Slovákom prestalo byť jedno, kto sedí v Bielom dome

Pre Slovákov bol prezident Spojených štátov odjakživa stelesnením Ameriky. A už prinajmenšom 150 rokov, odkedy sa začalo masové sťahovanie ľudí spod Tatier za veľkú mláku, je aj stelesnením amerického sna. Ale poznanie, aké je pre Slovákov a Slovensko dôležité, kto práve vládne v Bielom dome, prichádzalo len pozvoľna.

21.01.2021 06:00
Amerika, vlajka USA, Herbert Hoover Foto:
Herbert Hoover sa chystá predniesť prejav. Archívna snímka je z New Yorku, z roku 1928. ,,Slovenský ľud priniesol do Spojených štátov mnohé cenné vlastnosti duše a charakteru, ktoré obohatili náš národný život," zdôraznil prezident USA, ktorý vládol v rokoch 1929 - 1933.
debata (11)

Nevedno, ktorý Slovák sa dostal ako prvý k americkému prezidentovi. Z pamätí slávneho dobrodruha a cestovateľa Mórica Beňovského však vieme, že sa stretol zoči-voči s budúcim prvým prezidentom USA Georgeom Washingtonom a jeho manželkou. Bolo to v roku 1782 počas druhého pobytu rodáka z Vrbového (a vtedy už aj kráľa Madagaskaru) v Amerike.

Z literatúry sa tiež dozvedáme, ktorý Slovák sa ako prvý osmelil napísať prezidentovi USA. Podľa historika Konštantína Čulena to mal byť Gejza Michalovič, rodom zo Zemplína a žijúci v Chicagu. Niektorí maďarskí historici síce slovenskosť Michaloviča spochybňujú (veď bol pokrstený ako Mihalotzy Géza) a tvrdia, že bol Maďar, ale tak to už býva aj v mnohých iných prípadoch…

Vo februári 1861 Michaič požiadal prezidenta o povolenie vytvoriť vojenskú jednotku dobrovoľníkov spomedzi slovanských emigrantov. Chcel ju nazvať Lincoln Riflemen of Slavic origin (Lincolnovi strelci slovanského pôvodu). Jednotka mala bojovať po boku Lincolnových vojsk v občianskej vojne Severu proti Juhu, ktorá sa práve začala. Lincoln Michalovičovej žiadosti s poďakovaním vyhovel, o čom svedčí jeho list uložený v archíve knižnice Kongresu USA.

Ďalším z plejády amerických prezidentov, ktorí si získali srdcia Slovákov, bol William H. Taft, ktorý nastúpil do Bieleho domu v roku 1909. Aj on bol však spočiatku známy najmä medzi prisťahovalcami, oveľa menej v ich ďalekej domovine.

„Vo svojom každodennom živote potrebujeme trochu tej romantiky a básnického ducha, ktorý sem prinášate zo starej vlasti. Preto vás vítame!“ Takto sa prihovoril Taft zástupu 7-tisíc Slovákov zhromaždených v meste Bridgeporte v štáte Connecticut.

Dve Slovenská, jedno v Amerike

V čase, keď rečnil Taft v Bridgeporte, žilo v Spojených štátoch už takmer 620-tisíc slovenských migrantov prvej a druhej generácie. V Uhorsku zostalo o čosi viac ako dva milióny Slovákov, čiže takmer tretina národa sa medzitým do prvej svetovej vojny vysťahovala za Atlantik, predovšetkým do USA. Vydavateľ František R. Osvald vtedy napísal, že jednotný slovenský národ má dve Slovenská: jedno pod Tatrami, druhé v Amerike.

Už v 70. rokoch 18. storočia sa takto vysťahovalo do Ameriky niekoľko stovák, možno tisíc Slovákov, presný údaj neexistuje. Emigračná vlna narástla po roku 1873. Bol to nešťastný rok, poznamenal ho rok krachu na viedenskej burze, rok epidémie cholery a rok veľkej neúrody. Ako už dávnejšie zistil historik Ján Hanzlík, roľník nemal čo predať a remeselník kde odpredať svoje výrobky, lebo v dôsledku cholery boli zakázané jarmoky. Nasledujúce roky neboli o nič lepšie.

Najväčšej popularite medzi americkými Slovákmi sa tešil prezident USA Woodrow Wilson.

Podľa kanadského historika slovenského pôvodu Mariána Marka Stolárika odišlo v rokoch 1870 – 1914 do Ameriky až 750-tisíc Slovákov (len v roku 1901 ich išlo takmer až 50-tisíc), z nich sa však mnohí vrátili domov ešte predtým, ako sa rozhodli natrvalo usadiť v USA.

Odkiaľ sa vzali tieto štatistické údaje? Z pravidelných sčítaní ľudí a bytov. V tejto súvislosti treba dobrým slovom spomenúť práve prezidenta Tafta. V roku 1910 presadil nový zákon, na základe ktorého prisťahovalci z Rakúsko-Uhorska už nemali byť označovaní pri sčítaní ako Hungarians, ale podľa svojej materinskej reči. Významnú úlohu pritom zohralo lobovanie vtedy jedného z najbohatších amerických Slovákov, predstaviteľa ich najväčších spolkov, Petra Rovnianka, rodáka z Hričove pri Žiline. Prezident mu potom daroval pero, ktorým uvedený zákon podpísal.

V tom čase už aktívnejšia časť amerických Slovákov politicky dozrela. Ako pripomína profesor Stolárik, vo svojich spolkoch sa učili princípom demokracie, čím výrazne predbehli rodákov v starej vlasti. Zároveň sa začali zapájať do odborového hnutia. Prelomovým v tomto zmysle bol tzv. antracitový štrajk v uhoľných baniach východnej Pensylvánie v roku 1902. Zúčastnilo sa ho okolo 140-tisíc baníkov, z toho až 50-tisíc Slovákov a Rusínov.

Takmer po piatich mesiacoch dosiahli 10-percentné zvýšenie miezd, skrátenie pracovného času z desiatich na deväť hodín a väčšiu istotu pracovných miest. „Len veľkolepej vytrvalosti Slovákov možno ďakovať, že sme štrajk vyhrali,“ vyhlásil predák odborového zväzu John Mitchell. Po tejto skúsenosti sa z amerických Slovákov, niekdajších štrajkokazov, stalo tvrdé jadro robotníckych štrajkov.

Zároveň si uvedomili, aké dôležité je mať v Bielom dome prezidenta, ktorý načúva hlasom ľudí práce a príslušníkom národnostných menšín. Theodor Roosevelt zrejme bol takýmto prezidentom, veď počas štrajku sa zapojil do vyjednávania medzi odborovými predákmi a zamestnávateľmi, pričom vymenoval komisiu na prešetrenie sporu.

„Živio, Wilson!“

Najväčšej popularite medzi americkými Slovákmi a neskôr aj v ich starej vlasti sa však tešil 28. prezident USA Woodrow Wilson. Za jeho vládnutia podpísali zástupcovia slovenských a českých spolkov najprv Clevelandskú a neskôr i Pittsburskú dohodu, ktoré predznamenávali vznik Československej republiky. Napokon Washingtonská deklarácia z 18. októbra 1918 ohlasovala nezávislosť a suverenitu nového štátu. Mesiac predtým uznala Wilsonova vláda právo česko-slovenského ľudu na samostatnosť.

Veľa nechýbalo, a hlavným mestom Slovenska sa nestala Bratislava, ale Wilsonstadt (Wilsonovo mesto).

Koncom októbra sa v Martine v budove Tatra banky zišla novoutvorená Slovenská národná rada. Jej členovia sa práve dozvedeli o revolúcii v Budapešti, o prevrate v Prahe a o prijatí Viedňou mierových podmienok predložených americkým prezidentom. Dvorana banky sa ozývala nadšenými výkrikmi „Živio, Wilson!“ Andrej Hlinka neskôr vyhlásil: „Je to hlavne zásluhou USA, že Slováci sa v roku 1918 striasli jarma poroby.“

V prvých rokoch po vzniku ČSR sa pestoval priam kult Wilsona. Jeho portréty viseli spolu s portrétmi T. G. Masaryka (obaja sa aj osobne poznali) v úradoch, v školách a na iných verejných miestach. Pri slávnostných príležitostiach, napríklad v dňoch štátnych sviatkov, sa jeho meno pripomínalo ako meno „veľkého amerického prezidenta“.

Veľa nechýbalo, a hlavným mestom Slovenska sa nestala Bratislava, ale Wilsonstadt (Wilsonovo mesto). S návrhom takto premenovať Prešporok (Pressburg, Poszony) prišli niektorí členovia mestskej rady ešte na prahu roku 1919. Malo mať štatút podobný slobodnému mestu Gdansk. Návrh nakoniec neprešiel u predstaviteľov víťazných mocností.

Vznikla však tradícia pomenovať po Wilsonovi všetko možné a zachovala sa do konca prvej republiky. „Vo viac než stovke českých a slovenských miest existujú ulice, námestia, parky pomenované po Wilsonovi,“ informoval v roku 1935 v jednej zo svojich správ americký veľvyslanec Butler Wright.

Nemenej ospevovaný bol aj 31. americký prezident Herbert Hoover. Jeho meno sa však spájalo najmä s podporným programom pre Európu pod skratkou ARA (American Relief Administration). Program mal pomôcť potravinami a liekmi krajinám najviac postihnutým prvou svetovou vojnou i povojnovou krízou. Túto pomocnú misiu Hoover viedol ešte za prezidenta Wilsona i neskôr ešte ako minister obchodu.

V prvých zásielkach americkej pomoci, ktoré do ČSR dopravili vlaky z prístavov v Hamburgu a Terste, bolo kondenzované mlieko pre deti, dojčiace matky a pre nemocnice. V ďalších kakao, debničky kvalitného mydla, sudy s rybím tukom a všeličo iné.

Hoover na rozdiel od Wilsona navštívil Československo. O Slovákoch sa vyjadril veľmi pochvalne: „Slovenský ľud priniesol do Spojených štátov mnohé cenné vlastnosti duše a charakteru, ktoré obohatili náš národný život,“ povedal už ako prezident v roku 1931.

Vďaka Wilsonovi a Hooverovi zaujali USA v zahraničnom obchode Československa významné mesto. No nielen v tom. Začalo sa hovoriť o amerikanizácii kultúry a životného štýlu najmä vo väčších mestách. Poľská historička Halina Parafianowiczová, ktorá tejto téme venovala knihu, píše o „fascinácii americkou civilizáciou, bohatstvom a ideálmi“ v medzivojnovom Československu. Amerikanizácia sa začína americkým filmom a končí sa topánkami a klobúkmi, písala dobová česká tlač. Mimochodom, opičenie sa po všetkom americkom bolo už vtedy aj predmetom kritiky. Určite k tomu prispela aj veľká hospodárska kríza, ktorá prišla do Európy z Ameriky, a spôsobila aj v ČSR rekordnú nezamestnanosť.

Roosevelt, Truman a studená vojna

Slovenský štát vyhlásil koncom roku 1941 vojnu Spojeným štátom. Tento akt kdekto bagatelizuje a odvoláva sa pritom na mocenský diktát hitlerovského Nemecka, pre státisíce amerických Slovákov však znamenal pohromu. Dostali sa do podozrenia, že majú niečo s nacizmom. Ich krajanské spolky sa ocitli pod prísnym štátnym dozorom.

„Také hrozné to bolo, že agenti FBI vyšetrovali niektorých pracovníkov a prehľadali aj dokumenty, listy a ďalšie papiere uložené v úradovni tajomníka našej organizácie," spomínal vtedajší predseda Slovenskej ligy František Dubosh (katolícky kňaz).

Pred vedením ligy stála neľahká úloha: očistiť jej meno a prinavrátiť dôveru americkej vlády i širšej verejnosti. Už onedlho sa ukázalo, že najpresvedčivejšie sú skutky. Združenia krajanov, ktoré vtedy zastrešovala Slovenská liga, začali organizovať vojnové zbierky. Z výťažku prvej zakúpili a darovali armáde tri cvičné lietadlá, ktoré vysvätili na letisku v Clevelande. Neskôr sa americkí Slováci vyznamenali pri nakupovaní štátnych obligácií, takzvaných vojnových bondov, ale najmä v bojových akciách na strane protihitlerovskej koalície. Jedným z jej lídrov bol vtedajší prezident USA Franklin D. Roosevelt, ktorý po vytvorení druhého frontu v Európe mal vysokú autoritu aj v protifašistickom odboji na Slovensku.

Pred vojnou boli Spojené štáty druhým najväčším dovozcom československých výrobkov, po roku 1948 sa ich dovoz prepadol až o 90 percent.

Po druhej svetovej vojne sa zopakovala americká pomoc spustošenej Európe, v oveľa väčšom rozsahu ako po prvej svetovej. V rámci akcie UNRRA prišli v rokoch 1945 – 1947 do Československa nielen zásielky potravín a liekov, ale aj stroje a strojné zariadenia na obnovu vojnou zničeného hospodárstva. Spolu so surovinami pre priemyselnú výrobu a s náhradnými dielmi tvorili takmer tretinu (95 miliónov dolárov) z celkovej hodnoty tejto pomoci. Výrazne sa o ňu zaslúžil vtedajší prezident USA Harry Truman.

Za jeho vlády predložili Spojené štáty Európe aj Marshallov plán. To už bolo v období, keď program UNRRA dobiehal a v ČSR bolo treba zvýšiť technickú úroveň viacerých priemyselných odvetví. Prahe však už vtedy diktovala zahraničné kroky Moskva. Tá sa spočiatku akoby chcela zapojiť do plánu, potom ho však odmietla a prikázala všetkým štátom v sovietskej sfére vplyvu, aby ju nasledovali. Minister zahraničných vecí Ján Masaryk musel prísť na koberec do Moskvy. Dva dni po návrate navštívil v byte chorého kolegu z vlády Herberta Ripku a oznámil mu: „Stali sme sa obyčajnými vazalmi.“

„Pod tlakom Kremľa sa Praha rozhodla medzi dvoma veľmocami a stala sa aj ekonomicky závislou od Moskvy," pripomína Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV. Po februári 1948 sa tento trend ešte zvýraznil. Zároveň sa rozpútala studená vojna medzi Východom a Západom, sprevádzaná nielen horúčkovitým zbrojením, masovou emigráciou, spustením železnej opony na hraniciach, ale aj nevyberanou protiamerickou propagandou. Prezident Truman sa za svoju povojnovú pomoc Československu dočkal veľkého nevďaku. Medzi deťmi kolovala vtedy posmešná riekanka: „Keď sa Truman narodil, vyzeral jak krokodíl. Keď ho mama umyla, vyzeral jak gorila.“

Vzťahy ČSR a USA sa dostali na historické minimum aj vo vzájomnom obchode a v hospodárskej spolupráci. Pred vojnou boli Spojené štáty druhým najväčším dovozcom československých výrobkov, po roku 1948 sa ich dovoz prepadol až o 90 percent.

Kennedy, Nixon. Uvoľnenie

V ďalších rokoch sa obdobia politického odmäku striedali s obdobiami ochladenia, podľa toho, ako sa vyvíjali vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom. Významná bola v tomto ohľade prvá polovica 60. rokov, ešte za vládnutia Johna F. Kennedyho a Nikitu Chruščova.

Kennedy bol u nás napriek železnej opone medzi ľuďmi populárny. Keď sa v roku 1963 stal v Texase obeťou atentátu, mnohí oplakávali jeho smrť.

Prišiel rok 1968, svitla nádej aj na zlepšenie vzťahov s USA. V Bielom dome vtedy sedel Lyndon Johnson, ale po zásahu cudzích vojsk proti Dubčekovým reformám sa oficiálny Washington zmohol iba na formálny protest. Mnohých ľudí to aj na Slovensku sklamalo.

Prezident Richard Nixon, ktorý prišiel do Bieleho domu v roku 1969, začal s politikou uvoľňovania (détente) voči Východu. Podpísaním Záverečného aktu začiatkom augusta 1975 sa urobil významný krok k zníženiu napätia v studenej vojne. Isté zlepšenie vo vzťahoch ČSSR a USA však nastalo až o šesť rokov neskôr, za Ronalda Reagana, keď prišlo k dohode medzi vládami oboch štátov o náhrade za znárodnený americký majetok a navrátení československého zlata zhabaného Američanmi po skončení vojny v okupovanom Nemecku.

Zlom vo vzájomných vzťahoch však nastal až po novembri 1989. Ale to už je známa história.

Komu dávali hlasy americkí Slováci

Národnostné zloženie voličov alebo ich etnický pôvod sa v USA štatisticky nezisťovali, ani sa nezisťujú. Aj v sociologických prieskumoch verejnej mienky, ktoré sa uskutočňujú pravidelne pred každými voľbami, chýbajú údaje o volebných preferenciách ľudí s koreňmi v strednej Európe, tobôž na Slovensku. Dôvod? Nežije ich v USA toľko, aby to malo zmysel špeciálne sledovať. Existujú len odborné odhady alebo indície.

Podľa Paula Becka, emeritného profesora politológie na univerzite v Ohiu, mali americkí Slováci v minulosti sklony hlasovať viac za republikánov. Napokon v prospech kandidátov za Republikánsku stranu sa veľmi často končili prezidentské voľby v celých štátoch a regiónoch, kde sa naši krajania usadili.

Slováci z prvých migračných vĺn preferovali najmä usadlosti v priemyselnom trojuholníku medzi Bostonom, Minneapolisom a Baltimorom. Až polovica z nich žila v štáte Pensylvánia, kde pracovali zväčša v uhoľných baniach a hutníctve. Ak sa pozrieme na volebné výsledky pätnástich prezidentských volieb v tomto štáte v období rokov 1860 – 1912, tak až v trinástich zvíťazili republikáni. A práve v uvedenom období sa do USA prisťahovalo najviac Slovákov. Navyše ich deti sa vďaka ústavnému dodatku z roku 1870 stávali automaticky občanmi Spojených štátov.

V rokoch 1916 – 1988 bolo 19 prezidentských volieb a v Pensylvánii sa až 12 z nich skončilo víťazstvom republikánskeho kandidáta. Beck si myslí, že Slováci mohli dávať prednosť republikánom aj vzhľadom na ich silnú zahraničnú politiku s dôrazom na Európu; veď majú stále silný citový vzťah k pôvodnej vlasti. Po rokoch 1948 a 1968 sa v politike republikánskych vlád prejavil „rovnako výrazný protisovietsky ťah“. Nuž a do USA vtedy emigrovalo dovedna 150-tisíc ľudí z Československa, ktorým to mohlo byť sympatické.

V posledných troch desaťročiach sa však preferencie voličov v Pensylvánii výrazne zmenili. V tomto období sa konalo osem prezidentských volieb a len dvakrát tam vyhrali republikánski kandidáti. V ostatných vrátane tých vlaňajších, si odniesli palmu víťazstva demokrati. Ako sa na tom podieľali americkí Slováci a vôbec etnické menšiny, je otázne. Je však pravdepodobné, že tak, ako je dnes rozdelená americká spoločnosť, vládnu rozdielne názory aj v krajanskej komunite.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #prezident USA #Biely dom USA