Kam sa vytratil duch Vianoc

, 24.12.2020 06:00
Vianoce, 1957, Československo
Snímku spred Vianoc v roku 1957 v Československu sprevádzal tento text: Vkusne, vtipne a pútavo upravené výklady našich obchodov lákajú nakupovať darčeky k najkrajším sviatkom roku. Ani takéto väčšie nákupy nie sú dnes ojedinelé. Zvlášť po televízoroch je stále veľký dopyt. Autor:

Vari najviac omieľaná predvianočná téma bola: dokedy a do akej miery budú otvorené obchody. Takmer sa nehovorí o otváraní sŕdc v čase vianočnom. Prečo sa z Vianoc stali sviatky konzumu? A má ešte vôbec význam bojovať za prinavrátenie ich duchovného rozmeru? Nemalo by nás tešiť, že ešte nezanikli? Veď raz im to už celkom vážne hrozilo.

V čase pandémie, pri takmer zatvorených kostoloch a obchodoch, ide možno o zbytočné otázky. Ale pandémia raz pominie a otázky tu budú znovu.

Názory, kedy a kde sa Vianoce začali znesväcovať (sekularizovať) a obchodne využívať či skôr zneužívať, sa líšia aj medzi historikmi. Jedni tvrdia, že to prišlo až s moderným obchodom, reťazcami a prirodzene, s reklamou. Ale v starých kronikách sa možno dočítať, že istý kňaz v Norimbergu sa sťažoval mestskej rade na vianočné trhy ešte v roku 1616! Vraj mu odlákali veriacich a na poludňajšej omši v predvečer vianočných sviatkov nemal v kostole ani nohy!

Mimochodom, podobné trhy sa konali už v stredoveku s príchodom mrazov, aby sa ľudia mohli zásobiť potravinami na dlhú zimu. Organizovali ich však v blízkosti kostolov a tak, aby si farníci mohli nakúpiť hneď po skončení bohoslužieb.

Na začiatku Lutherovej reformácie po roku 1517 sa menili aj niektoré vianočné zvyky, napríklad darčeky už nenosil svätý Mikuláš 6. decembra, ale Ježiško 25. decembra v deň Narodenia Pána. Vianočné trhy sa sťahovali ďalej od kostolov na rušné námestia a postupne sa menili na hlučné jarmoky.

Moje najkrajšie Vianoce 2020

Aké Vianoce by chceli výhercovia detskej výtvarnej súťaže denníka Pravda? Pozrite si ich čarovné obrázky

Fotogaléria
Takto si
		predstavuje Vianoce prváčka
		Emka...
2. cena:
		Nákup darčekov v hodnote 100 eur
		si...
+202. cena: Nákup
		darčekov v hodnote 100 eur
		od...

Plynul čas. V 19. storočí začali popri vianočných trhoch vznikať najprv v Spojených štátoch a potom i v európskych metropolách veľké obchodné domy, ktoré mali hlavnú žatvu takisto v predvianočnom čase. Aby pritiahli pozornosť rodičov i detí, potrebovali vhodného maskota. Milého a zároveň smiešneho. Tak sa v roku 1931 zrodil Santa Claus, spoločný produkt firmy Coca Cola a hollywoodskych filmových ateliérov.

Na rozdiel od Ježiška, Mikuláša, Pére Noëla, La Befana, Deda Maroza či ďalších národných nosičov darčekov mal byť Santa Claus akýmsi univerzálnym obdarovateľom s ambíciou obsiahnuť celú planétu. Kým Ameriku, krajinu mnohých náboženstiev ovládol pomerne rýchlo a hladko, v Európe, najmä tej katolíckej, narazil na odpor. Napokon sa presadil v tunajších obchodných domoch, do väčšiny domácností však neprenikol. A v mnohých nemá miesto dodnes.

Postupom času sa však vytrácal pôvodný obsah Vianoc i predvianočnej prípravy, duchovná podstata sviatkov: „Zastaviť sa a stíšiť“, povedané slovami pápeža Františka a „otvoriť srdcia tým, čo nás potrebujú“, „pripraviť sa na životné prekvapenia a zvraty“.

Čoraz viac ľudí najmä v mestách sa držalo už len niektorých vonkajších znakov najväčších sviatkov v roku, napríklad vypekania a vyvárania vianočných jedál. A ich konzumácie. Z adventu sa stávala jedna veľká estráda, podporujúca kúpyschopnosť obyvateľstva.

Nemecký sociológ náboženstva Ernest Troeltscher už pred sto rokmi vyslovil myšlienku, že sekularizácia znamená nielen „zosvetštenie posvätného, ale aj sposvätnenie svetského“. Vari vyzdobené a presvetlené hypermarkety i supermarkety nie sú pokusom o naplnenie ich priestorov vianočnou (posvätnou) atmosférou?

Štúr: „Pomaly sa tratia a hynú“

Nie, komercionalizácia Vianoc sa nezačala až v 21. storočí, ani v 90. rokoch minulého storočia, ale prinajmenšom pred sto rokmi. Ešte skôr sa začala meniť vonkajšia podoba Vianoc, ich zvyky a tradície, svojím pôvodom v nejednom prípade siahajúce až do pohanských čias.

Ľudovít Štúr už pred 175 rokmi o mnohých z týchto obyčajov nostalgicky písal, že „pomaly sa tratia a hynú“. Rímskokatolícky kňaz, etnograf a politik Karol A. Medvecký to videl asi inou optikou. Vraj ako dobre, že niektoré zo starých zvykov zanikli! Spomenul detviansku obyčaj bežať ozlomkrky z polnočnej omše, predbiehať sa, kto bude prvý doma. Potom vraj celý rok bude aj v práci vynikať. „Tejto nezmyselnej a škodlivej obyčaji padá ročne za obeť veľa ľudských životov, lebo takí rozhorúčení pijú vodu a mnohí si obaria pľúca,“ písal Medvecký v roku 1905.

V tom čase sa už ináč slávili Vianoce v mestách a ináč na vidieku, čo plne platí aj o Uhorsku a teda i o jeho slovenských krajoch. Iné darčeky nosil Ježiško do bohatých meštianskych rodín, a iné do dedinských chalúp. Aj tam sa to však dosť líšilo. Chudobnejší rodičia obdarúvali svoje deti orechmi, lieskovcami, čerstvým a suchým ovocím. O čosi majetnejší zavesili na stromček aj „cukrové kúsky“, ako spomínal spisovateľ Jozef Gregor Tajovský.

Situácia sa zmenila po vzniku Československej republiky a najmä počas jej zlatej medzivojnovej éry, v období, keď ekonomikou nelomcovala hospodárska kríza. Inak to však naďalej vyzeralo na Slovensku a inak v ekonomicky rozvinutejších a liberálnejších čo do spôsobu života českých krajinách.

Iné darčeky nosil Ježiško do bohatých meštianskych rodín, a iné do dedinských chalúp.

Podľa českej historičky Pavlíny Kourovej v Prahe alebo ďalších veľkých mestách Vianoce už vtedy nadobúdali konzumnú podobu a noviny prinášali prvé kritické úvahy na túto tému. „Už vtedy odchádzali niektorí ľudia tráviť vianočné sviatky do hôr a v novinách sa objavovali rady, ako sa správne obliecť,“ dodáva historička. „Propagovali sa napríklad pumpky pod heslom, že v nich lyžujú aj Nóri.“

Ako uvádza slovenská etnologička Viera Feglová, v Bratislave sa počas adventu už tak striktne nedodržiavali niektoré cirkevné zákazy, napríklad zákaz tancovačiek. „Tancovala však prevažne mládež.“

Rodili sa nové vianočné tradície, predovšetkým stavanie Stromu republiky na hlavných námestiach. V Bratislave túto udalosť sprevádzali tzv. stromčekové slávnosti spojené s verejnými zbierkami a dobročinnými akciami.

Pred sto rokmi sa slávenie Vianoc na Slovensku ešte neuzatváralo do intímneho prostredia rodiny tak nápadne ako dnes. Okrem návštev bohoslužieb mnohé spolky, napríklad dobrovoľní hasiči usporadúvali spoločné štedrovečerné oslavy. Stretli sa celé rodiny aj s deťmi a vzájomne sa obdarovali. Inokedy strávili Štedrý večer spoločne s tými, čo nemali rodinu – so sirotami alebo starými ľuďmi. Postupne však aj v Bratislave prevládol rodinný charakter týchto sviatkov.

Zásadnú zmenu do osláv Vianoc priniesla až zmena politického režimu po februári 1948.

Pokus napodobniť boľševikov

Podľa jedného zo scenárov, vypracovaných v pražskom ústredí Komunistickej strany Československa, mali tradičné Vianoce najprv prísť o svoj kresťanský obsah a neskôr aj zaniknúť. Ľuďom malo stačiť oslavy Nového roka s niektorými prenesenými vianočnými zvykmi. Ako v Sovietskom zväze.

Malo ísť o postupný transformačný proces, rozvrhnutý na niekoľko rokov, možno aj desaťročí. Ako napríklad v Bulharsku, kde Vianoce od roku 1968 prestali byť štátom uznaným sviatkom. V mnohých tamojších domácnostiach sa síce viaceré vianočné tradície tajne zachovávali, iné sa však preniesli do osláv Nového roka.

Bulharského Ďaďa Koledu nahradil podľa sovietskeho vzoru Dedo Mráz, ktorý už deťom nerozdával darčeky na Štedrý večer, ale až na Silvestra. Tak to trvalo až do roku 1990.

V samotnom sovietskom Rusku boli pokusy zaviesť „červené“ alebo tzv. komsomolské Vianoce hneď v prvých rokoch po Októbrovej revolúcii. „Vo väčších mestách sa konali karnevalové sprievody, na ich záver mládež verejne pálila figuríny bohov a farárov, ikony a obrazy svätcov, skandovala proticirkevné heslá,“ píše súčasná ruská historička Marina A. Bravinová.

Veriacich ľudí to pohoršovalo a tajne sa držali náboženských zvykov. Na prahu nového roka 1929 preto boľševici zakázali sláviť akékoľvek Vianoce – „biele“ i „červené“. Deň Narodenia Pána (1. sviatok vianočný) zaradili medzi obyčajné pracovné dní a zakázali dokonca aj vianočnú jedličku. Špeciálne hliadky prečesávali ulice miest a dedín, nazerali do okien domov a tam, kde spozorovali predvianočné prípravy, tvrdo zasiahli.

Koncoročné sviatky sa do krajiny sovietov vrátili až v roku 1935, nie však ako Vianoce, ale ako Nový rok. Jeho oslavy tam dostali niektoré atribúty vianočných sviatkov, napríklad jedličku a mali aj rehabilitovaného Deda Mráza, aby mohol pod ňou nadeľovať deťom novoročné darčeky.

Ideológovia v komunistickom Československu vychádzali síce pri „transformácii“ Vianoc zo sovietskeho modelu, ale prispôsobovali ho domácim podmienkam.

Propaganda sa od začiatku zamerala na deti. Už v roku 1950 bolo možné zaznamenať pokusy spochybniť Ježiška. Detské časopisy priniesli množstvo článkov o „skutočnom“ pôvode vianočných darčekov: „Nepíš Ježiškovi, ale svojmu otcovi úderníkovi“. „A čo mu daruješ ty? Najlepšie knihu od súdruha Lenina.“

V roku 1953 pripadol Štedrý deň na štvrtok. Noviny vyšli aj na prvý sviatok vianočný a v sobotu, ale nie v sviatočnej úprave. Venovali sa totiž bežným témam. Rozhlas síce vysielal počas Vianoc aj koledy, ale iba takzvané ľudové, čiže zbavené náboženskej tematiky.

Namiesto Ježiška a Mikuláša mal darčeky deťom roznášať Dedo Mráz. Tento trend trval takmer do konca 50. rokov. A čo bolo ďalej?

Začiatok konca Vianoc?

Na rozhraní 50. a 60. rokov sa aj na Slovensku začalo viac dariť konzumnému spôsobu prežívania Vianoc. Priala tomu o čosi lepšia situácia v zásobovaní vnútorného trhu. Rozvoj televízie a neskôr aj atmosféra normalizácie úplne premenili Vianoce na rodinný sviatok – na stretávanie príbuzných pri sviatočnom stole. Po bohatej večeri alebo obede nasledovalo spoločné sledovanie televíznych rozprávok alebo iných programov.

A čo sa dialo po nežnej revolúcii, keď už nebolo zakázané ani vysielanie polnočnej omše v priamom prenose (čosi nepredstaviteľné za minulého režimu)? Konzumný a rodinný charakter Vianoc sa paradoxne ešte posilnil, prejavila sa ich duchovná vyprázdnenosť. S odstupom času sa dokonca zdá, že to, čo nezmohla ateistická transformácia Vianoc, môže sa podariť novým a novým vlnám ich komercionalizácie.

Na západ od nás, ale najmä za veľkou mlákou sa veci medzitým dostali až tak ďaleko, že anglo-americký publicista Peter Brimelow začal písať o „vojne proti Vianociam“. Podnietili ho k tomu pokusy spochybniť ich pôvod, potláčať oslavu Vianoc na verejnosti a dokonca ich premenovať či nemenovať. Reťazec obchodných domov Macy's medzi prvými odstránil z výkladných skríň tradičný nápis „Veselé Vianoce“ politicky korektným „Veselé sviatky“. Dôvod? Nekresťanská časť americkej spoločnosti by sa vraj mohla cítiť nepríjemne…

Vtedy, pred pätnástimi rokmi, sme sa na to spýtali múdreho kňaza a človeka Antona Srholca. Vari je možné, aby Vianoce zanikli? „Ak strácajú niektoré vonkajšie znaky, to ešte nie je žiadna tragédia,“ odpovedal. „Zmeny v spôsobe života si predsa žiadajú svoje. Hlavné je, aby sa zo vzťahov medzi ľuďmi nevytrácal Ježišov duch, aby sme boli spravodliví, pomáhali si navzájom.“

Potom sa na chvíľu zamyslel a dodal: „Vianoce by naďalej mali niesť v sebe rozmer zmierenia. Nielen medzi ľuďmi, ale aj voči prírode.“

Ako mal ruský deduško nahradiť Ježiška

Nápad premeniť v niekdajšom Československu ideologicky nevhodného Ježiška na politicky spoľahlivého Deda Mráza vznikol začiatkom roka 1950. Traduje sa, že s ním prišli súdruhovia zo severočeského Jičína. Ešte v tom istom roku začala neznámeho starca z východnej Sibíri forsírovať štátna propaganda.

Vyšla dokonca knižná publikácia pod názvom Dedo Mráz príde do Československa. V roku 1951, ktorý sa začal inscenovaným procesom s katolíckymi biskupmi, už frčali prípravy na akciu Dedo Mráz naplno. V pražskom ústredí KSČ sa rozhodli, že jeho putovanie bude ostro sledovať štátny rozhlas. Mal priblížiť takpovediac politický zemepis Sovietskeho zväzu. Veď starec sa vydal na nepredstaviteľne dlhú cestu z ďalekej Čukotky. Kde to je, čo to je?

Noviny zverejňovali metodické odporúčania pre školy, závodné kluby a domy pionierov o tom, ako by mala prebiehať návšteva Deda Mráza. Pri vstupe do miestnosti by mal povedať: „Česť práci, milé dietky. Priniesol som vám darčeky z celoročnej roboty našich občanov. Kto z vás bol dobrý a kto zlý? Poradil som sa s vašimi súdružkami učiteľkami. Všetci ste si darčeky zaslúžili.“ A tak ďalej a podobne.

V roku 1952 prišli vodcovia KSČ k záveru, že dozrel čas na úplné vymazanie Ježiška z koloritu vianočných sviatkov. Zmenu podporil aj vtedajší československý premiér (budúci prezident) Antonín Zápotocký, ktorý mal literárne sklony. „Ježiško vyrástol a zostarol, narástla mu brada a stáva sa z neho Dedo Mráz,“ uviedol Zápotocký v rozhlasovom príhovore na Štedrý deň 1952 .„Prichádza k nám z východu a na cestu mu žiari už nielen betlehemská hviezda, ale mnoho hviezd na našich šachtách, hutách, závodoch a stavbách.“

Deti však nechápali, prečo dedo nehovorí po rusky, keď je z Ruska. Vyplývalo to z listov, ktoré vtedy prichádzali straníckym a štátnym orgánom. A tak dobrí súdruhovia rozhodli, že Deda Mráza treba postupne domestifikovať. Kým sa tak nestane, mali sa v krajine prechodne objavovať českí a slovenskí Dedovia Mrázovia súčasne so sovietskymi.

Čím sa mali navzájom líšiť? „Sovietsky Dedo Mráz bude hovoriť po rusky a jeho oblečenie bude zodpovedať sovietskemu ponímaniu Deda Mráza,“ stálo v inštrukciách. „Československý Dedo Mráz bude postava rýdzo národná (ladovský typ), bude hovoriť iba po česky (?!).“

{* sablona=„citat“ | autor=„Antonín Zápotocký, československý premiér a neskorší prezident“ | layout=„right“ *} Ježiško vyrástol a zostarol, narástla mu brada a stáva sa z neho Dedo Mráz.

A tak sa vzápätí aj postupovalo. „Prichádzam k vám zo svojho sídla na Stalinovom štíte v Tatrách,“ oznámil Děda Mráz pražským deťom, ktoré sa 24. decembra 1953 zhromaždili v paláci U Hybernov oproti Prašnej bráne. Treba pripomenúť, že Stalinovým štítom vtedy volali Gerlach. Premenovali ho v decembri 1949 na počesť sedemdesiatin sovietskeho vládcu.

„Trochu meškám,“ ospravedlňoval sa pražským deťom ladovsky poňatý dedo. „Lebo na Orave sa mi postavilo do cesty obrovské jazero, ktoré tam pred rokom ešte nebolo,“ objasňoval. Myslel tým zrejme Oravskú priehradu, ktorú uvádzali do skúšobnej prevádzky.

V tom istom čase, priamo na Štedrý deň 1953, navštívil "Ded Maroz“ (áno, sovietsky Dedo Mráz) Bratislavu. „Deduška Maroz, jolku nam priňos,“ spievali odušu bratislavské deti, zhromaždené pri jedličke v Pionierskom (dnešnom Prezidentskom) paláci.

„Ruský deduško“ podnikal podobné fiktívne výlety z ďalekej Sibíri až do konca 50. rokov. Predpokladalo, že vtedy už ho plne nahradí tuzemský Dedo (Děda) Mráz. Ten však v slovenskom ani v českom prostredí nikdy celkom nezdomácnel. Rodiny naďalej pestovali – jedny tajne, druhé i zjavne – Ježiška a Mikuláša.

{* koniec-sablona *}

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Vianoce #sekularizácia #duch Vianoc
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku