajetné vrstvy a vzťahovala sa na luxusné predmety (kaviár, kožušiny, automobily, strelné zbrane a podobne).
Po druhej svetovej vojne, pol roka pred „víťazstvom pracujúceho ľudu", sa išlo ďalej a štát zaviedol okrem dane z prepychu ešte aj milionársku daň (dnes by jej svedčil módny prívlastok „solidárna"). Stalo sa tak v období, keď československé poľnohospodárstvo postihlo mimoriadne sucho. Bola to jednorazovú dávka a museli ju zaplatiť rodiny s majetkom nad jeden milión a daňovou povinnosťou v roku najmenej 50-tisíc korún. O necelý rok, už po Víťaznom februári, príslušný zákon sprísnili a daňové sadzby zvýšili. Najviac, až 20 percent z hodnoty majetku platili tí, ktorí vlastnili nad 20 miliónov.
Medzitým kapitalistický svet prišiel na to, že výberu daní a zvyšovaniu ich výnosov praje skôr nižšie daňové zaťaženie. Američania sa vraj vďaka tomu menej vyhýbajú plateniu daní a daňovým podvodom ako Francúzi a Taliani. To je dodnes jeden z leitmotívov kritiky milionárskych dávok a vôbec prílišného zdaňovania boháčov. Vedie vraj len k rôznym únikom, ku klamstvám a k hľadaniu škár v zákonoch. „Radšej znižujte štátne výdavky,“ odkázal vládam známy americky ekonóm Milton Friedman.
Výsledok? Priepasť medzi hŕstkou multimiliardárov a miliardami bežných pozemšťanov sa ešte viac prehlbuje. Slovenské ministerstvo financií najnovšie pripravuje zdanenie príjmov oligarchov v ich zahraničných firmách. Liberáli v súčasnej vládnej koalícii sú však zrejme proti.
Celý svet je dnes v kríze a každá kríza má svojich víťazov i porazených. Niekto na nej očividne bohatne, iný bude ešte chudobnejší. Ako by sa to malo prejaviť na podobe daní a na daňových úľavách? Skrátka je o čom debatovať aj o čom sa prieť…
Zdaniť možno smrť, svadby, komíny i súcit s vrabcami
Keď sa veľmi chce, možno zdaniť veci a úkony od výmyslu sveta. Vybrali sme pre vás tie najkurióznejšie.
U starovekých Sumerov nemohli pochovať nebožtíka, kým pozostalí nezaplatili zaňho do rozpočtu „daň zo smrti". A v Kastílii (historické územie dnešného Španielska) museli začiatkom 16. storočia v prípade úmrtia hlavy roľníckej rodiny odovzdať do kráľovskej pokladnice – jednu kravu.
Rímsky cisár Vespazián (9 – 79 n. l.) zaviedol daň z toalety alebo „daň z moču", ktorý sa podľa niektorých zdrojov používal na farbenie textílií. Keď mu to vraj syn Titus vyčítal, ukázal mu otec mincu a spýtal sa, či mu smrdí.
Za cisára Gaia Caligulu (12 – 41 n. l.) platili podľa historika Seutonia aj prostitútky špeciálnu daň, a to v cene jedného pohlavného styku.
V roku 1676 zaviedol rímsky cisár a uhorský kráľ Leopold I. z dynastie Habsburgovcov daň z komína. Z každého komína, ktorý vyčnieval na strechu, musel každý platiť daň. Ak niekto odmietol, zbúrali mu z moci úradnej nielen komín, ale aj pec.
Ruský cár Peter I. Veľký vyrubil nielen daň z nosenia brady, ale od roku 1704 aj daň z parného kúpeľa a dokonca aj z každej svadby.
V nemeckej krajine Württembersko zaviedol vojvoda Karol Eugen od roku 1789 tzv. daň z vrabcov. Kto zabíjal týchto ničiteľov úrody, dostal od úradov odmenu a kto sa tým nemohol preukázať, musel platiť. V ďalších nemeckých krajinách sa platilo za iné vtáky, napríklad za vrany.
V roku 1798 presadil americký prezident John Adams priame zdanenie otrokov. Zdôvodnil to potrebou dobudovať americké námorníctvo.
V roku 1941 zaviedli v Sovietskom zväze 6-percentnú daň z bezdetnosti, ktorá pretrvala až do januára 1992. Pôvodne mala slúžiť na pomoc mnohodetným rodinám. Platcami boli občania, ktorí nemali žiadne deti. Úrady sa v čase vojny domnievali, že majú peňazí nazvyš.
V 70. rokoch minulého storočia zachránila vláda USA firmu Harley-Davidson pred bankrotom zavedením zvláštneho cla pre japonské motocykle ako dočasné opatrenie. Clá možno chápať ako nepriame dane pre tuzemských dovozcov.