Kľukatá cesta Sloveniek na vrchol moci

, 25.02.2021 06:00
Ludmila Jankovcová, ministerka
Ministerka výživy Ludmila Jankovcová v máji 1948, keď v Čiernej nad Tisou rečnila pred tamojšími pracujúcimi. Autor:

„Značné percento žiakov vyšších ročníkov základných škôl trpí kvapavkou a medzi žiačkami sú už prostitútky!" Kto to povedal, kedy a kde? Stavme sa, že neuhádnete. Anna Sychravová, prvá riadne zvolená poslankyňa za Slovensko v Národnom zhromaždení (čiže v parlamente ČSR) pred 100 rokmi.

Sychravová vystúpila v rozprave k návrhu zákona proti pohlavným chorobám a hovorila z vlastných skúseností učiteľky vo Vrútkach. Pôvodom Češka, rodáčka z Humpolca, sa na Slovensko dostala začiatkom roku 1919 s americkou misiou Červeného kríža, ktorá doviezla lieky a potraviny pre podvyživené deti. Keď počula výzvy Vavra Šrobára, ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, adresované českým učiteľom, aby prišli pomôcť slovenskému školstvu, rozhodla sa na Vrútkach zostať. Mala vtedy 45 rokov a za sebou bohatú prax učiteľky v Prahe na Žižkove.

Na Slovensku sa Sychravová zapojila aj do politickej práce, Vrútky boli vtedy nielen dôležitým železničným uzlom s veľkými dielňami, ale aj jednou z bášt Čs. sociálnodemokra­tickej strany robotníckej na Slovensku. Vychádzala tu Pravda chudoby a ďalšie ľavicové noviny.

Práve za túto stranu učiteľka Sychravová aj kandidovala v prvých parlamentných voľbách v apríli 1920. V nich dostali české a slovenské ženy prvýkrát možnosť realizovať svoje volebné právo. Ale tunajší politici vrátane Šrobára i viacnásobného ministra Milana Hodžu prejavovali nad tým značné rozpaky. Dokonca vyjednávali v Prahe o odklade volieb na Slovensku, prípadne o obmedzení volebného práva žien iba na české kraje. Nevedeli si predstaviť, že by o zástupcoch ľudu v parlamente mali rozhodovať „nevzdelané a nepripravené ženy". „Voľby v roku 1920 prirovnávali k skoku do tmy," napísal neskôr známy medzivojnový publicista Ferdinand Peroutka.

Podľa štatistík bolo v roku 1920 z každej tisícky žien na Slovensku zamestnaných iba 186. Nehľadiac na to, aj tu sa už našli aktivistky bojujúce za rovnoprávnosť žien. Väčšinou však pochádzali z radov inteligencie. Za všetky spomeňme aspoň spisovateľky Hanu Gregorovú a Ľudmilu Podjavorinskú.

Je málo známe, že sa pokúšali dostať aj na historické zasadnutie Slovenskej národnej rady 30. októbra 1918, kde sa zrodila Martinská deklarácia „Chceme byť už pri zakladaní uholného kameňa československého štátu," písali v manifeste, ktorý vypracovala Podjavorinská. „Prosíme Vás, dovoľte nám zasadnúť medzi Vás, byť členmi Národnej rady! Sme verné dcéry slovutných otcov a hrdé matky hrdinských synov – sme hodné zasadať medzi Vás."

Muži, vedení predsedom SNR Matúšom Dulom, na manifest vôbec nereagovali. Ale mlčali aj ženy, na ktoré sa vzápätí obrátila Gregorová s výzvou: „Vyvoľte si spomedzi seba ženy, ktoré by vás reprezentovali a ochotné boli pre vás pracovať." Podľa bádateľky Ľubice Kobovej z Univerzity Karlovej to prinajmenšom naznačuje, ako vtedy vnímali politickú aktivitu žien nielen slovenskí politici, ale aj ženy okolo dlhoročných aktérok ženského hnutia: „Ženy neboli vnímané ako relevantný politicky partner, ale najskôr len ako ľahko ovplyvniteľná časť voličskej základne."

Avšak v patriarchálnej a konzervatívnej spoločnosti, akou bola pred sto rokmi spoločnosť slovenská, to vari mohlo byť inak?

Ženy ako ozdoba a na spestrenie

„Ženo slovenská, voľ národne, voľ len tých, ktorí chcú tvoje blaho a blaho Československej republiky." Aj takto sa agitovalo pred parlamentnými voľbami v apríli 1920. Voličská aktivita Sloveniek však bola na prvýkrát pomerne nízka. A na kandidačných listinách ich bolo ako šafranu.

O dôveru občanov sa uchádzali iba štyri, a to na kandidátkach dvoch politických subjektov. Mandát napokon získala iba jedna z nich, práve Sychravová za volebný obvod Turčiansky Sv. Martin.

Národné zhromaždenie pozostávalo vtedy z dvoch komôr – zo snemovne a zo senátu. Prvá mala 300 členov a z nich len 13 žien. Až na jednu boli teda všetky zvolené v Čechách a na Morave a všetky boli ľavičiarky. Sychravová sa medzi nimi vynímala aj aktivitou. Z parlamentných záznamov vyplýva, že do svojej predčasnej smrti na ťažkú chorobu vo februári 1925 trikrát vystupovala ako spravodajkyňa zákonodarných iniciatív, jeden zo zákonov sama iniciovala, päťkrát prehovorila v rozprave a raz interpelovala ministra vnútra kvôli deložovaniu jednej učiteľky v Bratislave. Väčšinou jej však išlo o významné sociálne opatrenia.

Už v debate k štátnemu rozpočtu na rok 1921 sa zasadzovala o zriadenie chránených dielní pre hendikepované osoby a zaopatrovacích ústavov „pre starých a bezmocných". V tom čase mala Sychravová ešte blízko ku komunistickému krídlu v sociálnej demokracii (do vznikajúcej KSČ však neprešla), čomu prispôsobila aj rétoriku. Napríklad vyčítala štátnym orgánom, že sa „brodia v krvi" a „exhumujú stredovek".

Zákon proti pohlavným chorobám, o ktorom bola zmienka v úvode, parlament schválil v júli 1922. Odborníci dodnes pozitívne hodnotia najmä jeho priekopnícke ustanovenie o sexuálnej výchove v školách i v médiách.

Žena rastie pre krb rodiny, a nie pre klub.
Jozef Tiso, 1924 (neskôr prezident totalitného Slovenského štátu)

Treba poznamenať, že Sychravová nebola prvou ženou zo Slovenska vo vrcholnej politike štátu. Už 5. decembra 1919 sa ňou stala dovtedy úplne neznáma 26-ročná robotníčka Irena Káňová z Banskej Štiavnice. Do Revolučného národného zhromaždenia (RNZ) ju vyslala sociálna demokracia. Ako náhradníčku za Alicu Masarykovú, dcéru prezidenta Tomáša G. Masaryka, ktorá musela plniť úlohu prvej dámy namiesto chorľavej matky. Káňová však zotrvala v tomto provizórnom parlamente len štyri mesiace do prvých demokratických volieb a vôbec sa nezviditeľnila. O rok neskôr vstúpila do KSČ, ale ani tam sa zjavne výraznejšie neprejavila.

Aké teda bolo zastúpenie žien vôbec a slovenských zvlášť vo vrcholnej politike prvej republiky? V parlamentných voľbách 1925 sa do najvyššieho zákonodarného zboru dostala na kandidátke KSČ ďalšia Slovenka, vtedy 33-ročná Gizela Kolláriková. Živila sa v tom čase prenajímaním domu v Budatíne (dnes súčasť Žiliny) a poslaneckú činnosť mohla začať až o dva roky neskôr, lebo volebnému súdu trvalo až tak dlho overiť si jej voľbu.

V snemovni parlamentu bola pomerne aktívna. Nepodala síce ani jeden návrh zákona, podpísala sa však pod niekoľko predlôh svojich kolegýň. V rozprave vystúpila viackrát a veľmi ostro. Napríklad proti niektorým ustanoveniam vládneho návrhu daňovej reformy, v ktorom bol za hlavu rodiny označený muž a do daňových komisií mohli byť volení iba muži. Kolláriková v tejto súvislosti dávala za vzor Nórsko, Švédsko a Sovietsky zväz, „kde podobne praktiky z doby poddanstva už odstraňujú".

Podiel žien v Národnom zhromaždení za dve desaťročia existencie prvej ČSR sa pohyboval v rozmedzí 3 až 4 percent, najviac ich bolo v rokoch 1929 – 1935, a to 12 poslankýň a 6 senátoriek. Väčšinou nimi boli Češky a vo voľbách kandidovali za socialistické strany a za KSČ. Tie preferovali robotníčky, zatiaľ čo agrárna strana roľníčky. Je mylné domnievať sa, že ich do parlamentu začali vysielať až komunisti po tom, čo sa dostali k moci.

Podľa zistení českej historičky Dany Musilovej viac žien sa do medzivojnového parlamentu dostať ani nemohlo, keďže strany umiestňovali na voliteľné miesta svojich kandidačných listín jednu alebo dve predstaviteľky nežného pohlavia, ostatné sa viezli na konci. To platilo aj o sociálnej demokracii a národných socialistoch, ktorí venovali otázke ženskej emancipácie značnú pozornosť.

Je príznačné, že žiadna žena sa v predmníchovskej republike nedostala do vládnej funkcie, ale ani nezastávala významnejší post v parlamente. „Natíska sa záver, že ich mandáty mali nižšiu prestíž ako mandáty mužov," konštatuje Musilová.

Boli tam viac-menej na ozdobu, aby sa nepovedalo, je však nepochybné, že do politiky priniesli nové témy a aj za ne zabojovali.

Žena je pre kozub a muž pre klub?

Počas vojnového Slovenského štátu sa od základu zmenil pohľad na úlohu ženy v spoločnosti a všetko sa vrátilo o niekoľko desaťročí späť. Žena sa mala venovať rodine a výchove deti. Smernica Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), vtedajšej štátostrany, znela jednoznačne: „Vydaté ženy treba vrátiť rodinnému krbu, lebo ony sú povolané viesť a udržiavať vladárstvo v rodine, kde je ich pravé miesto."

O vstupe do politiky nemohli ani snívať. Dokonca sa viedli diskusie o zákaze štúdia žien na vysokých školách alebo o jeho limitoch. Už pri nástupe ľudáckeho režimu k monopolu moci pred voľbami do Slovenského snemu vyzýval Jozef Tiso slovenské ženy, aby sa postavili za kandidátku HSĽS a vyslali „svojich najlepších synov do prvého zákonodarného zboru". Na „dcéry národa" sa pri zostavovaní kandidačnej listiny ľudákov jednoducho zabudlo.

HSĽS však ženám neumožňovala kandidovať ani počas prvej ČSR a nemala ich na rozdiel od viacerých iných strán (zakázaných v ére vládnutia ľudákov) vo svojom vedení. „Žena rastie pre krb rodiny, a nie pre klub," napísal Tiso už v roku 1924.

Ako reagovali na nové pomery ženy? Okrem výnimiek sa prispôsobili. Podľa historičky Evy Škorvankovej z Univerzity Komenského tak svojou pasivitou vlastne napomohli rýchlemu odbúraniu mnohých demokratických a liberálnych výdobytkov československé­ho štátu.

V povojnovej ČSR sa k moci dostali socialistické strany, ktoré nadviazali na svoju politiku voči ženám spred mníchovskej zrady. Tie sa čoskoro dočkali svojej prvej ministerky. Stala sa ňou sociálna demokratka a rodáčka z Kutnej Hory Ludmila Jankovcová, ktorá v rokoch 1947 – 1948 šéfovala rezortu priemyslu. Inžinierka a odbojárka (jej manžela nacisti popravili) bola neskôr a už za KSČ aj ministerkou výživy. Prešla zložitým vývojom a počas normalizácie sa zapojila do činnosti Charty 77.

Po roku 1948 sa komunisti inšpirovali aj v ženskej otázke sovietskym vzorom. Ženám sa otvorili dokorán brány fabrík i vysokých škôl. Niekde sa, pravda, vyžadovala politická spoľahlivosť a dbalo sa aj na triedny pôvod. Už v polovici 50. rokov sa ženská zamestnanosť zvýšila takmer na 43 percent a koncom 60. rokov mladé ženy už predháňali vo vzdelanosti vrstovníkov.

„Dnes máme predstavu, že päťdesiate roky boli dobou teroru a temna, čo aj boli, ale ženy si mohli vlastne polepšiť," vysvetľuje Kateřina Lišková, sociologička z Masarykovej univerzity v Brne. „V tej dobe sa totiž výrazne reformovalo rodinné právo. Mohli pôsobiť dosť samostatne, zatiaľ čo povedzme v západnom Nemecku sa od ženy žiadal súhlas manžela na založenie bankového účtu, nemali tam jasle ani škôlky a až do roku 1977 žena potrebovala aj povolenie manžela, aby mohla nastúpiť do práce."

Čo sa týka vtedajšieho zastúpenia žien v politike, v socialistickom Československu existovali kvóty, koľko má, respektíve môže byť žien v jednotlivých štátnych orgánoch. V Národnom zhromaždení sa pripúšťal až 30-percentný podiel (v skutočnosti sa pohyboval okolo 20 %). Ich reálna váha v rozhodovacích procesoch však bola oveľa nižšia. Zhora sa rozpísalo aj zastúpenie žien na jednotnej kandidátke Národného frontu. Prednosť mali robotníčky a družstevníčky, členky KSS, respektíve KSČ, vyššie funkcie v riadiacich orgánoch parlamentu či iných vrcholných inštitúciách však zastávali skutočne sporadicky.

Výnimočným bol rok 1968 a čiastočne i 1969, keď sa na Slovensku stala prvou ministerkou bývalá šéfredaktorka Pravdy Mária Sedláková a v Prahe ministerka spotrebného priemyslu Božena Machačová-Dostálová krátko zastupovala v Moskve internovaného premiéra Oldřicha Černíka.

Ale kde sa vtedy nachádzalo centrum moci? Na vrchole štátostrany – a tam bola žena vzácnym zjavom. V Sovietskom zväze však mali ministerku kultúry Jekaterinu Furcevovú jedno obdobie (počas éry Nikitu Chruščova) až v politbyre komunistickej strany. Prečo by sme jednu takúto nemohli mať aj u nás? A tak členkou sekretariátu ÚV KSČ bola Marie Kabrhelová (mimochodom, teta speváka Václava Neckářa) a na Slovensku bývalá partizánka Helena Litvajová to dotiahla až na členku predsedníctva ÚV KSS. Obe súdružky zároveň zastávali vedúce posty v ženských organizáciách.

A tak to vyzeralo až do roku 1989. Po revolúcii získavali ženy v Národnej rade 12 až 16 % poslaneckých kresiel, nikdy však neobsadili predsednícke. V prvých slovenských vládach sa ženy neobjavili vôbec, v ostatných jedna alebo dve, ale žiadna dosiaľ neviedla silové ministerstvo. To až v ostatnom desaťročí Slovensko malo krátku dobu aj premiérku a v súčasnosti má prezidentku.

Prvenstvá žien v politike

  • Republikánka Jeannette Rankinová bola ako prvá žena v USA zvolená do Snemovne reprezentantov (do dolnej komory Kongresu).
  • Alexandra Kollontajová sa stala prvou ministerkou (národnou komisárkou) na svete. Bola členkou prvej koaličnej vlády po boľševickej revolúcii v Rusku. Neskôr zastávala ako jedná z prvých žien na svete post veľvyslankyne (v Nórsku).
  • Irenu Káňovú, neznámu robotníčku z tabačky v Banskej Štiavnici, v roku 1919 nominovala sociálna demokracia ako náhradníčku do dočasného parlamentu (Revolučného národného zhromaždenia ČSR).
  • Anna Sychravová, učiteľka z Vrútok, sa stala v roku 1920 prvou na Slovensku riadne zvolenou ženou v parlamente.
  • Frances Perkinsová sa ako prvá žena v USA dostala v roku 1933 do vlády (ako ministerka práce). Pod vedením prezidenta Franklina D. Roosevelta sa významne podieľala na riešení najväčšej hospodárskej krízy.
  • Ludmilu Jankovcovú vymenovali v roku 1947 ako prvú ženu v Československu za ministerku (do prvej koaličnej vlády Klementa Gottwalda).
  • Sirimavo Bandaranaikeovú zvolili v roku 1960 ako prvú ženu na svete za predsedníčku vlády na Cejlóne (dnes Srí Lanka).
  • Mária Sedláková, bývala šéfredaktorka Pravdy, sa v roku 1968 stala prvou ministerkou na Slovensku (vo vládach Štefana Sadovského a Petra Colotku).
  • Vigdis Finnbogadóttirová, politička na Islande, bola v roku 1980 ako prvá žena na svete zvolená v demokratických voľbách za prezidentku.
  • Iveta Radičová sa stala v roku 2010 prvou ženou na čele vlády SR.
  • Zuzanu Čaputovú v roku 2019 zvolili ako prvú ženu na Slovensku za prezidentku republiky.
  • Kamala Harrisová sa stala prvou viceprezidentkou v dejinách USA.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #Zuzana Čaputová #ženy v politike #Kamala Harrisová #emancipácia