Keď turuly odlietali za Dunaj

, 15.02.2021 06:00
Mária Terézia, portrét
Podobizeň Márie Terézie v korunovačnom odeve na obraze Daniela Schmidelyho z roku 1742. Koncom októbra 1921 strhli legionári v Bratislave aj jej súsošie. Autor:

Bolo ich sedem, takzvaných miléniových pomníkov, z nich dva sa nachádzali na území Slovenska. Pred 100 rokmi odpálili najprv stĺp s arpádovským bojovníkom na Devíne a o tri týždne neskôr aj druhý mohutný štvorhranný obelisk s bájnymi vtákmi turulmi na Zobore. Pre mnohých to bola symbolická rozlúčka s Uhorskom, pre iných nekultúrny, priam barbarský čin. Spor trvá dodnes.

Vyše 20 metrov vysoký pomník na Zoborských vrchoch nad Nitrou (presnejšie na vrchu zvanom Pyramída) sa zosypal podvečer 8. februára 1921. „Zrútil sa opačným smerom od mesta Nitra ako vrece raži,“ napísal v spomienkach legionár Jozef Honza-Dubnický.

Bol najvyšší čas, lebo v nedeľu 13. februára 1921 sa v Nitre mala konať vysviacka prvých troch slovenských biskupov. Mal sa jej zúčastniť prvý pápežský nuncius vyslaný do Československa a v piaristickom kostole mala pri tejto príležitosti prvýkrát zaznieť vokálna omša od Mikuláša Schneidera-Trnavského Missa stella matutina.

Pôvodne bola udalosť naplánovaná na nedeľu 6. februára, ale museli ju odložiť. Prečo? Podľa Honzu-Dubnického preto, že sa im nepodarilo odpáliť zoborský pomník na prvý, ani na druhý pokus. Žeby slovenskí legionári celú záležitosť koordinovali s cirkevnými kruhmi okolo Andreja Hlinku a budúcich biskupov? Nevedno, dá sa len špekulovať.

A ďalšia záhada: Ako je možné, že by po celé tie dni, keď nad Nitrou duneli výbuchy, nikto nevybehol hore pomník zachraňovať alebo sa aspoň zblízka pozrieť, čo sa to s ním deje? Tým skôr, že mesto bolo pred vznikom ČSR značne pomaďarčené…

Honza-Dubnický v pamätiach tvrdí, že živší záujem o ich deštruktívnu činnosť v Zoborských vrchoch prejavili iba reportéri z nitrianskych a bratislavských maďarských novín. Tých odplašil varovnými výstrelmi strážny oddiel. Legionári však pre nich zanechali pri troskách lístok s odkazom, ktorý potom uverejnil jeden v maďarčine vychádzajúci časopis: „Čo bolo úmyslom počas tisíc blúdiacich rokov, zrútila doba,“ písalo sa v ňom.

Tu sa žiada vysvetlenie. Pomník nad Nitrou, ako aj na Devíne a na ďalších piatich miestach Uhorska, postavili pri príležitosti tisícročného jubilea (milénia) príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny. V roku 1896 urobili v Budapešti veľkolepé oslavy, konala sa jubilejná výstava, stavali sa sochy, premenúvali námestia.

S nápadom vztýčiť sedem pamätných stĺpov v rôznych kútoch krajiny prišiel básnik a historik Kálmán Thaly. Mýtická sedmička mala podľa neho odkazovať na sedem maďarských kmeňov, ktoré pred stáročiami osídľovali Podunajsko. Pomníky mali demonštrovať silu Uhorského kráľovstva navonok i dovnútra štátu. Navrhoval totiž postaviť ich nielen na hraniciach, ale aj v oblastiach obývaných národnostnými menšinami, kde prevládali protimaďarské nálady.

Štyri pomníky, medzi nimi aj devínsky, mali podľa súčasného maďarského historika Jánosa Pótóa funkciu hraničných stĺpov a boli namierené smerom k susedným krajinám: k Rusku (Ukrajine), Srbsku, Rakúsku a Sedmohradsku (Rumunsku). Tri však mali byť aj výstražnými znameniami pre odbojné menšiny. Ten na vrchu Cenk (Tampa) pri Brašove pre Rumunov, ďalší pri Mukačeve pre Rusínov a napokon tretí na vrchu Zimun neďaleko Belehradu pre Srbov.

Obelisk na Zoborských vrchoch nepostavili síce na hranici Uhorska, ale mal symbolizovať víťazstvo staromaďarského kniežaťa Arpáda nad Veľkou Moravou a mohol teda slúžiť ako varovanie pre odbojných Slovákov. Čo sa týka severnej hranice kráľovstva, prípravný výber miléniových osláv nezabudol ani na ňu, a menší pomník s turulom dal umiestniť v Čadci.

Dušan Jurkovič bol proti

Ako už bolo spomenuté, miléniový pomník na Devíne odstrelili o tri týždne skôr (8. januára 1921). Zasahovala tam tá istá skupina zo Slovenskej spravodajskej kancelárie, čo aj na Zobore.

Pokiaľ ide o motív, pozadie a podrobnosti celej akcie, znovu sme odkázaní najmä na spomienky Honzu-Dubnického (1884 – 1965), ktoré vyšli takmer 50 rokov po jeho smrti zásluhou historika Ferdinanda Vrábela.

Ešte 2. januára 1921 sa na porade v Bratislave zišli dôstojníci, ktorí mali za sebou činnosť v ruských a francúzskych légiách: major Jozef Miloslav Országh, kapitán a známy spisovateľ Jozef Gregor Tajovský a nadporučík Honza-Dubnický.

Na porade sa rozhodli čím skôr odstrániť „sochu Arpáda“, ako všeobecne vtedy nazývali miléniový stĺp na Devíne. Podnietili ich údajne aj listy, letáky, pesničky a karikatúry stúpencov obnovy Veľkého Uhorska, ktoré v tom čase dostávala alebo zachytila ich agentúra. „Nadávali nám do zbabelých psov a vyhrážali sa, že duch miléniových sôch urobí koniec nášmu šarapateniu,“ spomínal Honza-Dubnický.

Architekt Gyula Berczik navrhol v roku 1895 pre Devín podobne ako aj pre sedmohradský Cenk 20 metrov vysoký štíhly stĺp zakončený korintskou hlavicou. Na jeho vrchole stála socha arpádovského bojovníka, ktorý drží meč a štít s maďarským znakom.

Kusy obrovského stĺpa sa po výbuchu kotúľali z kopca rovno do Dunaja.

Ani devínsky stĺp sa nezrútil na prvý pokus. Najprv 11. januára legionárom zhasínali šnúry, ktoré viedli k šúľkom ekrazitu vo vydlabaných dierach obelisku. Potom síce jedny nálože vybuchovali, ale svojvoľne, a druhé zase nie. Na vine bola možno aj nešikovnosť mínerov, medzi ktorými sa vynímal Ferdiš Alexy, brat maliara Janka Alexyho, neskôr kominársky majster v Liptovskom Mikuláši. Mali totiž naponáhlo, lebo vyvolali nechcený záujem miestnych obyvateľov, ktorým tvrdili, že sú členmi komisie, ktorá rokuje o predaji pomníka maďarskej vláde.

Podarilo sa ho odpáliť až na druhý deň presne napoludnie. Kusy obrovského stĺpa sa po výbuchu kotúľali z kopca rovno do Dunaja. „Moji legionári mali so sebou fotoaparáty a mienili zrútenie pomníka odfotografovať,“ spomínal Honza-Dubnický. Doplnil, že namiesto toho pohádzali aparáty na zem a od radosti začali skákať a kričať: „Hurá!“

Zaujímavé je sledovať ohlasy na toto sochoborectvo v dobovej tlači. Kým slovenské a české noviny priniesli iba suché správy s konštatovaním, že pomník nemal historickú ani umeleckú hodnotu, maďarské médiá čoskoro rozpútali ostrú kampaň proti Československej republike. Niektoré časopisy písali o údajných srdcervúcich scénach, ktoré mali sprevádzať búranie arpádovskej sochy. Miestni obyvatelia vraj zatínali päste, keď sa to stalo.

Slovenský denník blízky Agrárnej strane a Milanovi Hodžovi to ako keby predvídal, lebo už 13. januára 1921 napísal: „Nepríjemný pomník našej tisícročnej poroby na mieste pre nás tak historicky významnom zmizol. Prijímame túto správu s istým mravným uľahčením, len keby to neboli museli urobiť neznámi páchatelia. Vláda slobodného národa musí mať toľko hrdosti a národného povedomia, že odstránenie takýchto symbolov vezme na seba a nedá sa zaskočiť nespokojnou ulicou.“

Nebola to prvá výčitka tohto druhu. Už 26. októbra 1920, čiže o tri mesiace skôr, Igor Hrušovský a Václav Sladký interpelovali v parlamente a žiadali ústrednú, čiže pražskú vládu, aby čo v najkratšom čase odstránila všetky takzvané miléniové pomníky hlásajúce tisícročnú nadvládu Maďarov na území bývalého Uhorska.

Hrušovský bol slovenský novinár, Sladký český historik a pedagóg. Pol roka predtým v parlamentných voľbách obaja kandidovali za Československú stranu národno socialistickú (jej vedúcou osobnosťou bol neskorší prezident ČSR Edvard Beneš).

Keďže štát tri mesiace nekonal, chytili sa iniciatívy „neznámi páchatelia“, ktorí však museli byť známi aj v určitých vládnych kruhoch. Veď pracovali pre organizáciu v službách štátu. Sami sa nemohli verejne hlásiť k činu, lebo, ako napísal Honza-Dubnický, všetci boli „z opatrnosti“ viazaní mlčanlivosťou 30 rokov.

Proti búraniu kontroverzných miléniových pomníkov boli už vtedy slovenskí pamiatkari. Napríklad známy architekt Dušan Jurkovič, ktorý viedol Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku, naliehal premiestniť ich niekam na cintoríny alebo rozobrať na kusy a odložiť do depozitárov múzeí. Tam mohli prečkať krušné časy, kým sa nerozhodne o ich ďalšom osude po podpísaní mierovej zmluvy s Maďarskom.

Tajomník tohto úradu Jan Hoffman upozornil v Slovenskom denníku na ďalší negatívny moment ničenia pomníkov. Podľa neho iba šťastnej náhode možno vďačiť za to, že padajúci arpádovský stĺp nezasiahol vzácne zrúcaniny Devínskeho hradu.

Legionári zrejme vedeli o odporúčaniach pamiatkarov, lebo Honza-Dubnický poznamenal, že navrhovaný spôsob odstraňovania devínskeho alebo zoborského pomníka by vyšiel na 100-tisíc až 120-tisíc korún, kým ich nelegálny spôsob nestál ani dve percentá tejto sumy. A to zarátal aj oslavy skupiny po likvidácii stĺpa „pri víne a cigánskych husliach“.

Čo ponúknuť na výmenu?

V tom istom období vzali skazu aj ďalšie miléniové pomníky nachádzajúce sa na území nástupníckych štátov po zaniknutom Uhorsku. Zbúrali ich, pričom pomník pri rumunskom Brašove neznámi páchatelia poškodili už pred jeho odhalením v roku 1896. Výnimkou je pamätník pri Belehrade, ktorý dodnes slúži ako rozhľadňa, ale medzitým ho zbavili všetkých maďarských symbolov.

Vráťme sa však na Slovensko. Druhý deň po zbúraní devínskeho pomníka informovali pražské Národní listy, že svojho času sa rokovalo s maďarskou vládou o výmene obelisku za inú (slovenskú) pamiatku. A neskôr ho vraj Budapešť chcela odkúpiť, ponúkala zaň Prahe 90-tisíc korún. Noviny neuviedli zdroj svojej informácie, ktorú sa doteraz nepodarilo potvrdiť.

Nič sa o tom neuvádza ani vo výbornej štúdii historičky Martiny Orosovej z Pamiatkového úradu SR. Podľa jej zistení sa však vláda zrejme pripravovala na možnosť, že Maďarsko bude požadovať od Československa pomníky na základe článku 177 Trianonskej zmluvy z júna 1920. Preto dala vypracovať ich zoznam, v ktorom sa nachádzali nielen miléniové stĺpy, ale aj pomníky Márie Terézie a Sándora Petőfiho v Bratislave, Kossuthove pomníky v Nitre, Lučenci, honvédske pomníky v Košiciach, Levoči a ďalšie.

Pomník Sándora Petőfiho sa nachádza v Medickej...
Pomník Sándora Petőfiho sa nachádza v Medickej záhrade v Bratislave. Toto dielo sa podarilo pred sto rokmi zachrániť. Autor: WIKIPEDIA/JIŘÍ SEDLÁČEK AKA FRETTIE

Keď Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku (bývalý vládny komisariát) zisťoval v roku 1923, v akom stave sa pomníky nachádzajú, bolo už neskoro. Viaceré z nich, vrátane tých umelecky vzácnych, zachraňovať a ponúknuť na výmenu už nebolo možné, lebo z nich zostali trosky. Bolo ich pritom za čo vymeniť. Počas miléniových osláv v roku 1896 zvážali do Budapešti z Horného Uhorska mnohé vzácne pamiatky a veľa z nich sa už na územie dnešného Slovenska nevrátilo. Napríklad oltár svätej Anny od majstra Pavla z Levoče, ktorý pôvodne zdobil kostol v Sabinove.

Za obeť padli nielen miléniové stĺpy a turuly. Koncom októbra 1921 strhli legionári v Bratislave aj súsošie Márie Terézie. Ale sochu Petőfiho pred Mestským divadlom, čo je historická budova SND, pamiatkari zachránili, keď ju preniesli do Grasalkovičovho paláca. Opravený pomník Sándora Petőfiho sa v súčasnosti nachádza v Medickej záhrade v Bratislave.

Maďarskej strane však najviac záležalo práve na miléniových pomníkoch a na súsoší, ktoré pripomínalo korunovačný príbeh Bratislavy. Zrejme aj preto neboli rokovania o vzájomnom kultúrnom vyrovnaní s Maďarskom úspešné. A neuzavreli sa vlastne dodnes.

Mytologické turuly sa začali na Slovensko vracať až po 90 rokoch, v predvečer 1100. výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Opäť narazili na silný odpor časti väčšinového obyvateľstva.

Len čo sa prvé sochy bájnych vtákov objavili so súhlasom miestnych samospráv vo Veľkých Kapušanoch, v Tornali a v ďalších mestách južného Slovenska, prípadom sa v roku 1996 zaoberala NR SR. Po búrlivej rozprave prijala uznesenie, v ktorom vyzvala samosprávy prehodnotiť svoje rozhodnutie.

Neskôr odstránenie pomníkov nariadili niektoré súdy a vymerali iniciátorom mastné pokuty. Tí sa odvolali a čuduj sa svete, tie vtáky tam zväčša hniezdia dodnes – aj po štvrťstoročí. A nič strašné sa nedeje. Alebo vari áno?

Najväčšie vlny slovenského sochoborectva

  • Na Slovensku sa hromadné búranie pamätníkov prvýkrát udialo počas bojov československého vojska s intervenčnými červenými gardami Bélu Kunu na jar a v lete 1919. Vtedy sa zmenili na trosky sochy Lajosa Kossutha v Rožňave, Lučenci, Dobšinej a Nových Zámkoch. V Brezne odstránili Rákocziho pomník a v Piešťanoch sochu Alžbety. V Košiciach sa strhla pri pokuse ničiť sochu honvédov (vojakov maďarskej domobrany za Rakúsko-Uhorska), postavenú kedysi zo zbierok amerických Maďarov, veľká potýčka. Proti vojakom sa postavili civilisti, dvaja zomreli.
  • Kým na ničení pomníkov na Slovensku v roku 1919 sa podieľali najmä českí legionári, o rok neskôr sa do tejto činnosti zapojili už aj ich slovenskí spolubojovníci. V tom čase (1920 – 1921) z ulíc a námestí zmizli desiatky pamätníkov pripomínajúcich Habsburgovcov a rakúsko-uhorskú monarchiu. Sochy Arpáda, Márie Terézie, Sándora Petőfiho a ďalších mali postupne nahradiť iné plastiky.
  • Po marci 1939 a po vzniku Slovenského štátu muselo z verejného priestoru preč všetko, čo pripomínalo Československú republiku, najmä jej hlavných predstaviteľov Tomáša G. Masaryka či Edvarda Beneša. Ľudácky režim si pritom prispôsobil Štefánikov kult, keď z jeho súsošia pred Redutou v Bratislave odstránili leva. Vraj sa nepáčil Hitlerovi, ktorý sa netajil nenávisťou k všetkému českému a videl ho pri návšteve Petržalky z pravého brehu Dunaja. Mizli však aj maďarské pamätné tabule a židovské symboly.
  • Po obnove Československa sa znovu stavali sochy oslavujúce jeho zakladateľov, odstraňovali sa pamätníky ľudáckeho štátu a jeho tútora – hitlerovského Nemecka. Najmä po roku 1948 rýchlo pribúdali sochy sovietskych osloboditeľov, partizánov, klasikov marxizmu-leninizmu a ich domácich nasledovníkov. Z verejného priestoru museli zmiznúť nielen Masaryk či Beneš, ale aj Štefánik. Lebo vraj pôsobil v službách svetového imperializmu.
  • Po novembri 1989 sa odstraňovali nielen sochy komunistických vodcov, ale napríklad aj pomník spisovateľa Petra Jilemnického alebo dielo Vítanie sochára Jána Kulicha. Po piatich rokoch „vyhnanstva“ v zberných surovinách ho však umiestnili pred novú budovu NR SR, kde stojí dodnes.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#sochy #Sándor Petöfi #pomníky #Mária Terézia #búranie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku