Sčítanie ľudu bývalo presným súčtom nepresných čísel

, 18.02.2021 06:00
sčítanie, dotazník, písanie, ČSSR, Československo
Sčítanie v niekdajšom Československu. Na snímke z novembra 1970 si matka dvoch detí prezerá rozsiahly dotazník. Fotku sprevádzal tento text: „Sčítanie bude dôkladné. Ak máte doklady pripravené a preštudovali ste si návod, pri menšej rodine možno hárok vyplníte už za pol hodiny." Autor:

Štatistici zvyknú vtipkovať, že sčítanie obyvateľov je ako pokazený stĺp pouličného osvetlenia. Síce neslúži svojmu účelu, ale oprieť sa oň možno. Pätnásteho februára sa začalo ďalšie, v poradí už jedenáste riadne alebo úplné sčítanie v novších dejinách Slovenska.

Pred 100 rokmi, 15. februára 1921, sa začalo prvé z nich. Sčítanie ľudu, ako sa vtedy nazývalo, ale čiastočne už išlo aj o súpis domov a bytov. Tie však zisťovali len v aglomeráciách, ktoré mali aspoň 20-tisíc obyvateľov. Nuž a takých bolo vo vtedajšom Československu iba 28 (dnes je ich v samotnej Slovenskej republike 39).

Pôvodne sa malo konať o niekoľko mesiacov skôr, od 1. novembra 1920, a to podľa tradície prevzatej z rakúsko-uhorskej monarchie. Vtedy sa opakovalo v desaťročných cykloch, naposledy bolo pred vojnou v roku 1910. Ibaže definitívne uznanie južných a východných hraníc Československa potvrdili veľmoci až v Trianonskej mierovej zmluve začiatkom júna 1920. Tým sa prípravy na takúto zložitú operáciu, navyše v povojnových pomeroch, nevyhnutne oddialili.

V prvom riadnom sčítaní na území ČSR išlo najmä o spoznanie podrobnej demografickej situácie v mladom štáte. Najdôležitejšie bolo preskúmať národnostné zloženie obyvateľstva, ktoré malo potvrdiť oprávnenosť jeho vzniku. To bol jeden z dôvodov vykonštruovanej, umelej „československej" národnosti, vytvorenej akoby z jej dvoch vetví – Čechov a Slovákov. Bez „Čechoslovákov" by totiž ČSR nemala jeden dominantný štátotvorný národ a národnostné menšiny by v nej spolu tvorili väčšinu. Veď len Nemcov žilo v novej republike viac ako tri milióny.

„Čechoslováci" potom figurovali s veľkým náskokom pred ostatnými aj vo výsledkoch tohto sčítania v celom štáte i na Slovensku. Tu sa podieľali vyše 67 percentami na celkovom počte obyvateľov.

Prvé úplné sčítanie na území ČSR umožnilo prejaviť sa aj menším národnostiam. Predovšetkým Židom a Rómom (Cigánom). Priznávalo totiž národnosť podľa „kmeňovej príslušnosti", ktorej vonkajším znakom býva spravidla materinský jazyk. Podľa popredného odborníka na historickú demografiu Pavla Tišliara sa to prejavilo napríklad na štatistickom znížení podielu nemeckej menšiny v českých krajinách a podielu Maďarov (ale i Nemcov) na Slovensku. „Pretože obyvateľstvo izraelitského vyznania považovalo najčastejšie za svoj materinský jazyk nemčinu a maďarčinu," vysvetľuje profesor Tišliar.

Ale výrazný pokles maďarskej národnosti v sčítaní 1921 spôsobilo prihlásenie mnohých pomaďarčených Slovákov k svojej národnosti. V sčítaní roku 1910 totiž pod vplyvom maďarizácie uvádzali maďarčinu ako reč, ktorou najčastejšie hovorili, hoci ich materinským jazykom bola slovenčina.

Z rovnakého dôvodu poklesol v sčítaní roku 1921 vo viacerých okresoch severovýchodného Slovenska nielen podiel príslušníkov maďarskej, ale aj „československej" národnosti. Tamojší Rusíni sa totiž vo väčšom počte prihlásili k svojej národnosti.

Pozor, ide sčítací komisár!

Slovensko si vyskúšalo sčítanie v podmienkach nového štátu ako prvé. Už v roku 1919. Išlo však o mimoriadny a predbežný cenzus, takzvaný Šrobárov „popis ľudu", ako ho nazývali, pre potreby československej delegácie na mierovej konferencii v Paríži.

Bolo to krátko po vyhnaní maďarských červených gárd z nášho územia. Chýbali spoľahliví sčítací komisári, ministerstvo pre správu Slovenska si vypomáhalo dobrovoľníkmi z Čiech a Moravy, mnohí z nich meškali a bolo ich málo. Tišliar uvádza, že v jednom prípade mal komisár na starosti až 24 okrskov. Na východe Slovenska sa dokonca stalo, že jeden komisár tam začal sčítavať 25. augusta 1919 v Zemplínskej župe a skončil až 4. decembra 1919 v župe Užskej. Dovedna navštívil vyše 12-tisíc obyvateľov. Podľa ministerstvom schválených inštrukcií však malo jednému komisárovi pripadnúť iba 600 ľudí bývajúcich v približne stovke domov.

Niekde sa ľudia pred komisármi ukrývali. Uverili totiž fámam, že kto nevie písať a nahlási to komisárom, bude musieť nastúpiť do školy. V Zvolenskej župe niektorí robotníci z továrne Union odmietli podpísať už vyplnené sčítacie hárky, lebo im to vraj nariadil majiteľ. Podľa neho nešlo o sčítanie, ale o nejakú petíciu alebo prihlášky do „klerikálnej organizácie".

Ako uviedli viacerí komisári, v mnohých prípadoch museli svoje návštevy v tom-ktorom dome alebo byte zopakovať. Napriek tomu neboli vôbec započítané nielen jednotlivé domy, ale celé ulice.

Vzhľadom na opísané okolnosti je až prekvapujúce, že základné výsledky toho „popisu ľudu" potvrdilo aj prvé riadne celoštátne sčítanie v ČSR o dva roky neskôr.

Kým v roku 1919 zistili komisári na Slovensku prítomnosť 2 923 214 oby­vateľov, v roku 1921 to boli 3 000 870 sčítaných osôb. Prírastok predstavoval okolo 77 500 osôb alebo 2,66 %.

V Bratislave sa však o dva roky zvýšil počet obyvateľov z 83 200 na takmer 93 200, čiže o 12 %. Podobný nárast zaznamenali aj Košice. Tišliar to vysvetľuje najmä zriaďovaním inštitúcií celoslovenského významu v oboch mestách.

Podobne ako v roku 1919 aj o dva roky sa pred sčítaním a počas jeho priebehu vyskytla protislovenská i protimaďarská agitácia, ale v roku 1921 už nenadobudla také výrazné rozmery.

Kým v roku 1919 sa k maďarskej národnosti hlásilo ešte 29 % obyvateľov Bratislavy, o dva roky to bolo už len 23,6 %. Ešte výraznejšie klesol podiel nemeckého obyvateľstva – z 36 % na 29 %. Naopak, podiel Slovákov a Čechov medzi Bratislavčanmi za tie dva roky vzrástol z bezmála 33 % na vyše 44 %. A tento rastúci trend zaznamenali aj nasledujúce sčítania.

Preč so Židmi, s Čechmi i Maďarmi

Sčítanie v roku 1930 ešte vychádzalo zo skúsenosti toho predchádzajúceho, akurát že ho obohatilo o zisťovanie plodnosti žien a predchádzajúceho bydliska sčítanej osoby. Zato sčítanie v roku 1940 už aj metodicky predstavovalo zásadnú zmenu. V podmienkach ľudáckeho režimu Slovenského štátu prevládol rasistický prístup k dvom prenasledovaným národnostiam. K Židom a k Rómom. Prví sa mohli hlásiť len k židovskej a druhí, aspoň spočiatku, k cigánskej národnosti.

Toto sčítanie už neuvažovalo s „československou" národnosťou. Zaznamenalo však prudký pokles príslušníkov českej národnosti, ktorí neboli na „novom" Slovensku žiaduci. Kým v roku 1930 ich tu napočítali bezmála 77 500, o desať rokov neskôr už iba 3 250.

Prvé riadne sčítanie v obnovenej ČSR sa uskutočnilo až v roku 1950.

Ubudlo aj Maďarov. Ale mnohí Slováci, ktorí po Viedenskej arbitráži a po pripojení juhoslovenských okresov k Maďarsku na jeseň 1938 zostali žiť na Žitnom ostrove, sa podrobili „remaďarizácii". Český historik Milan Hübl kedysi v polemike s Miklósom Durayom (niekdajší poslanec Strany maďarskej koalície) vypočítal, že išlo takmer o 150-tisíc osôb, ktoré sa ešte v roku 1930 hlásili k slovenskej národnosti.

Na (zvyšku) Slovenska sa zasa mnohí roduverní Slováci zrazu hlásili k nemeckej národnosti, hoci po nemecky nevedeli ani „ň". Chceli takto získať výsady príslušníkov vyvolenej rasy alebo aspoň predkupné práva pri arizácii?

Dosť na tom, že pri sčítaní ľudu v decembri 1940 sa vyskytlo niekoľko krikľavých prípadov s takzvaným „ustaľovaním" národnosti. Sčítací komisári vtedy zapochybovali, či dotyčné osoby sú tej národnosti, ku ktorej sa usilujú prihlásiť. Sťažnosti potom museli riešiť nielen príslušné okresné úrady, ale aj vyššie vládne miesta. Napríklad v Nižnom Medzeve sa niekto snažil nahovoriť tamojším karpatským Nemcom, aby sa hlásili k maďarskej národnosti, lebo len tak sa tento kraj potom podarí pripojiť k Maďarsku.

Nespokojní s výsledkami sčítania však boli aj východoslovenskí Rusíni. Prešovský gréckokatolícky biskup Pavol P. Gojdič vyzval na jeseň 1940 duchovných, aby nabádali veriacich hlásiť sa za Rusínov. Režim odpovedal opatreniami voči kňazom, ktorí na výzvu reagovali. Podľa historika Stanislava Konečného zo Slovenskej akadémie vied sa to nemohlo neprejaviť na výsledkoch sčítania.

Načo to vôbec publikovať?

Prvé riadne sčítanie v obnovenej ČSR sa uskutočnilo až v roku 1950 po takzvanom Víťaznom februári. V mnohom nadväzovalo na sčítanie z roku 1930 a zároveň ho rozšírilo o zisťovanie kompletných údajov o domoch a bytoch. Okrem toho sa prvýkrát vykonal podrobný súpis priemyselných, živnostenských a poľnohospodárskych firiem. Ale naposledy – až do roku 1991 – sa vtedy zisťovala príslušnosť k cirkvám.

„Vyplňte sčítací hárok presne tak ako starý Čochtan a Štátny úrad štatistický bude mať z vás radosť." Týmito slovami nabádal verejnosť v roku 1950 herec Jan Werich v krátkom propagačnom filme. Kto bol Čochtan? Vodník z vtedy populárnej divadelnej hry.

V roku 1950 narátali komisári na Slovensku necelých 355-tisíc príslušníkov maďarskej národnosti, čo bol najväčší pokles za celú históriu. Zisťovala sa však len príslušnosť k národu, a nie (aj) materinský jazyk. Pripomeňme, že toto sčítanie nasledovalo krátko po období, keď čelní politici Československa bez rozdielu straníckej príslušnosti vážne uvažovali o budovaní národného štátu bez národnostných menšín. Po vojne sa predsa počítalo s vysťahovaním nielen všetkých Nemcov, ale aj Maďarov a dokonca i Židov, ak sa, pravda, neprihlásia k slovenskej alebo českej národnosti. Prečo? Lebo ČSR mal byť čisto slovanský štát.

Prezident Edvard Beneš vyhlásil, že všetkým Židom, ktorí o to požiadajú, bude povolené vysťahovať sa do Palestíny. Tí, ktorí sa nechcú vysťahovať, budú musieť „úplne splynúť s národom, v ktorom sa usadia". Ak sa neasimilujú, budú v takomto štáte „žiť ako cudzinci". Táto politika sa v ČSR uplatňovala až do marca 1949, čiže ešte aj rok po februárovom prevrate, kým sa nezmenil politický postoj Moskvy k Izraelu.

Z pôvodných plánov nakoniec zišlo, Maďarov však na Slovensku aj tak riadne ubudlo v dôsledku výmeny obyvateľstva s Maďarskom i z dôvodu „reslovakizácie". V čase, keď slovenskí Nemci a Maďari prišli kolektívne o štátne občianstvo, sa mnohí hlásili radšej za Slovákov.

Je zaujímavé, že výsledky sčítania z decembra 1940 i z marca 1950 sa publikovali zhodne až o sedem rokov neskôr. Aj to nie všetky a len v obmedzenom náklade. Tie druhé kompletné, ale len v 200 výtlačkoch, pre širšiu verejnosť uvoľnili až v roku 1962.

Oba totalitné režimy sa so zverejňovaním dát neponáhľali, hoci na to možno mali rozdielne dôvody. Údaje z roku 1940 sa nemuseli pozdávať nemeckej strane. Niektoré čísla zo sčítania v roku 1950 (napríklad o vysokom počte veriacich) by mohli nadvihnúť zo stoličky niekoho v Kremli.

Sčítania v ďalších desaťročiach sa líšili obsahom i technológiou spracovania údajov. Zisťovali sa niektoré nové údaje: napríklad v roku 1960 o dochádzke za prácou a o vznikajúcich sociálnych skupinách. V roku 1970 sa dáta prvýkrát spracovali na veľkokapacitnom sálovom počítači.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#sčítanie obyvateľov 2021 #sčítanie obyvateľov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku